revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

<< späť na Fragment ročník 2013, číslo 2

Na hrane počuteľnosti

Takýto názov mala trojdenná séria rozhovorov o slovenskej literatúre dnes v Berlíne v kultúrnom zariadení Literárna dielňa. Organizátori zaangažovali do prípravy tohto projektu viacerých nemeckých prekladateľov, ktorí preložili úryvky z textov pozvaných slovenských spisovateľov. Prvý večer 29. septembra 1998 predstavila moderátorka a autorka scenára celej akcie Susanne Giegerich slovenskú prekladateľku Almu Münzovú a rozprávala sa s ňou o Jurajovi Špitzerovi a o osobnosti a diele Dominika Tatarku na základe prečítaných ukážok z ich tvorby. Druhý večer 30. septembra sa niesol v znamení poézie - čítali sa básne slovenských básnikov Jána Buzássyho, Erika Grocha, Ivana Laučíka a Petra Milčáka, časť v slovenčine (čítali osobne prítomní Ivan Laučík a Peter Milčák), väčšia časť v nemeckom preklade, a spisovatelia odpovedali nielen na otázky moderátora Stephana Göritza, ale aj na mnohé ohlasy obecenstva. Pozoruhodná bola napríklad žiadosť jedného poslucháča, ktorý chcel počuť ešte raz jednu báseň Jána Buzássyho. Peter Milčák predstavil aj svoje vydavateľstvo Modrý Peter v Levoči a vydavateľstvo Erika Grocha Knižná dielňa Timotej v Košiciach. Záverečný večer 1. októbra patril prozaikom Ivanovi Kadlečíkovi a Martinovi Šimečkovi. Nemeckí čitatelia-poslucháči sa dozvedeli nielen o Slovensku, ale aj o Pukanci, ktorý sa spomínal vo viacerých čítaných textoch, a zaujímali sa aj o najnovšie udalosti spoločenského a kultúrneho života u nás. Autori čítali a hovorili po slovensky (Martin Šimečka aj po nemecky), tlmočníčka prekladala a iná čítala preklady umeleckého textu, moderátorka všetko citlivo komentovala, kládla otázky, v priebehu rozhovorov poskytovala publiku možnosť klásť spontánne otázky. Vládlo v neveľkej sále vily (kde kedysi sídlil prvý predseda vlády Nemeckej demokratickej republiky Otto Grotewohl) porozumenie, prejavovala sa vzájomná úcta a radosť z múdrych a dobrých slov.

Čítanie autorských textov s predstavením spisovateľa a rozhovorom s ním má v Nemecku bohatú tradíciu, koná sa vo väčších mestách takmer denne, usporadúvajú ho najrozličnejšie inštitúcie počnúc štátnymi cez verejnoprávne či súkromné spolky a nadácie až po kníhkupectvá. (Ivan Kadlečík sa zúčastnil na jednom takomto čítaní 29. septembra aj v Lipsku na gymnáziu a potešilo ho vnímavé počúvanie budúcich maturantov a ich otázky vyplývajúce z pochopenia textu.) Berlínske čítanie prebiehalo v užšom kruhu viac-menej stálych priaznivcov Literárnej dielne a zúčastnilo sa na ňom aj niekoľko slovakistov z Humboldtovej univerzity a prekladateľov. Každý večer trval dve až tri hodiny. Usporiadatelia a viacerí sponzori nemeckí aj slovenskí sa postarali o veľkú publicitu, krátke portréty slovenských spisovateľov boli uverejnené v pravidelnom mesačnom bulletine, každý deň pred predstavením sa robili s autormi rozhovory pre viaceré rozhlasové stanice a noviny a všetky tri večery sa nahrávali pre archív usporiadateľa. Celkový dobrý dojem zo spôsobu prípravy a priebehu dní slovenskej literatúry, zo záujmu a zaujatia účastníkov a z pocitu dobre vykonanej práce umocnili neformálne rozhovory v skupinkách na záver každého večera a záverečné prípitky bielym i červeným vínom, ktoré osobne doniesol za slovenský konzulát Peter Dubček (ktorý predniesol aj krátky prejav v úvode prvého večera a po skončení tretieho večera sa príjemne pozhováral s Ivanom Kadlečíkom, sľúbiac mu, že si pozorne prečíta jeho Vlastný hororskop, čo dostal od neho.)

Na hrane počuteľnosti je dôležité ticho a započúvanie sa do hlasu, ktorý do nej preniká. Významné ticho so záujmom počúvajúcich kultúrou naplnených ľudí svedčí o tom, že hlas našej literatúry má hodnoty, ktoré majú čo povedať Európe.

Iva Kadlečíková

V Pukanci v pondelok - október 1998

Milý Ivan,
ako správny spisovateľský manager - menežér - a či čo - som spísala zopár riadkov, požičala som si názov a mierne ho zmanipulovala a poslala do našich okresných novín - Nové Pohronie, kde to vyšlo akurát dnes, 19. októbra.
Posielam Vám ten článoček ako spomienku na naše spoločné zviditeľňovanie našej mladučkej (pomaly by sa mala hádam už začať červenať ako mladé dievča - či je ešte stále len v plienkach?) republiky či tzv. štátu. A možno aj na niečo (čokoľvek) iné.
Srdečne zdravím Iva Kadlečíková

Ivan Kadlečík píše z Pukanca Ivanovi Laučíkovi do Liptovského Mikuláša

Ivan – práve som zabalil Tváre a oslovenia, žena s tým ide na poštu a pošta do Lipska, kvôli Bachovi to darujem Novej Bachovej spoločnosti, ktorej som sa práve stal členom, abych mal aspoň necht z malíčka v dianí Bach 2000 – nuž čo, vyplnil som prihlášku a bankovým prevodom poslal členský príspevok, už mi stihli poslať propagačné materiály, bulletiny, informácie a pod. – Nemci sú rýchli ako Rilkeho anjeli, anjeli bývajú niekedy hrozní...
Rozkaz o hudbe rýchlo plním a posielam čerstvý text, ktorý možno bude v šuflíku, prípadne v Hrúzovom rozhlase či v Tvorbe T...
Ráno sa práve vykľuvalo z vajca, z bielka sa ušľahala hmla, vzdorujem tomu kávou a cigaretami...
V knihe Vlani ako dnes (Tranoscius 1997) mám celý jeden oddiel o muzike... Zrak mi slabne. Bože dobrý, kiežby som nestratil svoju radosť (napísal si vraj do denníka Bach, keď mu pochovali ženu a deti)...
Pozdravujem aj rodinu. Kiežby sme nestratili svoju existenciálnu radosť z jestvovania...
Srdečne v Pukanci 16. 10. 1998
Ivan Kadlečík

Ivan Laučík píše z Liptovského Mikuláša Ivanovi Kadlečíkovi do Pukanca

Milí priatelia,
píšem Vám v prvých hodinách jesenných prázdnin, ktorých som sa ledva dožil – od návratu (5. 10.) bol som akoby zatlčený v sude. Prišli oba Vaše dva listy, ktoré mi pripomenuli jemnejšie odtiene konca septembra – hustú soľanku, Bachove kosti, Petra Dubčeka... Fakt je to krásne, keď referencia o ceste výjde v Novom Pohroní... A tiež je krásne, že Vás sprevádzal Ingmar Bergman vo vlaku späť, zatiaľ čo ja som ráno 3. okt. vstúpil do pohraničných močiarov Barckvennu a brázdil krajinu na juh od Aachen – náhorné plošiny preťaté hlbokými a studenými údoliami, v ktorých sú malé mestá (napr. Monschau) a o 17.32 som stál v klenotnici Dómu pred Lotharovým krížom a ktosi mi položil ruku na plece, zľahka ako Alkuin z Yorku. Tak sme sa predsta stretli so Štrpkom. Túlal sa už 24 hodín po meste, nezatelefonoval do Giegerichov (radšej). Čítanie bolo v kníhkupectve Petra Kleina, na firemnej tabuli má dvoch gepardov a vnútri nekonečno kníh. Publikum bolo úplne iné než v Berlíne, než kdekoľvek – fajnšmekri, zanietenci, Portugalci, Íri, tí, čo si odskočili z Bonnu alebo z Holandska. A Giergerichová nepopustila! Do jednej v noci sa čítali texty Špitzera, Tatarku, Kadlečíka, Šimečku, Buzássyho, Štrpku a Laučíka – medzitým kedykoľvek vypukla diskusia. Tu sa ukázalo, čo je v Alme Munzovej (bola ako ryba vo vode!).
V nedeľu od 9.15 sme postupovali Nemeckom od západu na východ, vo Viedni sme chytili autobus do Bratislavy, potom vlak do Mikuláša a čakalo ma 7 hodín v škole: 3. B – G. B. Shaw. 4. C – K. Voneguth ml. a R. Brautigan, Kvarta – K. Čapek, Kvinata – LI-Po, Tu-Fu, Prima – chronológia egyptských dejín, 2. D – Tridsaťročná vojna, 1. A – Fenícia a Palestína. O 15.00 som sa stretol s mojou ženou Máriou, ktorá ma pozvala ryľovať do záhrady. A potom prišli ďalšie, oveľa horšie dni. Radšej som nikomu nepísal...
Zemiaky v pivnici, kapusta v sude, vence na hroby pripravené. Je čas. Už ma to berie.
Váš Iwan

Ivan Kadlečík píše z Pukanca Ivanovi Laučíkovi do Liptovského Mikuláša

Ivane – presne tak, zemiaky sú v pivnici, kapusta v sude, duch je asi materiálnej povahy, je to dobrá správa, keď strúham a tlačím kapustu, sedím už vlastne pri štedrovečernom stole a znova sa rodí Spasiteľ – a ešte v pivnici mám aj súdok vína, onedlho pribudnú klobásy zavesené na tyčkách, také farebné, výtvarné, duchovné veci je dobre aj vidieť, ohmatať, ovoňať: vôňa dymu z mŕtvych stromov, prikladať budem polienka do udiarne a fetovať dubinu, bučinu, orešinu, slivinu, agáčinu, je to radosť z bytia, hmota musí mať aj duchovný rozmer, inak to nejde. Nuž ale na cintorínoch som v danom čase nebol, iste tam bolo veľa „živých“ hlupákov, hovoriacich hláv, čo sa tvária, že žijú... Teraz bude asi padať sneh, lebo práve mi prišlo z Lipska potvrdenie členstva v Bachgesellschaft a poďakovanie za venovanú knihu Tváre..., ktorá je v regáli Bach prkotina, ale vidím ešte aj jednu maličkú ako malíček píšťalku v novom organe Thomaskirche, ktorá možno vznikne z môjho členského príspevku, počujem ju čuvikať, keď som v obkľúčení démonov, bez hmoty ani len tón nevznikne, hudba vzniká z dreva a kovu, zo zeme ako hruška, víno, kapusta... Bez hmoty niet hudby, človek musí mať mäsité ucho, v tom je jeho prednosť azda aj pred anjelmi, ktovie. A ak by ste ešte niekede našli adresu A. Munzovej, rád bych jej tuším aj napísal, lebo som stretol neveľa ľudí-žien, čo vedia počúvať a komunikovať a ešte aj tomu rozumejú, o čom je reč. Nuž a tak.
A ešte mi Vaculík poslal svoje Nepaměti, čo ma potešilo – menej ma potešilo, že text sa mi nepáči. Nuž vidíte: samy dobré správy, možno aj z oblasti politiky také prídu, ale ilúzie si nerobím.
Kiežby sme nestratili svoju radosť, žičím Vám i Vašej rodine.
Srdečne v Pukanci 10. 11. 1998

Ivan Laučík píše z Liptovského Mikuláša Ivanovi Kadlečíkovi do Pukanca

Milý Ivan,
už sú vrchy skuté mrazom, iba zenbudhistické záhrady sa udržali, hoci sa tiež nedajú prehrabať. To som zistil na ceste k starej morskej dune, čo sa tiahne po úbočí Rohačky. Na vrchole vejú stuhy – značky vetrov, zanechali ich tam letní letci na rogallách, teraz nič neznačia, lebo zmrzli. Už aj pri páde z menšej výšky sa doudieraš, letieť sa dá iba v duchu.
Naznačil som minule svoje školské zotročenie. Oči už mám zase dočmárané škrabopisom, opravujem divné slová: svätochýrny, ale je tu slovo obôt, to som ešte nevidel! Je to obvod!!! Lietam teda, ako sa dá, kde vzduch nesie. Za hodinu „prebrať“ renesančných Talianov! Ktosi mi chcel zabrnkať po nose a spýtal sa, či Alighieri je priezvisko Danteho... tak som teda rozvinul jeho rodokmeň a nechtiac a pomery vo Florencii. Počúvali – dobre teda, sľúbili, že o dva dni budú vedieť 18 tercín (tie okolo brány Pekla!). A vedeli! Opatrne idem ďalej, vidím, že to berú – okruhmi a žľabmi až po prvé okružie Studne, do Kainy! Ďalšiu hodinu sme skĺzli Studňou, prešli Zemou a vynorili sa v predočistci – a ďalej, ďalej, kým sme nestretli Beatrice – jednou rukou som písal na tabuľu, druhou ukazoval do vzduchu, videli, že som v tranze, ich to tiež bralo, lebo to rytmus malo: „Na bielom rúchu závoj olivový / v zelenom plášti uvidel som Paní / jak dňom odetú v šatách purpurových.“ Postúpili sme až k rieke Eunoé („To je krásne!“ povedala Alena Drdolová.) A čo vidím? Radko, počítačový maniak, si do zošita nakreslil rez Peklom, jeho racio sa zmocnilo čírej vízie, ja spokojný, že ma ohúril. Veď aj mňa to ohúrilo, ani ja som nevedel, že mám v hlave Danteho! Následky budú strašné! Stratili sme dva týždne, už sme mali preberať barok! Takto som prežil november. Vďaka náhode.
A či píšťala v ďalekom organe nie je tiež z tohto rodu „náhod“?
Letieť treba, keď vzduch nesie... týmto si Vás oboch pozdravujem!
Adresa je: Alma Munzová, Štefánikova 33, 011 05 Bratislava.
Iwan

Ivan Kadlečík píše z Pukanca Ivanovi Laučíkovi do Liptovského Mikuláša

Ivane – neviem, ako to odmerať, tú hĺbku: ale je ešte hlboká noc – musel som dcéru budiť a vyprevadiť na akúsi cestu a už si nejdem ľahnúť, rád, že som zase hore a ešte, je to biela (Dostojevského) noc, voda sa konečne vyfarbila, vybielila, len kávu tu mám poctivo čiernu – áno, áno, letieť treba, kým vzduch nesie. Napokon načo spať, keď možno šíriť dobré správy, napríklad: včera sme so synom narobili 24 kg žírnych klbás, visia si v komore dolu hlavou ako netopiere v jaskyni či vo veži. Dobrú zvesť som poslal aj Alme M. – že totiž voda vonku sa zastavila, vo vetre lieta, neplaší sa a je biela, nikde sa neponáhľa, rozkvitla, padajú strapce snežiniek – až som o tom musel podať aj malú esejistickú správu, pravdaže – do okresných novín, lebo veď temer ani niet kde inde, hlavne, že človek podá správu o tom, čoho je svedkom, svetkom, svätkom, svatkom... – je to temer povinnosť. Voda je teraz tichá ako noc. Nech Vás vzduch vznáša – a teraz mám na mysli už aj Vianoce, žičím teda i Vašej rodine veľa dobrého snehu, tej trvajúcej vody aspoň do jari.
Srdečne v Pukanci 6. decembra 1998
Ivan Kadlečík

Ivan Laučík píše z Liptovského Mikuláša Kadlečíkovcom do Pukanca

Na Tri krále 1999

Milí priatelia,
prajeme Vám šťastné dni v tomto nádhernom roku 1999! Práve som dočítal čerstvú Hvezdársku ročenku a konštatujem, že sa bude dať vnímať plno fantastických úkazov na oblohe, že hranica tieňa pôjde celkom blízko nás, to znamená, že ak pri pozorovaní zákrytu hviezdy Mesiacom urobíte krok dovnútra tieňa, hviezda (Aldebaran, Regulus!) zmizne za neosvetlenou časťou Mesiaca, ak urobíte krôčik von, hviezda pokojne prejde mimo Mesiaca. Nehovoriac o tom, že tieň má tvar povrchu, takže ak sú na Mesiaci kopce tam, kde nastáva zákryt, môže hviezda viackrát zmiznúť a potom sa znovu ukáže! A k tomu ešte dodávam, že existuje taliansky literárny časopis „Linea d'ombra“ (Hranica tieňa!), v ktorom nám vytlačia básničky. A možno uvidíme ešte raz aj Taliansko! A tiež som sa dožil vydania knižočky HAVRÁNOK, ihneď Vám ju posielam. Zase je to trochu hermetická poézia, ale hádam trochu hermetickej nezaškodí v mori žurnalistickej.
V posledný deň roka sme vystúpili tajnou dolinkou do sedla Ostruhy a odtiaľ som pozeral smerom na Pukanec cez všetky pohoria a mal som dojem, že vidím ešte aj dym z Vášho domu – a napísal som:
Bože, aj pre svetlo, ktoré za Zem
nedoletí, uchovaj nám zrak...
A to je tada náš prípad! Pri tom zostávam –
Váš Iwan

Ivan Kadlečík píše z Pukanca Ivanovi Laučíkovi do Liptovského Mikuláša

Ivane – ako som nedávno písal aj Hrúzovi pri podobnej príležitosti: je dobre, keď vyjde kniha, keď niečo pribudne v čase ubúdania – a je to sviatok napriek tomu, že dnes je vždy väčšou udalosťou, keď prdne húska (Augustínmarián). A ešte: keď kniha má aj grafickú úpravu a väzbu do ruky, pre oko i do knižnice, keď je to Kniha aj po tejto stránke, nie konzumný muší prd – ó, kdeže ste nedávni-dávni Majstri typografi? Ó, my vyznavači hriechov, my živí a omylní, čo chybami zachraňujeme svet. Chválim hermetiku, preklínam žurnalizmus, tú skazu sveta. Veď na Zem priletí svetla presne toľko, koľko treba, tak je to vyrátané. Aj dobrých ľudí je na svete vždy presne toľko, koľko treba, dôkazom je trvanie bytia napriek ubúdaniu. V liste hovoríte o tieni a o svetle, Munzová mi zase žičí v 1999 veľa dobrých ľudí – a dodáva: tých napokon nemusí byť veľa. Áno, netreba ich veľa, len toľko treba: ako svetla. Dcéru som práve vyprevadil do školy, mám tu kávu krásne čiernu, sivý dym ako vejúce vlasy, srieň na breze – tak zachraňujem svet pred pliagou neomylných, a teraz idem pomaly variť obed, pravdepodobne bryndzovú polievku so zemiakmi, už sa teším – Bože, kiežby sme nestratili svoju radosť.
Srdečne v Pukanci 22. januára 1999
Ivan Kadlečík

Ivan Laučík píše z Liptovského Mikuláša Kadlečíkovcom do Pukanca

Liptovský Mikuláš 28. 7. 2000

Milí priatelia,
pozdravujem Vás v pamätný deň 28. 7., keď Majster opustil údolia – ale už 11. 7. v mrákavách temného leta som zvlášť na Vás myslel pri divozeloch, ktoré skvitli na leme sivého snehového poľa pod Pachoľaťom. Tie stĺpiky žltého svetla som v silnom vetre zasvätil Vám obom. V zápisníku som našiel všetko potrebné pre predstavu o chráme sv. Tomáša: "medzi lešeniami a ochrannými sieťami druhý hrob Majstra" – teraz už iste bez lešení a s kyticou od spolkového kancelára, hádam tam zaznelo aj Vor Deinen Thron trett ich...? Ale aj my môžeme položiť kvet na balvan pod Pachoľaťom a predstúpiť... Tak sa aj stalo! 28. 7. na koncerte (v našom večernom prevlhnutom chráme) sme nedovideli na Annu Predmerskú Zúrikovú, ale nakoniec – nehlučne – zbehla z chóru, prebehla uličkou medzi lavicami, aby sa poklonila publiku. Ako hovorím, cesta bola dlhá a nebezpečná, prebehla ju nádherne rýchlo a objavila sa pred nami ako inkarnant. Pocty pre energiu organistov, aj pre ich vytrvalosť! Áno, ďakujeme za zručných výhybkárov, ktorých nepremôže ospalosť!
V tejto chvíli, milí Kadlečíkovci, Vám obom patrí vďaka za dlhodobú príchylnosť k Johannovi Sebastianovi Bachovi, za udržanie plamienka v krajine s prehánkami. Prská to v ohníku stále. Ani obetina tu nemôže zhorieť do tla! Pokiaľ sa mám spomenúť v tomto liste – tak len ako „poškvrnený školským prachom,“ lebo až 26. 7. sa mi prestalo snívať o škole. To sú veru nie dlhé prázdniny, a ešte ich skracujú dažde.
Váš Iwan Laučík

Ivan Kadlečík píše z Pukanca Ivanovi Lučíkovi do Liptovského Mikuláša

Ivane – keď človek chce, vždy sa stanú veci zváštne. A tak sme tu mali Bacha 2000 – drel som noty nosom po klavíri, prezrel som si organ a v kúte duše som si myslel, že azda v hodine Majstrovej smrti, keď sa dotknem organového manuálu, že v tej chvíli budem lepšie vidieť – nestalo sa. V rukáve ako falošný hráč som mal ešte jednu skrytú kartu: že totiž budú hrať anjeli, ak to nezvládnem ja. Stalo sa to druhé: hoci som mal nainštalovaných viac presných lámp, aj tak mi boli noty ďaleko, musel som hrať postojačky, lenže bolo treba hrať aj nohami, nuž som sa napokon vykašlal na noty, zavrel oči – čo som si pamätal, hral som spamäti, čo som zabudol, muselo sa vymyslieť – a keď som spotený po všetkom zišiel z korusu dolu po kyticu, videl som niekoľko zvlhnutých očí a počul názory, že takúto Tokátu ešte nepočuli, že toto ešte odo mňa nepočuli – teda najviac si poslucháči ocenili môj podvod, o ktorom viem len ja – nezatracujem teda falošných hráčov – a ešte mal pravdu aj Palo Vilikáč, čo ma mesiac dopredu povzbudzoval slovami, že Bach sa iste neurazí, ak bude znieť v Pukanci, tu a teraz, tak ako nikde inde a možno ani nikdy. A tak sme urobili azda dobrú vec, čo nám satan iste neodpustí a slovenské dni hic et nunc pôjdu zase svojím posraným smerom, akoby človek musel pykať aj za dobro a krásno – ako napríklad svobodná paní Marietta von Hammerstein z rodu tisícročnej nemeckej šľachty opozičnej voči Hitlerovi, pod srdcom mala dieťa, zomrela v júli v Berlíne pod kolesami smetiarskeho voza – a jej kamarát spisovateľ Ota Filip sa aj mňa pýta: Kde si bol, Bože, v tej chvíli? Neviem mu odpovedať, ani Bach na podobné otázky nevedel odpovedať, on si to zhudobnil, aby sme to večne počúvali ako otázky, ktoré sú odpoveďou a naopak...
Vďaka Vám, Ivan, za slová priazne.
Srdečne v Pukanci na sv. Dominika 2000
Ivan Kadlečík

Vážený Ivan – Bach vraj ukazuje hĺbku nášho dnešného pádu – tá priepasť je však menšia o malý krápnik z Demänovskej jaskyne – ďakujem Vám v mene Bachovom ako jeho splnomocnený pohrobok a nehodný ľavoboček.
Srdečne v Pukanci 20. januára 02
Ivan Kadlečík

Obálka čísla:

Ilustrácie:

Obsah čísla:

Gustáv K. Zechenter - Laskomerský
Niekoľko viet
s. 3

Veronika Dianišková
Nech sa spoja kontinenty!
s. 5

Boris Mihalkovič
Francúz
s. 23

Ivan Laučík - Ivan Kadlečík
Na hrane počuteľnosti
s. 37

Juraj Mojžiš
Krvou podpísaný
s. 55

Viktor Šklovskij
ZOO (druhá časť)
s. 75

Keď ideš sám za sebou
(rozhovor s Jurajom Mojžišom - druhá časť)
s. 93

Martin Michal
(Juraj Mojžiš)
Príbeh...
s. 111

David Albahari
Tri poviedky
s. 125

Archív
Gustáv K. Zechenter - Laskomerský: Káva & dohán
s. 143

Knižná edícia časopisu Fragment
s. 163

© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.