revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

Fragment ročník 2007, číslo 1-2

Veronika Šikulová
Aké sú to prázdniny


Je červené nebo, zajtra bude fúkať vietor. Spoza drevenej brány vykúkajú iba naše vystrihané, ušaté hlavy. Čakáme, kedy zahvízda vlak, vybehne spoza zákruty, potom prebehneme okolo škarpy, odkiaľ budú fagani hádzať hrudy zeme, zakývame babičke a schováme sa. Otvoríme bránu, vypustíme na ulicu psa Civila a pozeráme sa, kedy na chodníku zbadáme babičku. Pomaly sa začínajú trúsiť ľudia z vlaku. Už ide babička.

Ide pomaly a - ako všetci tlstí ľudia - kníše sa v bokoch. Zdiaľky to vyzerá, akoby nohy a trup k sebe nepatrili, akoby to boli dve samostatné, od seba nezávislé časti.

Cez deň bolo teplo, ľudia už polievajú záhrady. Babička sa skoro pri každej bráne zastaví, krúti hlavou, chváli rajčiny, papriky, čuduje sa ríbezliam, nezabudne sa prihovoriť psom. Civil ju vždy zbadá prvý, rozbehne sa, skáče ako divý a breše tak, že sa to ozýva po celej ulici.

„Už sme doma,“ odfúkne si babička.

„Jolánka, z robotííí?“ zaťahuje Maryša, pritom behá pred našou bránou, popod naše okná a zaháňa sliepky. Babička otvorí bránu, otočí sa, chce odpovedať Maryši, ale sliepky jedna po druhej utekajú k nám do dvora. „Nééé do našéj záhrady, nééé k nááám!“ kričí zúfalo babička a obe aj s Maryšou zaháňajú sliepky. My, decká bežíme za nimi a tiež kričíme: „Nééé do našéj záhrady, nééé k nááám!“ Páči sa nám to. Každý deň vyháňame Maryšine sliepky zo záhrady. Jej na tom príliš nezáleží. Občas, keď ju nikto nevidí, zastane, poobzerá sa a čosi uchmatne. Naposledy to bola ružica na krhlu.

Keď Maryša so sliepkami odíde, babička priviaže Civila, ponalieva mačkám do misiek mlieka a sadne si na pivničné schody. My si vždy posadáme okolo nej a čakáme na mačky. Nemáme vlastné, chodia k nám od susedov. Asi sedem. Babička sa zodvihne, ide polievať záhradu. my ešte čakáme ježka, každý večer príde. Zavše sa ukáže aj cez deň. Mačky sú bojazlivé, len čo nás zbadajú, utečú. Ani jedna sa nedá pohladiť.

Babička vyťahuje hadicu, čosi si frfle popod nos, občas na niekoho z nás detí zavolá, aby sa mohla posťažovať, ako jej je ťažko v robote, zanadávať si na Maryšku a na jej sliepky a samozrejme popochvaľovať si zeleninu.

Najčastejšie zavolá mňa. Zoberiem si jej červenú zásterku, alebo fertuchu, ako hovorí babička, a postavím sa vedľa nej. Hadica je deravá a fŕka na všetky strany. Obidve sa zamokríme. Občas sa zohnem, zodvihnem spadnutnú rajčinu alebo marhuľu a hodím si ju do fertuchy. Pravdaže opatrne, aby sa mi nepobili, lebo niektoré sú úplne mäkké, ba niektoré aj hnijú. Keď je fertucha plná, idem ovocie vysypať na studňu a znovu pribehnem k babičke. Hadica je jej ťažká, odfukuje a prekladá si ju z ruky do ruky. Keď si ju vypýtam, nechce mi ju dať. Začne ňou mávať vo vzduchu, aby som videla, že to nič nie je. Ak natrafíme na žihľavu, zohne sa a holými rukami ju začne vytrhávať zo zeme.

„Babi, nepopŕhli ťa?“ škriabem si ruky, otáčam sa, nemôžem sa na to pozerať. „Óóch,“ odpovie mi babička a ani sa neobráti. Ale ja viem, že je rada, keď sa jej spýtam, ba viem aj to, že zajtra to vyrozpráva v robote.

Keď je záhrada popolievaná, začneme sa my dve s babičkou chystať k Cilinéne po mlieko. Cilinéna býva v našej ulici, asi o päť domov ďalej. Babička najskôr vyhreší bratrancov, aby ich nemusela brať so sebou, potom dá Agáte nejakú prácu, aby sa aj ona cítila dôležitá, žmurkne na mňa a ideme.

Väčšinou už zapadá slnko, za nami na chodníku sa práši, vonku je také čudné ticho a počuť iba vŕzgajúce uško na našej konvičke. Náročky ňou v rukách mávam, aby vŕzgala čo najviac, lebo to mám rada. Pripomína mi to vržďanie snehu pod nohami. Pri chôdzi nám pod nohami chrupčia kamienky, na veži sa rozozvučia zvony.

Už sme u Cilinény. Najviac sa teším na jej kozičku. Pred nedávnom mala aj kozliatko, ale to Cilinéna niekomu darovala. Plakala som za ním.

Kozička vždy behá hore-dolu po dvore, môže aj skákať po hriadkach, nik jej to nezakáže. Cilinéne to neprekáža. Obvykle sedáva pod úkolom na drevenej lavici, ktorú moji bratranci natreli na modro. Vo vrecku má tekvicové jadierka, ktoré si po hrstiach dáva do úst. Zvyšky vypľúca pod seba. Keď sa jej jadierka minú, vojde do kuchyne, tmolí sa hore-dolu, až kým nenájde ďalšie, ktoré si nasype do vrecka. Cilinéna sa o svoju záhradku nestará. Nemá deti, ktoré by jej pomohli. Muž jej padol v Povstaní, ostala sama. Celý deň sa motká po dvore, čosi hľadá, potom to založí, akoby náročky, aby mala čo hľadať aj na druhý deň, unaví sa a sadne si pod úkol.

S babičkou jej občas niečo prinesieme. Naposledy sme jej niesli hájoše, koláče, ktoré babička napiekla iba kvôli nej. Cilinéna sa im potešila, voľakam ich položila, začala hľadať tanier, no kým ho našla, stratili sa hájoše. Ani ja, ani babička, nik ich nevedel nájsť. Až o týždeň Cilinéna spomenula, ako si na nich pochutnala, a že najlepšie sú hájoše, keď zostarnú.

Mlieko má vždy pripravené vo veľkom hrnci, odkiaľ nám ho prelieva do kanvičky. Preleje ho, babička jej strčí do zásterky peniaze, vraj aby ich nestratila a potom nás Cilinéna obe vystrnadí von na ulicu. Babička vždy celou cestou hrnká, ja popri nej nestačím s krokom, lebo musím dávať pozor, aby som nevyliala mlieko.

Zo dvora počuť krik. Bratranci sa vadia. Agátu poštípala včela.

„Tak jej treba, načo všetko chytá do paprče?“ zlostí sa babička. Ja som rada, že som doma nebola a včela ma nepoštípala.

Pomaly sa stmieva. Okolo prefrčí vlak, babička si napraví hodinky a začne robiť večeru. Treba zatvoriť okná, aby dnu nenalietali komáre a nočné motýle. V barine pri studni sa kúpu vrabce. Civil sa tmolí po kuchyni, Agáta si močí v octe ruku a reve. Bratranci sa vybrali k studni po vodu. Matúš trhá babičke floxy do vázy, vraj aby sa nehnevala, a Juro usilovne pumpuje vodu.

Kľakla som si na stoličku a premýšľam, čo poviem kamarátkam o týchto prázdninách. V hrnci fučí kaša, ktorá čudne zaváňa a na ktorú ja vôbec, ale vôbec nemám chuť. Znovu je počuť nočný vlak. Obločné rámy sa roztrasú ako od strachu, my si posadáme okolo stola, babička sa prežehná – ideme večerať.

 

 

Obálka čísla:

Ilustrácie:

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Zlatá krv
Kaviareň u Michala
(De La Rouchefoucauld, Mihalkovič, Moravčík, Litvák, Pém, Kondrót, Telúch, Zbruž, Bielik, Kolenič, Herko, Lehenová, Valčček, Urban, Jaslovský, Kubica, Pišťanek, Chmel, Bančej, Jaroš, Cifra, Hevier, Klimáček, Balko, Filadelfi, Bognárová, Ferko, Rusňák, Šuplata, Žilčayová, Bettes, Turan, Bariak, Závadová, Šikulová, Chrobáková, Okudžava, Kmeťková, Havrila, Ozrutov, Špaček, Uličný)
s. 2 - 166

Zlatá krv
Fragmenty z Fragmentu (Archlebová, Schottl, Archleb, Petřivý, Olič, Pastier, Kalný, Štuller)
s. 167

Obuj sa a choď!
Daniel Šustek: Potulky svetom
s. 177

Knižná edícia časopisu Fragment
s. 190


 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.