|
|
|
|
Aktuálne
|
Andrej
Blatnik: Tao lásky
Čitateľ, prosím ťa, nezabudni, že Thajsko z tohto príbehu nie je to, ktoré môžeš navštíviť ako turista alebo nájsť na zemepisnej mape, aj keď sa mu veľmi podobá; toto Thajsko je inde. „Mladé dievčatká?“ spýtal sa tučniak. „Máme aj najmladšie. Môžete si vybrať. Mám zopár takých, čo práve prišli z hôr. Z vidieka. Sú ešte nedotknuté, prisahám. Takže dve? Alebo tri?“ Zastavilo ho naše chabé zavrtenie hlavou. Vlhkosť nás obomkla ako mokrá škrupina. Ventilátor pod stropom slabučko víril vzduch. Horúčava bola preň očividne prisilná, boril sa s ňou bez akejkoľvek nádeje na víťazstvo. „A čo chlapca?“ pokúsil sa ešte raz. „Alebo žeby chlapec a dievča? A pravdaže, vy dvaja.“ „Nie, nie,“ odmietali sme zhovievavo. „To, čo ponúkate, je nepochybne úžasné, skvelé, lákavé, fakticky, naozaj, ibaže nie pre nás. My dvaja hľadáme niečo zvláštne. Radi by sme... Niečo nové. Niečo mimoriadne. Preto sme prišli.“ „Rozhodne, rozhodne,“ fučal chlapík a károvanou, po okrajoch rozstrapkanou handrou si utrel z čela pot. „Niečo mimoriadne, samozrejme... Musíte len povedať, čo chcete, a my vám poslúžime. Z tohto domu neodíde nikto nespokojný, to vám povedia v každom kúte nášho mesta. Len musíte povedať, čo chcete.“ „Zdá sa, že sme si celkom nerozumeli,“ pokúšal som sa mu to vysvetliť. „Keby išlo o niečo, čo by sme vedeli opísať, niečo, o čom by sme vedeli, potom by... Potom by sme to nehľadali u vás. Poradili by sme si sami. Nebolo by to prvý raz. Napokon, keby sme vedeli, čo chceme, a keby sme to vedeli povedať, mohli by sme to dnes celkom jednoducho nájsť vo virtuálnej realite... Už ste o nej určite počuli...“ Hostiteľ ma rozhodným gestom zastavil. „Mám objednané najvychýrenejšie časopisy,“ zahundral trochu urazene, „tamto v čakárni ležia na kope, len sa pozrite. A pochopiteľne, že sledujem konkurenciu. Samozrejme, virtuálne je teraz veľmi populárne. Ale sú ľudia, čo si ešte vždy myslia, že veci sú lepšie v skutočnosti ako vo virtuálnej realite. Aspoň niektoré. Nuž a takýmto ľuďom sa usilujem vychádzať v ústrety.“ „Aj my dvaja si myslíme, že je to lepšie v skutočnosti. Avšak skutočnosť sa, ako som už povedal, opakuje. A postupom času sa nám zunovala. Preto hľadáme, ako sme už povedali, niečo nové,“ doplnil som svoje predchádzajúce slová. „Rozumiem. Ale nie som schopný uhádnuť vaše žela¬nia. Lebo ako sa hovorí - nemusíš byť beznohý, ak chceš predávať barly. Prepáčte, nemal som na mysli nič zlé, ale... Prirovnanie sa núka samo od seba. Pochopte ma. Som ženatý, mám mladú ženu, tri deti. Tri dievčence. Krásne bábiky.“ Utrel si ruky o nohavice, siahol do náprsného vrecka a vytiahol potom premočené fotografie. „Vidíte? Vidíte?“ pyšne fučal a mával nám nimi pred očami. Nevidel som nič, ale vánok, ktorý vial od mávajúcej ruky, prinášal útechu. Hľadel som na povalu. Dosky, na ktoré bol oceľovým lanom pripevnený ventilátor, škrípali pri jeho nerovnomerných výkyvoch. Bolo vidieť, že konštrukcia nebola príliš spoľahlivá, a tak som sa rozhodol, že nebudem mys lieť na možnosť, že sa ventilátor odtrhne a svojvoľne sa roztancuje po izbe, keď ho už jeho majiteľ tak ľahostajne ignoruje. „Ak sme prišli do nesprávneho kraja, tak sme prišli do nesprávneho kraja,“ ozvala sa N. a potiahla ma za rukáv. „Nie je to prvý raz. Najlepšie bude ísť ďalej, aj keď sme nič nevybavili.“ Nie je to prvý raz, pomyslel som si. „Ale madam!“ rozhorčil sa šikmooký a začal sa teatrálne chytať za srdce. „Chvíľočku strpenia, prosím. Dobre, môj život vás nezaujíma. Rozumiem. Zabudnime na to. Moje bábiky... Rozumiem, to je moje potešenie. Ale keby ste mi poskytli aspoň nejaký náznak. Veď viete, ako sa hovorí - nehodí sa každá topánka na každú nohu.“ Pozrel som sa smerom k N. Vedel som, že toto je tá najnevhodnejšia chvíľa pripomenúť jej, že som chcel vlastne zostať v Bangkoku a že sme sa nerozhodli správne, keď sme sa vydali na sever. V Bangkoku bolo pre turistov pripravené hádam všetko, aspoň v tých uliciach, ktoré mali osvetlenie, a zdalo sa mi, že napriek tomu alebo práve preto tam mali viac nápadov. Aj pre tých, čo nevedeli presne, prečo prišli, kamkoľvek prišli a pokúšali sa to zistiť aj na samom konci. A presne k takýmto sme patrili práve my dvaja. (K takýmto patríme vlastne vždy, keď niekam cestujeme. Pravdaže, sú z toho problémy, keď prídeme domov a vysvetľujeme, kde sme boli - ľudia nás potom zväčša zasypú zvedavými otázkami. Videli ste to a videli ste tamto? Nevieme si predstaviť, ako to tam vyzerá! Ach, jedinečne, veľkolepo, nezabudnu-teľne. No hádam sme naozaj, kto má vedieť, na čo si pamätáš? Áno, teraz sa mi to už tiež vidí, možno sme naozaj... A čo to múzeum, boli ste v tom múzeu? Hej, jasné, no to sa rozumie samo sebou, ja som nebol, akosi ma rozbolela hlava alebo čo, viete, priveľa slnka, ale N. tam išla, strašne sa jej to páčilo, naozaj škoda, že som to nevidel, ale keď človek chce, nájde si ešte príležitosť. A keď sa už skoro ospravedlňujem, zamieša sa do toho N.: čo to táraš, veď vieš, že sme tam nešli, veď vieš, že nikdy nechodíme po múzeách! A hneď nasleduje povinný kŕč: a čo ste tam potom robili? Ach, pozorovali sme oblaky, tie zázračné oblaky, chcel by som odpovedať.) N. ešte stála medzi dverami. Pokrčila pleciami, vraj: veď to môžeme skúsiť niekde inde. Veď ešte majú niekde v tomto meste takéto písmom vyzdobené tmavé izby presiaknuté ťažkými kadidlami, veď sú ešte niekde na okolí iné končiny, ktoré veľa sľubujú a pre zmenu aj čosi ponúkajú. Áno, prirodzene, že by sme to mohli skúsiť niekde inde. Ale vlastne sa mi ani táto predstava bohvieako nepáčila. Deň bol horúci, mimoriadne horúci. A večer horúčosť zhustla a pustila sa do teba, a hodila sa k telu ako kopanec do žalúdka. „A prečo by sme si,“ zachytil sa otec rodiny ešte posledného záchranného stebielka, „prečo by sme si spolu nevyfajčili fajku ópia a všetko nepremysleli? V dyme sa človeku zbystrí um, jasnejšie vidí, vie, čo chce.“ Takticky som to musel uznať. Ťažko je skončiť pri jednej fajke, a keď ich vyfajčíš zopár, obrazotvornosť sa uvoľní, túžby dostanú svoju podobu, vyjaví sa to, čo bolo ešte pred chvíľkou skryté, a naopak, čo sa sprvoti zdalo všedné, si nájde tisícky masiek. A od fajky k objednávke je už len krok, a od objednávky k plateniu ešte menší. A kto by, napokon, mohol na takúto ponuku povedať nie? V takejto horúčave, vravia rozumní ľudia, je lepšie „vy¬fajčiť“ pred spaním jedno či dve pivá, aby bola človeku tá spara ľahostajná. „Nie, ďakujeme, nie,“ povedala N. „Veď viete, život je krátky, nesmieme strácať čas.“ Občas sa mi N. vidí prehnane pohotová. Čas, ktorý stráviš pri fajke, nie je nikdy stratený, pomyslel som si trpko, presne naopak - zázračne sa natiahne, takže je ho nakoniec oveľa viac ako v skutočnosti. Aziat rozhodil ruky a odovzdane na nás pozeral - vzápätí zdvihol z prúteného stolíka pred sebou skrútené číslo revue Town and Country a prudko ním mávol. Ku krvavým škvrnám, aké na stene zanechávali rozplesknuté komáre, sa pridružila ďalšia. „Ako chcete,“ vzdychol si. „Pravdaže, len tak, ako chcete. V mojom dome bude vždy tak, ako chcete. Rozhodne by ste však urobili múdrejšie, keby ste to vtiahli do seba ako dym. Veď viete, ako sa vraví - niet dymu bez ohňa, alebo niečo podobné. A oheň - to je dobrá vec pre ľudí ako ste vy dvaja. Ktorí chcú len nové. Ustavične a vždy niečo nové.“ „Prepáčte,“ zastavila ho N. „Je to presne naopak. Sme veľmi ustálení ľudia. Chceme zostať pri starom. A práve to hľadáme. Aby sme zistili, či sme sa nezmýlili. V tom, že najlepšie je zostať pri starom.“ Ejha! pomyslel som si. Tie domácke myšlienkové pasce! Tie zvraty! Ach, moja drahá N., tá relatívnosť všetkého, tá nerozhodnosť, vďaka ktorej si tak ťažko vyberáš hoci aj sendvič, lebo vždy existuje možnosť, že ten druhý je lepší! No, to som fakt zvedavý, ako sa z toho teraz vyšmykne. „Sebareflexia, úctyhodná schopnosť,“ zdvorilo prisvedčil domáci pán. „Viete čo? Bude lepšie, keď si vás vypočujem, mám taký pocit, že nakoniec vám budem môcť predsa len niečo ponúknuť“. Thajčanova slúžka, starenka, na ktorej koža ovísala ako handry zo šnúry na sušenie bielizne, nám priniesla každému už ktoviekoľký pohár čaju. Keďže sa triasla od hlavy až po päty, poháre výstražné štrngali. Tučniak sa na nás usmial a divo zahučal starkej do ucha. Žily na krku sa mu napli a zachveli ako akási ústrojová harfa a bol som presvedčený, že neľudský hlas vyjadruje krajnú zúrivosť, aj keď starká sa horlivo chichotala. To čo počula ju podľa všetkého navidomoči rozveselilo. „Toto služobníctvo,“ posťažoval sa náš hostiteľ. „Nijaké skúsenosti. Ustavične ich musíš učiť. A keď sa konečne i naučia, nevďačne ťa opustia.“ Nezásobil som ho adekvátnym súcitom. Pozoroval som odložený podnos a čaj, ktorý ešte vždy špliechal cez okraje pohárov. Čaj, pomyslel som si. Prinášal so sebou čosi ako pocit domova, a aj keď som si doň nemohol naliať mlieka, zvykol som si, že aspoň pomáhal utriediť problémy. Čím ďalej na východ, tým menej bolo mlieka. A viac problémov. „Pravdaže, budete si myslieť, že sa nafukujem, a predsa viem, ako vyhovieť vašim nárokom,“ povedal víťazoslávne a v dramatickej pauze si nahlas usŕkol z pohára. Na tom jeho bol namaľovaný Spiderman. Pavúčí muž, v akcii; zdobil ho nápis Marvel Comics Ltd. Naše poháre boli bez ozdôb, čisté sklo, len zopár vybrúsených čiar pri okrajoch. Čo sa dá robiť, boli sme hostia, nemohli sme očakávať toľko prídelu domova ako náš hostiteľ. Čakali sme. „Mám priateľa,“ začal. „Dobrý chlapec, múdry, pozná jazyky. Vie rozprávať lepšie ako ja, naozaj. Zoznámil som sa s ním na univerzite, študoval sociológiu kultúry. Postgraduál. Potom sa mu štúdium zunovalo, povedal, že to všetko sú len také taľafatky a odišiel do hôr. Do kláštora, viete.“ „Zdá sa mi, že takto postupuje každý druhý thajský študent,“ povedal som uštipačne. „Dokonca aj v Európe je takých veľa. A najmä tých, čo študujú postgraduálne.“ „Moment, moment,“ nenechal sa pomýliť. „Aby ste vedeli, toto je celkom iný kláštor. Dúfam, že o ňom nič nevie cirkevný úrad, určite by tam boli rozladení, ba možno by sa aj nazúrili. Záležitosť je, povedal by som. o niečo otvorenejšia, slobodomyseľnejšia. Pripúšťam aj možnosť, že ako kláštor to figuruje len kvôli daniam, lebo tie u nás kláštory neplatia. Treba sa však vedieť vynájsť, a ten môj priateľ to veru vedel, to je fakt. Nech už bude akokoľvek, navrhujem vám ísť na sever do Fangu a tam sa popýtať na môjho priateľa. Všetci ho tam poznajú. Jeho mníšske meno je Ružový púčik. Poviete mu, že vás posielam ja a všetky brány vám budú otvorené.“ Videl som, ako si N. rukou prikrýva ústa. Chytil som ju za zápästie. „Je to jeho priateľ,“ pošepkal som jej do ucha. „Nesmieš sa smiať.“ Lenže ona sa nesmiala. Pozrela na mňa vyčítavo, vraj: veď je tak málo príležitostí! Blúdime po juhovýchodnej Ázii, pľujú nám na batožinu, chodíme po nočných podnikoch, v ktorých nevieš, či sú muži naozaj muži a ženy naozaj ženy, a netrúfneš si nikoho sa dotknúť, strácame sa v tmavých úzkych uličkách, kde to páchne po stáročných vrstvách spermy a moču, spávame v lacných hoteloch bez označenia a bez zadného vchodu, hryzie nás drobný hmyz, o ktorom ani nevieme, ako sa volá, raz, keď je konečne príležitosť na smiech, sa nesmiem ani usmiať. Viem, čo si myslíte,“ poponáhľal sa uhladený rozprávač. „Myslíte si: zase nás chce ošudiť! Obrgániť! Zavádzať! A má čoraz podozrivejšie fígle! Ubezpečujem vás, vážený pane, drahá pani, že podvod mi ani na um nepríde. Ružový púčik je nadovšetko uctievaný medzi západniarmi, mnohí z nich navštevujú jeho horský domov a ešte nikto sa odtiaľ nevrátil nespokojný. Ubezpečujem vás, že sa môžete spoľahnúť na moje poctivé úmysly. Nič nezískam, keď odídete k Púčikovi, nič, iba dobrý pocit, že môžem pomôcť každému, kto príde ku mne a kto ma o to požiada“. Ružový púčik? Keď človek na tomto konci sveta hľadá niečo zvláštne, narazí na kadečo. Pozvali nás raz jesť mozog, ktorý by sa naberal rovno z lebky ešte živej opice, no N. skoro omdlela už pri spomenutí tohto jedálneho lístka a vôbec nepomohlo, keď som jej vysvetľoval, že to skúsil aj Indiana Jones, muž jej snov. Inokedy nás pozvali, aby sme si prišli pozrieť jeden pekný párik, chlapca a dievčatko, siamské dvojičky, a ak by sa nám páčili, mali sme sa dohodnúť na cene a službe, a tie nie nenáročné, pohľad klame, áno, dvojičky boli schopné kadečoho; aj tak sme neboli nadšení. A tak ďalej. Po tom všetkom nemohol byť Ružový púčik nijaká super príležitosť. „Veľavážený pane,“ povedal som ironicky nášmu hostiteľovi, „ďakujeme za nenahraditeľnú informáciu. Bez vás by sme boli stratení. Sme vám veľmi povďační. Je nám ľúto len to, že sme vás obrali o toľko vzácneho času“. Chlapík sa mierne rozžiaril pri mojom táraní. „To nič, to nič,“ ponáhľal sa s uistením. „Moja najväčšia spokojnosť je v tom, keď ľuďom môžem pomôcť. Ale, len tak mimochodom, nekúpili by ste si, predtým než odídete, trocha hodvábu? Prvotriedny tovar, ručne maľovaný, dielo chýrnych umelkýň, ktoré z malých dediniek pri¬niesli toto umenie k nám, do nášho veľkomesta. Na na¬ozaj veľké množstvo dávam naozaj veľkú zľavu, i keď menšiu zľavu dám aj na menšie množstvo.“ Zdvorilo sme sa mu poďakovali, ubezpečili sme ho, že náš malý domček v malej krajinke v strede ďalekej Európy je až po povalu napchaný hodvábom z predchádzajúcej cesty po Thajsku a s hlbokými úklonmi sme sa pretlačili von dvermi. Hostiteľ nám mával mokrou handrou a volal za nami, že ho poteší, ach, nadovšetko poteší, ak sa znovu stretneme. Znovu, čo si vlastne myslí, uvažoval som. „A čo teraz?“ spýtal som sa, keď sme boli opäť na ulici a pach, ktorý stúpal z kanálov, zahnal otupenosť a pripomenul nám vedľajšie produkty všetkých vypitých lavórov čaju. „Ideme do Fangu? Alebo na juh, na Koh Samui, na nejakú pláž, ako všetci ostatní? Alebo naspäť do Bangkoku? Alebo do nejakej inej krajiny? V Indonézii sme ešte neboli, to je naozaj hanba. Žeby teraz? Alebo rovno domov? Áno, o tom sme neuvažovali, ale aj to je možnosť.“ „Pôjdeme na kov pat gung,“ povedala N. stroho. „Som hladná. Ty nie?“ Keď sme zjedli kov pat gung, čo je, mimochodom, ochutená zapečená ryža s ráčikmi, N. povedala: „Trocha mora máme aj doma, a vôbec - nechať si spáliť telo, bŕŕ! Na Koh Samui nepôjdeme. A nejdem ani do Bangkoku, nenávidím veľkomestá, a keď ich už musím znášať, som radšej v takom, v ktorom rozumiem jazyku premietaných filmov. Na Indonéziu máme primálo času, je veľká. Čo sa týka mňa, ja by som tam napokon ísť mohla, lenže vieš - ty a tvoje zamestnanie. V Barme je štátny prevrat, do Laosu by nás nepustili. Žeby Ružový púčik? Neviem. Viem len, že na severe je hŕstka horských kmeňov, ktoré žijú pomerne svojsky, bez skutočného styku so svetom. Čítala som o tom v skriptách, veď vieš, skúška z mimoeurópskej antropológie.“ „Viem, aj ja som o tom čítal. Meniace sa sexuálne totemy, úplný matriarchát, a hneď v susednej dedine totálny patriarchát. Je to tam živé.“ „To si myslím. To by sme si naozaj mohli pozrieť, keď sme už zašli takto ďaleko. Popritom sa môžeme pozrieť aj na toho Ružového púčika. Niežeby ma to naozaj zaujímalo. Len aby sme si neskôr nevyčítali, že sme niečo vynechali.“ Rád som s niekým v zhode. Ale už som taký. Súhlasím, kedykoľvek mám na to príležitosť. Aj vtedy, keď by bolo lepšie odporovať. „Pravdaže,“ prikývol
som. „Pravdaže.“
|
Obálka:
ISBN:
80-85508-46-X |
|
|