|
|
|
Aktuálne
|
BORA
ĆOSIĆ: Denník apatridu
/.../ Čítam, že dramatickí umelci našej krajiny sú pripravení ísť prví do bojovej línie, vyhlasuje to najmä istý herec, osvedčený v mnohých hrdinských úlohách. Vraví, že všetko to, čo bolo, je nič oproti tomu, čo bude, rovnako v zmysle hrdinskom, ako aj v tom druhom, divadelnom. Ale to čítam aj vo „svojej“ knihe, starej, Proustovej: Nevšimli ste si, že Sarah Bernhardtová oznámila v novinách: Francúzsko bude bojovať až do konca. Francúzi radšej padnú všetci do jedného. Barón Charlus, dekadent a apatrida (rovnako ako som apatridom aj ja) predhadzuje spoločnosti svoju poznámku, apatridnú a dekadentnú zároveň: Nepochybujem o tom, len sa pýtam, kto splnomocnil pani Bernhardtovú hovoriť v mene Francúzska? A kto dal, tak isto, splnomocnenie tomu nášmu ministrovi, že povedal pred pár dňami to isté? Stratiť svojho posledného človeka v mene matky zeme (ktorá by takto zostala bez svojho posledného človeka) je nekrofilná idea, navyše do istej miery bláznivá, no našťastie je realizovateľná odjakživa iba v proklamáciách, rovnako ministerských ako hereckých. „Všetci“ ľudia nikdy nedajú život za svoju matku zem, a to je to najviac, čo môžu ako ľudia vôbec urobiť – nebyť tými poslednými, ktorí padnú za svoju matku zem. Ktosi hovorí, že aj naši chrabrí športovci bežia na front v ústrety nepriateľovi, a ja vravím, že presne to isté nájdeme napísané v Proustovi: že niektorí chlapci vstúpili do armády jednoducho z náklonnosti voči športovaniu, tak ako predtým, v tom istom roku, všetci hrávali „diabolo“. Teraz slávni zápasníci, majstri bojových umení a boxeri chcú ísť hneď do najdivšej bitky, ba istý veliteľ obrany zvoláva majstrov v streľbe, aby sa k nemu pripojili. Takto by sa z vojny mohli stať akési majstrovstvá, podľa možnosti európske, a podrezávanie v kukuričniskách by sa mohlo vykonávať podľa pravidiel dávnych orientálnych umení, ktorých morálka nepripúšťa nijakú možnosť vzdať sa alebo ustúpiť. Každá vec sa podobá na nejakú druhú, ktorá nemá ani potuchy, že by sa mohla podobať na tú prvú. Ponevieram sa po dome, lebo moja pani Mara chodí za mnou z izby do izby so svojimi čistiacimi prostriedkami, a akoby som v týchto domácich prácach spoznával čosi ako svoj osud, osud emigranta. Nechajte nás to tu trochu vyčistiť, potom už budete mať pokoj, ale zatiaľ, prosím pekne, choďte kam chcete, niečomu sa venujte, a potom, potom môžete, čo len budete chcieť! Moja grófka na metle ma ženie z izby do izby, a ja, aha – ani mi na um nepríde niekam odísť! |
Obálka:
archív redakcie
ISBN: 80-85508-35-4
|
|
|