|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
<<
späť na Fragment ročník 2015, číslo 4 V ústraní, kdesi za ozvenou tichých hlasov píše sa skromne a dobre. Bez chvatu, bez ilúzií o napísanom, bez bariér a iluzórnych bardov. Autor sa ozval nedebutujúco a pekne nahlas poviedkami new york, šesť dní, nantucket a hofbräuhaus, čangša, ktoré vyšli vo Fragmente v rokoch 2006 a 2014. Stano Kočiš – ročník 1977 – je absolventom strojníckej fakulty a žije a píše a dopisuje texty pre knižnú edíciu časopisu Fragment. Kto chce vedieť viac, dozvie sa. Ale až potom, keď sa grantovo vyčasí a rosa padne tam, kam má. ...„nedostal som víza“, hovorí mi vlado, hneď na to aj rudo, jarka a nakoniec aj peťo, cestujem do blavy na ambasádu s hlavou plnou náhradných plánov na leto, „prečo chcete ísť do anglicka?“, „chcem si pozrieť futbalové stánky“, využívam futbalovú atmosféru z prebiehajúcich majstrovstiev sveta, „odkiaľ vám mám veriť, že tam nejdete znovu robiť?“, pýta sa ma konzul za priehradkou, „chcem spoznávať anglicko“, neveriacky krúti hlavou a dostávam nálepku do pasu... ...po troch hodinách sme v birminghame, vystupujeme z autobusu a nasadneme na mestský doubledecker, prechádzame popod rozostavaný bullring, z centra sa vezieme po soho road cez štvrť lozells a vystupujeme v štvrti handsworth… ...indovia, pakistánci, jamajčania, zopár angličanov a ľudí z východnej európy tvoria gro tejto časti birminghamu, z tohto kokteilu nič dobré nečakám, ešte nemám skúsenosť z bezpečného new yorku po zavedení giulianiho reforiem, birmingham giulianiho nemá… ...ubytujeme sa u nášho známeho v poschodovom dome, kde býva s dvoma mladými poľkami agou a aňou a starším poliakom grzeszkom, ten im stále čumí do sprchy cez kľúčovú dierku, ulica so zástavbou domov z viktoriánskeho obdobia vyzerá byť na prvý pohľad tichá, priečelia tehlových domov majú vysunuté presklené salóniky, v tom našom je nefunkčný krb, zelený gauč z osemdesiatych rokov a tapety tuším ešte staršie, hneď vedľa salóniku je obývačka s kuchyňou, kde nám s bratom ponúkajú matrace... ...na poschodie vedú úzke schody, hore je jediná kúpeľňa, záchod a tri izby, v jednej roman, v druhej grzeszek s adamom, ktorý prišiel s nami, v tretej aga s aňou, „on jest taky rozpustnik, ja jego nemoge čierpiec“, zúfalým hlasom spieva aga o grzeszkovi, „on nie jest taky zly gošč, ale rozpustnik jest, to naprawde“, dáva aňa na pravú mieru… ...naše prvé ráno v soho a kráčame do autobusového depa o ulicu nad nami, nenápadne sa vkrádame dovnútra, majiteľ je ind rawi, ktorý už zopárkrát sedel a okrem neho aj jeho súrodenci a rodičia, vieme, že tu nejakú prácu nájdeme, zavalitý ind rush nám hovorí, aby sme prišli na druhý deň, nenápadne sa vykradneme z depa... ...indovia majú jeden starý autobus a niekoľko vanov, vozia ľudí do práce na farmy, prevažne východoeurópanov, farmári si objednajú služby od agentúry, ako je táto a od ostatného dávajú ruky preč, o všetko sa postarajú indovia, ktorí nesú riziko, samozrejme pracovné víza nemá nikto, farma vypláca indov a indovia platia robotníkom… ...„sadajte do autobusu“, hovorí rush a už sa vezieme na starej herke po empäťke smerom na worcester, po hodine cesty vystupujeme pri veľkej hale niekde v okolí eveshamu, ujíma sa nás postarší vysoký ind kuky, zadeľuje nám pracovné stoly a začíname baliť fazuľu, najbližšie dva mesiace nerobíme nič iné... ...bratovi to ide od ruky, je tu už druhý rok, koncentrujem sa na svoju debničku a o chvíľu ju už mám plnú, vedľa brata už stoja dve, tak to lineárne rastie, podľa toho sú aj naše prvé zárobky… ...z autobusu striehneme na všetky autá, ktoré nás míňajú a dávame pozor, či to nie sú policajti, správy o deportácii poliakov, bulharov a slovákov počujeme z každej strany, som vo flegmatickom mode a snažím sa v ňom vydržať celé leto, dva mesiace musím rátať s tým, že nás pokojne môžu poslať domov, obavy z deportácie sa budú zväčšovať s rastúcimi úsporami schovanými pod posteľou v kuchyni, čím dlhšie budeme v birminghame a čím viac budeme mať libier, tým to budem brať vážnejšie, dúfam, že flegmatizmus bude mať stále navrch… …po robote cestujeme s ďalšími slovákmi do reditchu na party, hráme futbal v miestnej škole, večer sa pije lacný cyder a vodka, brat zaspáva vo vani a ja čistím wecko… ...ako každú sobotu, doprajeme si doner kebab u číňana a ideme do obchodu kúpiť niečo pod zub na nedeľu, mama varí kurčatá, brat ryžu, ja jem… ...je šesť hodín ráno, tma, ideme uličkou k depu, ženský rev sa ozýva z priľahlého parkoviska, tlupa jamajských gangstrov na ňu ziape, klopíme zraky a ponáhľame sa do depa… ...cez deň sa dá po soho chodiť bezpečne, v noci je lepšie zostať doma, do niektorých podnikov vás ani nevpustia, pokiaľ nie ste ind, aziat alebo černoch, človek sa s tým zmieri, pokiaľ vám o tom niekto dá dopredu vedieť, ale keď vás vyháňajú s krikom už vo dverách, tak sa to prehĺta ťažšie… ...„mužin dostal bitku!“, hovorí nám poliak jarek, jamajčan, ktorý sa vrátil z basy a robil problémy, na ulici sa dostal do rúk trom poliakom, počkali si ho a zmlátili ho do krvi… …eva nám rozpráva, ako dnes po dlhej dobe nestretla známeho inda, s ktorým sa zdravila každé ráno na ulici cestou do práce, neskôr sa dozvedáme, že ho prešlo auto, ktoré hneď potom ušlo, z rôznych kanálov sa potvrdzuje, že to majú na svedomí moslimovia z panjabi… ...je večer, pijeme s bratom pivo na izbe, odvedľa z ulice naraz počuť streľbu a potom ticho… ...je začiatok futbalovej sezóny, pred štadiónom west bromwich albion sa zbiehajú prví fanúšikovia, rozkladajú si tam stany a čakajú na predpredaj permanentiek aj dva dni, k mele medzi indmi, moslimami, karibskými prisťahovalcami a východoerópanmi sa pridávajú rowdies z west bromwich… ...brat si svojou povahou a vzhľadom postupne buduje rešpekt u indov, ktorí nás vyplácajú, takže aj keď s výplatou meškajú, nakoniec ju dostávame vždy… ...náš posledný deň v robote, fešný ind surač nás po týždňovom omeškaní prichádza vyplatiť na parkovisko za baliarenskú halu, spolu s nami sa tam zhlukuje asi tridsať poliakov, rusov, slovákov a čechov, brat sa prediera dopredu, ako nôž maslom a ja hneď za ním, surač nemá nárok… ...dostávame peniaze, sedíme prví v autobuse, surač niektorých vypláca ako treba, ale mnohí sa musia uspokojiť aj s tým, čo sa mu zvýši v peňaženke, on je len poskok šéfa rawiho, ten mu zase nedal presne, baliči ako vždy dostávajú prísľub, že nabudúce im doplatia zvyšok, takto sa to naťahuje, až pokým nie je po sezóne a mnohí sa vracajú domov s nevyplatenými peniazmi, ale to už majú aj tak tučné a zašité vrecká na zadkoch, a preto ich to až tak neštve, rawi si môže mädliť ruky a babám zadky… ...voloďa je náš vodič autobusu, ktorý večne stráca smer kvôli chýbajúcej azbuke na značkách, netrpezlivo sa rozbieha z parkoviska, aby si dal konečne boršč a vodku so ženou po celom týždni strávenom za volantom a v baliarni, bradatý moslim v afganskom turbane a šatách beží za autobusom, až mu odletujú z nôh sandále a s piskľavým hlasom kričí na voloďu, ten ho nepočuje a tak sa toho ujíma brat... ...„taliban, taliban!“, kričí brat a voloďa prudko zastavuje, až sa všetci pridržiavajú operadiel, do kabíny vchádza zabudnutý afgánec s igelitkou a polovica autobusu sa rehoce ako divá… ...posledný večer v soho, všetky prachy napchaté v zadných vreckách na rifliach, šijem ich na dvakrát, zo soho až po la manche riť spotená od sedačiek v autobuse, od nervozity a od päťdesiatlibroviek s kráľovnou alžbetou...
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla:
|
|
|