revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

<< späť na Fragment ročník 2015, číslo 3

Dušan Kužel

Slovo o čase a slove
Text Dušana Kužela Slovo o čase a slove, napísaný koncom novembra 1968, stihol ešte vyjsť začiatkom roka 1969, tesne pred spustením normalizačných závor – ako správa o stave literatúry a spoločnosti zbavujúcej sa nánosov deformácií a inotajov, ako diagnostická úvaha o krehkej stabilite hraníc nielen medzi ideami a ideológiami, ale aj medzi slovami a činmi.

Ukazuje sa, že ľudská spoločnosť potrebuje mať okrem potravín a iných základných životných potrieb aj isté pozitívne ideály. Potrebuje mať pocit, že kamsi smeruje, že má pred sebou nejaký príťažlivý model, s ktorým sa chce stotožniť. Keď tento pocit chýba, dochádza ku kríze.
Nemám, pravdaže, na mysli ideál konzumnej spoločnosti. To je ideál náhradný a dočasný. Plná misa je príťažlivá iba pre hladného. Pre nasýteného sa stáva samozrejmosťou.
Dvadsať rokov sme budovali najľudskejšiu spoločnosť, spoločnosť najpokrokovejšiu. Za tých dvadsať rokov sa slová tak ďaleko vzdialili od skutočnosti, ktorú sa snažili a mali pomenúvať, až nastalo pomätenie jazyka a zdalo sa, že bude treba vymyslieť novú reč.
To by však bolo ešte najmenej.
Stalo sa, že idea tejto spoločnosti bola pri začiatku svojej konkrétnej realizácie ohrozená. Stála proti nej sila konzervativizmu a reakcie, predstavovaná konkrétnymi puškami a bodákmi. Idea si musela zmobilizovať svoju silu, svoje pušky a bodáky, ak si chcela uchovať nádej na ďalšie jestvovanie.
Nehovorím, pravdaže, o Československu.
Zdá sa mi, že má pravdu Milan Hamada, ktorý konštatuje, že sila, ktorá je už dosť silná, aby obstála vo svete plnom násilia, prestáva obhajovať ideu a slúžiť jej; vydeľuje sa ako samostatná veličina a sama vstupuje na javisko histórie. (Sizyfovský údel, Slovenské pohľady č. 11. Upozorňujem, že necitujem, iba voľne interpretujem.) Sila si podrobuje ideu, moc idey sa mení na ideu moci. Z diktatúry proletariátu sa stáva diktatúra hŕstky mocných, ktorí držia ruky na pákach moci. A takouto pákou sa stáva aj idea. Stáva sa kyjakom, ustavične otĺkaným o hlavy tých, na ktorých má pôsobiť. A tak rastie počet tých, čo pre ideály stratia hlavu. A tiež počet tých, ktorým pre ideály nijaká cudzia obeť nie je dosť veľká.
Nastáva kríza. Kríza ekonomická, kríza myslenia a cítenia, hlboká morálna kríza celej spoločnosti.
Hovorím, pravdaže, pre istotu iba o Československu.
Spoločnosť sa dostáva do stavu akejsi zúženej reprodukcie, živorenia a postupného odumierania duchovných hodnôt. Lebo to, čo by malo byť základom tvorivého myslenia, stáva sa znôškou zaklínadiel a čarodejných formuliek, z ktorých magická moc už dávno vyprchala. Darmo ich do omrzenia opakujú veľkňazi i ochotní miništranti. Okrem tých formuliek nič iného nejestvuje, pretože moc žiada jednotu myslenia. Lenže jednota myslenia nie je možná. Jestvuje iba jednota nemyslenia.
A čo na to literatúra?
Ukázalo sa, že je predsa len nerozlučne spätá so životom spoločnosti, najmä s jeho duchovnou sférou. Je jej súdené prežívať so spoločnosťou všetky otrasy a zvraty a svojím spôsobom, svojimi prostriedkami na ne reagovať.
Ukázalo sa, že je svojským organizmom, majúcim zmysel sám v sebe, hľadajúcim a napĺňajúcim predovšetkým model vlastnej dokonalosti.
Tieto dve tvrdenia si protirečia. A predsa nehľadajme pravdu iba v jednom z nich, ba ani uprostred. Platia obe.
Pravda, za istých historických a spoločenských okolností môže niektorá stránka prevažovať. Napríklad tá prvá. Výrazne to badať najmä po februári 1948, keď veľká časť literatúry priam programovo a deklaratívne vyjadruje ochotu slúžiť spoločnosti, jej ideálom. Neuvedomuje si, pochopiteľne, že aj ideály spoločnosti začínajú časom čomusi slúžiť, a že sa tak stáva slúžkou tých, čo slúžia. A tak básnik „v záujme veci“ šliape na hrdlo vlastnej básne a iba neskôr si s trpkosťou uvedomí, že „veci“ veľmi nepomohol, a jeho báseň s prišliapnutým hrdlom už nie je, už dávno prestala byť básňou.
Nešťastný básnik, ktorý to nepochopí. Ešte nešťastnejší básnik, ktorý to pochopí. Nešťastný kráľ, ktorý spozná, že je nahý, a chcel by sa obliecť, ale nesmie.
Na hrdle jeho básne sa objaví cudzia noha. Noha služobníka moci. Lebo moc chce a žiada iba súhlas, ospevovanie, a desí sa všetkého, čo by mohlo zaváňať nesúhlason a narušovať sladkú jednotu nemyslenia.
Moc hľadí podozrievavo na literatúru. Má pocit, že jej ustavične uniká z dosahu ruky bočnými cestičkami symbolov a náznakov. Skúmavo berie do rúk tieto symboly a náznaky, ochutnáva ich s grimasou prísneho degustátora. Bojí sa, aby sa literatúra, ktorú pokladá iba za nástroj, ale nástroj mocný, neobrátila proti nej.
A literatúra sa obracia proti nej. Núti ju na to čosi v jej samej podstate. Núti ju na to jej pud sebazáchovy, ktorý je niekedy silnejší ako ľudský pud sebazáchovy jej tvorcu.
Tento obrat má, prirodzene, celú škálu podôb a hodnôt: od rôznych foriem úniku, cez mlčanie do seba, tvorbu do zásuvky, až po otvorenú rebéliu. Pritom veľa závisí od formátu autora. Ešte aj intenzita a váha mlčania.
Pomerne častou formou prejavu tohoto pudu sebazáchovy literatúry a snahy vyhnúť sa posluhovaniu moci sú rôzne druhy návratov. O slovenskej literatúre by sa vôbec dalo povedať, že je literatúrou návratov. Súvisí to s tým, že slovenský národ sa musel vo svojej doterajšej histórii až pričasto vzdávať ideálov, za uskutočňovaním ktorých nestačil ani poriadne vykročiť, a tak sa bolo treba vracať späť a hľadať pôdu, od ktorej by sa dalo opäť odraziť. Lebo návrat, to je hľadanie pôdy pod nohami, a jeho potrebu pociťuje v istej situácii jednotlivec i národné spoločenstvo. Jednotlivec sa obyčajne v zmätku a prázdnote okolitého sveta vracia do čistého sveta svojho detstva a tu opäť hľadá a nachádza etické kritériá, ktoré inde akoby už prestali platiť. Národné spoločenstvo sa vracia do obdobia svojho národného detstva, do obdobia, keď sa formovali ideály národnej existencie.
Pravda, i tieto literárne návraty mali a majú rozličnú literárnu hodnotu. Nachádzame tu notorických ospevovačov, ktorí sa vracajú ospievať každý hektár svojho rodného kraja, i tvorcov, ktorí vedia siahnuť na samé korene národného bytia a ktorých tvorba vyjadruje okrem snahy neslúžiť moci, teda v podstate snahy čomusi sa vyhnúť, a okrem národného akcentu aj isté stanovisko všespoločenské a všeľudské. No to národné obyčajne prevyšuje a prerastá ostatné komponenty; vyplýva to z pocitu nenaplnenosti národnej sebarealizácie, teda z pocitu, s ktorým zápasila slovenská literatúra už od svojich počiatkov a bude zrejme zápasiť aj v budúcnosti, až kým raz za priaznivej konštelácie hviezd a za priaznivých okolností nenasýti svoj hlad národnej sebarealizácie a neprekročí svoju národnú pubertu smerom k národnej dospelosti, k „samozrejmosti národa“.
Iná časť literatúry sa pustila po ceste viac alebo menej otvoreného odboja proti moci a dala sa tak vedome do služieb človeka deptaného mocou. No pretože moc, proti ktorej začala bojovať, bola prisilná na to, aby ju mohla svojimi slabými zbraňami zasiahnuť v jej podstate, neraz musela kľučkovať, vyhľadávať slabé miesta protivníka a pomykávať maskou na jeho tvári, aby odhalila aspoň niečo, ale zároveň aj uhýbať pred údermi a ustavične hľadať, vyhmatávať hranicu medzi dovoleným a nedovoleným a po drobných pohraničných potyčkách sa vždy stiahnuť do vymedzených priestorov. I tak vykonala táto literatúra záslužnú úlohu, keď pomohla demaskovať mechanizmus moci, a podráždenosť, s akou reagovali lokaji moci na tento typ literatúry, svedčí, že neraz triafala do čierneho. No po bojových šarvátkach a zmätkoch musela zväčša upustiť od hľadania a napĺňania vlastného vnútorného estetického ideálu a napĺňať novovzniknuvšie kritérium odvahy. Kritérium do literatúry vlastne nepatriace, či patriace iba okrajovo (odvaha pri búraní ustálených estetických kánonov, to je iná vec), no pre tento typ literatúry predstavuje hlavné meradlo užitočnosti. Lebo táto literatúra bola literatúrou užitočnou, a teda zároveň aj úžitkovou, pričom jej užitočnosť bola priveľmi zviazaná s časom a s časom aj odchádzajúca. Bola to vlastne opäť literatúra angažovaná za potreby dňa, ibaže z druhej strany ako literatúra slúžiaca moci. V tom bola jej cena, ale v tom sa zároveň črtala i podstata jej budúcej bezcennosti. Bola to literatúra suplujúca umlčanú politickú publicistiku, pomenovávajúca okľukou to, čo nebolo možné nazvať priamo. Česť jej pamiatke. To vravím bez irónie, ale s ľútosťou.
Ďalšia vetva literatúry, najmä literatúry mladej, dala sa na hľadanie vnútorného, ale i zvonka dovezeného estetického ideálu. Je to celkom zákonité a pochopiteľné, pretože mladí spisovatelia vstupovali do literatúry po období energického popierania akéhokoľvek estetického ideálu a v období, keď pozitívne spoločenské ideály, v mene ktorých boli predchádzajúce generácie ochotné (istý čas) popierať ideály estetické, boli už dokonale sterilizované mocou, a teda neschopné oplodniť dobu ani literatúru. V beztvarosti a chaose, v atmosfére všeobecnej entropie, v jednote nemyslenia pociťovala mladá generácia potrebu zrúcať spráchnivené múry a vybudovať novú, pevnú a skutočnú sústavu hodnôt. V spoločenskej sfére sa na to nečrtali možnosti, začala preto sondovať vo sfére estetickej. Pociťujúc permanentnú krízu spoločenského ideálu, rozhodla sa oprieť o niečo aspoň trochu „večnejšie“, o niečo menej podliehajúce času a spoločenským mýtom. Tak došla k ľudskému jednotlivcovi, k jeho pocitom a vnemom, teda k čomusi, čo objektívne jestvuje, je nesporné, pomenovateľné a popísateľné. Bola to zároveň reakcia na ideológiu moci, ktorá v snahe ovládať celú spoločnosť snažila sa všemožne potláčať jednotlivca a upierala mu právo na uplatnenie jeho individuality. A bola to tiež reakcia na krízový stav duchovného života, ktorého ovzdušie bolo preplnené poletujúcimi ľahkými a nijakou konkrétnou hodnotou nekrytými slovami, magickými formulkami s veľmi hmlistým obsahom. Bolo teda potrebné vrátiť sa k prvotným významom slov, ku konkrétnym skutočnostiam, ktoré pomenúvajú, a zastaviť hroziaci nápor inflácie.
No u časti mladej literatúry, najmä poézie, vyústila táto snaha v novú slovnú mágiu, vo vytvorenie nového úzkeho okruhu slov, ktoré sa ustavične opakujú, variujú, napínajú na škripec. Samoplodenie slov znemožňuje časti mladej poézie prejsť k vyšším celkom a pokúsiť sa o syntézu. Znemožňuje jej to tiež jej nedôvera k zovšeobecneniam a špekuláciám. Ostáva preto v okruhu svojich vlastných prvotných symbolov, ktorých hranice si sama určila.
Mladá literatúra si uvedomila, akým handicapom je pre slovenskú literatúru nedorealizovanie národných ideálov z minulého storočia, a ráznym skokom sa pokúša vymaniť z tohto dedičného obmedzenia. Päsťou vytĺka okná do sveta a plnými dúškami saje inšpiráciu. No iba niekoľko autorov sa vedelo so svojimi vzormi vnútorne stotožniť, premlieť ich vo svojom mlyne; ostatní balansujú na pokraji epigónstva. Zdá sa, že ani v literatúre nemožno preskočiť vlastný tieň, nemožno vytrhnúť korene z pôdy života národného spoločenstva a jeho tradícií; táto pôda obmedzuje v pohybe, ale súčasne dodáva živiny potrebné pre rast. Čo sa nedá preskočiť, to bude treba trpezlivo prerásť, prekonať.
Všeobecný pocit bezvýchodiskovosti, vyplývajúci z nekontrolovateľnosti moci a deformácií idey, našiel svoj odraz aj v častom výskyte absurdných prvkov v literatúre. Je to celkom pochopiteľné, pretože pocit absurdity musí byť tým najvlastnejším pocitom pre spoločnosť, ktorá namiesto pohybu smerom k vytúženému modelu sa začína motať v kruhu, a počúva pritom slová, čo ju ubezpečujú, že beží vpred, prekonáva prekážky a víťazí. Je to ten najvlastnejší pocit pre spoločnosť, v ktorej prestala platiť elementárna logika vzťahov ľudí i vecí, pretože moc uplatňuje svoju vlastnú logiku, logiku moci. Literatúra absurdity je zároveň literatúrou protestu. Protestu vyjadreného kdesi v treťom-štvrtom pláne, prítomného, ale zároveň odškriepiteľného a nepolapiteľného. Je to literatúra, ktorá priam proklamatívne vyjadruje absenciu, či krízu pozitívneho spoločenského ideálu.
Z toho, čo sa povedalo, vyplýva, že i tá časť literatúry, ktorá by sa v nedávnom období chcela vyhnúť posluhovaniu moci a vymaniť sa z osídel démona súhlasu, teda jej rozhodujúca a podstatná časť, bola mocou a krízou spoločenského ideálu nevyhnutne do istej miery deformovaná a poznačená. Ako každý plnokrvný národný literárny organizmus, má i naša literatúra autorov usilujúcich sa dorealizovať národné ideály, má autorov spoločensky zaangažovaných a agitujúcich, autorov tvoriacich literatúru úžitkovú i autorov literatúry estetických výbojov, literatúry otvárajúcej okná do sveta a tvoriacej pre ostatnú literatúru inšpiračné modely, má autorov protestujúcich a vyjadrujúcich všeobecné pocity spoločnosti, má autorov zaznamenávajúcich, píšucich kroniku doby. No tam kdesi v strede, kde by sa na mape literatúry mala objaviť literatúra „normálna“, literatúra zahrňujúca v sebe tak trochu každý z týchto prívlastkov a ešte čosi viac, literatúra bez komplexov a bez snahy pred niečím unikať a niečo obchádzať, literatúra nesuplujúca a neobranárska, tam sa rozprestiera iba veľký biely fľak – šľapaj moci.
A potom prišiel Január 1968.
Spoločnosť dostala naspäť svoj pozitívny ideál a prebudila sa k neuveriteľnej a nebývalej aktivite. Literatúra bola zbavená kliatby obranárstva a suplentskej povinnosti; politická publicistika sa mohla rozhovoriť naplno a pomenúvať veci priamo, bez okľúk a inotajov. Pre literatúru sa otvoril dávno nevídaný priestor: mohla sa stať literatúrou. Idea zbavená mocenských deformácií nežiadala od nikoho, aby stúpal na hrdlo vlastnej, či cudzej básni, nežiadala službičky ani posluhovanie, nevymedzovala hranice, odkiaľ a pokiaľ sa môže. Usilovala sa o vzájomnú dôveru. No búrlivý priebeh politických udalostí neumožnil spisovateľom, aby sa vyjadrovali svojimi vlastnými prostriedkami. Bolo potrebné angažovať sa, vystupovať politicky a vyslovovať sa publicisticky. A predsa vystupovali spisovatelia ako spisovatelia, pretože sa angažovali v mene a v smere pokrokových humanistických tradícií našej literatúry a váhu ich slovám dávala len a len váha ich predchádzajúcej tvorby.
Tak vystupovala obrovská, rozhodujúca väčšina z nich. To ostatné, to sú iba ohováračky.
Črtala sa nádej, že ruch čoskoro utíchne, šustri sa vrátia k svojmu kopytu, krajčíri k nožniciam a spisovatelia k peru. Bola nádej, že časom sa všetko u nás postaví z hlavy na nohy. Bola nádej, že literatúra si postupne zvykne na nepotrebnosť reči politických inotajov, na nepotrebnosť suplovania, obchádzania a preskakovania. Bola nádej, že biely fľak na mape literatúry sa postupne zaplní.
Ukázalo sa však, že vo svete plnom násilia niet miesta pre ostrovček ľudskej idey, idey bez moci, a preto aj, bohužiaľ, bezmocnej. Niet miesta pre socializmus s akýmsi prívlastkom. I keď tým prívlastkom mala byť ľudská tvár. Z gramatického hľadiska je to totiž prívlastok nezhodný.
Socializmus by vari naozaj nemal mať nijaký prívlastok. Treba rozlišovať medzi socializmom a nesocializmom.
A tak teraz koncom novembra, keď píšem tento článok, možno sa dozvedieť všeličo. Napríklad to, že u nás vystrájali protisocialistické živly riadené z jedného centra a živené na Západe. K odhaleniu a zlikvidovaniu tohto centra by mal byť teda iba jeden malý a logický krôčik. Len keby to človeku nepripomínalo čosi také známe!
A možno sa dozvedieť, že v pojanuárovom období boli okrem nedostatkov aj nejaké nepatrné klady.
Črtajú sa noví veľkňazi a noví miništranti. Začínajú obiehať nové zaklínacie formulky.

/.../

Isté je, že pojanuárové obdobie ja uzavreté a nastalo obdobie nové. Nech ho pomenujú historici. My sa pýtame, čo prinieslo pre literatúru, akú pôdu pre ňu pripravilo.
To krátke obdobie pojanuárového vzopätia a prebudenia prinieslo veľa poučného. Nadviazalo pretrhnutú kontinuitu vývoja tohto štátu a jeho demokratických tradícií a po rokoch zneužívania a umelého konštruovania triednych antagonizmov upozornilo na existenciu všeobecne platných etických princípov, znovu oživilo a oprášilo ideál občianskych cností. Napriek neľútostnému politickému boju a ustavičnému vnútornému i vonkajšiemu ohrozeniu prinieslo renesanciu ľudských charakterov, vzájomnej úcty, tolerancie a zásad fair play. Prestalo v mene ľudu deptať človeka. No najdôležitejšie je, že vzkriesilo pozitívny spoločenský ideál a vrátilo spoločnosti nádej v možnosť jeho konkrétnej realizácie. I keď sa táto realizácia ukázala v súčasných podmienkach ako nemožná, ostáva, aspoň zatiaľ, otvorená možnosť dopracúvať a dotvárať duchovný model tohto spoločenského ideálu, a tak pripravovať pôdu pre jeho neskoršiu realizáciu. Je to dostatočný, ba naliehavý dôvod pre pestovanie ducha aktivity i aktivity ducha.
Na druhej strane hrozí opäť nebezpečenstvo, že začne narastať priepasť medzi slovami a činmi a objaví sa kríza z nadvýroby slov. A že vynútená (hoci prepotrebná) obranná národná jednota nevytvorí dostatočný priestor pre diferenciáciu duchov.
Už teraz možno bez akýchkoľvek ilúzií konštatovať, že literatúre opäť pripadnú povinnosti obranárske a suplentské, že opäť sa začne vyjadrovať v politických inotajoch. Možno však zároveň dúfať, že i to krátke obdobie otvorených očí a kritického pohľadu do minulosti postačí, aby si literatúra viac uvedomovala nielen svoje povinnosti, ale aj svoje možnosti, a vyhla sa posluhovaniu politickej realite, aby si prisvojila spoločenský ideál a nechala sa ním oplodniť, ale jeho rozvíjanie vo sfére spoločenskej teórie prenechala spoločenským vedám. Možno dúfať, že na svojej ceste za pozitívnym spoločenským ideálom nestratí z očí svoj vnútorný ideál estetický.
Literatúre opäť pripadnú povinnosti zúčastňovať sa na odhaľovaní spoločenských ilúzií a demaskovaní mýtov. Pravda, nešťastný kráľ už vie, že je nahý, treba ho len občas v tom utvrdzovať, aby neuveril tým, čo jeho i ľud presviedčajú, že je odetý do najkrajšieho rúcha.
Iba budúcnosť ukáže, do akej miery realizácia federatívneho štátoprávneho usporiadania za súčasných podmienok posunula slovenský národ k naplneniu jeho národných ideálov, k „samozrejmosti národa“, a do akej miery zbavila literatúru národnobuditeľských povinností a komplexov nesvetovosti. Možno predpokladať, že časť literatúry bude naďalej otvárať okná do sveta a prinášať inšpiračné modely, ale možno zároveň dúfať, že v tom bude viac pozitívneho úsilia a vnútornej nevyhnutnosti a menej nevyhnutnosti vonkajšej, nevyhnutnosti vyhýbať sa entropii spoločenských hodnôt.
Pokiaľ ide o absurdné prvky v literatúre, možno očakávať ich vzostup, pretože sa opäť potvrdilo, že žijeme vo svete, kde sa absurdita stala realitou.
No napriek všetkému možno dúfať, že čas predsa len priniesol literatúre možnosť, aby bola viac literatúrou než doteraz. Aby myslela i na človeka, i na seba.

 

 

Obálka čísla:

Kresba na obálke: Filip Horník

Obsah čísla:

Niekoľko viet: Ľudovít Štúr  (3)

Ivan Štrpka: 17 básní. Krátky exil  (5)

Rudolf Jurolek: Poznámky na kraj  (25)

Ján Púček: Stromy zostanú. Med pamäti  (37)

Koloman Sokol: Maestro de los maestros  (51)

Svetislav Basara: Osud sestier (65)

Juraj Mojžiš: Na vonkajšej dráhe vnútorného kruhu (71)

POSTE RESTANTE
Dušan Kužel  (83)


Dušan Dušek: Modrý mak  (123)

Ján Zambor: Básnik čujného srdca /Rubén Darío/ (149)

HIS MASTER’S VOICE  (165)

FRAGMENTY Z FRAGMENTU
Milan Šimečka: The Day After  (173)

KONEČNÁ! NEVYSTUPOVAŤ!  (179
)


 

 

c
© 1987-2015 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.