| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
<<
späť na Fragment ročník 2015, číslo 4
Boris Mihalkovič: Túžba po jari a iné básne
BORIS MIHALKOVIČ patrí k hŕstke tých, ktorí odmietli považovať vynucovanie si úspechu za tvorivý princíp a vymenili ho za každodennú umeleckú prácu, napísal o Mihalkovičovej tvorbe Ján Litvák pre portál Literárneho informačného centra. Z bibliografie: Kocky ľadu (1988), Milovať (1999), Slnko nad Modrou (2011). Časopisecky publikoval preklady G. Apollinaira, G. Pereca, R. Depestra, M. Prousta a viacerých frankofónnych kanadských autorov. Knižne vydal preklad La Rochefoucauldových Maxím (1999). V knižnej edícii časopisu Fragment vydal Slnko nad Modrou (2011).
Túžba po jari
Radosť sa načahuje za kľučkou
pribuchnutých dverí srdca.
Oboma chlopňami prúdi krv,
za stolom sedí prísny sudca.
Chcelo by to už tuším jar,
dosť bolo klopkania po zimnej dlažbe,
dosť bolo nezvaných hostí v byte,
možno si zaslúžime ešte rásť.
Možno keď sa zjavia po snežienkach fialky
na malokarpatských rýdzich zákutiach,
pôjdeme si aj my dvaja ruka v ruke
s tou našou vnučkou k nim aspoň privoňať.
Rozjímanie
Čo mi chýba v tomto byte?
Vybehnúť si kamsi na humno,
pohojdať sa na modrých zvoncoch,
rozprestrieť sa niekam na horizont,
obe dlane zopnúť nad Karpatmi,
zahulákať z Kamennej brány,
zachytiť sa na okamih na Sklenej hute,
popočúvať reč lesných a vodných bytostí,
podiškurovať s paňou,
venčiacou mohutného psa pri Kalvárii.
Ale ja to všetko robím i doma,
v tomto byte mám veľký kus sveta,
ktorému zavše oponujem.
Vyššie úsilie na jeseň
Ten, kto chce vyvíjať „vyššie úsilie“,
nech sa pripraví na plno nástrah:
nech mu odhaľovanie balastu a bľabotu
v inštrumentáriu tohto sveta
neslúži ako zámienka na opovrhovanie ľuďmi,
nech si zachová ľudskosť a súcit,
aj keby už tu na zemi dosiahol nebeské výšiny,
a nech sa mu nezdá, že ľudia sú mu na prekážku.
Každý človek sa môže pozdvihnúť vyššie,
zákon lásky spečaťuje bratstvo.
Začína jeseň, pošmúrna a daždivá.
Po lastovičkách zostali len prázdne hniezda,
poslední oneskorenci zapečatili južný exodus.
Kiež sa v týchto dňoch oberačiek, muštu
nestane naša denná chôdza vratkou,
keď veľké deti posledného súčtu
po ceste tlačia vozík s chorou matkou.
Nanebovstúpenie Modry
Keď sa od Budmeríc a od Vištuku
zapália nad Modrou ranné zore,
aké to divadlo!
A keď slnko v oblúku stúpa čoraz vyššie,
otvárajú sa nad mestom vzdušné koridory.
Na oblohe vidno zrazu tri-štyri lietadlá,
ich dráhy sa miestami pretínajú,
ale každá je bezpečne v inej letovej hladine.
Zaživa do neba? Ľudia už dávno
prekonali Babylonskú vežu: máme viac pokory,
málo či dosť nás tresce Boh?
„Tvoja prababička“, hovorila mi mama Gitka,
„bola taká pobožná, že len kukla na nebo,
už sa aj prežehnávala“.
„Borisko“, hovorila mi zas teta Lydka,
„ja idem s taškami z obchodu
a umieram od lásky...“
Predstavujem si obrovitánsku vzducholoď,
tisíc a tisíckrát väčšiu než Zeppelin,
ako na tenkých, nezničiteľných oceľových vláknach
dvíha do neba celú Modru
s domami, stromami, vinohradmi, lúkami,
potokmi, ľuďmi i zvieratami, kostolmi.
The Great Gig in the Sky.
Nanebovstúpenie Modry.
V trojkráľový predvečer
Ako porozžíhané elektrické sviečky
na tušenom ohromnom stromčeku
sú vonku modré, oranžové, žlté svetlá
krotiace rozľahlé a husté telo noci.
Vianoce – lúskanie búrskych orieškov,
ich úlomky uviaznuté medzi zubami;
je čosi ženské v tejto chvíli,
oplodnenej cudzími myšlienkami.
Cítim, čujem tvoju prítomnosť,
neuletený v inom svete,
len sa mi žiada nástojčivejšie prejaviť,
kým doťukávaš posledné písmená na klávesnici
a kým Anna Kareninová v telke dospieva
k zúženiu akýchkoľvek životných vyhliadok
na jediné finálne rozhodnutie.
Mariánovi Kubicovi na druhý svet
Drahý Marián – nepatril si
medzi mojich najbližších;
jednako som si Ťa nemohol nevšimnúť:
do očí bila Tvoja existenciálna osamelosť,
Tvoja hrdosť, Tvoja nekompromisnosť
vo veciach života i literatúry.
Vedel si potešiť prítomnosťou
iného veľkého osamelca – Jána Ondruša,
bol si za ním v Banke i v Stupave
a bola to viac než úcta: spriaznenosť?
Videl som Ťa vyskakovať na stupienok
smetiarskeho auta – roboty si sa nebál.
Vraj sa Ti chlapci v detstve posmievali –
že si ťažkopádny, pomalý:
Ty si však svojou pomalosťou
metodicky prevrhoval poháre obrom,
neuveriteľným bytostiam,
s ktorými si obcoval pri výpravách
za hranice jazyka.
Pomlčka a tri bodky: to si ich učil.
V Modre sme kedysi obaja s kamarátmi
vykladali šúľce keramickej hliny
keramikárovi Jozefovi Frankovi.
Požičal som Ti bicykel
a Ty si sa povozil.
Chcel si byť kominárom:
tá rovnošata sa Ti páčila,
možno aj vymetanie komínov
a možno aj gombička dievčat.
Býval si zachmúrený,
no Tvoj smiech bol ako ťažké
padajúce kamene, rútiace sa
dolu strmým úšustom.
Lavína!
Raz si u mňa prenocoval:
odmietol si ponúknutú večeru i posteľ,
až do brieždenia si tvrdošijne
sedel za stolom
a lúskal Kabalu.
Skoro ráno som Ťa vyprevadil
na autobus do Bratislavy.
A čo teraz,
keď si sa rozhodol
so všetkým skoncovať?
Tvoje básne tvrdulinké ani skala
budeme trhať pod jablonkou s pávmi
dynamitom lásky.
V Modre, 24. 2. 2014
V Londýne
Drozdy tu trocha inak kričia
v záhradách.
Aj dotieravé lienky majú iný odtieň
farby ako u nás.
Mesto ťa núti k svižnejšiemu tempu
presunov, extrovertizuje ťa,
preverí tvoju kúpnu silu,
akceptuje ťa, zžije sa s tebou
na tých pár dní,
naučí ťa habkavo
anglickú výslovnosť
a opečatí ti čelo
sociálnym statusom.
V podzemnej železnici
vzorkovník tvárí a postáv
z celého sveta.
Prúdy vzduchu osúšajú
spotené sluchy.
V rachote súpravy vozňov
a v nástojčivom klopaní opätkov
na vychodených dlaždiciach v staniciach s názvami
cítiš, že aj tu je Boh s tebou,
napriek samovoľnému chodu
ľudskej civilizácie,
kde má každý prisúdené miesto
a stále rozoznávaš jednotlivosti
i jednotlivcov
a cítiš sladké jarmo spolupatričnosti,
keď povieš „sorry“ černochovi,
ktorému si nevdojak stúpil na nohu
a on sa usmeje.
Londýn, blízky si mi,
akoby som Ťa poznal oddávna
a s pokorou i hrdosťou cudzinca
s rozkošou vnímam
šteklenie dažďového mrholenia Tvojho neba
na svojej oholenej tvári.
V Modre, 3. 11. 2014
|
|
Obálka
čísla:
Kresba na obálke: Filip Horník
Obsah
čísla:
Niekoľko viet: Ján Lajčiak (3)
Boris Mihalkovič: Túžba po jari a iné básne (5)
Veronika Šikulová: Moje spevavce (17)
Koloman Sokol: Maestro de los maestros (23)
Ján Litvák: Marhuľový mesiac (41)
Juraj Raýman: A riekol Jozef... (53)
Stano Kočis: Kráľovka a iné (69)
Taras Prochasko: Tridsaťtri téz o behu (85)
Ján Púček: Poznámky pod hrubou čiarou (91)
David Albahari: Dve poviedky (99)
Roman Honet: Básne (109)
Peter Milčák: Pokrvní bratia (119)
Juraj Mojžiš: Variácie o juveníliách Daniela Fischera (129)
HIS MASTER’S VOICE (145)
FRAGMENTY Z FRAGMENTU
Rozhovor s biskupom Korcom (153)
KONEČNÁ! NEVYSTUPOVAŤ! (175)
|
