|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2010, číslo 1
Hana Ponická
bude mať sedemdesiat! No ale toto! Momentálne som
v Bratislave, trochu sa liečim. Píšem hlavne preto, aby som oznámila
Ivke: dovolila som si využiť jej niekdajšiu ochotu, že v prípade, ak
bude treba, dá vysvetlenie ako redaktorka o postupe všetkých prác a
okolností pri spracúvaní knihy O Štoplíkovi, kým nechodil do školy,
ako to bežalo od prebratia prvej verzie cez autorské korektúry, prijatie
rukopisu, zadanie do tlače, stĺpcové obťahy atď. až po ten moment, keď
sa všetko skončilo. Už je rok preč, čo som totiž podala žalobu na vydavateľstvo
Osveta za zrušenie zmluvy a vzniklé škody. Ako to bežalo? Milá pani Kadlečíková,
posielam Vám ešte dve kapitolky do prvého dielu (druhej časti), ktoré
som si rozpracovala z pôvodnej jednej (ktorú som si od Vás bola zobrala
ešte na jedno prepracovanie). Neuvádzam hore, ktorá alebo aká kapitola,
ale hádam sa ešte pred odovzdaním rukopisu do tlače zídeme a aj toto
upresníme. Autorka z Lukavice a redaktorka vydavateľstva Osveta v Martine sa zoznámili nad pripravovaným druhým vydaním knihy, ktorá vyšla pôvodne roku 1961 a nad jej voľným pokračovaním, ktoré malo vyjsť ako druhý a tretí diel. Milá pani Ivka,
však sa nehneváte, že Vás oslovujem takto? Dostala som Váš list a hneď
odpovedám: prídem teda do Martina v stredu, tj. 10. decembra. Spolupráca pokračovala. Stretávali sme sa vo vydavateľstve, pracovali zväčša u nás doma. S hlavou rodiny sa Hana poznala už dávnejšie, s deťmi sa okamžite skamarátila. Milá Ivka, nuž
ja som sa po návrate z matičky Prahy (bolo tam krásne, dobrá zima, sneh
atď.) pustila do prepisovania svojho Štoplíka - školáka neškolovitého.
Prepísala som, pustila som sa opravovať - len tak - a vyšlo z toho,
že som zase škrtala alebo pridávala atď. A teraz som v tejto bohumilej
činnosti už pomaly pri konci. Zase je všetko doškrtané, niečo budem
musieť znovu prepísať, niečo už nechám tak (čo je ako-tak priehľadné).
Zase sa to bude potom prepisovať - aby ste mohli opravovať - prosím,
povedzte už niekomu, kto by bol ochotný to robiť, aby Vám čím prv prepísal.
Počítam, že po mesiaci-dvoch, kým Vy to zapretujete, i ja Vám prinesiem
nové vlastné zapretovanie (ako i pri I. dieli) - a potom ešte raz dáme
prepísať. Prvý diel už bol v tlačiarni, druhý sa pomaly, ale dôkladne rodil. Nielen listy sa križovali, ale aj osobné styky sa rozvíjali. Milá Ivka, ja
sa už hanbím, ale robím stále, naozaj to bolo málo dejové i vôbec slabé,
tak to gruntujem riadne nanovo, len ma mrzí, že ste veľa zbytočnej roboty
prv spravili, keď ste tú prvú verziu opravovali, ale nebolo to zbytočné,
lebo veď popud potom k prerobeniu vyšiel od Vás vo Vašej nesmelej poznámke,
že hádam je tam menej zábavy ako v prvom dieli, nuž mne to nedalo pokoja,
a som rada, že nedalo. Viete, ono je to vždy dlhšia záležitosť, keď
človek nechce len peniaze - a najmä ak natrafí na redaktora, ktorý má
cit i mieru (sympatií i kritičnosti), tak má tým väčšiu chuť. Ivka, Ivan,
už mám hotovú tú prácu, aj mužovi sa pozdáva tá štoplíkovská kapitola
(ktorú som spravila teraz) pre zhromaždenie záhradníkov, spravila som
ju hneď nad ránom, ako som prišla domov, tak som si vydýchla, že to
mám asi tak, ako som chcela - a vyšlo to spontánne odrazu. Potom už nastala reťazová reakcia: Milí, Ivka,
Ivan, chlapci i Zuzanka! Pozdravujem Vás nastokrát. Nič neviem o Vás,
ale ste hádam zdraví, verím, že ste dobre letovali a tak aj na jeseň
ste už po každej stránke dobre prichystaní. My sme mali tiež pekné leto.
Hostí plná chalupa, však Vám porozprávam o všetkých zážitkoch. Aj na
Poľanu sme sa vytiahli - s Ivanom a Helenou, Nankou a Michalom. Bolo
i horúco. ale nie až tak strašne. Obzízali tu, nazízali skadene stadene
všakoví, no ale keď toho bolo dosť, som vyšla pred bránu - reku hosť
do domu, Boh do domu, nech sa páči ďalej, čo sa unúvate a druhých vypytujete,
však som tu, hybajte dnu. Nešli. Naštartovali a zmizli. Ani prach sa
za nimi nezakúril. A odvtedy ich niet. Dostala som podivný list od riaditeľa
Osvety. Aby som vraj prišla osobne. Neviem načo. Však mi vrátili rukopis,
zrušili zmluvu - čo ešte chcú? No možno nebude také stretnutie bez istého
osohu. Tak to teda bežalo! Súd Hana Ponická nevyhrala, ale Štoplík (reedícia O Štoplíkovi, kým do školy nechodil aj Ako Štoplík do školy chodil-nechodil) je už na svete (Osveta, Martin 1991). Nič sa na svete nestratí - ani to, čo človek márne robil, vedela Hana už vtedy. Ďakujem Vám
za vyzdvihnutie mojej osôbky v súvise s tou radosťou zo života. Kedysi
som mala taký cieľ, že mi postačí byť plamienkom, ktorý pomáha majstrom
vypaľovať v ich hrnčiarskych peciach dobre urobený riad. Nevyšlo to,
neviem, kde bola chyba. Ale nebanujem tie dni a noci,čo som na toto
a nie priamo na svoje písačky strávila na takej plamienkovej robote.
Ostal z toho napokon aj istý sklon, či vlastne náruživosť - takže nič
sa na svete nestratí. Ani to, čo človek márne robil. A vždy vedela, ako sa z každodennosti robí sviatok, aj to, že až sa naskytne možnosť, je dôležité byť pripravený. Viem, čo je
to mnohodetná rodina, každodenné povinnosti - aj ja som bývala unavená
ani nie tak z tej roboty ako z toho opakovania všednosti, práve z nespokojnosti
s opakovaním, v akejsi vzbure proti automatičnosti toho každodenného
verklíka som si práve z neho spravila sviatok - zafixujúc ho tu i tam
po večierkoch, aby som nezabudla, aby ostalo živé všeličo, čo ma i tešilo
pri tom verklíku pri deťoch, a tak vznikli Halúzky, neviem, či sa mi
vydarili, ale mne urobili radosť. Kiež by sme mohli (vtedy aj teraz) pravdivo povedať, že to stále platí! Milý Ivan, posielam Ti list - kópiu od Uhdeho - nedávno som dostala v Prahe, dúfam, že ešte vec nie je príliš oneskorená. Ja to prijímam, prihlasujem sa, hoci sa mi to vidí byť dosť efemérne, napriek všetkému, čo pokračuje a beží. Sama nemám už od roku 1977 pas, a keď som oň nedávno žiadala, odmietli. No uvidíme. Ako sa máš po tej operácii? V tom čase som bola chorá. Aj keď som mala ísť do Pukanca, som ochorela, aj na Bradlo som sa vydriapala v horúčke - aj teraz ma rafla chrípka - stále jedno a to isté - možno mi nerobí dobre premiestňovanie - a to ústredné v paneláku v Bratislave, v mlyne je zdravšie, len keď prídem po čase, víta ma chladný, namosúrený, má pravdu. Ale sú tu až aj roky. Takže neviem, kedy sa stretneme, hoci by sme sa mali, nie je nás ani päť disidentov slovenských spisovateľov, a treba sa nám brániť i ďalej kdečomu. Dúfajme v šťastné ďalšie riadenie osudu; rozhodne som si zaumienila, že musíme sa stretnúť. Tvoje práce všetky vždy sledujem a už by si žiadali pokračovať i v tom, čo stálo na začiatku tvojich záujmov, i vôbec aby ich poznali i mimo našich kruhov. Vôbec žiada sa už od nás zase viac. Toto všetko Ti píšem ako druh druhovi, spisovateľ spisovateľovi. Tvoja priateľka Hana Ponická Milá Ivka, dúfam,
že si mi odpustila všetky hriechy - a to ako nesplnené sľuby príchodov
do Pukanca, tak nezodpovedané pozdravy. Ďakujem vlastne Vám obom, ale
iste hlavne Tebe ako realizátorke všetkých povzbudení, ktoré prichádzali
ku mne v posledné roky do Bratislavy a tuším i do Lukavice. Vždy som
si pri čítaní tých riadkov, z ktorých vanula priateľská láska i uznanie
mojej práce (neľahkej) zhlboka vzdychla, tak predsa, predsa len nie
je márne nič, čo robíme, o čo sa snažíme s láskou.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|