|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2013, číslo 4 Presná úspornosť je vzácna, úzkoprofilová, aj v dnešnej esemeskovej záľahe zbytočných slov. Krátke spojenia od nikoho k ničomu. Ničota cerí zuby z pípajúcich displejov a brnká necitlivo na city, na citlivosť naladených uší. Ale dá sa aj inak. Možno z núdze, možno veľkoplošne na miniploche mobilného aparátu. Rýchlo zachytiť počuté, aby sa nerozplynulo v magnetickom vlnení a navždy zaniklo v čiernej diere zabúdania. Stíhaš naťukať do pamäte mobilu všetky brnknutia mikrokozmu potulne hundrajucich beketov a ich roztatárených múz? Najradšej som, keď sme všetci spolu. Nielen rodina, ale všetci, vlci vtáci býci aj psi... Kto "nikoliv, ten také". Môj tato bol neúnavný "mobilista". Volával mi v hociktorej dennej či nočnej hodine. Maličkosti, drobnosti, na ktorých stojí svet. Trebárs, že v Hamrštíle prestalo pršať a všetko sa tam ligoce, alebo že pod našou čerešňou rozkvitli fialky a treba si z nich natrhať kytičku. Hocikedy sme klebetili ostošesť, keď som bola vo Francúzsku, zavolal mi a "púšťal" mi cez telefón ako pekne zvonia naše modranské zvony. Nikdy sme neesemeskovali. Pre mňa je mobil niečo ako zápisník. Viem len volať a písať esemesky. Na iné ho nepotrebujem. Cestujem v autobusoch, stávam po zástavkách, chodím po obchodoch, stretávam sa so susedmi, debatujem s ľuďmi na ulici v Modre. Zapisujem si, čo počujem. Zväčša vtedy, keď ma niečo rozveselí, alebo zaujme, niekedy aj vtedy, keď mi je smutno. Od smiechu k smútku je len krok, niekedy len pol kroka, ba zavše ani to nie. O radosť z počutého sa chcem podeliť, svoj záznam v podobe esemesky takmer vždy pošlem niekomu, kto má pre môj vysielač prijímač. Niektoré záznamy doma triedim a rozkladám si po stole, stávajú sa z nich poznámky v počítači. Zavše sa mi zdá, že k nim nič dodať netreba, ba čítajúc ich jedným dychom, mám pocit, že sa mi rysuje akýsi príbeh... Raz mi tato telefonoval z akejsi krčmy a nechal cigánov, aby mi vyhrávali do ucha. Stála som v Modre so žehličkou v ruke a počúvala. Ja posielam esemesky, aby som ľudí rozveselila. Čisté hrubosti, priezračne noblesné kliatia, rekvizity uličných a pouličných postávačov, nahá intimita hromadných dopravných prostriedkov, pľuzgiere a vredy, tŕpky namáčané v octe, dojímavá hanblivosť. Hemží sa to na každom kroku všeličím až nevážne vážnym - pomenované už Sartrom: "Unáša nás vlna, to je život; nemožno súdiť ani pochopiť, zostáva len dať sa unášať..." Nesúdiš ani neodsudzuješ, nesieš sa dobrovoľne na spenenom hrebeni vlny malých veľkých príbehov. Či ako to je? Počuj, ja to beriem takmer vždy "spodom". Nevonia mi nič, čo je akože nóbl. Na plesy nechodím, "s politiky netančím", na drahé reštaurácie nemám. Nesúdim, kukám okolo seba a natŕčam ušiská. Ak sa mi podarí počuté zaznamenať so všetkým čo k tomu patrí, s gestom, prízvukom, vôňou, aj so svätožiarou, ktorú môj rozprávač má, teším sa. Hrubosť a smrad mi nevadia. Pozorujem to okolo seba ako zo strieľne. Nemierim, nemám zbrane, iba sa pozerám a čudujem, ako je možné, že iní ľudia to nerobia. Leon Bloy: "Nadávky sú modlitbou chudobných." To je otázka, šitá na tvoje telo. Bezotázniková. Teraz je taká doba. Všetci nadávajú na všetko. Nadávky patria k mojej slovnej výbave. Neznášam zdrobneniny, tie pufinky a kudrlinky, mašličky, pekné dníčky, mňamky, nebíčka v papuľke a iné faciny. Vtedy prestávam čítať. Písať vraj znamená "oddávať sa". Oddávaš sa? Komu? Neoddávam sa. Pre mňa je písanie a čítanie spôsob života. Nič neviem lepšie a nič radšej nerobím. Príbeh je bonus, písanie je aj o niečom inom, hoci ľudský život je príbehom a má sa vyrozprávať ako hovorí Jozef Mihalkovič. Rozprávať však nestačí. Nenapísané veci sa ťažko uverejňujú, a v texte záleží na každom slove či vete. Takmer vždy pri písaní som "nasratá". Rozhovor by sme mali zakončiť piruetou, odpichnutým štvorskokom alebo aspoň hrozne vážnym bonmotom vytesaniahodným do kameňa. Ale mne stále chodia po rozume tie "Malinovského gate", ktoré sa vraj obšmietali okolo tvojej literárnej kolísky. Alebo sa mýlim? Myslíš gate, ktoré
moja teta Beta ako dieťa zašívala maršálovi Malinovskému? Roztrhol si
ich pri radovánkach v Modre. Premena toho, čo som ti vravela, na napísaný
text sa na mojom stole ešte neudiala, ale keď tak žobroníš, udeje sa.
Čo vytesať do kameňa? Moj dedo Alexin Šikula bol drevorubač. Nie pilčík,
do hory nosil sekeru a rôzne kliny, až potom pílku. A ja, keď rúbem
drevo, takmer vždy sa poraním. Do kameňa nech tešú iní, utla by som
si prst. S dobrým textom, aj o tých gatiach, by to malo byť ako s jedlom.
Keď ochutnáš, hneď si musíš sadnúť.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|