|
|
|
|
Aktuálne
|
DANIEL
HEVIER : Dýchanie: znakov & čiar
Recenzia Gabriely Rakúsovej, uverejnené v denníku SME, 17.5.2013 Nebolo lásky v našej ľahostajnostiKNIHA TÝŽDŇA / DÝCHANIE: ZNAKOV & ČIAR Hevierov autorský rukopis je spoznateľný formou i problematikou, osobitne to platí pre knihy najnovšieho obdobia. V básnickej zbierke Daniela Heviera Dýchanie: znakov a čiar (F. R. & G.) sa spolu s jeho lyrickým subjektom nachádzame v súčasnosti, s ním prežívame mnohé trápenia, usmievame sa či vysmievame, spomíname na príjemné, hneváme sa pre zlé. Autor použil formu, ktorá spôsobuje, že k tomu podstatnému sa musíme dostať cez dve vrstvy nápaditých metafor, cez typickú hevierovskú hru so slovami a ich tvarmi, lebo pomenovanie pojmov je niekedy diskutabilné („ak nezáleží na slovách / tak potom nezáleží ani na tichu“). Aj v tejto knihe sa metaforickosť navrstvuje – jedna metafora vyvoláva inú, skrytú, ale prítomnú. Za sémanticky „neškodnými“ metaforami sú často ťažké úvahy. Autorova poézia bez interpunkcie a veľkých písmen nie je módou, ale má svoju vážnu rolu – prináša viacvýznamovosť a pri rôznych uhloch pohľadu na svet i zaujímavé výtvarné motívy. Daniel Hevier obohatil Dýchanie aj vlastnými kresbami, ktorých je toľko ako básní. Veľká sila snaV jeho textoch je vždy obdivuhodná zásoba nápadov, tém a motívov („začuješ náhodne vyslovené slovo / a zatúžiš okolo neho / vystavať jaskyňu“). Vo vnútri tejto stavby sa pohybuje moderný človek v často neznesiteľnom dynamickom stereotype („zľakneš sa / že by to mohlo tak ostať do večera / a vlastne navždy“), pričom autor neobchádza ani súkromie. Niektoré stránky súčasného sveta sa mu zdajú zmätočné. Lyrický subjekt sa necháva prekvapovať tušeným i samozrejmým („bol som šťastný“), v podtexte je túžba po niekom, smútok za niečím, strach i nádej, prítomnosť i večnosť. Hoci tvrdí, že „recept na život / je taký prostý a zreteľný / a taký všetkým na očiach / že iba slepý by ho nevidel,“ predsa len vyjadruje ťažkosti bytia: odchádzajúce okamihy, ktoré môžu byť dôležité, jemné tóny zániku, napriek veľkému ruchu osamievanie človeka („som sám / a príjemne hladný / znesiteľný chudobný / a primerane nešťastný“). Stráca sa v súčasnom priestore a čase, uteká pred vlastným ja, má pocit, že o všetko prichádza, preto príjemné spomienky ukladá do podoby snov („neviem / či ja navštevujem tvoj sen / vo chvíľach / keď moje telo nevie o mne“). Snu pripisuje v súčasnom neanonymnom svete veľkú silu („môže ma utešiť že môj sen nikto neuvidí“), tak ako aj návratu k autenticite, k prirodzenosti bytia. Lyrický subjekt akoby upratoval po doterajšom svojom živote, „aby sme si mohli spomenúť / na božské v našom mäsitom svete“, pokým nastane pokoj, ticho. Dovtedy trvajú úvahy o niektorých základných otázkach, typicky existenciálnych, so stopami Biblie a poznaním, že doba v súčasnom človeku zdeformovala i sakrálnosť. Človek nikdy nie je bez hriechuVerše sú aj nostalgické, s jemnými, žiaľnymi tónmi, hraničiace so sentimentalitou, keď vyjadrujú rôzne city a pocity smútku, bezmocnosti i hnevu z manipulácie človeka spoločnosťou („nič nie je na svojom mieste / ba niet ani miesta / ktoré by si mohol nazvať svojím“). Zákonitosti i bežné javy, každodenné problémy dokážu v subjekte vyvolať množstvo asociácií, tie sú v básňach voľne pospájané, takže ich interpretácia je viacnásobná a rôznorodá, niekedy predstavujú hlbokú fantáziu a tu sa začína jemné striedať s kritickým až sarkastickým, nastupuje vtipnosť, ironický tón vnímania súčasného života s nevysvetliteľným náhlením sa človeka i rýchlym pohybom všetkého okolo nás („listy zo stromov padajú / na bakelitovú dlážku / v nedeľu sa pôjdeme celá rodina / pomodliť do hypermarketu / a zaplávať si na benzínovú pumpu“). Dobro a zlo v človeku z pohľadu rôznych historických časov je relatívne, človek a ľudstvo nikdy nie je bez hriechu. Vážne, pripomínajúce čosi barokové, sa strieda s odľahčeným, „secesným“, lyrické s epickým, objavené impresie nadobúdajú hodnotu symbolov. Takmer úplná absencia prírodnej lyriky naznačuje, žiaľ, už druhoradosť prírody v dnešnom svete, ale našťastie i uvedomovanie si pominuteľnosti človeka, nepodstatných, prchavých vecí, no „lístie pretrvá“. Daniel Hevier každou knihou poézie tohto typu potvrdzuje, že skutočnosť je bez hraníc, dá sa v nej stále niečo nájsť, pomenovať to napríklad výtvarne („dýchanie čiar“) alebo literárne („dýchanie znakov“) a nechať to pôsobiť na človeka. |
Obálka:
Daniel Hevier
ISBN:
978-80-89499-16-8 |
|
|