|
Aktuálne
|
DAVID
ALBAHARI: Cink a iné prózy Voda ako prírodný element Včera som celé
predpoludnie rozmýšľal o tom, aké by to bolo žiť pod vodou, a dnes sa
ma moja žena pýta, či by som nechcel byť vták. Bez dychu Keď ho počujem, ako odomyká vchodové dvere, som už v posteli. V posteli musím byť už dávno, lebo cítim, ako ma nočná košeľa, vyhrnutá až pod bradu, škrtí pod hrdlom. Ale to nemusí nič znamenať. On kráča ľahko, celkom potichu, akoby civičil. Hlboko v sebe vidím, ako sa jeho dlaň dvíha k neprirodzene pestrým tapetám a zastavuje sa vo výške vypínača. Stlačí ho? pýtam sa. Ale odrazu pochopím, že je už dávno v izbe a niekedy ma to dokáže prekvapiť. Neotváram oči, zadržiavam dych, robím všetko, čo môžem, aby si nepomyslel, že som sa prebudila. Nepočujem ho, ale viem, že niekde stojí, možno je sklonený nad posteľou, viem, že zadržiava dych a usiluje sa zistiť, či naozaj spím. Sú noci, keď mám nutkanie odrazu sa otočiť, s očami dokorán, tak akoby izba bola zaliata svetlom, otočiť sa k nemu. Bolo by krásne počuť jeho hlas. Ale neotočím sa. Mlčím. Nedýcham. Dúfam, že aj toto, tak ako všetko ostatné, musí mať svoj koniec. Nemôžeme predsa večne zostať takto: bez slov, bez dychu. Moja žena má rada mačky Moja žena má rada mačky. Celkom jednoduchá veta, ktorá v sebe skrýva priepastné nedorozumenia. „Keďže mňa nerozhádže tvoja láska k syntaxi,“ hovorí moja žena, „prečo tebe vadí moja láska k mačkám?“ V priebehu dopoludnia pripravuje v množstve malých nádob mačacie špeciality: vnútornosti, ľadvinky, pečienky, kašičky a omáčky, kuracie stehná a mlieko. Potom zíde na dvor, zvoní obložená hrnčekmi a mištičkami, zo schodiska sa ozýva klepot jej drevákov. Pozerám sa z terasy, ako každé jedlo presýpa do osobitnej misky. Menšie nádoby sú pre väčšie mačky, väčšie pre viacero mačeniec. Žena sa vystiera, utiera si ruky do zástery a zvoláva mačky. Možno neviem, čo je to láska, ale zato viem, čo sú to čary. Čary, to je spôsob, akým sa v určitej chvíli zjavia mračná mačiek, spôsob, ktorým ich moja žena ovláda, to, ako im strká čumáky do misiek, ako im pohládza prehnuté chrbáty, ako sa im dvíhajú chvosty, ako sa jej trú okolo nôh. Vraciam sa do kuchyne, chodím bezcieľne po prázdnom byte, pristupujem k skrini, otváram ju, pozerám, čo je v nej. Keď sa moja žena vráti z dvora, opýta sa ma, čo by som chcel na obed. Odpoviem jej. Budeme obedovať mlčky: ja sa budem márne usilovať nájsť mačacie chlpy v jedle, na obruse, na jej blúzke, v chlebe a ona na záver obeda prinesie dezert: vanilkový puding. Zbožňujem vanilku. Raz moja žena povedala: „Nenávisť odďaľuje človeka od prírody; láska ho vracia do kolísky vesmíru.“ Chcela povedať, že človek, ktorý ľúbi, žije v súlade s rytmom sveta: deň je preňho deň a noc je noc. Ráno oči otvorí, večer ich zatvorí. Moja žena sa, prirodzene, desí takýchto vysvetlení. Hovorí: „Ak slová nevravia to čo majú, načo potom sú?“ Naozaj, načo slová? Počujem zvuk jej drevákov: vracia sa. Sadám si na svoje miesto. Aby ma našla takého, akého ma tu zanechala. Raz za čas, v noci, keď ležím s otvorenými očami a ona spí, začujem ako v spánku vzdychá. Skloním sa nad ňu a, hoci je svetlo celkom slabé, vidím, ako sa jej chveje nos, ako sa jej horná pera naťahuje, ako sa dvíha a odkrýva pritajenú belobu zubov, a ja už viem – mojej žene sa sníva o myšiach. Hlasy, ornamenty Celkom ticho, celkom ticho, keď zadržím dych, celkom ticho, sklonená takmer až po zem, a ďalej, ďalej, ach, áno, ako teraz, môžem začuť, ako všetko mlčí. Spomeň si, často som mu hovorila, keď sme sa niekedy, v podvečer, prechádzali medzi cyprusmi, keď mi motýľ prisadol na pruhované sako a topánky zbeleli od jemného prachu, a on mi odpovedal, nie, nič mi nepovedal, nemohol hovoriť, iba tou svojou rečou nemých, v ktorej všetko obsahovalo nekonečnú rozlohu, ale som si istá, že som mu v očiach videla, čo som mohla vidieť, nič, klamem sama seba, vymýšľam si slová útechy, hovorím mu, že by som to mohla rozprávať sama sebe, nútim ho, aby si predstavil, ako by som mohla vidieť sama seba odrazenú v jeho oku, oproti nebu, oproti noci, ktorá padá ako lem spodničky na moje stehná. Celé dni sa pokúšam naučiť ho nejaké veci, často prekvapím aj jeho aj seba, dotknem sa ho, potom sa vzdialim, alebo obrátene, ale on si nič z toho nezapamätá. Sedí a rozpráva. Zasýpa ma lavínou slov. Žmurká. Niekedy sa v noci budím a načúvam. V tejto divočine sa nedá bohviečo počuť, ale aj tak. V podstate ma baví samotný akt počúvania, poradie a striedanie nemých vecí, aj keď niekedy až zdúpniem. Len tak, pre nič, alebo možno práve preto. Ach, zachvela som sa, ale neobrátila. Vedela som, že sa pozerá na moje ramená, potom do zeme, potom niekde pred seba. Vedela som, kedy začne načúvať, kedy sa sústredí, aby zistil, či nechcem niečo povedať. Aj ja sama som načúvala. Mala som pocit, že sa celá moja bytosť schúlila niekam dozadu, tak veľmi som ho chcela počuť. Nepočula som. Potom som si spomenula na slová jednej detskej pesničky. A on začal za mojím chrbtom spievať... Toto je ticho. Toto je začiatok mojej novej poviedky... Zajačie oči Nerozprávaj mi
o zajačích očiach, hovorí mi hneď ráno moja žena. Nezaujíma ma to. Plytké topánky Otvorila som dvere a povedala, nie, nepovedala som nič, len on povedal: Ahoj. Zavrela som dvere, zhasla svetlo a vrátila som sa do izby. Žena na obrazovke stále ukazovala zuby a zvlnené vlasy jej padali do čela. Ako sa voláš, spýtala som sa. Odpovedala: Kalodont. Nevedela som, čo iné by som sa jej ešte mohla spýtať. Odišla som ku vchodovým dverám a znovu som ich otvorila, ale nezapálila som svetlo. Pomyslela som si, že by v tej tme mohol byť on, aby som si mohla byť istejšia. Ale on už odišiel, tma ani svetlo preňho nič neznamenali, alebo možnože tma bola preňho viac a svetlo menej, alebo možno tma znamenala menej a svetlo ešte menej, nikdy to nebudem vedieť. Pred prahom bolo vidieť iba stopu po jeho plytkých topánkach, z ktorých ľavá, to som si istá, bola hlbšia než pravá a pravá bola odretejšia než ľavá, ľavá pred pravou. Žena z obrazovky bola teraz muž, ktorý rozprával o akosti látok, o kvalite ľudskej duše. Pozrela som sa na neho a jasne som videla, ako padajú hviezdy, jedna za druhou, pomaly – pomaličky... Potom som počula, ako sa za mnou zatvárajú dvere. Kto je tam, zakričala som. A keď som poodstúpila, prekvapilo ma, o koľko sú jeho stopy väčšie ako moje. Odpoveď Vstal som a šiel som sa umyť. Keď som sa vrátil, mala na tvári stále ten istý úsmev. Predstavil som si, ako sa mi teraz nechce rozprávať, ako teraz nič nepoviem, ale keď zdvihla oči, uvedomil som si, že ju už oslovujem. Nemohol som počuť, čo hovorím. Videl som kútikom oka svoj odraz v tmavom rohu okna, videl som ústa, ktoré sa pohybovali, a potom, len na chvíľu, jazyk, ktorý vyletel spomedzi zubov akoby napodobňoval nejaký nezrozumiteľný anglický hlas. Myslím, že som usúdil: jasné, je to môj jazyk, sú to moje ústa a vonku je už noc. Zatúžil som tiež pozrieť sa dobre do očí, o ktorých som predpokladal, že sú moje, ale nemohol som to urobiť bez toho, že by som neobrátil hlavu. Ale ja som ňou nechcel ani pohnúť. Nechcel som sa už po bohviekoľký krát presvedčiť, že medzi pohľadom z kútika oka a plným pohľadom nie je nijaký rozdiel. Radšej som civel na jej nahé prsia, až kým som kútikom oka nezaregistroval, že som zmĺkol. Potom som tvár obrátil smerom k nej. Odpovie mi? Cúvnutie Samozrejme, nikdy som mu nepovedala všetko, čo viem, vždy som si niečo nechala pre seba, zakaždým som si pomyslela: To je moje cúvanie, nevie sa, kedy sa mi to môže zísť... Raz večer sa vrátil neskoršie ako zvyčajne, počula som, ako si utiera nohy, stále si utieral nohy bez ohľadu na to, či bolo vonku vlhko alebo sucho, a keď si ich utrel, položil ruku na kľučku a zostal tak stáť. Čakala som rozhodnutá pozrieť sa mu rovno do očí, keď bude vchádzať, ale nevošiel. Sústredila som sa na kľučku a pomyslela som si: Určite sa na niečo zahľadel, aj keď som nevedela, čo by mohol teraz vidieť v tej tmavej chodbe... Potom som počula, ako si znovu utiera nohy, čo znamenalo, že vonku je buď potopa alebo pekelné sucho, to sú dve krajnosti, ktoré si vyžadujú dvojité utieranie, a videla som, ako kľučka klesá, najprv prvý raz, potom znova, a spomenula som si, že som zamkla, keď som sa išla do kúpeľne osprchovať. Vstala som a kľučka vtedy opäť klesla, a zostala tak, pritlačená. Sadla som si naspäť. Rýchlosť Som pomalý, nepopieram. Lenže – aký úžitok je z rýchlosti? Keď si ráno po prebudení spomeniem na všetky vzdialenosti, ktoré by som mal prejsť a ktoré by ma nakoniec vrátili na to isté miesto, jednoducho nemôžem vstať. Alebo keď sa postavím pred zrkadlo. Nikdy nevidím odraz celej svojej tváre. Svet môže byť len vo mne. To, čo je mimo mňa, nie je moje. Keby som bol rýchlejší, nevedel by som, že jestvujem... Preložil Karol Chmel |
Obálka: ISBN: 80-85508-05-2 |
|
|