|
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2007, číslo 1-2
Ivan
Kolenič
Z kaviarenských poznámok
1.
Samozrejme - existuje umenie: poézia, farebná a kompozičná harmónia;
existencia fenoménu umenia tvorby je nepopierateľná. No a takisto sú
ľudia, ľudia-umelci, ľudia-tvorcovia, ktorých jednostaj čosi ženie spoznávať
cez tvary a slová neobsiahnuteľné, nevysloviteľné. Možno sú to tí skutočne
vidiaci, tí, ktorí musia tvoriť, hovoriť a poukazovať. Lenže ja sa najlepšie
cítim v šlamastike života, v jeho strhujúcom tempe. Neustále ma to ťahá
von, preč, medzi neznámych ľudí v neznámom prostredí; priťahuje ma všetko
asociálne a nebezpečné, všetky tie čierne krajnosti, absurdné otázky
a ešte absurdnejšie odpovede. Tam, kde je možné všetko stratiť, je možné
všetko získať. A nech sa ma už nepýtajú, o čo mi vlastne ide. Neviem
to... Považujem za umenie holé, vydestilované bytie, považujem za umenie
rozhovory s bláznami, noci prebdeté s prostitútkami a narkomanmi. Nebezpečné
alkoholické ilúzie. To všetko ma, neviem prečo, šialene priťahuje. Je
to strašný pud, strašná sila - byť vhodený do extázy života. Nechcem
a nepokúšam sa tomu vzoprieť... A znovu začína svitať...
2.
Ja vlastne poéziu nemám rád, hanbím sa, keď ma niekto pristihne pri
písaní. Všelijako sa vyhováram a vykrúcam. Po všetkých tých moderných
a postmoderných smeroch a izmoch, po experimentoch posledného obdobia,
po tom veľkom umení, ktoré človeku nalievalo do hláv svoju moc a vládu,
svoju estetickú nadradenosť, je dnes najvyšší čas pokoriť to vyvyšujúce
sa, štekajúce monštrum. Poézia sa stala synonymom tzv. krásy, vznešenosti,
smiešnej nadradenosti. To treba zrušiť. Treba vrátiť veciam štatút normálnej
ľudskosti. Nemám rád poéziu, preto ju ešte občas píšem, rozbíjam a deštruujem!
3.
Ja to cítim takto: môj život z posledného obdobia je anarchický a disharmocnický.
Každým gestom ma to vrhá k sebazničeniu. Vedome sa ničím a nie som schopný
s tým niečo urobiť. Ale ak existuje čosi také málo pravdepodobné ako
boh, zvolil si túto formu, ako ma k sebe povolať. Ak je to pravda, prečo
by som mal ďalej vzdorovať istým prirodzeným veciam, ktoré okolitý svet
zavrhuje?
4.
Je nesporne zaujímavé chápať svet analyticky, vedecky. Zdroje informácií
ešte ani zďaleka nie sú vyčerpané a s ich objavovaním v poslednom čase
čoraz intenzívnejším, možno dnes vytvoriť celkom slušnú teóriu o existencii
sveta, o jeho základných princípoch... Lenže vývoj ľudského vedenia
týmto smerom rozširuje zároveň inú hĺbku problému konečného spoznania
nejakého základného princípu. Väčšina inteligentných ľudí nedokáže,
čo je prirodzené vzhľadom na sociálne a iné triedenie ľudstva, čítať
a voľne chápať zložité vedecké závery, ktoré dnes už prakticky používajú
vlastný jazykový aparát. Títo ľudia sa teda orientujú na opačnú hĺbku
problému, ktorá voľky-nevoľky smeruje, na prvý pohľad možno nie práve
najserióznejšími prostriedkami, k extrému pochopiť vydestilované bytie
cez bytie samotné. Existenciu samu osebe, zmysel, princíp tejto existencie,
a to cez človeka ako takého, ktorý zo všetkých prvkov súcna, zdá sa,
jediný dokáže podobný problém nastoliť, je dnes rovnako dôležité skúmať
ako analyzovať svet vedeckou terminológiou a mechanickou cestou modernej
techniky. Ešte donedávna sa za jedno z dominantných "nevedeckých poznaní"
pokladalo umenie, najmä však jeho filozoficky zdôvodnené a obhajované
bytie - nevyhnutnosť človeka tvoriť a myslieť, teda za určitých okolností,
i keď umelo vyvolaných, vytvárať z vlastnej vôle čosi ako laboratórne
prostredie sveta a života. Samozrejme, táto činnosť, čo sa týka výrazových
prostriedkov, nie je bez obmedzení. Umelecké prostriedky sú už dnes
totiž prakticky vyčerpané a samotné umenie sa stalo špecifickou estetickou
výbavou sveta. Tvoriaci jednotlivec, ktorý má snahu vzoprieť sa takto
konvenčne chápanému umeniu, zablúdi vo formalizme vlastného vyjadrovacieho
aparátu, ktorý chce za každú cenu spochybniť existenciu toho istého
umenia, ak sa nedokáže vymaniť spod jeho vplyvu. Popierať existenciu
umenia znamená totiž iba práve to jediné: popierať existenciu umenia.
Hovoril som to Jožovi Mihalkovičovi, a on povedal, že sa mýlim...
5.
Sedel som s nejakými mladými ľuďmi - a oni hovorili o literatúre; pitvali
Holana... Strašne veľa mladých ľudí by dnes chcelo písať poéziu. Neuvedomujú
si, že skutočný básnik je absolútne diabolský model sebazničenia. Básnik
nie je ten, komu sa podarí zosmoliť niekoľko slušných veršíkov, básnik
je deštruktor všetkého, aj samotnej poézie, je to extrémne osamelý jedinec,
bijúci hlavou proti celému vesmíru, snažiaci sa uviesť do rovnováhy
a harmónie to, čo sama príroda na svojej ceste k božskej dokonalosti
zbabrala. Práve preto je skutočný básnik akýmsi demiurgom, ktorý je
v neustálom spore so samotným bohom. Vo veľkej podstate poézia popiera
boha - tým, že sa ho snaží zastúpiť tam, kde zlyhal faktor prirodzenej
rovnováhy. Básnik je boh pekla a diabol blaženosti, nemôže byť neveriaci.
Poézia je šialená viera v lásku a človeka...
|
|
Obálka
čísla:
Ilustrácie:
Obsah
čísla:
Zlatá krv
Kaviareň u Michala
(De La Rouchefoucauld, Mihalkovič, Moravčík, Litvák, Pém, Kondrót, Telúch,
Zbruž, Bielik, Kolenič,
Herko, Lehenová, Valčček, Urban, Jaslovský, Kubica, Pišťanek, Chmel,
Bančej, Jaroš, Cifra, Hevier,
Klimáček, Balko, Filadelfi, Bognárová, Ferko, Rusňák, Šuplata, Žilčayová,
Bettes, Turan, Bariak, Závadová, Šikulová,
Chrobáková, Okudžava, Kmeťková, Havrila, Ozrutov, Špaček, Uličný)
s. 2 - 166
Zlatá krv
Fragmenty z Fragmentu (Archlebová, Schottl, Archleb, Petřivý, Olič,
Pastier, Kalný, Štuller)
s. 167
Obuj sa a choď!
Daniel Šustek: Potulky svetom
s. 177
Knižná edícia časopisu Fragment
s. 190
|