revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

Fragment ročník 2007, číslo 1-2

Ivan Kolenič
Z kaviarenských poznámok


1.
Samozrejme - existuje umenie: poézia, farebná a kompozičná harmónia; existencia fenoménu umenia tvorby je nepopierateľná. No a takisto sú ľudia, ľudia-umelci, ľudia-tvorcovia, ktorých jednostaj čosi ženie spoznávať cez tvary a slová neobsiahnuteľné, nevysloviteľné. Možno sú to tí skutočne vidiaci, tí, ktorí musia tvoriť, hovoriť a poukazovať. Lenže ja sa najlepšie cítim v šlamastike života, v jeho strhujúcom tempe. Neustále ma to ťahá von, preč, medzi neznámych ľudí v neznámom prostredí; priťahuje ma všetko asociálne a nebezpečné, všetky tie čierne krajnosti, absurdné otázky a ešte absurdnejšie odpovede. Tam, kde je možné všetko stratiť, je možné všetko získať. A nech sa ma už nepýtajú, o čo mi vlastne ide. Neviem to... Považujem za umenie holé, vydestilované bytie, považujem za umenie rozhovory s bláznami, noci prebdeté s prostitútkami a narkomanmi. Nebezpečné alkoholické ilúzie. To všetko ma, neviem prečo, šialene priťahuje. Je to strašný pud, strašná sila - byť vhodený do extázy života. Nechcem a nepokúšam sa tomu vzoprieť... A znovu začína svitať...

2.
Ja vlastne poéziu nemám rád, hanbím sa, keď ma niekto pristihne pri písaní. Všelijako sa vyhováram a vykrúcam. Po všetkých tých moderných a postmoderných smeroch a izmoch, po experimentoch posledného obdobia, po tom veľkom umení, ktoré človeku nalievalo do hláv svoju moc a vládu, svoju estetickú nadradenosť, je dnes najvyšší čas pokoriť to vyvyšujúce sa, štekajúce monštrum. Poézia sa stala synonymom tzv. krásy, vznešenosti, smiešnej nadradenosti. To treba zrušiť. Treba vrátiť veciam štatút normálnej ľudskosti. Nemám rád poéziu, preto ju ešte občas píšem, rozbíjam a deštruujem!

3.
Ja to cítim takto: môj život z posledného obdobia je anarchický a disharmocnický. Každým gestom ma to vrhá k sebazničeniu. Vedome sa ničím a nie som schopný s tým niečo urobiť. Ale ak existuje čosi také málo pravdepodobné ako boh, zvolil si túto formu, ako ma k sebe povolať. Ak je to pravda, prečo by som mal ďalej vzdorovať istým prirodzeným veciam, ktoré okolitý svet zavrhuje?

4.
Je nesporne zaujímavé chápať svet analyticky, vedecky. Zdroje informácií ešte ani zďaleka nie sú vyčerpané a s ich objavovaním v poslednom čase čoraz intenzívnejším, možno dnes vytvoriť celkom slušnú teóriu o existencii sveta, o jeho základných princípoch... Lenže vývoj ľudského vedenia týmto smerom rozširuje zároveň inú hĺbku problému konečného spoznania nejakého základného princípu. Väčšina inteligentných ľudí nedokáže, čo je prirodzené vzhľadom na sociálne a iné triedenie ľudstva, čítať a voľne chápať zložité vedecké závery, ktoré dnes už prakticky používajú vlastný jazykový aparát. Títo ľudia sa teda orientujú na opačnú hĺbku problému, ktorá voľky-nevoľky smeruje, na prvý pohľad možno nie práve najserióznejšími prostriedkami, k extrému pochopiť vydestilované bytie cez bytie samotné. Existenciu samu osebe, zmysel, princíp tejto existencie, a to cez človeka ako takého, ktorý zo všetkých prvkov súcna, zdá sa, jediný dokáže podobný problém nastoliť, je dnes rovnako dôležité skúmať ako analyzovať svet vedeckou terminológiou a mechanickou cestou modernej techniky. Ešte donedávna sa za jedno z dominantných "nevedeckých poznaní" pokladalo umenie, najmä však jeho filozoficky zdôvodnené a obhajované bytie - nevyhnutnosť človeka tvoriť a myslieť, teda za určitých okolností, i keď umelo vyvolaných, vytvárať z vlastnej vôle čosi ako laboratórne prostredie sveta a života. Samozrejme, táto činnosť, čo sa týka výrazových prostriedkov, nie je bez obmedzení. Umelecké prostriedky sú už dnes totiž prakticky vyčerpané a samotné umenie sa stalo špecifickou estetickou výbavou sveta. Tvoriaci jednotlivec, ktorý má snahu vzoprieť sa takto konvenčne chápanému umeniu, zablúdi vo formalizme vlastného vyjadrovacieho aparátu, ktorý chce za každú cenu spochybniť existenciu toho istého umenia, ak sa nedokáže vymaniť spod jeho vplyvu. Popierať existenciu umenia znamená totiž iba práve to jediné: popierať existenciu umenia. Hovoril som to Jožovi Mihalkovičovi, a on povedal, že sa mýlim...

5.
Sedel som s nejakými mladými ľuďmi - a oni hovorili o literatúre; pitvali Holana... Strašne veľa mladých ľudí by dnes chcelo písať poéziu. Neuvedomujú si, že skutočný básnik je absolútne diabolský model sebazničenia. Básnik nie je ten, komu sa podarí zosmoliť niekoľko slušných veršíkov, básnik je deštruktor všetkého, aj samotnej poézie, je to extrémne osamelý jedinec, bijúci hlavou proti celému vesmíru, snažiaci sa uviesť do rovnováhy a harmónie to, čo sama príroda na svojej ceste k božskej dokonalosti zbabrala. Práve preto je skutočný básnik akýmsi demiurgom, ktorý je v neustálom spore so samotným bohom. Vo veľkej podstate poézia popiera boha - tým, že sa ho snaží zastúpiť tam, kde zlyhal faktor prirodzenej rovnováhy. Básnik je boh pekla a diabol blaženosti, nemôže byť neveriaci. Poézia je šialená viera v lásku a človeka...

 

 

Obálka čísla:

Ilustrácie:

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Zlatá krv
Kaviareň u Michala
(De La Rouchefoucauld, Mihalkovič, Moravčík, Litvák, Pém, Kondrót, Telúch, Zbruž, Bielik, Kolenič, Herko, Lehenová, Valčček, Urban, Jaslovský, Kubica, Pišťanek, Chmel, Bančej, Jaroš, Cifra, Hevier, Klimáček, Balko, Filadelfi, Bognárová, Ferko, Rusňák, Šuplata, Žilčayová, Bettes, Turan, Bariak, Závadová, Šikulová, Chrobáková, Okudžava, Kmeťková, Havrila, Ozrutov, Špaček, Uličný)
s. 2 - 166

Zlatá krv
Fragmenty z Fragmentu (Archlebová, Schottl, Archleb, Petřivý, Olič, Pastier, Kalný, Štuller)
s. 167

Obuj sa a choď!
Daniel Šustek: Potulky svetom
s. 177

Knižná edícia časopisu Fragment
s. 190


 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.