| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
<<
späť na Fragment ročník 2015, číslo 2
Koloman Sokol
Maestro de los maestros
Rozprávanie Kolomana Sokola zaznamenal Eugen Gindl
II. Košice
Išlo mi na štrnásty rok, keď ma dali učiť do Košíc. Za údenára. Daktorí moji životopisci napísali, že vraj strýko rozhodol takto preto, aby som pokračoval v rodinnej tradícii. Neviem, odkiaľ to nabrali, všade píšu, že otec bol vyučený mäsiar. To nie je pravda. V Košiciach už predo mnou chodil brat Janto na priemyslovku. Možno to bolo preto.
Na Košice si v dobrom nespomínam. Prišiel som do veľkého mesta, zakríknutý, bez sebavedomia, zvyknutý skôr na samotu ako na ľudí. Ani remeslo ma príliš nebavilo. Údenárčina bola hrdlačina a učeň, nuž ako všade inde – mučeň. Čo som mal robiť, prispôsobil som sa. Nikoho v meste som nepoznal a tak ma ani nebantovalo, že sme v robote museli podchvíľou ostať dlhšie. Prvých kamarátov som si našiel medzi údenármi.
Najsamprv som býval u jednej starej panej. Tá mala syna, čo chodil do maďarskej školy. S tým sme sa skamarátili, dával mi knižky čítať, jeden čas sme spolu chodili aj von, do mesta. Spočiatku som si ani neuvedomil, taký som bol stratený, že vo voľnom čase môžem robiť čo chcem. Nemusel som tŕpnuť, čo mi povedia doma, keď sa dakde zdržím. Získal som slobodu, ale bol som taký zošnurovaný, psychicky ubitý, že som ani nevedel, čo s ňou. Chodil som po meste, pozeral sa na ľudí, do výkladov. Bola vojna, po uliciach sa pohybovalo mnoho vyhladovaných, neoholených, špinavých ľudí v otrhaných hábach. Toľko biedy som v Mikuláši nevidel. Počúval som aj všelijaké reči, rebelské, buntujúce a nevraveli ich iba proletári, robotníci, ale aj celkom dobre oblečení ľudia, študenti. Reči týchto rebelov, strýko by ich inakšie nenazval, sa mi veľmi páčili. Nadávali na vojnu, na drahotu, na nespravodlivosť v robote. Obdivoval som ich, že sa neboja, ale svoj názor som si nechával pre seba. Tak som sa nebadane, v srdci, stal proletárom, lebo ešte vždy ma gniavila tá nanútená pokora siroty na cudzom chlebe. Bál som sa vysloviť svoj vlastný názor, aby ma zaň tak ako doma nepotrestali.
Potom vojna skončila a do Košíc prišiel Béla Kún. Všade viseli maďarské zástavy. O niekoľko dní tie zástavy zvesili a namiesto nich vyvesili červené handričky nadriapané z plátna. Vyhlásili Slovenskú republiku rád. Ľudia proletárskych revolucionárov vítali. Aj ja som bol celé dni na uliciach. Potom Horthy porazil Kúnovcov v Maďarsku. Do Košíc a na slovenský východ prišla robiť poriadky československá armáda. Vyhlásili stanné právo. Vtedy som začal čítať červené noviny, maďarské, Kassai Munkás a Kassai Vörös Ujság, ale i slovenské Červené noviny. V druhej polovici roku 1920 začala vlna štrajkov. Pred Vianocami, iba v Košiciach nepracovalo vyše 6000 robotníkov. Ešte predtým, tuším do Gelnice, ale najmä do Krompách poslala vláda vojakov. Väčšina z tých, s ktorými som sa stýkal, ktorých som poznal, bola pobúrená. Revolúcia visela vo vzduchu. Z Maďarska, pred represiami Horthyho, začali sa rinúť do Košíc ľavičiari, novinári, spisovatelia, divadelníci, výtvarníci. Prišiel s nimi aj Eugen Krón, môj prvý učiteľ kreslenia.
Eugen Krón bol známy maďarský grafik, revolučný humanista. Keď prišiel do Košíc, mal už renomé. Až neskoršie som mal možnosť vidieť jeho grafický cyklus zo života železiarskych robotníkov v Diósgyöri. Bol to taký album, vydaný ešte v roku 1912. Tie grafiky sa mi veľmi páčili. Až neskoršie sa mi dostalo do uší, že Krón viackrát vystavoval v peštianskom Mücsarnoku a študoval i v chýrnej maliarskej škole v Nagybányi.
Tomu Krónovi otvorili v Košiciach prvú umeleckú školu. Zaslúžil sa o to Jozef Polák, Čech, ktorého do Košíc vyslali z pražského ministerstva osvety. Menovali ho za riaditeľa Východoslovenského múzea. Polák mal situáciu v červených, revolučných Košiciach konsolidovať. Nevítali ho tu s nadšením, ale ukázalo sa, že to bol osvietený konsolidátor. Moc urobil najmä pre umelcov.
V tom čase som už i ja začal kresliť. Ani sám neviem prečo. Odkresľoval som obrázky z kníh, kreslil som portréty. Nakreslil som i portrét brata Janta. Do tej Krónovej školy by som sa však nikdy neprihlásil. Ani som o nej nevedel. Ku Krónovi ma doslova naverbovali. Bolo to takto: raz na korze som stretol kamaráta, volal sa Janči Balogh. Kreslíš ešte? – spýtal sa ma. A ja: Iba keď prší, keď nemám inej roboty. A nechcel by si chodiť do maliarskej školy? Práve jednu otvorili, pre jedného emigranta, maliara, aby mal z čoho vyžiť. Ale nemôže začať s vyučovaním, lebo sa ešte neprihlásilo dosť žiakov. Potrebuje ešte dvoch.
Poplatok nebol veľký, aj toho Króna mi bolo ľúto, ale ako vravím, bol som ostýchavý. Netrúfal som si so svojou zakríknutou dušičkou na takú školu. Janči však toľko domŕzal, až som nakoniec privolil. Potom sme sa niekoľko týždňov hrali na skrývačku. Nakoniec ma ku Krónovi vtiahol skoro nasilu. V ateliéri sedelo nahé štrnásťročné dievča. Prvá nahá žena, ktorú som videl. Dievča malo krásne telo, mali sme ho nakresliť. Náramne sa mi páčila, ale viac som klopil zrak ako sa na ňu pozeral. Možno preto som ju nakreslil zle, ohavne. Neskoršie som tú kresbu roztrhal a spálil.
Krón mi potom ukázal ako treba akt kresliť. Čiara, bočné čiary, podľa polohy, podľa pohybov. Začal som kresliť čoraz lepšie, začalo ma to baviť. Do školy som začal chodiť každý deň. Kreslil som z pasie. Nikto ma do ničoho nenútil. Tretinu z toho, čo som zarobil, dával som na školu.
Na to, že by som sa mohol stať umelcom som vtedy ani nepomyslel. Nikdy som nemal dosť sebadôvery. Dodnes ju nemám. A vtedy, škoda hovoriť. Umelci, čo vtedy v Košiciach vystavovali, zdali sa mi byť nedostižní. S Jakobym, ktorého pokladám za majstra, sme sa zblížili až po mojom návrate z Ameriky. Mindrák som mal aj zo spolužiakov. Možno preto som sa ani s jedným neskamarátil. Okrem Felda: to bol taký drobný, zamindrákovaný človiečik, maličký, skoro trpaslík, že ho ani do kina nechceli samého pustiť. Chodil so mnou ako so starším bratom. Ešte po rokoch som mal pred veľkými umelcami ostych. Raz som videl na košickom námestí Janka Alexyho. Kreslil Dóm Svätej Alžbety. Zobdaleč som pozeral ako kreslí, ale netrúfol som si ho osloviť, hoci to bol Mikulášan, z kominárskej rodiny, a s jeho mladšími bratmi som sa kamarátil.
Mám však takú povahu, že keď sa raz do dačoho zahryznem, tak idem. S umením je to tak ako s tenisom. Kto začne raketou odbíjať pílus, nemyslí hneď na Wimbledon, ale má ho pred očami ako nedostižný ideál. Zahryzol som sa teda do kreslenia a darilo sa mi: kto má na to, v oku, aj v ruke, výsledok sa pozná. Keď som v Krónovej škole kreslil, druhí mi stávali za chrbtom, kukali, ako kreslím hlavu, alebo inšie, čo nám Krón postavil ako model.
Viacerí mi vyčítali, že na Króna nespomínam po dobrom, že nedoceňujem, čo pre mňa urobil. Ja na neho nenadávam. Bol to dobrý učiteľ kreslenia. Naučil ma dobre kresliť. Najsamprv uhlom, potom aj inými technikami. Naučil ma niektoré grify, ako zvýrazniť najtmavšie miesto na modeli a tak... Skrátka abecedu. Ale nemal ma za veľa, nepovzbudil ma. Nedodal mi sebadôveru, že by dačo zo mňa mohlo byť. Potreboval sa v Košiciach ako uprchlík preživiť. My sme mu platili, on nás učil, ale príliš si na žiadnom z nás nezakladal. No, možno mu krivdím: vďaka nemu sme každý rok mali výstavu. V múzeu. Vďaka nemu sme začali chodiť na výstavy. Najsamprv s ním, potom aj sami. Začali sme chápať umenie zvnútra, rozumieť jeho premenám. Naučili sme sa vnímať, cítiť modernu. Rozhodujúci impulz mi však Krón nedal. Ten mi dal až doktor Máthé.
(ukážka, krátené)
|
|
Obálka
čísla:
Kresba na obálke: Filip Horník
Obsah
čísla:
Niekoľko viet: Ján Buzássy (3)
POSTE RESTANTE
Ján Buzássy (5)
Jana Beňová: HoneymOon (37)
Peter Prokopec: Sneh v tieni marhule (53)
Koloman Sokol: Maestro de los maestros (61)
Ján Púček: Slnko bolo nízko nad strechou (73)
Juraj Mojžiš: Sochár Jozef Jankovič (79)
Artur Fryz: Svätý s ovisnutými ušami (101)
Peter Michalovič: Úvod do štúdia prvých viet (107)
Josef Rauvolf: Burrougsovy přeskoky (117)
HIS MASTER’S VOICE
Beňová, Repka, Mojžiš, Pupala-Durný, Mihalkovič, Urban, Moravčík, Gindl (145)
FRAGMENTY Z FRAGMENTU
W. S. Burroughs – Brion Gysin (161)
KONEČNÁ! NEVYSTUPOVAŤ! (171)
|
