| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
<<
späť na Fragment ročník 2017, číslo 4
Árpád TŐZSÉR v r. 1951 – 54 študoval na Jedenásťročnej strednej škole v Komárne, 1956 – 60 maďarčinu a slovenčinu na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. R. 1960 – 65 redaktor časopisu A Hét, 1965 – 71 redaktor Irodalmi Szemle, 1971 – 76 učiteľ na Pedagogickej fakulte v Nitre, 1976 – 91 redaktor vo vydavateľstve Madách, od 1991 doteraz vysokoškolský učiteľ na Katedre maďarského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty UK v Bratislave, súčasne 1992 – 96 šéfredaktor Irodalmi Szemle. Prvý raz sa knižne predstavil v antológii Fiatal szlovákiai magyar költők (1958). Samostatne básnický debutoval zbierkouMogorva csillag (1963). Po nej nasledovali ďalšie knihy veršov Kettős űrben(1967), Érintések (1972), Genezis (1979), Adalékok a Nyolcadik színhez (1982),Történetek Mittel úrról (1989), Mittelszolipszizmus (1995), Leviticus (1997),Legszebb versei (2005), Genezis (2006) a i. Výber z tvorby vyšiel r. 1985 pod názvom Körök. Ako kritik sa vyslovuje k staršej maďarskej literatúre a k problémom súčasnej maďarskej literatúry na Slovensku, s L. Grendelom zostavil publikáciu Szlovákiai magyar szép irodalom 2007 (2007). Jeho eseje, štúdie a recenzie vyšli v knihách Az irodalom valósága (1970), Szavak barlangjában(1980), Régi költők – mai tanulságok (1984) a Escorial Közép-Európában (1993). Literárnu publicistiku obsahuje jeho dielo Pozsonyi páholy (1994). Poeziu prekladá zo slovenčiny (P. O. Hviezdoslav, V. Beniak, Š. Žáry a i.) a češtiny. V slov. jazyku mu vyšiel samostatný výber z poézie napísnej v r. 1956 – 80 pod názvomNa brehu papiera (1982). V r. 2009 získal Prémiu Ceny Imre Madácha za pôvodné dielo v maďarskom jazyku Csatavirág / Kvet bojiska.
Árpád Tőzsér
Nechcel som byť žid – štvorhlasne
In memoriam Juraj Špitzer
1.
Jeruzalem prežíva svoje posledné hodiny.
Rebrá hradných múrov obrovský pytón:
blokáda légií zoviera, chrúme.
Jeho vnútornosti sa proti sebe búria,
škvŕkajúce-zvíjajúce sa črevá mu leptá hlad.
A toto strašné škvŕkanie nazve neskôr Tacitus
občianskou vojnou, hoci sa židia
búria práve proti občianskemu bytiu,
hovoria, že oni nie sú občania,
ale poddaní v ríši Jediného Boha.
Na uliciach besniaci sikariovia robia razie
a každého zapichnú, koho nohu
nájdu v strmeni úmyslu vzdať sa.
Mária, dcéra Eleazara z Bethezobu
šialeným pohľadom hľadí do pekáča na váľky:
do čierna spečené dojča je v ňom hlinou.
Oj, Mária nie je vrahyňa, ona je veriaca,
mohla by obetovať svoje dieťa
(orodujúc za Chrám) aj Jupiterovi,
alebo aj Jánovi z Gišaly, hlavnému sikariovi
(tomu čo Máriinho otca, ochrancu chrámu
Eleazára, zabil), ale ona verí iba v Adonaia,
verí božiemu plánu, podľa ktorého, hľa, aj Abrahám
dostal späť syna, aj napriek zámeru obetovať ho.
Tam vonku mestský blázon vykrikuje:
Jeruzalem, beda Ti!, vo vnútri Mária takto sa modlí:
Aj mňa si skúšal Pane, tak ako aj Mesto,
kde otec zradí syna a žena
škrtí muža v posteli, lebo jeden
je zelót a možno sikarios druhý,
a jeden ešte má čo jesť
a druhý v mukách hladu už
prežúva kusy kože strhnuté zo štítov.
A za hriechy mesta si sa mi, hľa, pomstil na dieťati, Pane,
z môjho stola si vzal späť svoju zmluvu
a z mojej obety sa zrazu stala vražda.
Beda ti Jeruzalem a beda mne v Jeruzaleme,
najvražednejšej medzi vrahmi!
(podľa Josepha Flavia)
2.
Ako v odťatej hlave posledná šialená myšlienka,
v už neexistujúcej veži hlaholí rozhojdané Slovo.
Titus pri múroch zrovnaného mesta
hovorí k svojim vojakom: „Vykonali ste,
čo Riman vykonať môže a vykonať musí:
búriace sa mesto, pri našich náholenníkoch,
Rímu pri nohách leží.
Zo štrbín tela zničenej hydry
hnis, špina, nenávisť strieka na nás,
no my sme čistí. My nenenávidíme,
my sme nie ľuďom, lež jednej idei,
jednému precedensu rozčesli hlavu:
z Ríše sa nemôže stratiť
jediné zrnko prachu,
akoby sa mohla odčleniť celá
provincia! A aký je to smer,
v ktorom existuje iba odkiaľ,
a neexistuje kam? Nemám
osobný dôvod nenávidieť tento národ,
ale prečo chce svojím záhadným jediným Bohom
zredukovať svoje možnosti na jednu jedinú,
prečo chce hľadieť na seba jedným okom,
ktoré svieti v čele Kyklopa, nemajúceho telo,
netvora, ktorý svojich druhov-bohov
rad-radom už zožral, a zožral tým aj
šancu človeka, ktorá by mu ponúkala viac než to Jediné,
a takto svojim príkladom aj samotným smrteľníkom
dal voľnú ruku k ľudožrútstvu.
Zaslúži si mať zem pod nohami takáto
horda? Nad sebou v hrobe možno áno, ale najprv
patrí sem, k našim nohám, do prachu.“
Takto reční Titus na pomyselnom javisku,
možno ako odškodnenie za tú skutočnú scénu,
z hľadiska ktorej ho povolal do boja Vespasián a odkiaľ
odchádzal v nádeji, že po „bleskovej“ židovskej vojne,
navrátiac sa do Ríma, ešte stíha stasimon, záver hry.
Nestihol, ale Titus je predsa veľký elegantiarum cultor,
vie, že etický čin sa stáva konečným až v zážitku estetickom.
(podľa Tacita)
3.
Pre Tita je múr Jeruzalema
očividne obrovská prizma,
ktorá láme lúč svetla podľa záujmov Ríma.
Ale budúci caesar je naozaj veľký estét,
lebo vie, že existuje to, čo je v plači a v smiechu,
a nie to, čo je v bytí. Človek
nie je samotným činom, ale tým, čo čin dôstojne
anticipuje a vedomie reflektuje. Titus
je výborný dramaturg, ale nemôže vedieť,
že v dráme, ktorej prológ
práve deklamoval, bude trvať pol tisícročia
každé dejstvo a v poslednom výjave drámy
vložia všetkých židov
do pekáča Márie z Bethezobu.
Ja som však bol v predsieni desivej plynovej pece
(pravda, ešte som mal možnosť
vybrať si medzi záchytným táborom
– mlynčekom na mäso – a nášľapnou mínou vojny,
medzi istým a neistým infernom),
a vedel by som napísať k peripetii aj katastrofu.
Ale nemám na to chuť, žáner drámy
si nevie poradiť s indeterminizmom
mikro-plaču duše.
Ktorý prúd môjho vedomia mám zabetónovať
do elektrárne tragédie, ktorej stavidlá
sú schopné prepustiť iba lode buď – alebo?
Chór sa zaujíma iba o to: slzy Josepha Flavia
pre koho tiekli: pre rímskych či židovských padlých,
a nezaujíma ho, že Josephus plynule sníval
v latinskom, gréckom a aramejskom jazyku.
„Nechcel som byť žid“ –
napísal som v názve svojej knihy a to treba tak
chápať, že pre mňa bolo žiť ako žid nedostačujúce.
Áno, bol som ja aj Josephus Flavius, ale bol som
aj István Koháry, maďarský jezuita-šľachtic-básnik
(pamätáš sa, „kedves barátom“, počas našich
stretnutí sme sa o ňom nadebatovali na celú monografiu),
a ja som bol aj „posledný Prešpurák“
(stáli sme raz spolu pod Michalskou bránou,
a jeden turista, ktorý započul náš maďarsko-slovenský miešaný dialóg,
sa nám takto prihovoril: – Vidím, vy ste Prešpuráci –,
a pre teba, priateľ môj, odvtedy podľa vzoru „posledného Rimana“
som bol „posledný Prešpurák);
vždy som chcel byť „všetkým“, súhrnom svojich vedomostí,
a nie iba jedinou maskou, ktorú mi vnútila prax,
a preto som sa skôr podobal na Dona Quijota
ako na žida. Ale veď ktorý žid sa nepodobá
na Dona Quijota a – na Sancha Pansu, a na Cassia,
„posledného Rimana“, a áno – na Máriu z Bethezobu?
A ktorý kresťan sa nepodobá na žida?
Do tváre žida stáročia vryli rovnicu identity
a keď povie: Nechcel som byť žid!, tým
nastaví tej istej svojvôli druhé líce.
V púšti 20. storočia liberálne zviera
skuvíňa na pražiacom slnku, ešte stále sa nezmestí
do chládku „verejného blaha“. A predsa: koho ešte neomrzelo
neustále vyzváňať zvoncom identity,
ohlasujúcim príchod malomocných?!
Veru, z hrobu, z tohto nadol stúpajúceho
observatória vidieť všetko jasnejšie
cez teleskop nohavíc a sukní vidím
do každého žalúdka a chladne (sic!) konštatujem:
Z tejto polohy hľadiac je každý židom.
(Juraj Špitzer recenzentovi jeho knihy s názvom
Nechcel som byť žid, r. 1994 po Kr.)
4.
Mami, však deti ani nemôžu byť židia,
iba ujovia a tety...?
(Zlomky z rozhovoru na ulici, započutého cez otvorené okno,
v polospánku, r. 1996 po Kr.)
(Preklad Anikó Dušíková a Jozef Tancer v spolupráci s autorom)
|
|
Obálka
čísla:
Kresba na obálke: Bango
ISSN 1336-4316
EAN 977133643100402
Rozsah: 240 strán
Cena: 5 Eur
Obsah
čísla:
Albert Camus: Niekoľko viet (3)
Ján Zambor: Brána a iné básne (5)
Stanislav Rakús: Dom na Agátovej ulici (21)
Árpád Tőzsér: Nechcel som byť žid – štvorhlasne (33)
Duško Novaković: Cvičný zožit z prírodopisu (41)
Eugen Gindl: Zaživa v Tramtárii (59)
Emil Višňovský: O hodnote ľudského života (91)
PROHIBITUM: Výber z archívnych materiálov Správy tlačového dozoru (109)
Juraj Mojžiš: Smädná pijavica a čerstvý dôchodca (133)
Isaak Babeľ: Cestou – necestou (153)
FRAGMENTY Z KONTAKTU – Návraty k samizdatu (199)
HIS MASTER’S VOICE (223)
KONEČNÁ! NEVYSTUPOVAŤ! (229)
|
