| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2009, číslo 2
Duch,
večný revolucionár
(rozhovor Krzysztofa Maslońa so Slavojom Žižekom)
Slavoj Žižek (1949) - slovinský filozof, sociológ a kritik kultúry;
autor viac ako 30 kníh, o. i. Vznešený predmet ideológie, Nepolapiteľný
subjekt, Revolúcia pred bránami či Krehké absolútno. V
slovenčine vyšli dve Žižekove knihy: Raduj sa z národa svojho ako
zo seba samého a Mor fantázií. Prednášal na viacerých amerických
univerzitách. V súčasnosti pracuje v Ústave spoločenských vied Ľubľanskej
univerzity.
A môže byť
krvavo
KRZYSZTOF MASLOŃ:
Ukáž mi svojich nepriateľov, a ja ti poviem, kto si. Kto je váš nepriateľ?
SLAVOJ ŽIŽEK: Chápem,
že vám nejde o mojich osobných nepriateľov. Napokon, pre mňa nepriateľom
nie je konkrétny človek či skupina ľudí, ale kapitalistický systém.
Ktorý treba
nenávidieť? V knihe Krehké absolútno píšete: "Cesta k
potlačeniu etnickej nenávisti nevedie v skutočnosti cez jej bezprostredný
opak, etnickú toleranciu. Práve naopak - to, čo potrebujeme, je dokonca
ešte viacej nenávisti čisto politickej, nenávisti orientovanej na spoločného
politického nepriateľa."
Na tomto mieste
sa práve odvolávam na Bibliu a Kristove slová: "Oheň som prišiel vrhnúť
na zem (...) Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím
vám, ale rozdelenie." Nie je to však tak, že by som nevidel nijaké výhody
kapitalizmu. Bol to napokon prvý systém, ktorý priniesol ľuďom slobodu,
dnes však vytvára také antagonizmy, že ich nebude vedieť prekonať v
rámci existujúcich štruktúr. Liberálna vízia sveta je ilúzia. Aj keď
sme, podľa všetkého, na opačných stranách politickej barikády, zhodneme
sa azda na tom, že v Číne vznikol systém, ktorý sa vymkol zo známych
pravidiel. Máme tam kapitalizmus, ktorý nepotrebuje demokraciu, aby
sa reprodukoval. Občas počuť: Dajme im ešte desať rokov a demokracia
k nim dôjde sama. Nie, nedôjde. Ako naši spoloční nepriatelia vyrastajú
- vďaka liberálom - náboženské fundamentalizmy, islámske a iné. Ale
zabúda sa, že sám kapitalizmus, ak ich priam neustanovil, nezlegalizoval,
tak prinajmenšom ich posilnil tak, že sa stali jeho súčasťou. Afganistan
bol pomerne svetský štát, až vonkajšie intervencie, dvojpólový konflikt
ako prvok globalizácie, ho premenili na fundamentalistickú krajinu.
Fundamentalizmus je cena, akú platíme za zánik svetskej ľavice, za jej
marginalizáciu, lebo keď sa scvrkla, utlmila svoje nároky, v určitom
zmysle ich prebrali práve fundamentalisti. Nie náhodou boli predtým
v arabských krajinách silné svetské ľavicové strany.
Dištancujete
sa od všetkých možných nacionalizmov, ale všimol som si, že ste mimoriadne
pobúrene citovali kedysi prezentovaný názor Emira Kusturicu o Slovincoch
ako "národe rakúskych parobkov". Zabolelo to?
Nebral som tie
slová osobne, sám som voči vlastnému národu skôr kritický. Pokiaľ ide
o Kusturicu, treba mať na mysli, ako ukazuje vo svojich filmoch Balkán
a komu ponúka túto svoju mýtickú predstavu. Svojho času bola v móde
téza o socializme s ľudskou tvárou. Povedal by som, že Kusturica sa
rozhodol ukázať Západu etnické čistky s ľudskou tvárou a tam sa to ľuďom
veľmi zapáčilo.
Treba uznať,
že tá predstava je sugestívna.
Nevznikla len tak
z ničoho nič. Komunisti veľmi radi folklorizovali Balkán. Existovala
taká mocenská stratégia, aby sa zdôraznilo balkánske šialenstvo. A ja
som pristarý lišiak na to, aby som si nepamätal, ako sa správal Kusturica
pred rokom 1989. Bol miláčik režimu, a keď sa po filme Otec na
služobnej ceste v slovinskej tlači objavila negatívna recenzia,
bosniacky Ústredný výbor požadoval, aby bol bezočivý kritik potrestaný.
Nemám ilúzie, tvorca Undergroundu vždy vedel, na ktorú
stranu sa postaviť a kde dávajú tantiémy.
Tony Meyers
hovorí, že koncom sedemdesiatych rokov ste boli v Ústrednom výbore Ligy
slovinských komunistov a potom ste viackrát radili slovinskej vláde.
Nebije sa to s vašou proklamovanou revolučnou nezávislosťou?
To nie je pravda.
Koluje o mne množstvo klebiet, vrátane tej, že som písal prejavy komunistickým
aparátčikom. Nikdy som o sebe netvrdil, že som bol veľký disident, ale
predsa len som na pár rokov prišiel o prácu. Dobre však poznám niekoľkých
politikov z vládnych sfér, no hlavne preto, lebo Slovinsko je malá,
dvojmiliónová krajina, a pri moci je aktuálne moja generácia. Dokonca
aj v dávnejších časoch u nás neexistoval až taký odstup medzi vládnucimi
a ovládanými ako niekde inde. Šéfa slovinskej komunistickej strany človek
nevidel raz v živote, keď okolo prechádzal v limuzíne, ale stretával
ho bežne na ulici. To spôsobilo, že vtedajší systém bol aspoň trocha
prehľadnejší.
A nie menej
- alebo azda viac - cynický?
Veď bol aj inteligentný,
a to veľmi. Režim, inak neslýchane nátlakový, tvrdý, zdôrazňoval svoju
údajnú toleranciu napríklad voči umelcom. V 60. rokoch bolo možné ľahko
urobiť kariéru napríklad abstraktným maľovaním alebo písaním moderných
antirománov. No v neskorších rokoch nielen že sa nezakazovalo vydávanie
Solženicyna, ale sa diskutovalo o jeho tvorbe, chválila sa aj kritizovala.
Slobodný svet... To je juhoslovanský paradox.
Vášmu programu
niekedy chýba - podľa môjho názoru - spojitosť. S nemalým údivom som
sa dozvedel napríklad, že v otázkach týkajúcich sa nacionalizmu alebo
rasizmu navrhujete podporiť štát a nie občiansku spoločnosť. Prečo?
Isteže, v mimovládnych organizáciách sa tiež nájdu kreténi, ale vari
vo vládach nie sú?
Keby v USA takej
občianskej spoločnosti ponechali neobmedzenú moc, zavládlo by rasistické
násilie. Keď som formuloval vtedy tento názor, mal som na mysli práve
Spojené štáty. Tam je podpora štátnej administratívy spôsob, ako sa
vyhnúť ostrým rasovým konfliktom, vyhnúť sa obetiam. Odvolávanie sa
na názor väčšiny máva fatálne následky. Tak sa to stalo v Srbsku za
Miloševiča, ktorého geniálnym ťahom bolo práve uzatvorenie spojenectva
s občianskou spoločnosťou. Spoločnosťou, ktorá bola nacionalistická,
tak ako boli nacionalisti v najrozličnejších zväzoch a spoločenstvách:
medzi filmármi, výtvarníkmi, literátmi. Keď si pripomenieme Radovana
Karadžiča, pochopíme Platónovu pravdu, ktorý vo svojej ideálnej republike
nechcel vidieť básnikov. Ľudí si netreba idealizovať: vedia robiť naozaj
tie najhanebnejšie veci.
Kladiete si
otázku "Kedy sa skončí kapitalizmus?" a odpovedáte "Rýchlejšie, ako
sa nám zdá" a napokon vyslovujete aj hrozbu: "A môže byť krvavo..."
Naozaj si myslíte, že v mojej alebo vašej domovine, kde bol pre mnohých
ľudí kapitalizmus dlhé roky cieľ sám osebe, pôjdu masy na barikády protestovať
napr. proti globalizácii?
Naozaj to bolo
tak, že keď v roku 1989 padol komunizmus, ľudia od kapitalizmu očakávali
nemožné. Objavili sa hlasy, že o päť rokov sa z nás stane druhé Švajčiarsko.
Samozrejme, že sa to nestalo, za čo - pomerne často - začali obviňovať
komunistov, ktorí údajne mali stále kontrolovať štát a ďalej mať v rukách
- hoci už nie verejne - moc. Stačilo, keď veci neboli v poriadku, mohli
za to oni. A k tomu sa pripájalo nostalgické naladenie voči Juhoslávii
za čias maršala Tita, v ktorej údajne všetko bolo zázračné a úžasné.
V skutočnosti práve Juhoslávia spred roku 1989 pripravovala podklad
pre vojnu na Balkáne, o nostalgii je zbytočné hovoriť! Keď som rozprával
o tom, že kapitalizmus sa skončí krvavo, nemyslel som to tak, že budem
organizovať revolúciu, ale že kapitalizmus odstrkáva od seba, vylučuje
z hry celé masy ľudí. Výborne to opísal Mike Davis v Planéte slumov.
Všade na svete sú také miesta, kde sa ľudia uchádzajú o normálny
spoločenský život, no zatiaľ sú z neho odstrkávaní. Podkožné napätie
sa dá tušiť vo všetkých kapitalistických krajinách: v Európe, USA, v
Južnej Amerike. Čas od času dôjde k explózii - ako v Los Angeles, a
potom opäť nasleduje ticho pred búrkou, ktorá napokon príde.
A čo bude potom?
Chudobní ozbíjajú bohatých a tak ďalej...
Nie som fanúšik
Huga Cháveza, ktorý má svoje obmedzenia, ba dokonca - poviem to priamo
- je blázon, predsa však urobil jednu dobrú vec. Totiž usiloval sa pritiahnuť
masy, čo stoja bokom, celkom na okraji, vyzvať ich k účasti na spoločenskom
živote, a čo je s tým spojené, aj na participácii - vo všetkom. Celkom
inú stratégiu rozvíja napr. talianska vláda, ktorá - neviem, čo o tom
viete - v decembri 2008 zaviedla výnimočný stav, aký tam trvá dodnes.
Nehovorím, že je to taký istý stav ako v Poľsku v roku 1981 a že Berlusconi
je nový Jaruzelski. Ale v Taliansku boli všetky štátne služby, teda
aj armáda, uvedené do stavu pohotovosti. Oficiálne preto, aby sa bojovalo
s mafiou a zabránilo sa násiliu v parkoch, ale preto, aby sa napríklad
mohli kontrolovať prisťahovalci. Ak by som si mohol vybrať, vybral by
som si chavezovskú cestu, a nie užitie sily pri riešení závažných spoločenských
problémov.
V podtitule
Krehkého absolútna kladiete rétorickú, aspoň podľa mňa, otázku:
"Prečo treba zápasiť o kresťanské dedičstvo?" Prekvapuje ma však, že
ju formulujete práve vy, čo čerpáte inšpiráciu od Marxa, Hegla, francúzskeho
psychoanalytika Lacana, Freuda...
Poprosím vás o
inú postupnosť: Hegel pred Marxom.
...a Lenina
- propagátora bojovného ateizmu, prikazujúceho bojovať s náboženstvom.
Zaujímal ma Lenin
z čias bezprostredne pred októbrovou revolúciou, napísal som dokonca
doslov do výberu jeho textov z tohto obdobia. Zaoberal sa sociálnymi
zákonmi, lebo dúfal v spravodlivejší svet, aby vyhlásil, že "Marxova
teória je všemocná, pretože je pravdivá". Nie som nijaký leninista:
myslím si, že napísal množstvo hlúpostí, z ktorých by sa dala zostaviť
celá encyklopédia. Je to autor najhorších filozofických kníh, aké som
kedy čítal, "Materializmus a empiriokriticizmus" z tohto hľadiska nemá
konkurenciu. A nemám v pláne pestovať beznádejnú trockistickú hru spočívajúcu
v tom, že sa ľuďom sugeruje, ako by Lenin - keby bol ešte pár rokov
v dobrej forme - mohol uzavrieť spojenectvo s Trockým proti Stalinovi,
vďaka čomu by komunizmus nepadol do pasce totalitarizmu.. Absolútne
s tým nesúhlasím. Pokiaľ ide o náboženstvo, Lenin pociťoval voči nemu
klasickú osvietenskú nechuť, pričom problémy viery neslýchane zjednodušoval.
A takéto zjednodušovanie blokuje zmenu situácie, v akej sme sa ocitli.
|
|
Obálka
čísla:
Ilustrácie:
Obsah
čísla:
Octavio Paz
Niekoľko viet
s. 3
Boris Mihalkovič
Hlbšie budem rásť
s. 5
Rudolf Jurolek
Poľný zošit Jakuba z rána
s. 17
Jana Juráňová
Únos premiéra
s. 35
Andrés Sánchez Robayna
Jednej hudbe a iné básne
s. 51
Súčasná európska poviedka Mileta Prodanović: Sedela som..., Portrét
umelca v izolácii
s. 71
Duch, večný revolucionár
(rozhovor Krzysztofa Maslońa so Slavojom Žižekom)
s. 89
Poste restante
Časopis Krok
s. 99
Zbigniew Herbert
Poslanie pána Cogita a iné básne
s. 145
|
