revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

SVETISLAV BASARA: Vrtuľa pre Isu a iné politické spisy
c
Svetislav Basara (1953, Bajina Bašta) patrí k najvýraznejším predstaviteľom modernej srbskej prózy, je nositeľom viacerých literárnych cien (Cena B. Pekića, Cena Nolitu), je autorsky zastúpený v reprezentatívnych antológiách súčasnej srbskej literatúry. Vydal: Miznúce poviedky, Čínsky list, Peking by night, Puknuté zrkadlo, Na okraji, Fáma o bicyklistoch, Fenomény, Po stopách grálu, Mongolský bedeker, Odvrátená strana mesiaca, Miznúce poviedky a politické spisy, De bello civili, Strom histórie, Zakliata zem. Žije v Užici a pracuje ako šéfredaktor literárneho časopisu MEDAJ.

LIST DO ISTANBULU

Mr. Antony Adams-Smith
British Erobassy
Instanbul, Turkey

Milý Tony,

nebudeš tomu veriť: znovu som sa oženil. A znovu sa zo mňa stal vdovec. Osud v poslednom čase preukazuje mimoriadny zmysel pre čierny humor. Aspoň pokiaľ ide o mňa. Napriek tomu všetkému by som ti nepísal a neotravoval ťa svojimi hlúposťami, keby som mal nejakú inú možnosť. Ale nemám. Za chrbtom mi stojí chlap z BS (Bezpečnostná služba) a mieri mi na zátylok hlavňou revolvera. Ak niečo pokazím, nepochybne vystrelí; moju mŕtvolu potajomky prenesú na nepriateľské územie a obvinia druhú stranu z vraždy anglického diplomata. Tento chlap ma raz večer znásilnil na Sarrameydane. A teraz ma udrel päsťou, skoro mi odtrhol ucho: prosím ťa, čo najúctivejšie ťa prosím: to o tom znásilnení zabudni. Vôbec ma neznásilnil. O tom sa mi len snívalo. Bol to len zlý sen.

Bezpečnostná služba pozná všetky detaily, ale chcú sa presvedčiť, či ich poznám aj ja. Ak sa moja verzia nebude zhodovať s tou ich, stanem sa personou non grata. Alebo - v horšom prípade - mŕtvolou. V každom prípade - moja kariéra bude spečatená. S týmto prehlásením ma majú v hrsti. Vojna médií je naozaj neľútostná. Preto okolnosti, v ktorých píšem tieto riadky zaručujú, že som rukojemníkom ich pravdivosti.

Totiž, starý môj, vôbec som nemal v pláne ženiť sa. Neprešli predsa ani dva dni od pohrebu mojej bývalej ženy. Samozrejme, to by nemohol byť dôvod. Nechcel som sa ženiť zo zásady. Poslúchol som tvoju radu. Vypil som fľašu whisky, no diabol mi aj tak nedal pokoja a tak som odišiel do kaviarne "Tabernákulum", objednal som si čosi na pitie a zoznámil som sa tam s jedným zaujímavým biznismanom. Tomu zoznámeniu predchádzalo isté nedorozumenie: myslel som si, že si - nepozvaný - omylom sadol k môjmu stolu, no ukázalo sa, že tým nepozvaným som bol ja. Slovo dalo slovo, rozhovor sa rozprúdil a tak som sa nevrátil na veľvyslanectvo napísať správu pre Foreign office. Dalo by sa povedať: žiadna škoda. A bola by to pravda. Nikto tie správy nečíta. Ale ich počet musí vždy sedieť.

Neskôr večer, keď som už bol dobre chytený, sa k nám pripojila priateľka pána Panajota Selaviho - tak sa totiž volá môj nový známy - pani Sonja Kowalska, povolaním astrologička. Pozrela na mňa len zbežne. Ale ako!? Cítil som, že cezo mňa vidí obraz za mojím chrbtom. Potom mi nazrela do dlane a predpovedala mi, že sa v blízkom čase ožením. Povedal som, že to je nezmysel. Že som nedávno stratil ženu a že mi ani vo sne nenapadne urobiť znovu takú istú hlúposť. Napokon, uznal som, že ženám prinášam len nešťastie. "Nie!" povedala Kowalska. "Ony si pre svoje nešťastie prichádzajú samy". To sa ma dotklo. Keď si to tak dôkladnejšie uvážim, Soňa má vlastne pravdu. Tak ako Kolumbus hľadal Indiu a našiel Ameriku, tak sa aj my ženieme za šťastím, slávou, peniazmi, autami. Netreba nič škrtať. A nachádzame len a len nešťastie, skryté na miestach a v ľuďoch, ktorí ho pre nás odkladajú a strážia bez toho, že by si to uvedomovali.

Zase zaucho. Starý môj, títo páni z SB neznášajú vznešený štýl. Tento list bude preto skôr čosi ako oficiálne správy. Teda Sonja Kowalska mi dala vizitku a povedala, aby som určite prišiel k nej do štúdia. Je vraj len neďaleko odtiaľto; nebudem mať problémy vrátiť sa potom späť do "Tabernákula". Vieš, čo si myslím o astrológii. Ale predsa len som sľúbil. A vtedy sa zjavil ešte jeden Selaviho priateľ, kontroverzný etrasciánsky básnik a esejista Salman Basri. Kvôli nemu píšem tieto riadky. Aby som to vysvetlil: pán Basri sa predstavil ako nepriateľ režimu, a režim - ako každý - náchylný k paranoji všetko pochopil vážne a vzal na vedomie fakt, že básnik je nebezpečný pre režim i pre existenciu štátu. V skutočnosti, podľa toho, čo som videl, pán Basri predstavuje nebezpečenstvo skôr sám pre seba. Bác! Vieš, čo si myslím. Salman Basri je veľmi nebezpečný chlapík. Nielen pre Etrasciu. Aj bezpečnosť našej zeme môže byť ohrozená. To treba mať na pamäti. Teraz by som si mal do detailov spomenúť na každé slovo, ktoré Basri povedal v ono popoludnie a večer. A rozprával ako keby bol na kľúčik. A zároveň hovoril dosť nezrozumiteľne. Ak sa moja verzia nebude zhodovať s tou oficiálnou - budem mať veľké problémy. Ale to som už povedal.

Pili sme bez prestávky. Inokedy by ma také množstvo alkoholu doviedlo do hrobu. Ale tu, kde sú všetky udalosti delirické, má alkohol opačné účinky: namiesto aby opíjal, vyostruje vnímanie a zmysly. Dokonca až príliš, ako sa ukáže neskôr. Nedá sa nič robiť, musím začať:

A STORY TOLD BY SALMAN BASRI

Keď som prišiel do tohto zapadákova, do tohto reliktu Sodomy, v jednej vedľajšej ulici som uvidel zvláštny výjav. Nech mi bude odpustené - musím si pomôcť deskripciou. Ulica, ako to už býva, bola slepá, a na konci ulice, vedľa múru pokrytého graffitmi, stál kontajner; vedľa kontajnera zakrnený strom, podľa všetkého presadený z akéhosi haiku. V okamihu (percento alkoholu v krvi klesalo a ja som sa sem ponáhľal) som uvidel čerta s kopytami, rohmi a ostatnými znakmi inferna. Usmieval sa popod fúzy a preťahoval akési dievča, ktoré sa v tom očividne vyžívalo. Spoznal som ho. Bol to Prezidentov syn z prvého manželstva s Lilith, ktoré tají ako svoju malú špinavú vojnu o Veľkú Etrasciu. Ale k synovi sa priznal, aj keď sa s dámou dávno rozišiel. Aby mu nekazila už beztak poškodený imidž pred svetovou verejnosťou. Ibaže, hovorí sa, že sa ešte vždy tajne stretávajú. Prvá láska. Niet o čom.

Z tohto miesta neopísateľného úpadku bolo možno vidieť Koniec sveta. Aspoň ja som ho videl. Bola to zvláštna scéna: oheň, v ktorom horia všetci prekliati, a tobôž obyvatelia slávnej Etrascie. Naše večné ohne sú v pekle, páni. Ba čo viac, tvoria 60% jeho celkového energetického potenciálu. A boli vraj predurčené aj na erb bývalého štátu, už si nemôžem spomenúť, ako sa volal, Etrascia ho vytvorila, aby ho vzápätí prehltla: šesť pochodní hádu obklopených vavrínovými vencami a snopmi žita s pentagramom na vrchu. V ohni som spoznal mnohé známe tváre. Na chvíľu sa mi zdalo, že vidím aj tú svoju. Ale aký je v tom rozdiel? Všetky naše tváre sú rovnaké!

Všetci sme rovnakí. Marketing, advertising, consulting. Neustále opakujeme tie čertovské mantry. Všetci len kupujú alebo predávajú. Čokoľvek. Komukoľvek. Všetko je na predaj a všetko sa dá kúpiť. Včera jeden idiot predal matku akejsi sirote, ktorej to v živote celkom vyšlo a k totálnemu šťastiu už jej chýbalo iba materské krídlo. Za 25 dolárov. So zľavou. Potom vyšlo najavo, že to nebola jej matka, ale susedova, no na veci to nič nemenilo. Rozdelili si peniaze a kvit. To všetko však nie je dôvod, pre ktorý som sa rozčúlil. Ale už som si zvykol. Posledný úder v surovom ringu onoho dňa mi uštedril môj priateľ. Všetci ho poznáte: Aleko York. Dnes som v časopise BRDZOLAS & (Boj) čítal kritiku svojej najnovšej básnickej zbierky. Zničujúcu. Jedovatú. Komynn etra&an kritik; pravá etrasciánska kritika. Znosil ma. Čo je však najhoršie, celkom oprávnene. Pokiaľ ide o básne. Ale rozštvrcovaniu mojich básní, ich uväzovaniu na chvosty pomäteným Pegasom predchádza úvod. "Začiatkom sedemdesiatych rokov," píše Aleko, "sa Salman Basri stal druhým etrasciánskym spisovateľom, ktorý získal Nobelovu cenu. Táto cena mu bola udelená - bezprostredne pred koncom prvej 'piesne o lúčení' - za precítenie epochálnej samoty. Teraz ma teda obviňujú, že som zradil ideály svojej mladosti: samotu a ničotu. Je to pravda, dostal som Nobelovu cenu za samotu. V ten rok celkom zaslúžene. To nič nie je. Bizarné želanie Alfréda Nobela udeľovať cenu aj za úspechy v osamelosti nie je a nemohla byť uznávaná. Ale je potichu akceptovaná. Na jej udelenie som cestoval autostopom a diplom spolu so šekom na päťdesiat US dolárov mi odovzdal lokaj švédskeho kráľa v jednej vedľajšej uličke v Štokholme. Aby som nezabudol: dostal som aj hamburger a fľašu kokakoly.

A teraz ma Aleko York očierňuje, že som zradil svoju poéziu a že píšem ľahkomyseľne. Keby jestvovala táto prekliata krajina, keby mala aspoň falošné dokumenty, obvinenie by bolo na mieste. Ale ja už nevidím dôvod, prečo ďalej cizelovať svoje pochybnosti, prečo ďalej leštiť problematizovame zmyslu tohoto nezmyslu. Tento národ a tento jazyk si totiž vôbec nezasluhujú literatúru. Nezasluhujú ani onen bedársky prídel múky, soli a cukru, ktorý im, počas hojných štátnych sviatkoch hádže z okna Starého paláca Prezidentova žena Marjam. Nezasluhujú si ani vodu. Ani vzduch. Nič. Ale Boh je milosrdný. Nevylúčil ani vzduch ani vodu. Zem si - ako zákonitý majiteľ - vzal naspäť. Nie preto, aby nás potrestal, ale aby odsunul záclonu zo svojej tváre; aby sme mohli vidieť, že jestvuje. Všade po svete sa On skrýva, aby ho bolo vidieť; tu sa zjavuje na každom kroku a každý ostružinový krík horí nezhasnuteľným plameňom, ale všetci sa tvária, že nechápu. Tvrdia, že je to lesný požiar. A ešte obviňujú významnejších členov opozície, že ho založili na príkaz Washingtonu, Vatikánu, Ankary, Teheránu a Bonnu. A tá troška zeme, čo nám zostala, je unavená od haldy darebákov, čo sa po nej ponevierajú. Je to stará obnosená zem. Ľutujem ju. Nakŕmila toľké generácie neznabohov.

Bezpočetkrát som sa pýtal: prečo toľká posadnutosť pôdou? Plnou hávede, hnitia a temnoty. Mystici vravia, že "podobné inklinuje k podobnému". A to je vysvetlenie. Nevidím nijaké lepšie. A tak cez celé stáročia. Na príkaz kráľa alebo strany odchádzajú verní synovia do najvzdialenejších končín planéty. Tam zomierajú a tam zanechajú svoje kosti. Na týchto kostných argumentoch sa zakladá platnosť devízy, ktorá stojí na každom z našich premnohých erbov: Tam, kde sú kosti Etrasciáncov, tam je Etrascia. Aj preto bolo od polovice XIX. storočia vo väčšine krajín zakázané pochovávať štátnych príslušníkov Etrascie. Ba odnedávna štáty, ktoré spolu vytvárajú spoločenstvo, nedovoľujú Prezidentovým poddaným prejsť cez svoje hranice...

Tu sa končí Príbeh, ktorý mi porozprával Salman Basri. Evidentne bol rozrušený, stíchol a už zo seba nedostal ani slovo. Aby to bolo ešte ľudnejšie, aj keď na svoju domovinu hádzal blato, bolo jasné, že ju má rád. Vravím ti, je to zvláštna sorta. Možno by aj neskôr pokračoval vo svojej filipike, ale čas mojej druhej ženby sa neúprosne blížil. Nevesta prišla ešte počas Salmanovho rozprávania, to ostatné už bola rutina. Láska na prvý pohľad! Neviem, či to bude v tvojich očiach poľahčujúca okolnosť, ak poviem, že je to vlastne mužatka. Nesmieš ma zle chápať; neutekal som rovno pred oltár. Dievča sa mi páčilo, sedel som pri ňom. Držali sme sa za ruky. V určitej chvíli som ju pobozkal na tvár. Nič viac. A vtedy nastal chaos.

Dverami, oknami, zadným vchodom vtrhla do "Tabernákula" halda neoholených, brachycefálnych mužov ozbrojených spílenými dupľovkami, sekerami a reťazami. Rozprávali dialektom, ktorému som nerozumel, a tak mi to prekladal Panajot Selavi. Stručne povedané (aby som sa vyhol vulgarizmom), išlo o to, že to boli Dafnini príbuzní a bratia, ktorých sem priviedol otec. Nechali ma vybrať si: buď sa s dievčaťom ožením, alebo ma zabijú, aby zachránili česť rodiny. Alebo zaplatím 100 dolárov a môžem si s dievčaťom robiť, čo chcem. Tretia ponuka sa mi videla najpríťažlivejšia, ale nemal som sto dolárov. A pôžička nepripadala do úvahy. Etrasciánske zvykové právo zakazuje, aby sa dievča kupovalo požičanými peniazmi. Podľa tunajších zvykov, ten kto nemá peniaze na kúpu ženy, nie je schopný byť otcom rodiny. Čo som mohol? Pozval som celú spoločnosť na svadbu. Panajot Selavi a Salman Basri mi boli svedkovia. Našťastie, farár z neďalekého kostola bol ospanlivý a tak ceremónia trvala krátko. Potom sme odišli na svadobnú hostinu do rezidencie. Dúfam, že Jej Veličenstvo sa o tomto detaile nedozvie.

Nakoniec, kedysi pred svitaním, prišiel čas aj na svadobnú noc. A bola to v skutočnosti moja prvá svadobná noc; ako vieš, nikdy predtým som so ženou nespal. Teraz, po všetkom, ti môžem povedať: skús to! Nie je to také zlé. Ba pravdu povediac, cítil som sa celkom dobre. Práve som sa chcel otočiť nabok a zaspať, keď sa dvere spálne s treskotom otvorili a pred nami sa zjavila starena s krvou podliatymi očami. Bola to Dafnina matka. Korbáčom nás vyhnala z postele a baterkou osvetľovala prestieradlo. Nález ju očividne neuspokojil. "Kurva!" zavyla. "To som si mohla myslieť. Už nie si nevinná. To je strašná hanba. Ako mám teraz tomuto jemnému vzdelanému pánovi pozrieť do očí? Čo mu mám povedať, keď sa ma bude pýtať: kde si bola, mater necudnice? Prečo si nestrážila dcéru? Ja som ťa porodila, ja ťa aj odsúdim!" Chcel som poznamenať čosi v tom zmysle, že na nevinnosti už predsa až tak nezáleží. Aspoň, že mne o nič také nešlo. Ale starena ma zakríkla. Vstal som.

Napokon, prvá zásada našej diplomacie hlása: nikdy sa nemiešaj do obyčajov a zvykov prostredia, v ktorom sa nachádzaš. A potom nasledoval šok. Prekvapujúco rýchlo na jej vek vybrala matka mojej ženy zo záhybov sukne spílenú dupľovku a obidva náboje vystrelila do brucha svojej dcéry. Z bezprostrednej vzdialenosti. Krv sa zmiešala s perím z vankúša a to všetko sa vznášalo v dusnej atmosfére, ktorá sa neúprosne vytvára vždy vtedy, keď je vykonaná pozemská spravodlivosť. Nateraz len toľko. Dúfam, že ma pochopíš.

Tvoj Bob

INTERNÝ PRÍPIS

I.

Podľa najnovších výskumov Oddelenia pre štatistiku zvieratá vďaka zlepšeným životným podmienkam a pokroku v technológii dosiahli taký stupeň vývoja, že sa oprávnene na program dňa dostáva problém ich politickej organizovanosti. Prínos tejto zložky populácie je v potravinárstve a priemysle veľmi výrazný, takže adekvátne tomu sa rozhodlo aj o jej účasti na politickom živote nášho štátu. Počet zvierat, ich rodený sklon k stádnosti, krotkosť a disciplína – to všetko sú predispozície, ktoré sú prísľubom úspešného zapojenia sa do demokratických procesov. Prirodzene, z radov opozície zaznievajú zlomyseľné komentáre, ktoré si vôbec netreba všímať. Už Aristoteles definoval človeka ako „politické zviera“ – zoon politikon. Ak sa toto označenie vzťahuje na ľudí, tým skôr sa vzťahuje na zvieratá. Poskytnutím hlasovacieho práva hovädziemu dobytku, ošípaným, ovciam, psom a mačkám nielenže zväčšujeme volebný zbor, ale získavame nezanedbateľné body aj na medzinárodnom poli: humanizovať zvieratá a animalizovať ľudí (v pozi¬tívnom zmysle slova) – to je projekt naozaj historického významu.

Demokratická strana zvierat nesmie byť v nijakom prípade jednonárodná v tom zmysle, že by sa založilo viacero frakcií alebo strán príslušníkov jedného druhu. Inými slovami, táto strana musí byť univerzálna a musí obsiahnuť všetky zvieratá bez ohľadu na rasu, pohlavie, či náboženské vyznanie. Len takýmto spôsobom sa bude dať vyhnúť pravicovým úchylkám, javom šovinizmu a možnosti manipulácie. Názor istej časti opozície je úplne protikladný tomuto humánnemu stavu: podľa neho vraj treba volebný zbor rapídne zúžiť. Tieto „sily tmy a chaosu“ (Slobodan Miloševič, predvolebný prejav v Niši, 1990, pozn. aut.) si myslia, že hlasovacie právo treba odobrať ženám, dôchodcom, policajtom, dôstojníkom v aktívnej službe a všetkým tým, ktorí nespĺňajú určenú daňovú kvótu. Podľa tohto spiatočníckeho chápania nie je dnešná demokracia nič iné ako vláda zberby. Ale História nám dá za pravdu. Náš projekt, o tom sme pevne presvedčení, bude zaznamenaný vo všetkých politologických teóriách.

Zástupcovia zvierat v parlamente sa budú vyberať podľa väčšinového volebného systému, prirodzene mierne upraveného kvôli špecifickosti volebného zboru. V súvislosti s tým je nevyhnutná adaptácia snemovacej budovy, v ktorej by mal byť v blízkej budúcnosti po pravej i ľavej strane poslaneckých lavíc postavený aj box pre poslancov Demokratickej strany zvierat. Naši aktivisti majú za úlohu začať čo najskôr s politickou prácou medzi dobytkom a ostatnými domácimi zvieratmi, lebo opozícia je schopná každý náš ústupok využiť pre realizáciu svojich cieľov. Podstatné je už pri koreni vyklčovať všetky predsudky; potenciál zvieracieho sveta je obrovský: okrem toho že získaním tejto vrstvy populácie zabezpečíme a dáme pod kontrolu významné rezervy potravinovej základne, nie je bez významu ani jej úloha v systéme obrany: tri divízie čistokrvných a krvilačných psov, oddaných strane a vlasti, môžu znamenať význačný prínos pri potláčaní ešte vždy hroziacich nepokojov.

2.

Na zasadnutí Hlavného výboru sa taktiež rozoberala aj otázka participácie mŕtvych na politickom živote. I keď sa, zatiaľ, táto idea nebude deklamovať na verejnosti, skupina expertov potvrdila, že mŕtvi sú neoprávnene podceňovaní ako politický faktor. Ako sa ukázalo, deje sa to celkom svojvoľne. Príkladom môže byť Josip Broz, ktorý má aj dvanásť rokov po smrti veľmi silný vplyv a aktívne politicky pôsobí. Mnohí z generálov našej armády sú mu doteraz mimoriadne oddaní. Ďalšie ignorovanie ľavo orientovaných nebožtíkov je neúnosné; Hlavný výbor pre tento účel angažoval skupinu francúzskych špiritistov, ktorí už začali rozpracúvať metódy posthumného politického marketingu. Aj keď je projekt zatiaľ iba v plienkach, prichádzajú správy, že obrovské množstvo nebohých sa zaujíma o členstvo v našej strane. Popri zväčšení počtu členov má tento plán za cieľ na¬praviť v poslednom čase trochu naštrbené vzťahy s Cirkvou a najmä s Vatikánom, ktorý prostredníctvom subverzívne orientovaných mŕtvych ustavične kuje komploty.

V tomto zmysle treba program Strany doplniť aj o vitálne záujmy mŕtvych: starostlivosť o úpravu cintorínov, predvolebné prísľuby o možnostiach návratu do života, regulácia autorských a iných práv s výnimkou práva na prácu, ktoré nemožno, z objektívnych príčin, mŕtvym zaručiť. Tým sa završuje homogenizácia všetkych našich občanov, zvierat a mŕtvych do nerozboriteľného celku, schopného vzdorovať všetkým nepriateľom nášho ľudu.

3.

Čo sa týka pripomienok opozičných predákov v súvislosti s konštituovaním Demokratickej strany zvierat, pripomienok, ktoré možno zredukovať na demagogickú floskulu: chcú hlasy zvierat, ale nezriekajú sa práva zabíjať ich a jesť – to je nezmysel. Tak ako je neodcudziteľným právom a povinnosťou každého občana padnúť za vlasť, tak je aj právom a povinnosťou každého zvieraťa, aby bolo zarezané a zjedené, pričom prednosť majú bojovníci.

4.

Spotreba kyslíka rapídne rastie. Reštrikcie sú nevyhnutné. Ministerstvo pre ochranu životného prostredia už podniká zodpovedajúce kroky. Čo je predsa zlé na kysličníku uhoľnatom alebo uhličitom? Exaktné vedy jednoznačne potvrdili, že prebytok kyslíka v krvi spôsobuje tzv. oxygénovú opitosť, eufóriu, rozpustilosť, neuvážlivosť a zároveň s tým všetkým sa zväčšuje aj chuť do jedla. Zväčšená hladina kysličníka uhličitého a uhoľnatého pôsobí naopak sedatívne, čo teda priaznivo tlmí napätie a nervozitu. V tomto zmysle bude na nasledujúcom zasad¬nutí Parlamentu predložený zákon o nacionalizácii vzduchu a návrh na založenie Štátneho podniku pre distribúciu kyslíka. Podnik bude distribuovať vzduch podľa potrieb oblastí v republike, a to tak, že oblasti, v ktorých prevláda opozícia budú dostávať vzduch so zvýšeným percentom SO a SO2.

5.

Komisia pre obranu na zasadnutí dna 23. XII. prerokovala návrh Podskupiny pre genetiku. V návrhu sa hovorilo o tom, aby sa v mene zabezpečenia bojovej pohotovosti, začalo s krížením vojakov a mačiek. Takíto bojovníci by totiž boli takmer ideálni: mali by inteligenciu a krvilačnosť človeka a zároveň prefíkanosť mačky. A to nie sú jediné prednosti. Nový druh bojovníkov by disponoval schopnosťou nečujného zakrádania sa k protivníkovi a – čo je najdôležitejšie – mal by deväť životov. Bojovníci, ktorí by položili osem životov na oltár vlasti, by boli demobilizovaní, vyznamenaní a dostali by od štátu latifundiu na doživotné užívanie.

6.

S cieľom dosiahnuť zrovnoprávnenie všetkých náboženstiev na území republiky a v súlade so závermi KEBS-u predložiť na prerokovanie v Parlamente Zákon o zrovnoprávnení náboženstiev, ktorý by právne vyzdvihol na jednotnú úroveň okrem existujúcich aj nasledovné vierovyznania: šintoizmus, džainizmus, tantrizmus, zbožňovanie Elvisa Presleyho ako aj vieru v Manitoua.

7. Akadémia vied, oddelenie pre jazyk a literatúru, doručila návrh, aby sa do gramatiky zaviedli dva nové pojmy: štvrtá a piata osoba množného čísla.

SPOVEĎ

(Pravda o Holom ostrove)

Oženili ma v druhom ročníku gymnázia. Proti mojej vôli. Bola to súčasť akejsi dohody uzavretej ešte predtým, než sme sa – ja a moja nevesta – narodili. Naši otcovia chceli svoje vojnové priateľstvo spečatiť manželstvom svojich detí a proti tomu sa nedalo nič robiť. V duchu som sa pýtal: prečo sa nezoberú oni dvaja; ale navonok som sa neodvážil protirečiť. Prozreteľnosť, osud, slobodná vôľa – to všetko bolo mimo oblasť zákona, a postaviť sa proti dvojici podnapitých partizánov, rozzúrených, že už nemôžu zabíjať každý deň a že by ich za to nikto ani nepochválil, nemalo nijakú perspektívu. Prirodzene, deň po svadbe som dostal trojku z chovania a čoskoro ma vyhodili zo školy. Moje chlapčenské sny o tom, že raz budem námorným kapitánom, boli zrazu scenzurované; odvtedy som mohol snívať už len o zlievárni a obrovských oceľových ingotoch. Neuplynul ani mesiac a už som stál pred Siemens-Martinovou pecou. Musel som predsa nejako uživiť rodinu. Že akú rodinu? Moja žena, jej meno si už nepamätám, si veru neuchovala nevinnosť pre prvú svadobnú noc, aj keď mala len jedenásť rokov. Pochopil som, že to všetko nie je kvôli mne. Ale nebolo východiska.

Našťastie, prišiel rok 1948. Pamätám sa, akoby to bolo včera. Večitý Prezident vyslovil svoje historické NIE, ktoré neskôr sochár Augustinič vytesal do obľúbeného komunistického materiálu – granitu – a ktoré ešte dodnes stojí v Múzeu revolúcie. Prirodzene, v súlade s princípom subordinácie, museli aj všetci ostatní vysloviť repliku onoho NIE. Celá krajina súznela s negáciou. Len mimoriadne odvážni a výnimočne hlúpi si trúfali nepripojiť sa k chóru odmietania. Ak mám povedať úplnú pravdu, ja som to urobil z vypočítavosti. Raz ráno som otvoril okno a náplne hrdlo som vykríkol: „Nech žije súdruh Stalin! Nech žije veľká októbrová revolúcia! Nech žije Zväz sovietskych socialistických republík!“ Okamžite ma zatkli. Vyšetrovatelia boli zmätení, čo nebol nijaký div, keďže nemali ani potuchy o metafyzike. Lebo ak niekto chce byť zatknutý, potom tu nepomôže nijaké mučenie a čokoľvek ti urobia, všetko len zúročuje tvoj plán. Na korbáče som bol, koniec koncov, zvyknutý; dostával som deň čo deň od vedúceho zmeny a od jeho vriťolezov, lebo sa mi nikdy nepodarilo splniť normu a vyrobiť 1500 ton oceľového plechu denne. Napokon, toho bičovania nebolo až toľko. Hneď som priznal všetko, čo si vyšetrovatelia vymysleli. Sujet ani nebol taký zlý; na niektorých miestach sa dali nájsť dokonca aj postmodernistické anticipácie. Ani trest nebol privysoký: Holý ostrov. Tri roky.

Teraz sa dostávame ku kritickému bodu: aj keď sa o tomto ostrove popísalo už množstvo kníh, štúdií, memoárov a doktorských prác, to všetko boli nezmysly. Jedna lož za druhou. Ale autorom nemožno zazlievať; o Holom ostrove sa nedá napísať nič, iba lož. Je to z dôvodov, ktoré uvediem neskôr; teraz sa musím držať chronológie. Takže: priznal som sa ku všetkému, zrevidoval som svoje postoje; ako organizátorov sprisahaneckej skupiny som označil svojho otca a otca mojej ženy; ju som do toho nezaťahoval. Nebol dôvod. Aj keď to bola kurva, aj jej predsa vnútili toto manželstvo naprojektované azda v nejakej z fiktívnych spoločných ofenzív. Traktorka – predsa len som si spomenul na jej meno – sa ma musela zrieknuť a požiadať o rozvod. V prípade odmietnutia jej hrozilo nebezpečenstvo, že jej zrušia prídel otrúb a právo na jedny dreváky ročne. Tak som sa teda zbavil manželských okov. Ostatné išlo oveľa ľahšie. Celý deň som fajčil marihuanu (Canabis indica) a pracoval predovšetkým v kuchyni. Áno, presne tak. Ostrov bol plný tejto byliny; strážcovia, väzni, Alexander Rankovič a všetci, ktorí mali spojenie s ostrovom si mysleli, že je to obyčajné konope. Nikomu nepripadalo podozrivé, že fajčíme vysušené listy; všade bol vtedy nedostatok cigariet.

Môj otec a bývalý tesť odmietli zrevidovať svoje postoje. Úporne opakovali, že sú odsúdení omylom, že sú oddaní výdobytkom revolúcie a táto obrátená viera im dávala nadľudskú silu vydržať všetky tortúry vyšetrovateľov a strážnikov, ktoré, ruku na srdce, boli naozaj beštiálne. Neskôr, keď sa začala železná opona rozpadávať, som si prečítal pomerne dosť kníh o Holom ostrove a dospel som k záveru, že ich autori prišli o rozum, čomu sa však ani nemožno čudovať. Moje spomienky na toto miesto a na tie časy zostali predsa krištáľovo čisté, najmä vďaka tomu, že som bol vtedy stoned. V prvom rade – deskripcie nezodpovedajú stavu, aký bol na Ostrove. Nikde ani pripomienka gigantického projektu: NIE – TAK POVEDAL SÚDRUH TITO. Vyšetrovatelia a svedkovia sa úporné držia tvrdenia, že práce na lámaní a rozbíjaní obrovského množstva kamenia nemali nijaký zmysel. Už samo osebe je toto tvrdenie kontradiktorické; v štáte, v ktorom sa o absurdite, vyvrhnutosti do sveta a o ostatných existencialistických blúzneniach nesmelo ani rozprávať, predsa nemohli mať miesto nejaké absurdné práce?! Je síce pravda, že kvôli rozsiahlosti projektu, zámeru napísať pozdĺž celého ostrova uvedené heslo určené americkým špionážnym lietadlám H-1, nepoznal ani správca tábora konečný cieľ mohutných prác. Ale ten cieľ, výsledok úsilia trestancov, vidno aj dnes na satelitných záberoch; zreteľný nápis: NON – DIXIT TITO. Prečo po latinsky? Možno preto, že to je univerzálny jazyk? Alebo preto, že Večitý Prezident bol katolík? Kto vie?

Z tejto perspektívy je celkom jasné, že Holý ostrov nebol nezmyselným Predsavzatím. A ak ešte obídeme bitie komunistov komunistami, čo je vlastne istý druh naplnenia vyššej spravodlivosti, zostáva nám fakt, že napísanie gigantického hesla vošlo do dejín umenia ako predzvesť konceptualizmu. Ale ponechajme bokom spravodlivosť a umenie a pokúsme sa bližšie pozrieť na metafyzické aspekty tejto škvrny na čistej tvári juhoslovanskej „tretej cesty“. Azda existujú aj takí naivní ľudia, ktorí veria, že Holý ostrov sa zatvoril, že tábor sa zrušil vďaka rozhodnutiu vládnych štruktúr. To je číra hlúposť! Keby záležalo len na nich, ostrov by dodnes pracoval na plné obrátky. Ale, ako som povedal, zamiešala sa do toho metafyzika.

Totiž, z teologickej literatúry o Očistci (Purgatorium) je známe, že na Zemi existujú konkrétne miesta, najčastejšie pusté oblasti, na ktorých je možné prejsť očistou ohňom ešte za pozemského života. Najznámejším takýmto očistcom je Očistec svätého Patrika v Írsku, o čom sa môžu zainteresovaní presvedčiť v knihe Jacquesa Le Goffa Zrodenie Očistca. Jedným z takýchto miest je aj Holý ostrov. Štátna bezpečnosť to samozrejme nevedela. Holý ostrov bol intuitívne vybraný ako miesto odpykávania trestu. Inými slovami: toto miesto bolo rovnako trýznivé pre prenasledovateľov ako pre prenasledovaných – bolo to miesto neopísateľných múk a halucinácií, ktoré veľké množstvo strážcov i odsúdencov doviedli k samovražde. Ale aby som nezdržoval. Keď sa vzťahy so ZSSR upravili a normalizovali, KGB vedeniu SFRJ – nie bez istej zlomyseľnosti – predložilo dokumentáciu o zvláštnom správaní obrovitánskeho hesla nasnímaného z ruských satelitov. Postupom času sa nápis vymkol spod kontroly budovateľov a menil sa podľa vlastnej vôle alebo, čo je istejšie, podľa vôle diabla. Rohatý mal očividne zmysel pre humor. Jedna z verzií hesla totiž hlásala napríklad aj toto: VPRED KU KA-PITALIZMU – TITO. A to neuvádzam tie zlomyseľnejšie. Na Dedinji nastala ozajstná panika. Vládni činitelia sedeli vo svojich vilách a predstavovali si hu¬rónsky smiech, ktorý sa ozýva v priestranných chodbách Pentagónu. Už o necelých pätnásť dní bol tábor zatvorený a všetci odsúdenci prepustení na slobodu – ak to, čo ich čakalo na pevnine, bola vôbec sloboda.

Ja som odtiaľ odišiel oveľa skôr. Vďaka dobrému správaniu som si odsedel len dva roky a štyri mesiace. Konečne som sa dostal na námornú akadémiu, vy¬študoval som a nechal som sa najať na jednu loď – fantóm, ktorá plávala pod vlajkou Libérie. Moja bývalá žena, Traktorka, si zmenila meno, stala sa speváčkou ľudových piesní, nahrala niekoľko platní (dve z nich boli dokonca zlaté) a pri jednej príležitosti vystúpila aj pred Večitým Prezidentom, myslím že na sviatok 29. novembra. Môj otec a bývalý tesť nechceli opustiť Holý ostrov ani po amnestii a ešte vždy sú tam. Spomínajú na vojnové roky a trpezlivo čakajú na rehabilitáciu. Ja som teraz veliteľom tankera, ktorý preváža ricínový olej; vo voľnom čase sa venujem – vďaka svojím kontaktom – zostavovaniu antológie metamorfóz hesla, ktoré sa dostalo celkom pod vplyv temných síl. Pokiaľ viem, posledný variant znel: VOTE CLINTON!

Preložil Karol Chmel.

 

Obálka: archív redakcie

Pokochajte sa!

ISBN: 80-85508-30-3

Rok vydania: 1996

Rozsah: 88

Cena:
vypredané


 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.