|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
<<
späť na Fragment ročník 2014, číslo 1 História tejto rubriky je síce pestrá a nedávna, ale tak trochu aj polozabudnutá. V nedávnom dávne – v rokoch 1992–1993 – uverejňoval časopis Slovenské pohľady, ktorým vtedy šéfredaktoroval Ján Štrasser, čitateľsky obľúbený a utešene sa rozvíjajúci esejisticko-experimentálny výlet do neznáma. V rubrike Alfabet sa za ten čas stihlo vystriedať 16 autorov: spisovateľov, hudobníkov, výtvarníkov (Adamčiak, Breiner, Cviková, Dušek, Eis, Fila, Godár, Chrobáková, Ičo, Johanides, Klimáček, Laučík, Mikula, Nágel, Otčenáš). Ale ako už, dúfam, všetci vieme, všetko dobré sa raz aj zle môže skončiť. A skončilo sa. Začiatkom roku 1993, keď Vladovo hnutie a Vladova vláda dali definitívne po pysku európsko-kultúrne sa prejavujúcim Slovenským pohľadom, zanikla v mäteži junáckych rabovačiek – s mnohým iným, kultúrnym – aj rubrika Alfabet. Oživila sa rozprávkovým prebudením z hlbokého spánku knižným vydaním v roku 2013 (Alfabet, Knižná edícia časopisu Fragment). Aby sme ešte pevnejšie zauzlili nadviazanú niť, začíname v tomto čísle Fragmentu uverejňovať druhú rundu alfabetistov. A aby to bolo ešte o uzlík zauzlenejšie, ako prvé v abecede sa nám ponúka písmeno „pé“ – čiže: Ján Púček.
Ján
Púček I. Nechajme však teórie litery P tak. Nič nie je isté. Pokojne môže ísť aj o zástavku v bezvetrí, o ucho rozbitého hrnčeka, fajku s krátkym pipasárom (zapekačku), ba možno i o žirafu v predklone, ktorá si dlhým jazyčiskom oblizuje koleno. P – ako prvý, P – ako posledný (ale aj P – ako prostredný). Litera P obsahuje teda v sebe všetko – tak ako správna aristotelovská dráma. Pól i protipól... II. Pokúšaťperyprsiapôžitokpodpazušiepupokpobozkaťpanvapička pardonprepáčtepotešiteľpustiťparupovŕzgaťpošuškypozadiepriehlavky podoprieťpovzdychpožehnaťpodrobnepokračovaťpalceapäty. III. Spomenúť si a hovoriť
o pamäti. Alebo – pripamätať si a hovoriť o spomienkach. Vtedy a vtedy,
to a to. Príbehy, povedačky, ťalafatky. Bolo – bolo. Bude čosi iné.
Azda už len patina stojí za zmienku, za pripomenutie, pretože je práve
v kurze... Ó, plnosť papulí,
(Pobásni si v pomykove pisateľ) IV. O tom radšej pomlčať
– hovorí pomlčka. V. „Vietor mi laskotil tvár ako rozpustené voňavé vrkoče dievčiny.“ Ale tiež: „Čo by čo bolo, nastavte tvár uragánu.“ Povieva vietor, lístie plápolá, obzor planie. Konstantin Grigorievič po kolená v snehu zbiera pod násypom železničnej trate pri osade Puškino cigaretové ohorky. Dlhé sú najlepšie – to vieme obaja. Som s ním. Snehu mám po krk. A dúfam: „Azda mi dá potiahnuť z papirosy poznačenej ružovou pečiatkou pier poplašenej (no počestnej) pocestnej.“ VI. Dnes bol orechový vietor. Padali a padali. Padali aj zo stromov, na ktorých už roky neboli. VII. Predsunúť nohu,
druhou prikročiť. Pomaly – pachtiť sa je zakázané! Pokračovať podobne
pri každom kroku. Pozerať sa (podrobne) okolo seba. Pohľad je pohladenie.
Všetko pálčivé, všetko páchnuce, všetko priečne nechať prejsť popri
(bez povšimnutia).
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|