| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
DAREK
FOKS : Svadobná pizza
Prozaická
kniha poľského básnika a spisovateľa, ktorého zaraďujú medzi špičku.
Jeho básnický štýl je charakterizovaný intelektuálnym odstupom, iróniou
a sebairóniou.
MARIHUANA JONES
- Ajkentgetnousedisfekšn,
- povedal Marihuana.
- Ja tiež,
- povedal som.
A tak aj bolo.
- Koľko sme už
toho urobili pre tú chudinu poéziu, a Brodskij ju tak nešťastne zavrátil
naspäť, - povedal jazykový doktor.
Jeho pôvabná kolegyňa, tiež doktorka, nám podala poháriky s alkoholom.
Zrazu do izby vtrhol magister umenia.
- Tráva! - skríkol.
- Aká tráva? - spýtal sa jazykový doktor.
- Tisícky džointov. Váľajú sa všade. V čitárni, v časopiseckej tiež,
ba sú aj v čitárni vašich básnických zbierok.
- Možno by sme vôbec nemuseli vyfajčiť všetky, - skonštatoval jazykový
doktor. - Možno si len poležia a niekto si ich vezme.
- Môže to
byť dobrý tovar, - povedala pôvabná pani doktorka.
- Ako vyzerajú? - zaujímal sa jazykový doktor.
- No veď viete. Už iba fajčiť.
- Budeš ich vedieď vyfajčiť so študentmi? - spýtala sa pani doktorka.
- Už som si svoje odfajčil, - odpovedal jazykový doktor.
- Neverte nikomu, kto vyfajčí menej ako tridsať, - zapojil sa magister
umenia.
- Fajčiť nebudem, niečo vymyslím, - povedal jazykový doktor.
Zatiaľ Marihuana stískal svoju veľkú tašku s tovarom a nedôverčivo pritom
skúmal mierne zvlnený terén. Vodka. Pivo. Obyčajné víno.
- Len aby nezačalo pršať.
"A keď sa dostanem do nejakého internátu, budem bohatý," uvažoval Marihuana.
"Len minerálka a poriadne cecky. A poprípade ešte pár poriadnych ceckov."
- A len aby nezačalo pršať.
Vôbec to nevyzeralo na dážď. Marihuana iba použil zvrat, ktorý používajú
všetci seriózni obchodníci.
Poznal ho
už celé roky. Tráva bola aj tak chránená pred vlhkosťou.
Marihuana spomalil, lebo si všimol nápis. Čosi o partizánoch a podobné
kraviny. Tráva v taške sa mala dobre. Materiálu bolo na dobrých desaťtisíc
šúľancov. Na rátanie mal Marihuana pomocníka. Pomocník vyšiel z lesa,
bol si odliať. Zo zadného vrecka mu vytŕčala kalkulačka. Ešte raz sa
pozrel na šéfove ruky.
– Ty, Marihuana.
– No?
– Prečo máš také dlhé ruky?
– A už si skúšal pripáliť metrový džoint?
„Cecky budú
kypieť von z výstrihov a budú mať veľké bradavky,“ uvažoval Marihuana.
„Bude ich najmenej osem, o šesť viacej. A tie dva najpodstatnejšie sa
mi budú hojdať nad hlavou. A už tak zostanú. A možno potom aj niečo
napíšem.“
– Džointy vo všetkých
čitárňach? – pani doktorka si trochu uchlipla. – Prečo nie?
– Nedisponujeme takým množstvom zdravých pľúc, – povedal jazykový doktor.
– Môj mobil nefunguje.
– Mohli by sme otvoriť ďalšiu posilovňu, – pani doktorka si ďalej uchlipkávala.
– Kritizujú nás za priveľké počty študentov v dresoch, – povedal jazykový
doktor a potriasol mobilom. – Hádam použijem elektronickú poštu.
– Pri počítačoch sa tiež váľajú džointy.
– Sú to len džointy. Tridsať som vyfajčil, dá sa na mňa spoľahnúť.
– Skús sa pohrabať medzi svojimi pamiatkami, – povedala doktorka. Jazykový
doktor sa šiel prehrabávať.
– Strašne veľa je tých pamiatok.
Marihuana čosi
napísal:
V podstate
fajčenie trávy
neohrozuje rozmery
mojich pľúc, ba dá sa povedať,
že ich rozťahuje.
„Budem len tak ležať a pozerať sa, ako sa nado mnou hojdajú,“ povedal
si v duchu Marihuana. „Najprv pravý. Potom ľavý. A v istej chvíli sa
zrazia.“
– A len aby nezačalo pršať.
Marihuana a jeho pomocník na rátanie pochodovali po chodníčku, ktorý
poznali len skúsení obchodníci. V kríkoch zaregistrovali prázdne tašky,
v ktorých kedysi musel byť tovar.
– Marihuana, tunajší obchodníci zaťahujú kruh.
– Ja nesiem tašku s tovarom, – povedal Marihuana, – a ja ju aj vyprázdnim.
Po niekoľkých kilometroch začal vyprázdňovať tašku. Každých desať metrov
dostal bankovku.
„Tú vec uverejním v nejakom strašne významnom literárnom časopise,“
uvažoval Marihuana. „Dostanem list od nejakého strašne významného spisovateľa,
ktorý sa ma spýta, ako sa píšu takéto kúsky. Odpoviem mu, že na ceste.
S dvadsaťkilovou taškou na pleci. S pomocníkom na rátanie vedľa seba.“
Jazykový doktor
našiel medzi svojimi pamiatkami zapaľovač veľkosti hasiaceho prístroja.
Zapaľovač stál neďaleko skladových zásob jeho básnických zbierok. Pred
pár rokmi ho bolo možno vídať neďaleko popolníka v kuchyni na ôsmom
poschodí internátu, kde jazykový doktor strávil dva roky života.
„Na svitaní,“ povedal v duchu jazykový doktor, „uvidia veľký plameň.
Keď si už ich zrak privykne na tú žiaru, všimnú si obrovskú zásobu plynu
do zapaľovačov. Zásoby plynu nahromadené za celé roky. A zásobu kamienkov
do zapaľovačov, čo vytŕča z môjho plecniaka.“
Obrovský zapaľovač
jazykového doktora zahrieval okolie. Obchodníci neboli schopní odhadnúť
teplotu.
– Ty, Marihuana.
– No?
– On má zapaľovač.
– Veď to cítim, – povedal Marihuana. – Kde máš teplomer?
– Môj teplomer?
– Ešte včera si mal teplomer.
– Včera?
– No, možno predvčerom, ale mal, – povedal Marihuana. – Teplota je privysoká
– nemáme šancu.
Položil tašku na kameň.
– Niečo nesedí, doktorko?
– Miestne obyvateľstvo, – povedal jazykový doktor, – je vychýrené svojím
chatrným zdravotným stavom. Oni skoro vôbec nedýchajú.
– Že čo?
– Nedýchajú, – zopakoval jazykový doktor. – O fajčení trávy nemôže byť
ani reči. Lekári bijú na poplach. Polícia na všetko dlabe. – Jazykový
doktor fľochol na Marihuanovu tašku. – Taška je celkom fajn.
– Odolá všetkému. Okrem vysokej teploty, – povedal Marihuana. – Máš
celkom solídny zapaľovač, doktorko.
Všetci traja sa pozreli na plameň.
Marihuana sa začal potiť prvý.
– To znamená, že neiskríš, doktorko?
– Neiskrím.
– Vždy môžeme zdvihnúť cenu, – povedal Marihuana. – Bieda nefajčí, a
tí s diplomami prejdú k snobom.
Jazykový doktor si porátal diplomy.
– Možno poznáte nejakého redaktora na poéziu? – spýtal sa Marihuana.
– Počul som, že tu na okolí ich je veľa.
– Nepublikoval som už celé roky, – povedal jazykový doktor. – Ale poznám
jedného redaktora na prózu. Robil u mňa niečo o krátkej próze. Jeho
magisterská práca bola krátka poviedka.
– Ale ja mám báseň, – povedal Marihuana, – krátku báseň.
– Krátku báseň?
– spýtala sa pani doktorka. – Akú krátku?
– Päť riadkov, – povedal jazykový doktor. – Päť riadkov bez názvu.
Obchodníci sa vydali
na juh. Miestni kde-tu nachádzali ešte niekoľko týždňov džointy. Džointy
neuveriteľne pripomínali obyčajné ohorky. „Krakov,“ pomyslel si Marihuana.
„Krakov.“
– A len aby nezačalo pršať.
Miestni si obzerali džointy. Na čelách sa im neobjavili nijaké vrásky.
– Ajkentgetnousedisfekšn,
– povedal Marihuana.
– Ajkentgetnousedisfekšn, – povedal som aj ja.
MÚZEUM FEMINIZMU
Raz popoludní,
keď sme sa vracali s Virginiou Woolfovou z otvorenia výstavy pätnásťtonových
sôch nejakého kreténa, spoza rohu vyšlo nadpriemerne krásne dievča,
ktoré sa mi pozrelo do očí, prešlo okolo nás a nastúpilo do neďaleko
zaparkovaného čierneho volkswagenu golf. – Feminizmus, – povedala Virginia
Woolfová, – to sú zimné pneumatiky, bez ktorých nesmieš urobiť ani krok.
Zúfalo som sa usiloval
zapamätať si číslo čierneho volkswagenu golf, lebo pri Virginii Woolfovej
sa nepatrilo zapisovať si čokoľvek na pozvánku na otvorenie výstavy
pätnásťtonových sôch nejakého kreténa.
Raz v sobotu ma
Virginia Woolfová pozvala na obed. Virginia Woolfová ma na obedy pozývala
len zriedkakedy. Keď som vstúpil do jej jedálne, akurát otvárala konzervu,
v ktorej bola podľa všetkého paradajková polievka z údajne americkej
vzdušnej pomoci. Inak som pravdaže vedel, že sobotné obedy boli pre
Virginiu Woolfovú príležitosťou na mnoho závažných úvah. Zbožňoval som
tie teplé chvíle v studenom labyrinte literatúry.
Rozhodol
som sa rozložiť oheň v kozube, a tak som vykročil k dverám, že prinesiem
zopár suchých konárov.
– Feminizmus,
– povedala Virginia Woolfová, – je dobrý otvárač na zlé konzervy.
Priniesol
som náplasti a obväzy.
Keď som o
pár dní neskôr vošiel do domu Virginie Woolfovej, v predsieni som sa
potkol o veľký balík.
– Čo to môže
byť, Sal? – spýtala sa Virginia Woolfová a ukázala mi zabandážované
ruky, na ktoré som ešte nezabudol.
Ochotne som
sa pustil do odvíjania obväzov.
V strede miestnosti stála dvadsaťkilogramová socha nejakého kreténa.
– Feminizmus, – povedala Virginia Woolfová, – je mobil zavalený dvadsaťkilogramovými
sochami nejakých kreténov, o ktoré sa potkýnajú dobrí známi Virginie
Woolfovej.
Pre každý prípad som sa potkol ešte raz.
Raz som stretol
Virginiu Woolfovú pri stánku s hamburgermi. Dali sme si po jednom stredne
veľkom, bolo to totiž v časoch, keď ešte bolo možné dať si po jednom
stredne veľkom, a sadli sme si na blízku lavičku. Vyše pol hodiny sme
sa rozprávali o tom, či predavači hamburgerov odchádzajú do dôchodku
v rovnakom veku ako ostatní občania.
– Feminizmus, – povedala Virginia Woolfová, – je horčica, ktorá nás,
vytekajúc zo žemle na topánku, núti k okamžitej reakcii. Ak nezareagujeme
adekvátne rýchlo, horčica zaschne a donúti nás tak k nezmyselnej agresivite.
Hygienické vreckovky som kúpil o tri ulice ďalej, keď už horčica na
mojej topánke zaschla. Hroziac päsťami predavačovi hamburgerov, ktorý
ma nevidel, pobral som sa svojou cestou.
Keď veľmi pršalo,
mala Virginia Woolfová vo zvyku vešať psov na literárnych kritikov.
– Feminizmus, – povedala Virginia Woolfová, – je dvestostranová recenzia
dvestostranovej knihy.
Spamätal som sa.
– Nie, – povedal som, – feminizmus je hrubá príručka stavby lodí, prinesená
zo sídliskovej verejnej knižnice dievčatkom, ktoré otec poslal po skromný
výber veršov nedocenenej litovskej poetky sedliackeho pôvodu píšucej
v devätnástom storočí.
Virginia Woolfová sa na mňa po prvý raz pozrela ako na muža.
– Zavri chlebáreň, Sal, – povedala.
GESUALDO
Čakal som na peróne,
ako Boh prikázal, ale to hovädo z vlaku vôbec nevystúpilo. Vlak odišiel,
a jeho nikde. Ovčie kiahne, pomyslel som si, veď som mu toľko ráz vravel,
aby sa spýtal štikmajstra, štikmajster to vie lepšie. Vlak dakedy spomalí
aj kilometer pred stanicou. Ten nasávač určite vystúpil privčas a potom
na násype padol. Dúfal som, že padol sám. Pristúpil som k stánku a požiadal
som o kartu s najväčším možným množstvom impulzov, lebo Gesualdo si
rád zadiskutuje. Dostal som kartu s najväčším možným počtom impulzov
a záberom na našu radnicu.
– Iné nemáte? – spýtal som sa.
– Nemám, – odpovedala tučná žena, s ktorou som podistým chodil do základky.
Nabudúce hádam naďabím na kartu so starostovou fotkou na pas a na výber
budú mať potom len tie s jeho vyzlečenou ženou.
– Ty, Gesualdo, kde si? – spýtal som sa, keď som už našiel lístok na
poznanskú mestskú dopravu s číslom jeho mobilu a odstrčil som šestnásťročnú
starenku od telefónu v čakárni.
– A čo má byť? – povedal Gesualdo.
– Čakal som na peróne, – povedal som a pozeral som sa na podobizeň Panny
Márie, ktorá zdobila magnetickú kartu odstrčenej starenky. Panna Mária
z magnetickej karty odstrčenej starenky uvidela papľuha, čo neveril
vlastným ušiam.
– Prišiel som tým po jednej, lebo som nemal čo robiť, – začul som. –
Prespevujem svoje madrigaly takej jednej v staničnej reštaurácii. Zavesil
som slúchadlo a pomohol som vstať starenke, ktorá medzitým zavŕšila
sedemnásty rok. Podal som jej kartu aj s adekvátnym slovom. Staničná
reštaurácia bola vlastne mliečny bar a nachádzala sa za stenou, odkiaľ
sem skutočne doliehali nejaké pokriky. To, čo som počul, mi nestačilo,
tak som tam vošiel.
Gesualdo sedel pri stolíku pri okne. Taká jedna sedela oproti nemu a
bola celá započúvaná do melódie. Taká jedna musela byť tunajšia. Starla
rovno pred očami. Keď som ho videl naposledy pri stolíku vedľa okna,
vyzeral presne tak isto, aj s obyvateľkou Krakova šedivejúcou rovno
pred očami oproti.
– Gesualdo, – povedal som, – to som ja.
Gesualdo ma omietol oduševneným zrakom.
– Telefonoval si, kámo, – povedal napokon.
– Telefonoval, – povedal som, lebo som musel niečo povedať. – Chlape,
prišiel si sem čítať. Spev a hranie sa nekoná. Na to tu nie sme.
Gesualdo sem pricestoval, lebo som ho pozval na stretnutie s čitateľmi
v bare Pod pedálmi. Stretnutie bolo plánované na budúci piatok a bar
sa volá Pod pedálmi, lebo sú nad ním zavesené farbičkami pomaľované
bicykle. Gesualdo sem prišiel o týždeň skôr, aby sa zoznámil s terénom,
lebo to tak robí vždy. Na poznávanie terénu sme mali celý týždeň. Už
ma rozbolela hlava.
– Stratil som plecniak, – povedal Gesualdo, ktorý stratil plecniak.
– Mám doma všetky tvoje knihy, – povedal som, lebo som mal doma všetky
jeho knihy.
– Knihy nosím v bunde, – povedal Gesualdo.
– To je dobre, – vyhlásil som. – Nemám rád ten tvoj výstup s pálením
kníh.
– Tovarček pôjde, alebo treba aj preplesk? – spýtal sa, lebo sa rozhodol
zmeniť tému.
Tovarček šiel.
– No poď, Gesualdo,
– navrhol som. – Ukážem ti kúsok mesta.
Videl čoraz menej a tak som mal na mysli neveľký a dobre osvetlený kúsok
mesta.
Gesualdo mal na mysli niečo úplne iné.
– Tomu lístku venuješ priveľkú pozornosť, – povedal a ukázal na lístok
poznanskej mestskej dopravy, ktorý som stískal v ruke a ktorému som
vôbec nevenoval pozornosť. – Nikdy som nebol v Poznani.
– Ani ja, – povedal som mechanicky.
– Mechanicky si možno strčiť do vrecka škatuľku s cigaretami, – povedal
Gesualdo. – Nechceš o mne náhodou napísať jednu z tých svojich poviedok
s číselkami?
Siahol som do vrecka.
– Sem s tými číselkami, – povedal.
– Nedám, – zastonal som.
Narýchlo som si prerátal svoje poklady. Boli všetky a nemal som v pláne
len tak mu ich dať. Gesualdo mal však v pláne mi ich vziať. Železný
stisk jeho ruky znehybnil tú moju.
– Do posledného, – povedal pokojne a pokúsil sa mi pozrieť do očí.
Chvíľu sme sa pomykávali. Podarilo sa mi vytiahnuť zovretú päsť z vrecka.
Číselká sa rozleteli smerom k najväčšej mláke a lístok poznanskej mestskej
dopravy spolu s nimi.
– Pivo, – povedal Gesualdo.
Keďže videl čoraz menej, vybral sa k búdke, kde predávali teplé pivo
v plechovkách.
Keď sa ubezpečil, že je tam predavačka, pomaly zabudol na číselká.
– Koľko? – spýtal sa ešte a vzápätí na ne celkom zabudol.
Ukázal som mu tri prsty.
– Sedemnásť pív pre mňa a tri pre kamoša, – povedal.
Nemal som chuť na tri teplé pivá. Myslel som na jednotku, dvojku a trojku,
ktoré nosím vždy v druhom vrecku.
Preložil Karol
Chmel
|
|
Obálka:
archív redakcie
ISBN:
978-80-85508-78-9
Rok vydania: 2007
Rozsah: 118 strán
Cena: 4,28 Eur
|
