|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2005, číslo 3-4
Ako sa žije básnikom na začiatku nového tisícročia? Necítiš sa ako predpotopné zviera, ako kultúrny archaizmus? Môžem hovoriť len za seba, či trocha o nás, ktorí sú spisovateľmi naplno. Je smutné, že sme (a asi sme i historicky vždy boli) menšinkou určenou na pomalý zánik. Zdá sa mi alarmujúce, že písanie je už len akýmsi koníčkom popri zamestnaní. A keď robotu nemáš, uvzato píšeš ďalej, musí ťa živiť ktosi iný, bližší, člen rodiny, čo ešte nestratil vieru v písané slovo. Dakedy mám pocit, že Slovensko si toľko dobrých spisovateľov ani nezaslúži. Správa sa k nim vyslovene nevšímavo, až odmietavo. Ak by žili v inej zemi, ktorá vníma svoj kultúrny potenciál ako čosi podstatné a cenné, nemuseli by mať smiešne starosti s platením bežných účtov a ešte by mali i nebežnú úctu, ktorá sa zvykne v slušnej spoločnosti vyjadriť aj šikovným šekom. Minule som pozeral na českej televízii odovzdávanie prestížnych literárnych cien. Slovo spisovateľa tam má stále ohlas a váhu. U nás sa hlásateľom "myšlienky" stáva nasprostastá moderátorka, exhibicionistický chumajko zo Superstar či ožratý politik, ktorý by sa rád vozil na tankoch. Ako vnímaš súčasný stav poézie a literatúry? Zaujalo ťa nejaké výnimočné dielo, alebo si len povzdychneš od sklamania? Dnes píše
úplne hocikto, hocikoľko, bez ladu či skladu, mysliac si, že ak nabúchaš
za sebou slová, vzniká poézia a keď podobne sprzníš vety, si prozaikom.
Spisovatelia píšu zas do šuflíkov, už strácajú silu a chuť obiehať s
rukopisom firmy a firmičky, kde by im láskavo dali pár drobných, ak
si nechajú do knihy strčiť povedzme nápis SLOVNAFT, alebo "duchaplný"
reklamný slogan. Jasné, že stále striedavo čosi čítam, povedzme Williama Saroyana, Samuela Becketta, Raymonda Carvera, Salmana Rushdieho, ale poteší ma i Ivan Kadlečík, či Balla. Ako píšeš? Tvorí sa ti ľahko, na jeden dúšok, alebo sa cez teba musí téma preliať a dozrieť? Píšem v podobnom stave, akoby mi odoberali krv na rozbory. Už ako si na vec spomeniem, je mi nevoľno, biely papier ma ničí ako nemocničné steny, pero mi pripomína striekačku s veľa ráz použitou ihlou. Písací stôl v kúte izby sa krčí sťa číhajúci býk. Stolička, lampa, rozžeravená aparatúra, knihy, sto pier a poznámok, samé strašidelné rekvizity. Hodový kabinet Dr. Calighariho. Ale vážne, píšem väčšinou v tranze, zabúdam na priestor i čas, povinnosti, dakedy zabudnem i dýchať. Na druhý deň si s radosťou prečítam, čo spís(k)al cudzinec. Dlhé dni čakám, kým zrno zakvasí, vytvorí sa ušľachtilá pleseň-námeľ, z ktorého sa konečne katapultujú smiešne sny. Ešte stále sa skvele zabávam! Ako je možné, že si prežil tie avantúry, žúry, krízy a úspechy? Netajíš pred svetom nejaký zvláštny návod, ako sa pohybovať po vesmíre a nevytĺcť si zuby? Mám niekoľko dobrých i zlých pomocníkov, ktorých nemôžem a nechcem menovať. A skvelého zubára. Sám vieš, že do istej miery je to všetko otázka vôle, zdravia a odhodlania. Hlavne nebáť sa neba! Energia a inšpirácia sa dá vytĺcť skoro zo všetkého a ľudia ich aj radi rozdávajú. Sú samozrejme pomocné postupy, zaklínadlá a barličky, čo radi používame, ale základ je chcieť, ísť na vec, za bielym svetlom. Minule som počul jedného priateľa, ako sa na besede vyznal svojim čitateľom, že už nemá záujem otvárať okná a dvere. V tom momente som si jeho slová preložil takto: Kašlem na to, vzdávam sa, som už asi starý somár, nechám si narásť dlhu bradu a stanem sa zabudnutým záhradníkom. Pomyslenú zástavu nech preberú mladí, agilní junáci-básnici, ja som už skoro skončil, nečakajte odo mňa zázraky. Ale písanie je podľa mňa hlavne o zázrakoch. Z vody vínko asi nevykvasí... Mne sa nejako nepáčia spisovatelia na tretinový úväzok, i keď chápem, že teraz ide o prežitie a každý kope na vlastnom ihrisku, i keď počet prvoligových spisovateľov sa stále zmenšuje. Môj recept na existenciu je stále rovnako nepoučiteľný. Model pirát ciest: Na plný plyn, bez svetiel, smeroviek, bŕzd, vietor vo vlasoch a v prehrávači oslavná Wagnerova symfónia. Ako sa dostane básnik tvojho typu k ultramodernému hudobnému štýlu, ktorého máš teraz plnú hlavu? Nezačneš komponovať texty pre nejakého extravagantného rapera? Budeš Ginkgo Bilboard? Moju techno prezývku nechaj pekne na pokoji, kámo! Hudbou sa zaoberám už tridsať liet a v posledných rokoch som mal neodbytný pocit, akoby mnohé hudobné štýly stagnovali. Muzičku si akosi automaticky spájam s tancom. Aj preto som sa dostal k technu, drum and bassu, chill outu a logicky k rapu. Snáď som tam pristál i preto, že tieto štýly sčasti rezignovali na prílišnú hráčsku virtuozitu, okázalú umeleckosť, sú dravšie, surovšie, miešajú sa a miesia (ne)pokojne piate cez dvadsiate, v nových netušených kombináciách a súvislostiach. Otvárajú celkom iné obzory a oblohy. Približujú mi svet a svit mladších. Techno koncerty sú logickým pokračovaním psychedelických happeningov zo šesťdesiatych rokov minulého storočia. Podbné svetlá, lasery, projekcie, myseľ otvárajúce drogy. Hudba ako nikdy a nikde nezačínajúci a nekončiaci šamanský rituál, kde je zasväcovateľom díler a sprievodcom dídžej. Ak vravíš o rape, slovenský je ozaj pôvodný, so zaujímavým potenciálom. Taký Kontrafakt je slušne otvorená silná spoveď ulice, aj keď so siláckym gestom, ale inteligentná. Písať texty raperom je ilúzia, nevieš ako veľmi si zakladajú na ich lyrike!? Ako tráviš čas, keď Múza nie je po ruke a inšpirácia mlčí? Si chladnokrvný lenivec, alebo musíš byť stále v pohybe, stále aktívny? Nechá Múza aspoň nohavičky? Sú hodiny i dni, keď sa o sladosled slov ani neobtriem. Dlhý čas počúvam hudbu, čítam, prechádzam lesom i sadom, triedim blízke byliny, vysoko nebezpečne žúrujem s priateľmi i cudzími oplanmi, užívam si príjemnú pohodičku svojho sídla s mojou skvelou žienkou. Často prebývam pohyblivý v pohyblivom, zvedavý, nedočkavý hľadať, ukrutný výmyselník. Môj najnovší imidž slušniačika je len pohodlnou maskou. A keď spomínaš dievčenské gaťušky, vidí sa mi, že generácia nás narodeným v šesťdesiatych rokoch je možno poslednou, čo preukazuje úprimný záujem o zázraky skryté v nohavičkách. Tie trápne tangáče už nedávajú žiadne šance fantázii. Ako sa pozeráš s odstupom času na všetko, čo si doteraz publikoval? Keby existovala možnosť spätne korigovať a upravovať, zasahoval by si do svojich starších textov? Nie som ten typ, ktorý si odkladá každých desať riadkov, čo kdesi publikoval. Nemám žiadny archív a väčšinu svojich kníh iba v jednom exemplári. Niektoré nevlastním vôbec. Nijako nehodnotím svoje staršie texty a ani sa k nim nevraciam, tak sa stávajú po rokoch (ne)príjemným prekvapením. Korigovanie, prepisovanie, novšie, nekonečné verzie mi pripadajú prípadne v hudbe, ale nie v texte. Čo je raz vydané, je vydané. Neviem prečo by som sa mal v tom ďalej rýpať. Chodí sochár obsekávať sochu už vystavenú na námestí? Ako sa vyrovnávaš s pocitom, že mladosť je v háji a staroba stále v nedohľadne? Chcel by si mať znovu dvadsať, tridsať, alebo si stoicky vychutnávaš duchovnú zrelosť? Určite aj ty poznáš tridsaťročného starca a sedemdesiatročného mládenca. Starnutie nie je len otázkou veku, samozrejme že ma serie, vlastná pohodlnosť, lenivosť, straty energie, už nemôžem, nevládzem a niekedy ani nechcem byť všade a s každým. Pripadá mi často zbytočné tripovať tri dni, naháňať nadránom v lese srnky, obskákať za noc Dášu i Mášu, nasadnúť na vlak do hocikam, i keď volný lístok na všetky trate a priatelia v diaľke čakajú. Aj ty by si isto chcel mať dvadsiatku na krku, s rozumom aký máš dnes, nie? To by sme si ešte pobehali krížom-krážom po Krížnej! Ako sa dozvieme, či nás niečím prekvapíš? Nechystáš náhodou knihu? Nová zbierka poézie vyjde ešte tento rok, už bola avizovaná a kniha poviedok trčí kdesi v priehradke iného vydavateľa. Jej osud je nejasný. S knižkami sa nikam neponáhľam, viem aká je to dnes strašidelná štrapácia čosi nekomerčné spublikovať. Ako prežiješ zimu v chate za Lamačom so svojou šarmantnou ženou? Úroda je pod strechou, v krbe oheň, na stole fľaša červeného. Znie to ohromne romanticky, ale aká je realita básnikova? Zima je skvelá.
Najmä u mňa v teplúčkom domčeku. Keď chcem, nikto ma tam nenájde, aj
keby sa spýtal. Už dnes sa teším, ako napadne meter snehu, ktorý sa
mi udrží v záhrade aj o dva týždne dlhšie ako v meste. Sám si spoznal
to ticho, pokoj, vietor, mráz, atmosféru ohňa, ktorý ti aj zlý deň zušľachtí.
Určite ťa pozvem na niektorú z dlhých denno-nočných hostín, plných smiechu
a tanca, tie Nevedkove neplánované narodeniny s polnočným ohňostrojom
a rannou ráznou guľovačkou, potom dlhú prechádzku cez zazávejený les
až ku krčme, kde karpavá krčmárka Klárka spraví sladký grog a čerstvučké
pečivko z pekárničky u Pánka bude voňať sladkasto sťa slina Judášova.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|