| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
ALBÍN BAGIN – IVAN KADLEČÍK: Poste restante
Knihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. nn 
Kniha je zložená z doteraz nepublikovanej korešpondencie Ivana Kadlečíka a Albína Bagina. „Hypotetické otázky nemajú veľký zmysel, predsa sa však dnes neviem jednej vyhnúť, totiž akú rolu by v súčasnom negatívnom chaose a dezorientovanosti literárnej a spoločenskej zastával spisovateľ a literárny vedec Albín Bagin vzhľadom na jeho povahu a charakter v bezcharakternej dobe. Pri jeho mene mi na um prichádzajú pojmy ako pokojnosť, rozvaha, miernosť a vnútorná vyrovnanosť v zvláštnej symbióze opozít ako nezlomnosť, húževnatosť a akási čestná zaťatosť. Chýbajú nám tu osobnosti, ktoré vedia, čo chcú a kde stoja,“ píše v úvode knihy Ivan Kadlečík.
Ján Zambor
„Snažím sa čeliť chvíli robotou...“
Ako napísal Ivan Kadlečík, s Albínom Baginom i s Rudolfom Chmelom si po príchode na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského roku 1956 „hneď padli do oka“: „Traja ľudia odlišnej letory, z iného prostredia, tradície a kultúrneho zázemia sme dokázali s ohromným porozumením komunikovať, dopĺňať sa a celoživotne tvorivo spolupracovať. Naše vzťahy nadobudli vlastne až rodinný rozmer.“ Výrečným prejavom komunikácie a spolupráce najmä s Baginom je zachovaná korešpondencia Ivana Kadlečíka (8. 4. 1938 Modra – 15. 7. 2014 Pukanec) a Albína Bagina (19. 12. 1939 Žilina – 15. 1. 1982 Bratislava).
Táto kniha prináša 32 Kadlečíkových a 84 Baginových listov od júla 1958 do septembra 1977. Nepomer je zavinený najmä tým, že sa viaceré listy nezachovali. Spočiatku čítame iba Kadlečíkove listy. Prvý Baginov list Kadlečíkovi je až z februára 1964. Od septembra 1959 do februára 1964 je pritom v písaní priateľov pauza (pochopiteľne, veď sa stretávali osobne denne na FFUK a po návrate z dvojročnej „vojenčiny“ v Košiciach). Posledný zachovaný Kadlečíkov list Baginovi (vianočný vinš) je z decembra 1971. Chýbajú aj niektoré predchádzajúce Kadlečíkove listy. Dlhé obdobie od januára 1972 do septembra 1977 je vyplnené iba Baginovými listami. O nezachovaných listoch niekedy prinášajú informáciu reakcie na ne, ale viac ráz je nám tých chýbajúcich listov ľúto, najmä ak sa vyjadrovali k vážnym veciam alebo boli hodnotené ako „krásne“. Napriek neúplnosti pôsobí korešpondencia ako celok.
Autori mali blízko k chápaniu listu ako literárneho žánru. Dôležitý znak jeho špecifickosti sa viaže na významné postavenie literatúry, ľudí a problémov okolo nej a jej reflexie, čo súvisí s tvorivým zameraním pisateľov. Základný subžánrový znak korešpondencie je ďalej daný tým, že ide o listy priateľovi. Texty ukazujú, že priateľský vzťah týchto literátov rovnakej generácie, ktorý možno pokladať za nekaždodenný, sa zakladal na podobných literárnych záujmoch a príbuznej hodnotovej orientácii, permanentnej spolupráci na spoločných projektoch, vzájomnej žičlivosti, často potvrdzovanej cene partnera a dôvere. Pritom aktéri neopúšťali rovinu vecného hodnotenia priateľovej práce zahŕňajúceho aj kritické poznámky. Dôvera umožnila predovšetkým otvorenosť listovej komunikácie uskutočňovanej mimo verejného komunikačného obehu a tým aj pravdivejší obraz, pričom význam otvorenejšieho rozhovoru bol o to dôležitejší, že sa dial v neslobodnej spoločnosti. Aj vďaka otvorenosti sú Kadlečíkove a Baginove listy dôležitou komplementarizujúcou súčasťou diela týchto tvorcov a významným príspevkom k obrazu slovenskej literatúry a literárneho života v rokoch 1965 až 1977.
Kadlečíkova a Baginova vzájomná korešpondencia vo veľkej miere súvisí s ich pôsobením na východnom Slovensku, kam prišli po skončení štúdia na FFUK v Bratislave, a s neskorším Kadlečíkovým účinkovaním v Martine. Ivan Kadlečík v Košiciach najprv pracoval v Mestskom archíve a po absolvovaní základnej vojenskej služby ako novinár v krajskej redakcii denníka Pravda. Spolu s Baginom zostavil východoslovenský literárny almanach Dovolíte? (1965) a s Jozefom Mrízom Aj taký život (1966) a spolu s Jozefom Mrízom a potom aj s Imrichom Gofusom redigoval periodikum Krok 66 a Krok 67, pričom Bagin bol ich spolupracovníkom. Roku 1968 sa presťahoval do Martina, kde bol v rokoch 1968–1970 šéfredaktorom kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie. Od roku 1970 pracoval v Biografickom ústave Matice slovenskej, ale „pre stratu spoločenskej dôvery“ ho 1. septembra 1971 zo zamestnania prepustili. Súčasne ho vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a nemohol verejne publikovať. Svoje práce uverejňoval pod inými menami alebo pod značkami a v pražských disidentských samizdatoch (v samizdatovej edícii Ludvíka Vaculíka Petlice) i v zahraničí. Štyri roky bol doma, staral sa o deti a písal. Od 22. novembra 1976 bol zamestnaný v Slovenskom národnom múzeu v Martine. V roku 1977 sa presťahoval do Pukanca, kde pracoval v predajni Slovenskej knihy. Roku 1987 publikoval v českom samizdatovom časopise Obsah a v slovenskom samizdatovom časopise Fragment K. Prvá kniha Tváre a oslovenia mu na Slovensku v „oficiálnom“ vydavateľstve vyšla roku 1990 a postupne mu vyšli ďalšie dávnejšie napísané i nové knihy.
Albín Bagin bol po absolvovaní základnej vojenskej služby v rokoch 1963– 1966 dramaturgom a neskôr vedúcim programu v Československej televízii v Košiciach a potom vysokoškolským učiteľom na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. S Kadlečíkom zostavil almanach Dovolíte?, bol jeho blízkym spolupracovníkom pri tvorbe periodík Krok a Matičné čítanie, neskôr ho ako prispievateľa zapájal do skromnejšieho časopisu Hľadisko, na ktorý sa pretvoril bulletin Štátneho divadla v Košiciach, a hľadal pre jeho tvorbu možnosti uplatnenia aj inde. Znechutenie z pomerov na prešovskej fakulte ho viedlo k márnemu hľadaniu iného zamestnania v Košiciach, až sa mu nakoniec v jeseni 1977 podaril prechod na Katedru slovenskej literatúry a literárnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Pôsobenie Ivana Kadlečíka a Albína Bagina na východnom Slovensku začínajúce sa almanachom Dovolíte? a pokračujúce najmä periodikom Krok, ktorý sa vnímal ako hodnotovo relevantný celoslovenský časopis, Baginova literárna pedagogika, ktorej dôležitou súčasťou bola práca so študentskými literárnokritickými talentmi, a Kadlečíkovo vedenie v tom čase rezonujúceho významného celoslovenského časopisu v Martine, boli úspešnou kultúrnou misiou. Časopisy charakterizovalo úsilie o úroveň a o koncepčnosť, orientácia na reflektovanie významnej problematiky a prítomnosť významných autorov. Vychádzali iba krátko, ale zanechali výraznú stopu.
Korešpondenciu čítame aj ako príbeh s viacerými ústrednými motívmi s platnosťou sujetových činiteľov. Čitateľ chronologicky radených listov zažíva napätie. Významný je motív časopisu, Baginovej choroby a zamestnania oboch aktérov a iných ľudí z kultúrnej oblasti. Príbeh sa končí Kadlečíkovým presťahovaním sa do Pukanca a Baginovým prechodom na bratislavskú fakultu.
V sedemdesiatych rokoch bol Kadlečík vylúčený z verejného literárneho obehu, Bagin sa v ňom usiloval udržať, produktívne doň vstupovať a pritom nestratiť tvár. Aj na jeho životnej ceste sledujeme zápas o čestný spôsob existencie. Otázky etiky nepodceňoval ani on, ako o tom svedčia jeho vyjadrenia: „Vidí sa mi, že práve teraz ešte stúpa etika tvorby a tvorcov, ich význam, vzhľadom na časy, v ktorých žijeme“ (20. decembra 1968). Kladie si „otázky o zmysle vlastnej roboty, o smerovaní svojho úsilia“, ktoré sú „často spojené s nejednoduchými mravnými otázkami“ (v liste z roku 1972), priznáva sa, že pokiaľ ide o túto stránku, nie je „rovnako dôsledný“ ako jeho priateľ (1973), jeho výčitkám v mnohom dáva za pravdu, dodávajúc: „Nerobím sa silnejším, než som“ (1976). Kadlečíka zaraďuje k autorom – etikom (1969). Bagin vyznačuje „polohu“, ktorá Kadlečíkovi „sedela už v Mladej tvorbe a bude i naďalej: cez literatúru sa vyjadrovať o veciach verejných, morálke a nemorálnosti“ (1973). O jeho knihe píše: „Tváre a oslovenia sa mi nezdajú byť knižkou o literatúre v pravom slova zmysle; autori a diela sú Ti skôr prostriedkom pre vyjadrenie etickej reflexie, chápania života. Cítim v jej riadkoch spojenie s tradíciou Tvojich predkov; je to homiletická literatúra v najlepšom slova zmysle“ (1974). V dôležitej listovej úvahe z roku 1976 fakt udržania sa slovenského národa pripisuje „taktike striedania aktívneho protestu a pasívnej rezistencie“, pričom prvé sa spája s protestantmi a druhé s katolíkmi. Píše, že podpora protestu v aktuálnej situácii je aj „otázkou našich možností“. Vraví, že „prvý spôsob“ sa mu „viacej páči“, ale „osobne – temperamentom, výchovou a všelijako inak – inklinuje k druhému“. Hlási sa k rezistencii, ale odmieta prívlastok pasívna. Dodáva, že „‚čistý‘ protest v malom spoločenstve hrozil záhubou, púha pasívna rezistencia duchovným zhlivením (Štúr to nazýva ‚opúšťaním sa‘)“.
Baginova komunikácia s Kadlečíkom, a to nielen listová, neprestávala ani v rokoch, keď sa stal zakázaným autorom. Kadlečík ho – ako to vieme z Baginovej reakcie v jednom liste – spomína ako „posledného Slováka“, ktorý mu ešte píše (23. novembra 1973).
Obaja autori napriek nepriaznivej situácii nerezignovali na tvorbu. V inej súvislosti o tom Kadlečík v pamätiach Žiť sa dá len autobiograficky (2004) napísal: „pokračovať sa musí, inak niet významu a zmyslu. Čo urobíš dnes, je dobré, ale ak dynamicky a energicky nepokračuješ, je to mŕtve, zastavené“ (s. 39). Baginove listy svedčia o jeho neutíchajúcej mnohostrannej aktivite, ktorou vzdoroval pomerom a nevyliečiteľnej chorobe a ktorou ich aj prekonával. Charakteristické sú jeho vyjadrenia: „Snažím sa čeliť chvíli robotou...“ (1971); „Myslím však, že rozum, charakter a práca aj potom ostanú; to je nádejné“ (1974). Usiloval sa zachovať si odstup od dobových normalizačných preferencií a niektoré deformujúce ideologické inštrukcie a tlaky jednoducho odmietal, zostával na svojom stanovisku. O svojej zdravotnej situácii a postoji k nej píše: „Skutočnosťou ostáva, že vnútornosti sú stále zasiahnuté, pri neopatrnosti krvácajú a treba si dať pozor. Na druhej strane sa snažím neprijať postavenie ‚chorého človeka‘ a žiť na hornej hranici možností, lebo len tak sa môžem udržať na akej-takej zdravotnej úrovni“ (1972).
Odlišnosť temperamentov sa premieta v Kadlečíkovom sklone k expresívnosti a v Baginovom držaní sa v medziach nocionálnosti. Prvý autor od literárnej kritiky a esejistiky smeroval najmä k epištolárnej literatúre, k žánrovo rozličným i nevyhraneným prozaickým textom, k fejtónu, k memoárom a i., druhý od literárnej kritiky k literárnej histórii, literárnej teórii a esejistike, pričom neprestajne dbal na ich vecný odborný rozmer. V reakcii na Matuškove a Vanovičove poznámky k jeho jednej eseji uvádza, že pokiaľ ide o štýl, nie je „nejakým bytostným esejistom“, ale pýta sa, či „sám pojem esej nie je širší“ (1968).
Z korešpondencie vyplýva, že Bagin a vlastne aj Kadlečík mali v druhej polovici šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia blízko k Rudolfovi Chmelovi, Jánovi Štrasserovi, Jánovi Lenčovi, Františkovi Mikovi, Júliusovi Vanovičovi a Jánovi Števčekovi. V rámci prešovskej katedry si Bagin najviac rozumel s Jánom Sabolom, Stanislavom Rakúsom a Imrichom Vaškom, neskôr k nim pribudli jeho bývalí študenti.
V zornom poli korešpondujúcich sú peripetie okolo košických literárnych časopisov, martinského Matičného čítania, ale aj bratislavských časopisov Mladá tvorba a Slovenské pohľady, referencie o situácii v kultúrnych inštitúciách, najmä košických, o pomeroch na prešovskej filozofickej fakulte aj inde, o stretnutiach s rozličnými literátmi i o rodinných udalostiach. Listy vnímame ako inštrukciu, ako majú vznikať dobré literárne časopisy. Predpokladom ich úspešnosti je komunikácia so základným okruhom názorovo blízkych spolupracovníkov. Hodnotnou súčasťou korešpondencie sú stručné kritické komentáre prečítaných kníh, časopisov, vedeckých konferencií a poznámky k projektom (najmä z pera po tejto stránke obdivuhodne dôsledného Albína Bagina). Mimochodom, v novembri 1968 sa Baginovi „vrchol súčasného myslenia o literatúre“ (mal na mysli jeho slovenskú súčasť) spájal s menami Milana Rúfusa, Alexandra Matušku, Dominika Tatarku a Milana Hamadu. Kadlečík v súvislosti s Rúfusovou esejistickou knihou Človek, čas a tvorba (1968) v tom istom čase priateľovi napísal: „I ja som o tom písal recenziu do MT s podobnými pocitmi ako Ty, a veru som ani recenziu nenapísal, ale priznanie, že o tom sa písať nedá, skôr mlčať; poďakovanie namiesto recenzie“ (1968). Texty sú cenným svedectvom o živote, úsiliach, zápasoch, myslení a postojoch Ivana Kadlečíka a Albína Bagina a ich správou o iných v konkrétnej dobe.
Recenzia Gabriely Rakúsovej
|
|
Obálka:
Kresba
Frago
ISBN:
978-80-89499-48-9
Rok vydania: 2018
Rozsah: 232 strán
Cena:8 Eur
|
