|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
<<
späť na Fragment ročník 2015, číslo 2 Už to nie je tá rieka, do ktorej si vstupoval kedysi: koryto je staré, no voda je cudzia. Už to nie je tá hlava, ktorej si dôveroval. Lebka trvá, ale myslenie je iné. Krajina prahnúca pod horúcin vetrom, rozrytá, zostáva; víchry odnesú iba prach, tú pleť zeme, ktorá na kamennom koreni žije ďalej. Kedysi cudzinec, dnes už vyhnanec, blúdiaci krajinou, nazerajúci do priepastí, hľadajúci ozvenu pre vlastné prázdnoty, hľadač, ctiteľ a osvetľovač hlbín, čo nachádzaš? Nachádzam planiny, na ktorých víchor hovorí jazykom bodľačia. Nachádzam vtákov – prelietavcov, hovoria: Nikto nás v hniezde neprichytí. Nachádzam starcov, čítajúcich z rúk: Taký je ten život. Ako kladivo. Je to pieseň, tá vnútorná cudzinka, ktorá hľadala iných, aby im bola hymnou i modlitbou i rozhrešením. * * * Literatúra závidí prírode jej zdanlivú schopnosť poskytovať dôkazy. Závidí telu blúznenie, chŕlenie krvi, schopnosť bezvedomia, celú tú hĺbku zážitkov. Preto všetko nahrádza tajomstvom a kochá sa vo vlastnom utrpení. Telo jej vyčíta nesúvislosť pocitov, naivitu z rozumu i vypočítavú bezradnosť. A kŕčovitosť, ktorú uvoľní iba masáž v rukách rozumu. Toto je starý spor. Je pravda, že literatúra rozväzuje jazyky (sama nepomucká), a teda v istom zmysle i mobilizuje myslenie, učí senzibilite, no i anémii, keď sa už šoková liečba stala simulovaním vzrušenia. Je pravda i to, že sa zmieta v klietke jazyka, sama súc pascou slov, ku ktorým len ťažko hľadá významy. Kľúčom ku klietke i slaninou v pasci je duch. Lež nie je ten kľúč falošný? Nie je tá slanina kúpená z druhej ruky, otrávená? Každé zlato musí prejsť skúškou pravosti. Aj v literatúre.
|
Obálka
čísla: Obsah
čísla: |
|
|