|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
<<
späť na Fragment ročník 2016, číslo 3
Veronine texty poznám odkedy poznám ju, a hoci nepublikuje, pre mňa je ostrieľaná harcovníčka. Všetko dôležité prečítala, po svete chodí s otvorenými očami a ušiská natŕča tiež dobre, čo je pre píšuceho človeka dosť dôležité. Jej texty sa vyznačujú zvláštnou nehou a jemnosťou, to komorné v nich, nesúvisí s plnou stodolou, ani komorou, Veve je askétka, v živote aj pri písaní, bohatstvo treba hľadať medzi riadkami. Pri ich čítaní vždy cítim len potešenie, ktoré želám aj jej budúcim čitateľom. Veronika Šikulová 13. 6. 16 Zaujímavé zistenie: keď skloním posediačky hlavu až k zemi, prestanú ma bolieť nohy. Práve som pochopila pštrosiu životnú filozofiu a stotožnila sa s ňou. PS: Tento status som napísala tesne nad zemou. 11. 6. 16 Keď si nainštalujete do mobilu Facebook Messenger a navyše aj zle čítate, tak sa napr. dozviete z upozornenia, že „čertove (četové) hlavičky sú aktívne“. Už je treba spať. 7. 6. 16 Prosím vás, nikdy si nedávajte do čakární a kancelárií hodiny, ktoré nahlas odkliknú každú minútu; inak vám budú výrazne pripomínať márnosť vášho času. 5. 6. 16 „Krídla si podľa odporúčaní pravidelne pristrihávam, aby som si neuletela priďaleko, ale čo s tým, keď s rovnakou pravidelnosťou dorastajú späť na pôvodnú dĺžku? Priviazať sa nedajú, prírodu neskrotíš ani neoklameš; ešte ich tak nemilosrdne odstrániť, ale žiť s fantómovou bolesťou sa podľa rôznych autorov takisto neoplatí... Keby sa niekto pýtal, stále ich pristrihávam. Že vraj nech neuletím.“ 24. 5. 16 K doktorke prišiel starší pár, pán v peknom baloniačiku, pani v kostýme sa ho držala pod pazuchou, obaja možno okolo sedemdesiatky. Ona už menej počula, on menej videl a zrejme mal ísť na operáciu očí, pretože mu jedna sestrička povedala „Tak po operácii hneď lepšie uvidíte, akú máte peknú manželku!“ a on, kým manželke pomáhal obliecť sa do saka, s úsmevom odpovedal: „Veď ja viem, koho som si vzal!“ Znovu sa chytili pod pazuchy a odišli. A my, zdravotníci aj pacienti, sme z nich padali do kolien. Ako málo stretávame takéto páriky... Odhliadnuc od veku, kedy je šťastím, že sa ho dožijete spoločne, mám pocit, že nám všetkým niečo silné chýba. A že to vieme, inak by sme z takýchto náhodných stretnutí neboli takí dojatí. :) Láska nie je pocit, je to celý vesmír, zložitý organizmus, stav, život, myšlienky, slová, činy, zakopnutia aj zdvihnutia. Sú to vždy aspoň dve ramená dvoch (a viac) rôznych ľudí. Druhá ruka, s ktorou sa chytíte pod pazuchu. 17. 5. 16 Niektoré veci sa na jari nemenia. A vlastne ani na starých láskach. Na jar sa len oprášia, zhodia suché listy, vytiahnu sa na svetlo a znovu vykvitnú. Len sa odrazu objavia a zaskočia vás. A vo vás potom kvitne tiež, raší a vďaka tým hlbokým koreňom, čo sa dostali tam, kde ste ani netušili, že ešte máte nejakú hĺbku, znovu pijete a dostávate výživu, o ktorej ste predpokladali, že už dávno zmrzla alebo odumrela. A k tomu všetkému stačí jedna malá jar. 12. 5. 16 Najmilší, ako to je dobre spravené, že sú aj daždivé dni; svet získava výraznejšiu vôňz, mesto sa očisťuje a všetko živé dostáva hlbšie odtiene; nemusím ťa vidieť, aby som ťa mohla cítiť. Privoniavam k cudzím záhradám a trávnikom a necítim sa ako zlodej. Stačí mi zatvoriť oči a nedovidieť na chodníky a ľudí a vďaka tej vôni už nie som ani ja. Len voniam ako les po daždi. Nevtieravo. Sviežo. Ľahko. Po špičkách. Opatrne. Ale mocne a oživujúco. Tak. Som dážď. A ty tiež. Sme si súčasťou navzájom. 7. 5. 16 O 4:50 to znie na našom sídlisku ako veľká vtáčia vzbura. Podľa toho orchestra ich tu máme milióny. Ako môžu nezachrípnuť? Pokojne by mohli učiteľom a iným hovorcom robiť kurzy výdrže v reči. 4. 5. 16 „No čo, Migréna, čo moja? Netušila som, že keď sa mi pozveš na obed, ostaneš až do noci. A neber to zle, ale toto počasie ti nesedí.“ 24. 4. 16 Snívalo sa mi o raji; kopce, zeleň, lesy, podvečerné svetlo pomedzi konáre, ktoré sa mieša so súmrakom, mierna hmla, kľukaté cesty obrastené lúkami, kdesi v zákrute jednej z nich lavička a rozhovor s tými, s ktorými inak nemám odvahu sa rozprávať. Vlastne to mohol byť celkom obyčajný sen o pokojnej chvíli, ale veď každý si tvoríme raj z vlastných snov. Tento budem mať najradšej. 8. 4. 16 Obývačka Cafe-Restaurant: miesto ako stvorené pre stretávanie s ľuďmi aj knihami (takmer som napísala najprv knihami. Nehovoriac o tom, ako som si sadla vedľa Proroka a v ňom jedného z mojich najobľúbenejších viet od Gibrana: „Proto vám říkám, že nevadí, když dusot hodin dopadá těžce na vaši hruď. Je pro vás dobré, když pijete svůj pohár žalu o samotě; svůj pohár radosti budete pít rovněž sami.“ Tentokrát nie sama. 20. 3. 16 Ak vidíte hudobníka hrať a vidíte, že to robí naozaj, pokojne sa môžete zaľúbiť. A pokojne aj do viacerých naraz. Moyzesovo kvarteto je naším unikátom: cítite hudbu, možno vďaka rokom ich praxe, ale možno aj pre nich samotných. Vidíte ich neverbálny rozhovor medzi sebou počas hrania; rozhovor s publikom, až máte pocit, že hrajú a usmievajú sa práve pre vás, pár konkrétnych uší na konkrétnej stoličke. Naživo vidíte ich vzťah s hudbou, a to vám ju pritiahne ešte bližšie k srdcu. Vďaka nahrávkam môžete síce hudbu počuť, no pri koncerte sa dobrí hudobníci stanú hercami, ktorí ju zosobnia a ona tak končí kdesi na konci ich rúk a začína nový život na začiatku vašich uší. Ale možno sa tak rozciťujem len preto, že dnes zahrali až dvakrát moje obľúbené Iniciály. 14. 3. 16 Cestou do práce som zatvorila jedno oko a uvidela domy a záhrady; otvorila som ho a zatvorila druhé a uvidela som stromy, cestu, autá a iné domy. Zatvorila som obe oči a najprv som počula len autá, sústredila som sa a začula vtáčie brblanie z parku, škrípanie bicykla, rozprávať človeka aj svoje kroky. Nádych, výdych. Otvorila som obe oči a všetko som uvidela trochu inak než predtým. Inak, detailnejšie a „drobnohľadne“, vidím svet jedným okom a inak druhým; úplne inak a možno celistvejšie oboma. Inak vidím svet ráno o pol ôsmej, onak o pol desiatej. Inak som ho vídavala po ceste autobusom, inak po vlastných; inak v dennom svetle, v noci, pod slnkom aj pod mrakom... Svet vyzerá inak osamote a inak, keď kráčate s ďalším človekom. Možno preto sa snažím už roky chodiť so zatvorenými očami, hľadať si iné, hoci aj dlhšie cesty do práce alebo domov, alebo hocikam inam. Ešte to so sebou nevzdávam; ešte chcem vidieť a cítiť nové veci. Práve som si verifikovala Chestertona. Mal pravdu. 24. 2. 16 Som malá, maličká, menšia než moja najkratšia myšlienka. Zmestím sa na koniec špicatej ceruzky, a keď budem chcieť, zatancujem valčík aj na pichliači kaktusu. A keď sa mi bude naozaj veľmi chcieť, rozosmejem sa, lebo tancovať na špici je stále lepšie, než netancovať vôbec. Čo na tom, že som maličká!13. 6. 16 Zaujímavé zistenie: keď skloním posediačky hlavu až k zemi, prestanú ma bolieť nohy. Práve som pochopila pštrosiu životnú filozofiu a stotožnila sa s ňou. PS: Tento status som napísala tesne nad zemou. 11. 6. 16 Keď si nainštalujete do mobilu Facebook Messenger a navyše aj zle čítate, tak sa napr. dozviete z upozornenia, že „čertove (četové) hlavičky sú aktívne“. Už je treba spať. 7. 6. 16 Prosím vás, nikdy si nedávajte do čakární a kancelárií hodiny, ktoré nahlas odkliknú každú minútu; inak vám budú výrazne pripomínať márnosť vášho času. 5. 6. 16 „Krídla si podľa odporúčaní pravidelne pristrihávam, aby som si neuletela priďaleko, ale čo s tým, keď s rovnakou pravidelnosťou dorastajú späť na pôvodnú dĺžku? Priviazať sa nedajú, prírodu neskrotíš ani neoklameš; ešte ich tak nemilosrdne odstrániť, ale žiť s fantómovou bolesťou sa podľa rôznych autorov takisto neoplatí... Keby sa niekto pýtal, stále ich pristrihávam. Že vraj nech neuletím.“ 24. 5. 16 K doktorke prišiel starší pár, pán v peknom baloniačiku, pani v kostýme sa ho držala pod pazuchou, obaja možno okolo sedemdesiatky. Ona už menej počula, on menej videl a zrejme mal ísť na operáciu očí, pretože mu jedna sestrička povedala „Tak po operácii hneď lepšie uvidíte, akú máte peknú manželku!“ a on, kým manželke pomáhal obliecť sa do saka, s úsmevom odpovedal: „Veď ja viem, koho som si vzal!“ Znovu sa chytili pod pazuchy a odišli. A my, zdravotníci aj pacienti, sme z nich padali do kolien. Ako málo stretávame takéto páriky... Odhliadnuc od veku, kedy je šťastím, že sa ho dožijete spoločne, mám pocit, že nám všetkým niečo silné chýba. A že to vieme, inak by sme z takýchto náhodných stretnutí neboli takí dojatí. :) Láska nie je pocit, je to celý vesmír, zložitý organizmus, stav, život, myšlienky, slová, činy, zakopnutia aj zdvihnutia. Sú to vždy aspoň dve ramená dvoch (a viac) rôznych ľudí. Druhá ruka, s ktorou sa chytíte pod pazuchu. 17. 5. 16 Niektoré veci sa na jari nemenia. A vlastne ani na starých láskach. Na jar sa len oprášia, zhodia suché listy, vytiahnu sa na svetlo a znovu vykvitnú. Len sa odrazu objavia a zaskočia vás. A vo vás potom kvitne tiež, raší a vďaka tým hlbokým koreňom, čo sa dostali tam, kde ste ani netušili, že ešte máte nejakú hĺbku, znovu pijete a dostávate výživu, o ktorej ste predpokladali, že už dávno zmrzla alebo odumrela. A k tomu všetkému stačí jedna malá jar. 12. 5. 16 Najmilší, ako to je dobre spravené, že sú aj daždivé dni; svet získava výraznejšiu vôňz, mesto sa očisťuje a všetko živé dostáva hlbšie odtiene; nemusím ťa vidieť, aby som ťa mohla cítiť. Privoniavam k cudzím záhradám a trávnikom a necítim sa ako zlodej. Stačí mi zatvoriť oči a nedovidieť na chodníky a ľudí a vďaka tej vôni už nie som ani ja. Len voniam ako les po daždi. Nevtieravo. Sviežo. Ľahko. Po špičkách. Opatrne. Ale mocne a oživujúco. Tak. Som dážď. A ty tiež. Sme si súčasťou navzájom. 7. 5. 16 O 4:50 to znie na našom sídlisku ako veľká vtáčia vzbura. Podľa toho orchestra ich tu máme milióny. Ako môžu nezachrípnuť? Pokojne by mohli učiteľom a iným hovorcom robiť kurzy výdrže v reči. 4. 5. 16 „No čo, Migréna, čo moja? Netušila som, že keď sa mi pozveš na obed, ostaneš až do noci. A neber to zle, ale toto počasie ti nesedí.“ 24. 4. 16 Snívalo sa mi o raji; kopce, zeleň, lesy, podvečerné svetlo pomedzi konáre, ktoré sa mieša so súmrakom, mierna hmla, kľukaté cesty obrastené lúkami, kdesi v zákrute jednej z nich lavička a rozhovor s tými, s ktorými inak nemám odvahu sa rozprávať. Vlastne to mohol byť celkom obyčajný sen o pokojnej chvíli, ale veď každý si tvoríme raj z vlastných snov. Tento budem mať najradšej. 8. 4. 16 Obývačka Cafe-Restaurant: miesto ako stvorené pre stretávanie s ľuďmi aj knihami (takmer som napísala najprv knihami. Nehovoriac o tom, ako som si sadla vedľa Proroka a v ňom jedného z mojich najobľúbenejších viet od Gibrana: „Proto vám říkám, že nevadí, když dusot hodin dopadá těžce na vaši hruď. Je pro vás dobré, když pijete svůj pohár žalu o samotě; svůj pohár radosti budete pít rovněž sami.“ Tentokrát nie sama. 20. 3. 16 Ak vidíte hudobníka hrať a vidíte, že to robí naozaj, pokojne sa môžete zaľúbiť. A pokojne aj do viacerých naraz. Moyzesovo kvarteto je naším unikátom: cítite hudbu, možno vďaka rokom ich praxe, ale možno aj pre nich samotných. Vidíte ich neverbálny rozhovor medzi sebou počas hrania; rozhovor s publikom, až máte pocit, že hrajú a usmievajú sa práve pre vás, pár konkrétnych uší na konkrétnej stoličke. Naživo vidíte ich vzťah s hudbou, a to vám ju pritiahne ešte bližšie k srdcu. Vďaka nahrávkam môžete síce hudbu počuť, no pri koncerte sa dobrí hudobníci stanú hercami, ktorí ju zosobnia a ona tak končí kdesi na konci ich rúk a začína nový život na začiatku vašich uší. Ale možno sa tak rozciťujem len preto, že dnes zahrali až dvakrát moje obľúbené Iniciály. 14. 3. 16 Cestou do práce som zatvorila jedno oko a uvidela domy a záhrady; otvorila som ho a zatvorila druhé a uvidela som stromy, cestu, autá a iné domy. Zatvorila som obe oči a najprv som počula len autá, sústredila som sa a začula vtáčie brblanie z parku, škrípanie bicykla, rozprávať človeka aj svoje kroky. Nádych, výdych. Otvorila som obe oči a všetko som uvidela trochu inak než predtým. Inak, detailnejšie a „drobnohľadne“, vidím svet jedným okom a inak druhým; úplne inak a možno celistvejšie oboma. Inak vidím svet ráno o pol ôsmej, onak o pol desiatej. Inak som ho vídavala po ceste autobusom, inak po vlastných; inak v dennom svetle, v noci, pod slnkom aj pod mrakom... Svet vyzerá inak osamote a inak, keď kráčate s ďalším človekom. Možno preto sa snažím už roky chodiť so zatvorenými očami, hľadať si iné, hoci aj dlhšie cesty do práce alebo domov, alebo hocikam inam. Ešte to so sebou nevzdávam; ešte chcem vidieť a cítiť nové veci. Práve som si verifikovala Chestertona. Mal pravdu. 24. 2. 16 Som malá, maličká, menšia než moja najkratšia myšlienka. Zmestím sa na koniec špicatej ceruzky, a keď budem chcieť, zatancujem valčík aj na pichliači kaktusu. A keď sa mi bude naozaj veľmi chcieť, rozosmejem sa, lebo tancovať na špici je stále lepšie, než netancovať vôbec. Čo na tom, že som maličká! Ukážka
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla:
|
|
|