| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2006, číslo 5-6
Na
Slovensku po španielsky
(rozhovor Jána Litváka s Vladimírom Olerínym)
Vladimír Oleríny (1921), rodák z Banskej Bystrice, prežil detstvo v
Argentíne, kam sa jeho rodičia v medzivojnovom období vysťahovali za
prácou. Po návrate do vlasti vyštudoval gymnázium a Právnickú fakultu
UK v Bratislave. V rokoch 1945-50 pôsobil v službách Ministerstva zahraničných
vecí v Prahe, z toho necelé tri roky na ambasáde v Buenos Aires. Po
návrate bol ako politicky nespoľahlivý prepustený z diplomatických služieb
a odsunutý na rok do výrobnej sféry, odkiaľ nastúpil na sekretariát
Zväzu slovenských spisovateľov. V rokoch 1954-59 mohol pôsobiť ako odborný
asistent pre španielsky jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK
v Bratislave. Pred habilitáciou bol však v rámci ideologických čistiek
prepustený a vrátil sa na sekretariát Zväzu slovenských spisovateľov.
V roku 1963 nastúpil do novozaloženého Ústavu svetovej literatúry a
jazykov Slovenskej akadémie vied, kde po externej ašpirantúre na Karlovej
univerzite v Prahe obhájil v roku 1967 dizertačnú prácu z dejín španielskej
literatúry. Po fúzii prešiel do Literárnovedného ústavu SAV, kde pôsobil
ako vedecký pracovník do roku 1991. Po rehabilitačných dekrétoch za
pôsobenie v diplomacii bol päť rokov externým pedagógom na Katedre románskych
jazykov Pedagogickej fakulty UK v Bratislave.
Je autorom literárnohistorickej
monografie o Cervantesovi, spoluautorom Dejín svetovej literatúry,
knihy komparatistických štúdií My a svet, ako aj desiatok štúdií
publikovaných v zborníkoch, esejí a článkov v literárnych časopisoch,
alebo v podobe doslovov v knižných vydaniach. Zúčastnil sa na medzinárodných
hispanistických kongresoch a sympóziách a prednášal ako hosť na univerzitách
a vedeckých inštitúciách v rámci bývalého socialistického bloku, ale
aj mimo neho (Paríž, Madrid, Santiago de Chile, Venezuela, Kolumbia).
Za vedecko-výskumnú
činnosť získal Striebornú a Zlatú plaketu Ľudovíta Štúra SAV. Od roku
1951 sa sústavne venuje umeleckému prekladu. Je autorom vyše stovky
knižných prekladov zo španielskej klasickej a súčasnej literatúry, ako
aj z literatúr latinskoamerických krajín. Za svoju prekladateľskú činnosť
je trojnásobným nositeľom Ceny Jána Hollého. Vysokého uznania sa mu
dostalo v roku 1991 udelením Striebornej medaily za zásluhy v krásnych
umeniach, ktorou ho poctilo španielske Ministerstvo kultúry, a v roku
2001 bol dekorovaný Krížom rádu Alfonza Múdreho.
Za posledných
päťdesiat rokov vyšlo zo španielskej literatúry v slovenskom preklade
približne 250 titulov, z ktorých takmer polovicu ste preložili vy sám.
Je tých uplynulých päťdesiat rokov hispanistiky na Slovensku prakticky
celou jej existenciou?
Zdá sa to neuveriteľné,
ale pokiaľ ide o knižné preklady a publikované texty divadelných hier,
sú vaše údaje správne. Pre úplnosť by však bolo treba pridať k tomu
aj preklady v časopisoch, dennej tlači a v Slovenskom rozhlase. Potom
by to číslo bolo o niekoľko desiatok položiek vyššie. Nejde však len
o preklady z klasickej a súčasnej španielskej, ale aj z latinskoamerickej
literatúry. K druhej časti vašej otázky treba poukázať na to, že až
na dva-tri preklady a malý španielsko-slovenský slovníček, história
slovenskej hispanistiky ako jednej z najmladších jazykovedných a literárnovedných
disciplín na Slovensku sa začala písať v roku 1950 prvým slovenským
prekladom Cervantesovho Dona Quijota od znamenitého romanistu Jozefa
Felixa. Španielsky jazyk a literatúra sa začali vyučovať na Filozofickej
fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1954. Som rád, že
za päť rokov, čo som tam pôsobil, sa mi napriek nemalým osobným peripetiám,
súvisiacimi s vtedajším režimom, pošťastilo položiť základy tejto disciplíny.
Tento odbor vyštudovali prví hispanisti, ktorí potom pokračovali v pedagogickej
činnosti i ako jazykovedci a prekladatelia.
Tak ako my,
aj Španieli prežili totalitu. Ako sa toto nie práve najkultúrnejšie
obdobie prejavilo v španielskej literatúre?
Na rozdiel od nášho totalitného systému, kde aj niektorí poprední prozaici
a básnici, dramatikov nevynímajúc, boli vo svojej tvorbe poplatní oficiálnej
ideológii, pochlebovači frankistického režimu by sa dali zrátať na prstoch
jednej-dvoch rúk. Španielsky frankistický režim v rokoch 1939-1975 znamenal
citeľné prerušenie kontinuity vo vývine umelecky hodnotnej a demokraticky
orientovanej poézie, prózy a drámy. Mnohí nadaní a slobodomyseľní spisovatelia
odišli do emigrácie, najmä do jazykovo blízkych krajín Latinskej Ameriky,
kde našli nový domov. Bola to najväčšia diaspóra v dejinách Španielska.
Pokiaľ ide o recepciu po španielsky písanej literatúry u nás, mali v
podmienkach totality "zelenú" Cervantes, F. G. Lorca (ako jedna z prvých
obetí občianskej vojny) a autori klasickej drámy Lope de Vega, Calderón,
Tirso de Molina autor dona Juana a iní. Register "povolených" španielskych
autorov u nás sa čiastočne rozšíril za politického odmäku v šesťdesiatych
rokoch a do istej miery aj v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch.
Pokiaľ ide o recepciu latinskoamerickej literatúry, bola situácia o
čosi lepšia, so zreteľom na to, že mali u nás "zelenú" autori 19. storočia
(obdobie národnooslobodzovacích bojov na latinskoamerickom kontinente)
a autori sociálno-kritickej literatúry vyznievajúcej ako protest proti
diktátorským režimom na "vulkanickom" kontinente počas celého 20. storočia.
Títo autori boli u nás so zreteľom na tzv. socialistický realizmus za
totality prijateľní. V ich prospech treba povedať, že estetickými kvalitami
a zobrazovaním exotického prostredia boli zväčša títo autori na vyššej
úrovni a čitateľsky zaujímavejší ako vtedajšia literárna produkcia socialistických
krajín - na čele so Sovietskym zväzom - česť výnimkám.
Čím prešla španielska
literatúra za posledné polstoročie?
Po skončení občianskej
vojny a nastolení frankistického režimu v roku 1939 sa španielska literatúra
spamätávala len pomaly. Napriek tomu už od polovice päťdesiatych rokov
sa v poézii, próze i dráme začali uplatňovať - hoci so zreteľom na cenzúru
často v podobe inotajov - progresívne tendencie humanistického protestu,
ktoré zosilneli za politického odmäku v šesťdesiatych rokoch a naplno
sa uplatnili až po páde režimu v roku 1975.
Ako sa menila
recepcia španielskej a po španielsky písanej literatúry u nás? Čo sa
mohlo a čo nie? Čo vypadlo napríklad pri preklade a prvom vydaní z Márquezových
Sto rokov samoty?
Na vašu otázku
som už čiastočne odpovedal. Recepcia svetovej literatúry bola u nás
za totality úzko spojená s ideologickou cenzúrou, ktorá bola citeľne
ovplyvnená cenzúrou v bývalom Sovietskom zväze, ba niekedy bola ešte
úzkostlivejšia, lebo prvá socialistická veľmoc si pre "zachovanie tváre"
pred demokratickým svetom dovolila byť pri recepcii svetovej - teda
aj španielskej literatúry liberálnejšia. To znamená, že zásahy cenzúry
boli u nás prísnejšie a hlúpejšie, čím sa zoznam "povolených" autorov
zužoval. Ale aj u tých, čo vychádzali, robili sa tzv. redakčné úpravy
v texte. Tak napríklad v prvom vydaní slovenského prekladu svetoznámeho
Márquezovho románu Sto rokov samoty z roku 1973 bola vypustená
ako "neslušná" pasáž, keď istý latifundista bol taký potentný macho,
že pomiloval všetky ženy na svojom statku a navyše pokropil svojím údom
plantáže. Pritom ide o typický príklad hyperboly, ktorá je jedným zo
základných štylistických prostriedkov vo väčšine Márquezových próz a
navyše má takáto hyperbola ostrú spoločensko-kritickú a satirickú konotáciu.
Ako to vyzeralo
po roku 1989, keď sa už mohli konečne publikovať aj problémovejšie texty?
Po roku 1989 dochádza
k nebývalému rozkvetu slovenskej hispanistiky, pokiaľ ide o pedagogickú
činnosť, tak aj v spolupráci so zahraničnými lektormi. Zvýšil sa aktívny
záujem o jazykovedu, literárnohistorické a literárnovedné problémy.
Spomeniem aspoň úchytkom preklady dvoch základných diel španielskeho
moderného myslenia: Unamunove eseje Tragický pocit života a Ortegovu
esej Vzbura davov. Z latinskoamerickej literatúry treba predovšetkým
oceniť preklady viacerých esejí a poviedok Argentínčana J. L. Borgesa,
vedúceho predstaviteľa latinskoamerických avantgárd. Značnému čitateľskému
záujmu sa tešia u nás aj preklady Márquezových románov a poviedkových
súborov, ako aj preklady ďalších predstaviteľov latinskoamerického magického
realizmu: Mexičanov J. Rulfa a C. Fuentesa, Peruánca M. Vargasa Llosu,
Guatemalčana M. A. Asturiasa a Argentínčanov J. Cortázara a E. Sábata.
Ktorí súčasní
španielski prozaici patria k tým najzaujímavejším?
Javier Marías,
ktorý píše psychologické a vzťahové prózy, či nadaný galicijský poviedkár
Manuel Rivas. Ďalej Juan José Milás alebo Arturo Pérez Reverte, autor
bestsellerových románov zo súčasnosti i histórie. Podarilo sa mu preraziť
aj v Spojených štátoch, niektoré jeho romány sa stretli so záujmom aj
u nás.
Na čom, okrem
poviedok Andrésa Sorela, z ktorých dve v tomto čísle uverejňujeme, v
súčasnosti pracujete?
Pre vydavateľstvo
Ikar, ktoré záslužne vydáva - aj v reedíciách - súborné Márquezovo dielo,
som dokončil revíziu svojho staršieho prekladu jeho románu Zlá hodina,
ktorý patrí k prvému obdobiu autorovej tvorby. Ako sám viackrát
poukázal, toto obdobie bolo prípravou na jeho vrcholné dielo. Román
je spoločensko-kritickým reflektovaním dôsledkov občianskych vojen v
jeho rodnej Kolumbii v prvých desaťročiach 20. storočia. Po porážke
liberálov diktátorský režim potláča občianske slobody, otvára cestu
korupcii a klientelizmu, zneužívanie moci ponižuje ľudskú dôstojnosť
a narúša medziľudské vzťahy; za výnimočného stavu dochádza k politickým
vraždám. Na rozdiel od autorovej tvorby zo zrelého obdobia niet však
v tomto kruto realistickom románe takmer ani stopy po magických či fantazijných
prvkoch. Zato autor hojne využíva v lexike a frazeológii kolumbianizmy,
čiže prvky vidieckeho hovorového jazyka, neraz ťažko zrozumiteľné aj
španielskemu čitateľovi mimo Kolumbie. V akademických slovníkoch španielskeho
jazyka sa kedysi tieto výrazy nevyskytovali, až zhruba za ostatných
10-20 rokov ich postupne integrujú. V tejto súvislosti nie je bez zaujímavosti
spomenúť, že prvé vydanie Zlej hodiny v Barcelone redakcia "očistila"
od kolumbijských lexikálnych a štylistických "barbarizmov", takže Márquez
podľa vlastných slov text pre druhé, latinskoamerické vydanie prepracoval
a v takejto podobe ho aj autorizoval. Za pomoci slovníka kolumbianizmov,
ktorý som medzitým získal, som sa usiloval svoj starší preklad zrevidovať
a významovo priblížiť nášmu čitateľovi. Navyše aj slovenčina prešla
za ostatné dve desaťročia zaujímavým vývinom, najmä v hovorovej reči.
Má španielska
literatúra aj do budúcna schopnosť zabodovať medzi presilou anglosaskej
literatúry aspoň tak ako v poslednom období?
Svojimi estetickými
kvalitami a výpovednými hodnotami prechádza španielska a latinskoamerická
literatúra pri vzájomnom ovplyvňovaní novou vývinovou etapou. Magickosť
a fantazijnosť akoby ustupovali do úzadia a prevláda príbehovosť v scifi
prózach a trileroch, prípadne vo vedeckej fantastike. Žiaľ, recepcia
zahraničnej literatúry nie je len otázka kvality, ale aj propagácie,
marketingu, vplyvu filmu a televízie. Ťažko teda predpokladať, že by
po španielsky písané literatúry - až na pár výnimiek - "zabodovali"
vo väčšej miere na našom knižnom trhu. Ďalším problémom je odborný rast
mladých prekladateľov zo španielčiny, nielen pokiaľ ide o znalosti cudzieho
jazyka - a to platí o všetkých jazykových oblastiach - ale aj ovládanie
literárnej slovenčiny a schopnosť tvorivo ju používať, lebo bez toho
je umelecky adekvátny a pôsobivý preklad nemysliteľný.
|
|
Obálka
čísla:
Ilustrácie:
Obsah
čísla:
Ivan Kadlečík
Niekoľko viet
s. 3
Ján Štrasser
Staré železo
s. 5
Ján Litvák
Bratislavské upanišády
s. 11
Ľuboš Bendzák
História veľkého lámu nevedomca...
s. 21
Obuj sa choď!
Daniel Šustek: Potulky svetom
s. 33
Krystyna Milobedzka
Po kriku
s. 53
Made in Ukrajina
(Andruchovič, Žadan, Izdryk, Miďanka, Vynyčuk)
s. 59
Andrés Sorel
Africký Romeo, Žena bez
hlavy
s. 91
Na Slovensku po španielsky
(rozhovor s Vladimírom Olerínym)
s. 107
Poste restante
Gennadij Ajgi
s. 113
Archív
Dva rozhovory s Gennadijom Ajgim
s. 177
|
