|
|
|
|
Aktuálne
|
<<
späť na Históriu O. P.: „Aktívni odporcovia minulého režimu iba vydávali knihy a časopisy, ktoré nepodliehali kritériám znormalizovaného, totálne reálneho socializmu. Organizovali nezávislé výstavy, počúvali hudbu, ktorá im netrhala uši beznádejne neoriginálnou komerciou, hrali pozerateľné divadlo a točili skvelé filmy v dnes už nepredstaviteľných technických podmienkach. Bol to aktívny odpor? Z môjho pohľadu skôr hľadanie možností znesiteľnejšieho prežívania v priestore obohnanom ostnatým drôtom. Iní hľadali iné únikové cesty. V oficiálnej aj polooficiálnej sfére. Koncom 80. rokov minulého storočia už mali toho nefungujúceho režimu plné zuby dokonca aj mladí, perestrojkou nakazení členovia komunistickej strany! Len sa nevedeli alebo nedokázali zbaviť starých osvedčených papalášov. (...)" S vydávaním samizdatu, teda časopisu i kníh, ste začali na prelome 70. a 80. rokov. Zohrali tu úlohu dôvody viac politické, alebo "len" túžba po inej kultúre a inom umení, než bolo to oficiálne? „Niečo som už naznačil v predchádzajúcej odpovedi. Po auguste 1968, keď dostala ľudská tvár čiastočne poľudšteného socializmu po pysku od moskovského medveďa, prišlo medziobdobie bezradnosti. Vyčkávalo sa, čo bude. A bolo všeličo. Normalizovalo sa jedna radosť. Nepoddajní spisovatelia, herci, filmári a divadelníci, rozhlasoví a televízni redaktori, pedagógovia, novinári a zabávači boli prinútení hľadať si iné živobytie. Čitateľné časopisy, knihy a filmy išli do šrotu alebo pod zámok. Aby nerušili, nevyrušovali priemerných a podpriemerných. Niektorí z takto postihnutých riešili neriešiteľné situácie útekom za hranice, iní vnútorným exilom. My sme toto všetko riešiť nemuseli. Boli sme mladí, do ničoho sme sa ešte nestihli zamočiť. Ale o to viac nás to štvalo. Normalizátori nám vzali autentickú, zaujímavú kultúru a čoraz neodbytnejšie začali okolo seba šíriť sivosť a clivotu. Kto sa priečil, s tým zatočili. Vedeli ako. My sme sa priečili. Aj za cenu zatočenia. To je všetko." Na začiatku bol časopis Kontakt, ktorý ste pripravovali spolu s Jánom Budajom, Igorom Kalným, Vladimírom Archlebom, Jiřím Oličom, Tomášom Petřivým a Jaroslavom Štullerom, postupne sa ten okruh rozširoval o ďalších, no po dvoch rokoch ste s jeho vydávaním prestali. „Najskôr sme samizdatovú produkciu prijímali pasívne. Čítali sme české a poľské časopisy a knihy na prieklepovom papieri. Budaj a Petřivý v tom čase organizovali rôzne pouličné výtvarné akcie, Kalný, Štuller a iní maliari vystavovali v bytoch a v parkoch. Kto čo napísal, vydal v strojopisnej podobe. A to bol prvý krok k samizdatovému časopisu. Za tie dva roky neistej existencie tohto časopisu sa podarilo viac, ako sme očakávali: komunita sa rozrástla, sprofesionalizovala. Vedeli sme, že sa dá viac a lepšie." Vo vydávaní kníh ste však pokračovali. Bolo to technicky jednoduchšie, či, so zreteľom na problémy s ŠtB, bezpečnejšie? „Vydávanie kníh nepodliehalo tým istým pravidlám ako vydávanie časopisov. Na to stačil jeden človek, ktorý mal písací stroj a trochu odvahy. Problémy s orgánmi, ktoré mali - dodnes neviem prečo - označenie štátna bezpečnosť, sa začali neskôr, keď sme prešli od náhodných vydaní k systematickejšiemu šíreniu samizdatovej produkcie. Kto sa pohyboval v tejto komunite, skôr či neskôr skončil na výsluchu na „Februárke", kde nepretržite ordinovala policajná predĺžená ruka jednej strany. Ale aj tak sa nám podarilo vydať viac ako dvesto kníh." Časom však opäť ožili časopisy, už sa objavuje názov Fragment a popri ňom periodikum K... Nebol to luxus, že tých pár schopných a odvážnych ľudí takto trieštilo svoje sily? „Boli aj iné časopisy. Napríklad Altamira. Vyšli síce iba dve čísla, ale aj tak netreba na to zabúdať. Časopis Fragment začala vydávať stará redakcia Kontaktu, ktorú nezištne podporoval František Mikloško; v časopise K pôsobili Jano Budaj, Martin Šimečka a Ivan Hoffman. Asi po roku sme toto nezmyselné trieštenie síl ukončili zlúčením. Tak a preto vznikol aj názov Fragment K." Aká bola spolupráca so staršou literárnou generáciou, s autormi, ktorých ste vydávali knižne? „Časopis publikoval texty spisovateľov, ktorí nemohli alebo nechceli vidieť svoje mená v oficiálnych normalizačných periodikách. Vo Fragmente sa stretli autori niekoľkých generácií: Dominik Tatarka, Ivan Kadlečík, Hana Ponická, Milan Šimečka, Jiří Olič, Pavol Matejovič, Martin Šimečka, František Mikloško, Jozef Jablonický, Ivan Hoffman a mnohí ďalší." |
|
|
|