|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2007, číslo 3-4
No bác! Toto som vôbec nečakal. Ja som sa práve sústreďoval na to, aby som bol stručný a jasný, ale ty si to poriadne zamotal... A čo keď to bolo všetko ešte trochu inak? Aby to bolo jasné aj tým mladším, ktorí sa už v tomto priestore nedokážu orientovať – pre znalcov je to jasný signál – musíme si ujasniť topografiu: Kryštal bar a La Paloma boli veľmi blízko vedľa seba, boli to krčmy v akejsi „šnúre“, v postupnosti, keď z jednej sa prechádzalo do druhej a z druhej sa vracalo do prvej, až ľudia nevedeli, v ktorej vlastne sú... Tie podniky boli na jednej ulici. Nebudem to zoširoka popisovať, ani jedna tam už nie je... A to bolo na začiatku temných sedemdesiatych rokov, keď sme každý išli svojou cestou a mali sme pocit, že ako mladí ľudia sa budeme snažiť presadzovať si svoje predsavy a žiť ako najlepšie vieme. Že budeme vytvárať niečo, čo nás zaujíma a o ostatné sa nebudeme starať. Boli to prvé „normalizačné“ roky, ktoré nasledovali hneď po augustovej okupácii v roku 1968. I keď sme narážali na odpor, išli sme ďalej, ale vzduch bol stále hustejší a „normalizácia“ stále odpornejšia. Boli to asi najhoršie roky, aké sme zažili. Ale išli sme ďalej, až sme sa dostali do takých končín, ktoré vyzerali naozaj ako spustnutá záhrada, v ktorej boli nakopené zvyšky všetkých možných aj nemožných socialistických výstavb, harabúrd, smetí a odpadu – a toto všetko bolo ešte prerastené burinou. A v jednej z tých prečudesných záhrad sme sa stretli s Dežom Ursinym. Prechádzal cez tú záhradu, nevšímal si ten „bordel“ a ja som išiel s mojimi kamarátmi z druhej strany. Na chodníku, ktorý bol len jeden, sme sa zrazili... Dežo bol svoj, ja som bol svoj. Keď sme sa na tej cestičke zrazili, zrazu – neviem, kde sa tam vzal – bol tam aj Dušan Mitana (v tých burinách rástli aj iní mladí spisovatelia) a začal vykrikovať: „Nebite sa, vy ste tu na to, aby ste spolupracovali. Ja to viem!“ Netvrdím, že Mitana je prorok, aj keď to už párkrát dokázal, ale v tomto prípade mal nakoniec pravdu. Začali sme s Dežom spolu komunikovať. Dežo komponoval a spieval a hľadal nejaké slová... Tak to začalo. Vlastne nie. Ja som hľadal klavír... A stretli sme sa sami uprostred pustej letnej križovatky. A na vzájomnú, naraz vyslovenú otázku – máš oheň? – sme sa obaja naraz rozrehotali. Z vašej spolupráce s Dežom Ursinym vzišlo dvanásť albumov: ja by som ich žánrovo zaradil medzi „celovečerné, širokouhlé“ projekty, uzavreté celky, ktoré aj po rokoch ponúkajú množstvo rôznych interpretácií... Ale ty, aj Dežo, ste „bigbeatová“ generácia: v polovici šesťdesiatych rokov koncertoval Dežo (a veľmi úspešne) so skupinou The Beatmen a ty si v tom čase „vstupoval“ do slovenskej literatúry – spolu s Ivanom Laučíkom a Petrom Repkom. V roku 1968, keď vrcholila big beatová horúčka (a Dežo slávil úspechy s ďalšou svojou skupinou The Soulmen) si vydal prvú básnickú zbierku Krátke detstvo kopijníkov. Na tomto časovom – a nielen časovom – rozhraní končí aj obdobie Ursinyho po anglicky spievaných piesní a prichádza jeho „slovenské“ obdobie. Začala sa vaša spolupráca aj kvôli tomu, že Dežo hľadal vhodného textára? Dežo vždy hľadal
správne slová, ale toto nebola len akási mechanicky politická príčina.
Samozrejme, že big beatová vlna sa niesla v znamení angličtiny, a iba
tak to bolo dobre. Bola to mladícka explózia, mánia, ktorá sa v tých
rokoch rozpútala na tejto planéte. Vyslovene to zdvihlo mladých z takých
lepkavých miest, kde sa popíjal domáci lepkavý rum a mali pocit, že
tu sa niečo deje, ba niečo im to aj hovorí. Po augustovej okupácii nastal
zlom a po anglicky spievaný big beat bol nástrojom „imperialistických
veľmocí, kontrarevolučných centrál a socializmu nepriateľských síl“.
Ale Dežo mal jednoducho už dosť tej eufórie mladíckeho očarenia a potreboval
spievať niečo viac, ako len bezprostredné pocity a okamžité emócie,
keď sa človeku zvýši tep, rozdivočí sa, dievčatá sú nadosah a svet je
zrazu rozopínajúca sa gombička. Tej prvej slávy mal už Dežo dosť. Chcel
hovoriť aj niečo iné a hľadal komplica do tejto hry. Ja som vôbec nebol
ten typ, ktorý by písal veci, ktoré by boli ľahko spievateľné. Spolu
s mojimi kamarátmi som sa pohyboval v úplne iných končinách. Tie moje
vtedajšie texty mali zložitú štruktúru, lámali sa, boli komplikované.
Rozhodne neboli také, aby si ich niekto plynule mohol spievať. Ale Deža
práve na tom niečo zaujalo, dráždilo. Povedal, že to skúsi. Dal som
mu nejaké zárodky budúcich básní a zároveň som premýšľal, či by som
mu bol schopný ponúknuť niečo, čo by mu viacej vyšlo v ústrety. Čosi
nové pre mňa! Ale on trval na tom, že to, čo som mu priniesol, zhudobní...
Ponúkol som mu texty bez hudby. Ale on ju našiel kdesi za nimi. Boli to objektívne, ale aj subjektívne dôvody. Dežo chcel, keď už to robíme, aby to fungovalo nepretržite. Nebrali sme to zo začiatku ako kategorickú podmienku, že keď albumy nebudú vychádzať, tak my nebudeme robiť. Ale z druhej strany malo to – z rôznych príčin – ovplyvnené spomaľovanie svoj efekt. Niekedy mi to vyhovovalo, ale Dežovi nikdy. Tie veci sa diali, urobili a skomponovali v akýchsi skokoch, ale pomerne rýchlo. Bola to stále akási neznáma a riskantná hra, z ktorej sme sa tešili. Robili sme to hlavne pre seba a pomáhalo nám to. Ale boli to aj obdobia, keď sme museli prekonávať rôzne životné prekážky. A v tom zvláštne „fungujúcom“ systéme, ktorý spočíval v tom, že naše platne sa nahrávali aj distribuovali viac-menej pololegálne, s prižmúrením oka, tak to nebolo vôbec ľahké. Nejakými bočnými cestičkami vodkových kamarátov sa to dostávalo do takzvaného tematicko-ideologického plánu, ktorý schvaľovali na najvyšších miestach. Hneď náš prvý album Pevnina detstva „narazil“ na „schvaľovaciu“ bariéru: všetci boli pripravní na nahrávanie, štúdio bolo k dispoczícii... Hudobný redaktor Opusu Ivan Vašica nám povedal: „Chlapci, je tu voľná kapacita, za tri dni to musíte nahrať a keď sa nájde voľný termín, tak to zmixujeme...“ Okrem Jara Filipa neboli ostatní hudobníci „zasvätení“ do Dežovej koncepcie, neprebehli pred nahrávaním žiadne skúšky, „išlo“ sa hneď naostro... Ale zrazu telefonoval Ivan Vašica, ktorý už vypil všetky naše vodky a my s ním, že nahrávanie je zastavené, pretože neboli schválené ani texty, ani Ursiny ako hudobník... Nakoniec sa to predsa len „po slovensky“ otočilo. Vždy sa objavil nejaký človek, ktorý dokázal pomôcť. My s Dežom sme povedali: „Tak dobre, dovidenia, nebudeme robiť kompromisy...“ Ale Jaro Filip do nevzdal, išiel za Ľubom Feldekom, ktorý bol v tom čase v nejakej komisii pre umeleckú kvalitu textov. A Feldek napísal nový posudok, že sme síce politicky úplne pomýlení, ale talentovaní a keď sa zmení názov a nejaké slová v textoch, tak by sa to mohlo nahrať. Aj vďaka tomu potom album Pevnina detstva vyšiel. Ale zásadný problém sa nevyriešil; podobné sme mali aj s ďalšími albumami, stále nás niekto tam hore držal v napätí... Kde tu sa dali potom tie platne aj kúpiť, náhodou. Ale netiekli vôbec každodenným lepkavým kanálom štátneho rádia a telky. Naši ľudia nás počúvali z vlastných zdrojov, intímne a sami. Dežo presne vedel, čo chce a čo očakáva od muzikantov pri nahrávaní v štúdiu. Nestaval si ty – svojimi ťažko spievateľnými textami – Deža Ursinyho do pozície jeho muzikantov? Nebolo to tak, že si mu priniesol hotové texty a povedal, teraz ukáž, čo vieš, poraď si? V podstate som ho staval do akejsi polohy, aby začínal od bodu nula. A ja tiež. Bola to jednoducho vzájomná poloha inšpirácie. Ale to bola tá naša hra. To bolo to, čo sme si v tej pustej záhrade, kde sme si mali dať po hube, povedali: skúsme spolupracovať. Dežo potreboval nejaký impulz, nejaký problém, aby mu stálo za to, zapodievať sa tým. Ešte predtým vlastne on mňa postavil do situácie: hudba sama, to vieme my, čo píšeme, si sama stačí. Keď počuješ hudbu, je to ohromná sugescia, je to priestor, ktorý presahuje akékoľvek slovné vyjadrenia, akékoľvek pojmy. Necháva ti priestor pre vnímanie, pre predstavivosť, pre tvoje pocity... A do toho neznáma možností, do toho silného fantastického priestoru máš ty vstúpiť niečím, máš ho konkretizovať v nejakých slovách a dať to k dispozícii niekomu, aby z toho urobil hudbu. Ja som nikdy nepísal texty na hotovú hudbu, ani Dežo to nepotreboval, nechcel. Písal som vždy pre tú neznámu hudbu, ktorú Dežo ešte ani sám nemal. Žil som si dovtedy s problémami vo svete, kde som sa pokúšal práve cez slová niečo urobiť... Obrazy, myšlienky aj vizuálny svet – hudba, to presahovala, tam sa dalo žiť vo fascinujúcom svete... A na druhej strane – slová zaväzujú, majú svoju sugesciu, slovnú logiku, ktorá drží a nepustí. A Dežo čakal práve na toto. Áno, čakal na objav. Nechcel pravidelné, pevné formy. Medzi nami sa odohrával neustály rozhovor, konverzácia – ako sa tomu slušne filozoficky hovorí – ale nie spoločenská... A zhovárali sme sa – nielen v krčmách – zhovárali sme sa o tajomstvách sveta aj našich divých životov, o literatúre, o čítaní a písaní, o kamarátoch, o politike... A vždy sa z toho „vybrusovali“ isté postoje, názory, grify, ktoré by sme mohli navzájom na sebe vyskúšať, aby to fungovalo... Náš evergreen bol samozrejme Borges, ezoterika, morálka, správy dňa, zdravie, mystika, zelovoc a alkohol. A mohol by som pokračovať – príbeh našich životov, tak ako išli, vôbec nevynímajúc. A to práve Deža bavilo, snažil som sa vyjsť mu v ústrety, vždy to bolo „stretávanie sa“, nie zrážka... Dežo bol vždy nakoniec prekvapený, prepísal si tie texty na stroji, začal sa tým zapodievať... Rohovor pokračoval inou formou... Keď mi predviedol, čo urobil a mal pocit, že sa dostal kam on chcel, pustil ma vlastne do svojho „zákulisia“... Vtedy dospel k istému definitívnemu riešeniu, ktoré dostalo vlastnú formu, vlastný tvar, základný rytmický pôdorys. Museli sme nejako zladiť dve rytmické cítenia, pretože ten, kto pracuje so slovami slobodne, cíti iný rytmus ako hudobník, ktorý od začiatku vníma slová v tej svojej rytmickej amplitúde. Dežo vlastne vytvoril podklad, kde to všetko rytmicky do seba zapadalo a dokázal na tom vystavať všetky tie svoje obraty, harmónie a urobiť z nich tvar, ktorý nebol pravidelný, ale predsa ursyniovsky súmerný. Potom sme zámerne pracovali tak, že sa máločo opakovalo – a keď sa opakovalo, tak naschvál nepravidelne. Obrazne povedané, dal som mu kosti, skelet ryby a on z toho spravil niečo, čo bola zvláštna živá ryba, ktorá dokázala sama plávať a udržať sa vo vode. Nič sa nezlomilo, iba ohlo, napružilo, preformovalo, držalo to spolu a malo prekvapujúco vlastný tvar. Na dvojalbume Ten istý tanec sa Dežo Ursiny predstavil nielen ako hudobník a skladate?, ale aj ako autor textov. Pod?a jedného z troch textov, ktorými si ty "prispel", je pomenovaný aj album. Dežo bol v období vzniku Toho istého tanca v ne?ahkej situácii... Žiaľ. Stalo sa, čo sme stále odmietali. Bol v absolútne extrémnej, krajnej situácii živého, tvorivého tvora tesne medzi životom a smrťou. Absolútne extrémne zlej a v istom zmysle aj v absolútne extrémne nádejnej. Ochorel, diagnostikovali mu nádor v ústnej dutine, podrobil sa operácii a následnému liečeniu. Vtedy sa snažil vyrovnať sa s tým a pokúšal sa byť aktívny v prekonávaní choroby. Naša vzájomná spolupráca prinášala každému z nás aj nejaký osobitný dar preniknutia do niečoho, čo sa nedalo vyjadriť inak. Boli sme na to zvyknutí, boli sme na to dvaja. Dežo sa ocitol v situácii, keď sa musel vyrovnať s otázkami svojho života, keď sa sám musel pozrieť v tvrdom protipohľade na svoj život a na život, na ktorom mu záležalo a ktorý chcel samozrejme ďalej žiť. Ďalej a lepšie – už INÁČ. Nechcel sa poddať, nechcel sa „nechať zomrieť“, nechcel pasívne čakať. Pustil sa do svojho hlbinného vnútorného rozhovoru so sebou a so svetom, v ktorom sa prehodnocoval. A tam už bývajú naporúdzi slová, lebo dokážu konkrétnejšie a presnejšie formulovať to, čo nedokáže tak presne uchopiť ani sama hudba. Určite by bolo najlepšie, keby nám Dežo teraz zavolal a vysvetlil nám, ako to presne bolo... Čo k tomu môžem stručne dodať je, že naozaj bol pod tlakom nevyhnutnosti svojej životnej situácie a prelomil v sebe akúsi bariéru, ktorá mu nedovoľovala dostatočne sa vyjadriť písaným slovom. Hoci, podľa mňa, bol rovnako talentovaný spisovateľ ako čokoľvek iné. Dežo zmenil svoj spôsob života, svoj životný štýl, otvoril celkom svoju citlivosť, z estéta sa stal sústredený vnímavý askét. Začal sa vyjadrovať tým, že sadol za stôl, zobral čínske pero – ako to aj niekde spieva – papier a začal písať. Alebo sadol za písací stroj. Priniesol mi prvý text, bola to vlastne voľná báseň o tom, ako ráno vstane, ide von a popisuje bežné situácie. Jednoducho v extáze akéhosi sebauvedomovania si v tej prítomnej situácii začal zapisovať texty. Nosil mi ich, niečo sme si k tomu aj povedali, ale nie príliš, ja som ho povzbudzoval, nechcel som ho z toho vyrušovať. Celé tie roky, čo sme spolupracovali, som mal pocit, že by bolo dobre, keby sa Dežo vyjadril aj písaním. Tak začal písať ako v očarení a napísal toho dosť. My sme mali, ako si iste dobre spomínaš, začiatkom deväťdesiatych rokov dosť starostí so zakladaním slobodných médií, mysleli sme si, že musíme rýchlo niečo urobiť v prospech spoločenstva ľudí, aby sme mohli žiť v tom lepšom svete. Bol tu mečiarizmus, morálny a politický marazmus a Dežo to s nami prežíval, ale uprostred svojej osobnej drámy. To, čo napísal, písal ako reakciu na svoju situáciu, ako prieskum a rekapituláciu svojho života. Vyrovnával sa nielen s ľuďmi okolo seba, ale aj so sebou samým, so svojou minulosťou, detstvom, otcom, matkou, sestrou. Hľadal akési riešenie, cestu, vysvetlenie. Kládol si tie najťažšie a najzákladnejšie otázky: je rakovina moja vina alebo je to vôbec vina. Čo to je? Ako som to žil? Ako sa to dá zastaviť? Čo môžem robiť? Ako žiť? Ako byť zdravý a celý? Toto všetko – vo veľmi konkrétnych, spovedných, dušespytných reminiscenciách hodných autopsychoterapeuta – napísal toho veľmi veľa. A potom prišla tá chvíľa, keď chcel mať odo mňa tú najkonkrétnejšiu, najkontaktnejšiu a najotvorenejšiu odozvu. Priniesol mi aj text Harakiri, ktorý je akýmsi vyvrcholením procesu sebaodkrývania a zúfalého hľadania spásy, ktorý zaznamenáva – pre seba aj pre nás – na tomto svojom veľkom albume. V Harakiri popisuje svoju situáciu a pýta sa, čo môže urobiť a že sa bude musieť s tým vyrovnať spôsobom, ktorý sa podobá na japonské harakiri. Ide o holú ľudskú dôstojnosť. Toto mi vyložil až po klasický rituál a pýtal sa ma: zatiaľ, čo ty sa možno smeješ môjmu zúfalstvu, ja toto vážne prežívam, a čo ty na to odpovieš? A keď už nič iné, tak mi aspoň pri tom odsekni hlavu – samozrejme, je to metafora a irónia. Ale otázka znela: Čo ty? Môžeš mi ešte pomôcť? Čakal moju odpoveď, text. Vedel som, že dospel do štádia, keď videl pred sebou len holú stenu, cez ktorú už nemôže prejsť a upadol do absolútnej pochybnosti, či sa z toho dostane. Snažil som sa urobiť to, čo kamaráti vždy robia: podržať ho za plece. Napísal som text, ktorý bol oveľa zašifrovanejší, nemotornejší a ostýchavejší, menej priamočiari ako ten jeho. Bol to text k piesni Ten istý tanec... Dal som mu ho a on pokračoval ďalej vo svojom písaní a trval na tom, aby sme ten album urobili ako spoločný. Prijal som to ako dar – a tak ho aj zdieľam. Tie texty naozaj korešpondujú s pekelným kruhom, do ktorého sa dostal. Na druhej strane sa tam ozýva aj jeho úplne iný vnútorný hlas, hlas hľadania možností, bez zaťaženia nejakými zjednodušenými vysvetleniami zázračného uzdravenia, zázračných liečiv... Bolo to úprimné hľadanie živej cesty. Je to teda Boh? Večnosť? Bojoval celý čas za seba, za svoj holý život... Začal tie texty zhudobňovať. Áno, chcel pokračovať. Mal pred sebou slová, ktorým rozumel, ktoré si osvojil. A keď to dokončil, zavolal do štúdia najlepších muzikantov, ktorých vtedy mal a nahral celý album na šup – jedno za druhým. Keď už bolo všetko nahraté, upadol do obrovských pochybností, že čo to vlastne je... Mal pocit, že je tam nedostatočný práve jeho spev a výraz, že to nie je tak, ako si to on spieval, ako to počul v svojej hlave. Že to nefunguje spoločne s hudobou, že to všetko „padá na nos“. To bol, podľa mňa, ten jedinečný autoterapeutický moment, že sa Dežo dokázal takto narovnávať a vyrovnávať s vlastnou situáciou. Prišiel za mnou a hneď som vedel, o čo ide. Niektoré veci z albumu vyradil a dokázal z toho extatického vrenia urobiť celistvú vec – aj po rokoch vôbec to najlepšie, čo sme spolu urobili... A tento album je skutočne „celovečerný, širokouhlý film“, v ktorom nevybuchujú nejaké ohňostroje, je tam prítomné iba zúčtovanie so svojou vlastnou skúsenosťou na hranici životov. Dežo, ktorý bol vlastne človek s veľmi silným „ja“, veľmi vyhranený človek, dokázal sa uvoľniť a slobodne písať básne s tým, že to budú texty jeho piesní. Stále sa stretávam s novými ľuďmi, ktorí mi hovoria, že v istých okamihoch života sa stretli s Dežovými piesňami a že veľmi vážne zasiahli do ich života. V nejakej vážnej situácii, kríze, hľadaní, tápaní pomoholi im práve Dežove piesne. Aj ja, hlboko v sebe – a je to hlbšie ako v oktáve, v ktorej spieval stále – počujem stále ako taký zázrak jeho hlas. Dežo spieva. A pomáha mi. Ale príbeh ešte pokračuje: posledným spoločným dielom dvojice URSINY –ŠTRPKA je album Príbeh. Je to zhrnutie vášho viac ako dvadsaťročného príbehu? Náš spoločný kamarátsky príbeh je zhrnutý stručne a jasne v Dežovej piesni Darčeky na albume Ten istý tanec. Je to veselá, vtipná pieseň o dvoch pojašencoch, ktorí sa motajú po meste a spolu robia nejaké pesničky a rôzne kúsky, žijú nie najvzornejším životom a celé sa to končí pochybovačným vzdychom „ó, darčeky“, čo aj v skutočnosti sme. V albume Príbeh sme pokračovali ďalej. Dežo bol plný potrebnej sústredenej meditatívnej energie, aby dokázal prekonať to strašné, čo ležalo nad ním, na ňom aj pred ním... Príbeh sme urobili v poslednom roku jeho života ako sa bohužiaľ ukázalo... To sme, pravdaže, ešte nevedeli... Hoci – nerysovalo sa pred nami nič optimistické. Album sme urobili pomerne rýchlo s tým, že sme mali ešte nejaké ďalšie plány, že spravíme ešte ďalší krok sa iným smerom. Chceli sme sa pokúsiť vyjadriť... Chceli sme pokročiť... Ďalej... Dežo tu pokračoval vo svojej absolútnej sústredenosti, ktorá je uvoľnenosťou, akoby to bol pohyb jedným veľkým istým ťahom ruky. Na jeden výdych. Jedno za druhým. Pod sústredenosťou si predstavujeme vždy niečo zovreté, veľmi presne koncentrované do jedného bodu a uvoľnenosť je niečo úplne iné, opačné, roztvorenie ruky, voľnosť. Jasnosť a uvoľnenosť je na tomto albume veľmi čistá. Je len škoda, že Príbeh bol na konci, ale nemal to byť vôbec koniec nášho príbehu. Aj keď nám okolo hláv krúžilo všetko možné, šanca tu ešte bola... Príbeh vznikol a bol nahratý v roku 1994, vo veľmi priateľskej štúdiovej atmosfére; všetci robili presne to, čo bolo treba. Sugescia pôsobila. Dežo opäť všetkých a všetko presne ovládal. Dežo zomrel 2. mája 1995. Prvého mája si mu ešte telefonoval domov... Tušil si vtedy, že je to tvoj posledný „živý“ rozhovor s Dežom? Nerád by som o tom veľa hovoril. Tušili sme všeličo v tej chvíli, ale pri všetkej hrôze som neveril, že je to náš posledný rozhovor. Bohužiaľ... Vratil som sa predčasne z Portugalska, kde som nejaký čas za čímsi aj pred čímsi utekal aj zbieral sily, ako čeliť temným silám na pomedzí životov aj všetkým možným vysloveným harakiri tlakom. Dva dni som hľadal Deža doma na Fedákovej. Nenašiel som ho. A potom som ho zastihol telefónom – tak asi napoludnie 1. mája... Zo spôsobu toho telefonátu, z prerývanosti rozhovoru, z dýchania bolo jasné, že práve beží niečo, čo už začína presahovať naše ľudské možnosti. S artikuláciou boli problémy, ale hovoril absolútne prítomne a rozumne. Neviem kde všade práve bolo jeho vedomie, ale v tej chvíli bolo zreteľne a celkom blízko aj so mnou. V tej chvíli. Za ten čas, pri všetkých tých trápeniach, prežil Dežo neuveriteľne intenzívny život, dokázal vyvinúť neuveriteľnú energiu, ktorá zasiahla a zasahuje stále veľa ľudí. V tom, čo a ako robil, cítil. Keď sme spolu pripravovali tie albumy, neuvedomovali sme si celý ich dosah. Bohužiaľ, nový Dežov album už nebude a ja môžem len slovami nahrádzať to prázdno po hlase a po hudbe. Zostali po ňom hotové veci, ktoré si môžeme vypočuť alebo prečítať... Až teraz vidíme jeho celý intenzívny život s mnohými peripetiami, ktorý mal krásnu hlavu aj pätu, pri všetkom tom nešťastí, pri všetkých trápeniach, ktoré postihli jeho aj ľudí, s ktorými žil. Rozhodne nebol anjel a nebol ani nejaký talentovaný diabolský človek, ktorému bolo všetko dovolené... Vôbec nie. Dežo bol človek, ktorý chcel urobiť niečo zo svojho života, zo svojich vzťahov, niečo viac, niečo lepšie. Vždy hľadal niečo, čo by mu dalo jasnejšiu odpoveď, čo by mu dalo aj spásu aj záchranu pre seba aj pre iných. Tým všetkým, čo robil dospel až k miestu, v ktorom, ten, čo vytrvalo hľadá nejakého guru – ako vraví známe porekladlo – sa stáva sám svojim vlastným guruom. Aj pre seba, aj pre iných. V poslednom rozhovore pre noviny – po vyjdení Príbehu – povedal, že všetky tie zlé veci, choroba, ťažké skúšky smrti sú nám zoslané preto, aby sme mohli trošku povyrásť sami v sebe. A jeho hudba nás vedie stále ďalej. Október 2007
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|