| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
IRFAN
HOROZOVIĆ: Iluzionistov hrob a levitujúca žena
Irfan Horozovič (1947) patrí v súčasnosti k najvýraznejším autorom
Bosny a Hercegoviny. Je známy ako básnik, esejista a dramatik, ale vo
svete ho preslávili hlavne jeho prozaické diela. Doteraz vydal viac
ako pätnásť kníh, z ktorých najúspešnejšie boli zbierky poviedok Salón
hluchonemých krajčírok, Nočné ceremónie, Záhrada fontán a romány
Vauvan, Rea a Tovariš. Ak by sme mali Horozovičovu spisovateľskú
tvorbu charakterizovať jednou vetou, bola by to tá jeho z poviedky Písmená
na nechte: "Bezdôvodné svetlo, biely papier vpíja zdôvodnené vety a
skladá ich do nepodplatiteľnej bieloby."
NORIMBERSKÉ
VAJCE
Klepsydra
je priestor medzi dvoma ľudskými tvárami.
A na pohľadnici tikajú hodiny.
Sedím
na námestí pred vežou so slnečnými hodinami, ktorých číslice rozleptala
morská soľ a ktorých kruh bol zas rozožratý časom.
Kde je
uzlovisko, v ktorom sú pozväzované všetky zmysly? Celý ten precitlivený
spletenec pulzujúci ako mechanická pamäťová škatuľka, ktorej otvorenie
je hádankou. Pulzujúca škatuľka, ktorú nemôže nikto otvoriť. A v jej
vnútri je možno labyrint s tisíc a jednými dverami, no sám labyrint
je len kľúčovou dierkou, ktorá škatuľku otvára znútra. Môžeš ju zničiť,
ale nemôžeš ju otvoriť. Môžeš sa vtiahnuť dnu, ale nikdy už nevyjdeš
von.
Ani svet
zo škatuľky, ani kyvadlové hodiny z rodičovského domu, tá tajomná skrinka
s dvoma mosadznými nôžkami, čo sa pomaly vťahujú a vysúvajú ako akrobat
pri cirkusovej zábave, akrobat, ktorý čas od času vydáva kovové vzdychy;
ani oživené figúrky na Veľkých hodinách v Norimbergu; ani Narcis, Lakomec,
Lajdák, ktorí spolu so smrťou komentujú čudesné pozastavenie hodinovej
ručičky na Pražskom orloji; nikto z nich nevychádza, ani do nich nevchádza,
a všetky sú len v tom tenkom, úzkom priestore presýpacích hodín, cez
ktoré sa presýpa záhrada, popol.
Držím
v ruke hodiny podobné vajcu a viem, že v nich tikajú dve spomienky.
Keď sa ľudské hodiny zbláznia, existujú na to len dva lieky; jeden -
pozorovať, ako sa rodí a rastie mesto v dolnej časti presýpacích hodín,
druhý - vyumývať si oči hviezdnymi ručičkami. Takto, s alchymistickým
úsmevom, hovoril majster, jeden z mojich učiteľov-priateľov. Pozrel
na svoje náramkové hodinky a potom sa na mňa významne zahľadel. Vedel
som, že železničiarske hodiny jeho otca boli rozmlátené kdesi v Auschwitzi...
Sedeli
sme v Metropole, kde zhŕňal dohromady chvíle svojej vtedajšej samoty
do malých pohárikov s priezračnou tekutinou. Keď sa ľudské hodiny zbláznia,
všetci, ktorí sa zabávajú, sú majstri. Ale vtedy je najnebezpečnejšie
byť ozajstným majstrom. Ozajstnému majstrovi zostáva v takých chvíľach
len opraviť a natiahnuť svoje staré hodinky samoty.
Vraciam
do vrecka pamäti hodinky, ten vesmír, hmlovinu, plávajúci kozmnos nervov,
materinu dúšku, madlenu, ráno plné čpavku na zastrčenej železničnej
stanici, genetický priestor bazalky, kvadratický rytmus, v ktorého zmysloch
miznú a ktorého sa dotýka z iného času a priestoru vôňa hrušky z jeho
vlastnej záhrady.
Časový
okruhliak v ruke, okamih predtým, ako ho spustíš do vrecka, odtikáva
dávny návrat z mesta na severe. Vysoko hore, nad chvejúcim sa baldachýnom
oblakov, z útrob vypitvaného vtáka obzeral som si dušu vlastného sťahovania.
Kružidlom som zakresľoval do máp niekdajšiu i budúcu skúsenosť, všetko,
čo je mimo súčasnosti: malý domec v krajine, nad ktorou sa sklonilo
moje oko, v krajine, kde som mohol celkom pokojne utekať za veľkým bielym
psom. Ktovie prečo, ale celkom určite som v tej chvíli poznal aj jeho
meno. Myslím, že som ho aj vyriekol, celkom potichu, v tom chvení oceľových
krídel nad oblakmi, vyslovil som ho, aby pes zastal a obrátil svoj ňufák
hore, aby nastražil uši. Ako keby počul rozkazy z mojich myšlienok,
vzápätí to aj urobil... Žeby ma naozaj počul? V tej chvíli som uveril,
že počúvam tikot planetárneho zajtrajška. Za každým posunutím ručičky
je otvorený priechod. Nevidia ho len tie oči, čo by z ručičky urobili
zbraň.
Držím
v ruke norimberské vajce a pokúšam sa nájsť odpoveď na otázku, ktorú
som položil aj jemu v čase, keď krištáľovú noc pečatil do presýpacích
hodín. Vo večernej haravare pred Durerovým domom jeden mladík v texaskách,
hltač ohňa, osvetľuje ciferník na vrackových hodinách a ja vidím: je
nedeľa, pätnásteho októbra. Prvý raz sa na tých starých hodinkách zjavuje
tvár môjho priateľa-majstra.
Aj kniha
sú hodiny, povedal som mu kedysi.
Áno, kniha
sú hodiny, znela odpoveď.
OPONA
Pamätám si na jeden
rozhovor o herectve. Sedeli sme na pivných sudoch v divadelnom klube.
- Ja len bojujem,
zápasím a zápasím... akoby som sa vyťahoval z nejakých jaskýň, z gigantickej
podzemnej studne, na lanách z drôtených vlákien... zachytávam sa nechtami
namiesto horolezeckých čakanov... Všetko je to pripasť okamihu, keď
musíš vynaložiť všetku námahu na to, aby si zostal nažive, aby si zvíťazil,
aby si sa oslobodil a vyšiel, dostal sa odtiaľ. Aby si sa vynoril!
Hovoril mi to Herec,
urastený tiger javiska, ktorého hlboký melodický hlas mal vo svojom
tóne v onej chvíli aj čosi vzdorné.
Spomenul som si
na istú monodrámu, ktorú som napísal ako šestnásťorčný; bol to dramolet
o hercovi, v ktorom som – ako som veril – dosiahol naozaj vrchol.
V tej chvíli sa mi videl taký nepresvedčivý a úbohý, taký teatrálny,
ako slová Herca, ktoré som práve počúval a ktorým som tak isto neveril.
Neveril som, že
je v nás opona!
O niekoľko dní
neskôr, na premiére nového predstavenia, v prekvapivých zámlkách, ktoré
sa striedali so slovami, v mrmlaní a gestách, v mimike, v tom všetkom
som nijako nevedel rozpoznať svojho spolubesedníka, svojho Herca. Podľa
tváre a hlasu to bol evidentne on, ale zároveň akoby to on nebol. Videlo
sa mi, azda prvý raz odvtedy, ako ma začal priťahovať magický magnetizmus
divadla, že naozaj začínam registrovať a rozoznávať osudovú neprítomnosť
a to, že on na scéne skutočne zápasí s niekým iným. Bolo
to strašné aj úchvatné. A vtedy mi v uchu znenazdajky zarezonovala tá
vzdorovitosť jeho hlasu z nášho rozhovoru v divadelnom klube.
Až keď opona klesla
ako lodná plachta, ako svit blesku ma zasiahlo pomyslenie na nebezpečenstvá,
ktoré sú skryté v dramatických textoch. Nebezpečenstvá, ktoré sa schovávajú
v slovách, z jednej i druhej strany opony.
On stál na proscéniu
ako už toľkokrát v živote, ale ja som ho v ten večer prvý raz naozaj
spoznal.
Pozdravil som ho,
prebudeného a oslobodeného, ako toho, kto sa vrátil.
UKRADNUTÉ HODINKY
Jedinou cennejšou
vecou, ktorá bola majetkom chudobného Harisa Talchu, dobrodruha a lotra,
boli nezvyčajne veľké náramkové hodinky, ktoré občas nosil na ťažkej
reťazi zavesenej na krku a občas aj svojej malej ruke; tá sa v takýchto
chvíľach podobala akejsi ošarpanej veži s hodinami z mesta uloženého
v spomienkach. Hodinky boli tajomné, ale tikali neúprosne a Talchovi
sa raz, pri cestovaní kdesi po Gruzínsku, zazdalo, že nemerajú tan abstraktný
čas, čas obecne dohodnutý, ale že len premieňajú na tikot buchot jeho
vlastného srdca. Bolo to prekvapujúce poznanie, v prevej chvíli aj údesné,
ale potom vlastne obohatilo a spestrilo jeho život...
Prešlo veľa času
a uplynulo aj veľa z toho, čo tak domýšľavo nazývame vlastným životom,
keď zrazu – bolo to v Anatólii alebo na niektorom z gréckych ostrovov
– keď zrazu, teraz už sivovlasému Talchovi, svitlo v hlave, v čom bol
vlastne celý podfuk. Hodiky nikdy netikali v intervaloch jeho pulzu!
Všetko sa odohrávalo opačne! Ozvy jeho tela pulzovali tak, ako chcela
tá stará, tajomná vecička s figuratívnymi ozdobami, vyrobená možno kdesi
v Norimbergu. V tom okamihu pochopil, že všetko, čo robil, bolo zbytočné:
aj cestovaie, aj potulky, aj ilúzie o kráse pominuteľnosti. V hlave
sa mu usalašila jediná osudová myšlienka a zatiaľ čo ležal mŕtvy na
ktorejsi zo zaprášených ciest Zeme, jeho srdce aj ďalej bilo a čakalo
na okoloidúceho zlodeja, ktorý sa ulakomí na tú peknú čačku a stiahne
mu ju z ruky – presne tak, ako to kedysi dávno urobil aj on...
ROZPRÁVKA O
BAGDADSKEJ RYBE
A keď prišla šesťstošesťdesiatašiesta
noc, ona povedala:
- Dostalo sa mi
do uší, šťastný môj pán, že sa v tomto čase zjavil v Bagdade istý kupec
so súknom menom Aladin Talcha.
Garib bol ešte
vždy v indickom Kašmíre: potreboval štyridsať dní na to, aby dal zničiť
domy a miesta, na ktorých sa ľudia klaňali ohňu a postavil namiesto
nich malé aj veľké mešity, a Rad-Šach za ten čas pripravil truhlice
plné vzácností a darov, aké sa nedajú opísať, aby ich potom poslal na
lode.
Potom si Garib
sadol na al-Kajladžanov chrbát a Sadan a al-Džamrakan si sadli na al-Karudžanov
chrbát, rozlúčili sa navzájom a murídi odleteli s nimi a leteli až do
konca noci.
A tento človek,
ten Aladin Talcha predával také súkno, že sa doňho mohli odievať aj
sami murídi. A tento človek, ktorý bol úplný cudzinec, predával svoj
tovar po celý deň a necítil ani hlad ani smäd. Ale potom, keď ho ktosi
zavolal menom, vošiel do jedného hostinca, kde predávali pečené ryby
z Tigrisu a jednu takú rybu si objednal. Vnútri už sedel akýsi slepec,
ktorý sa pri počutí hlasu prišelca obrátil a pozrel naňho svojimi slepými
očami, zatiaľ čo prstami sa aj naďalej prehrabával v rybe upečenej aj
so šupinami. Aladin Talcha mu kývol hlavou na pozdrav a slepec akoby
to videl, mu hneď povedal, že aj on je v Bagdade cudzí, že prichádza
zo Striebornej zeme, z mesta, ktoré sa volá Dobrý vzduch a že do Bagdadu
prišiel len preto, aby mohol zjesť túto rybu z Tigrisu, ktorá jediná
mu môže navrátiť zrak, ako je to už dávno napísané a ako mu to prezradila
jedna múdra kniha, ktorú nechal vo svojom meste, kniha, na ktorej obálke
bola namaľovaná práve takáto ryba, akú jedol. Jednotlivé sústa tejto
ryby sú ako písmená z knihy, ktorá vopred poznala každý okamih jeho
cesty do jasnejúcej tmy.
Aladin Talcha pritakával
a nechápal, že sa ho slepec vlastne pýta, či aj jeho do tohto hostinca
s pečenými rybami nepriviedlo niečo podobné. Vtom vošiel do miestnosti
ešte jeden človek. Zvedavo na nich pozrel, no potom si objednal rybu
a sadol si do tretieho kúta. Predtým sa ešte predstavil, akosi neprirodezene,
akoby hral v nejakom predstavení Povedal, že sa volá Hidajet a že je
Peržan. Slepec sa mierne usmial, keď to počul, a potom sa akosi znepokojene
zadíval mŕtvymi očami do štvrtého kúta. Bol tam ešte jeden vankúš na
sedenie, no ešte vždy na ňom nikto nesedel...
Aladina Talchu
zrazu premkol strach. Celkom ho zalial pot, lebo pochopil, že do tejto
miestnosti nevkročil náhodou. Všetci čakali na štvrtého návštevníka.
Potom by sa už určite malo stať niečo, kvôli čomu sem zašiel aj on.
Tep mu dunel ako bubny pri poprave a znepokojene vstal, aby sa ako-tak
upokojil, ale úzkosť bola čoraz väčšia, takže prudko vykročil k dverám.
Tu sa takmer zrazil s akýmsi človekom, ktorý naňho posmešne zazrel,
a potom zrýchlil krok; sotva lapal dych, keď skoro utekal po labyrinte
mesta; hlboko oddychujúc náhlil sa k davu ľudí, medzi ktorými sa môže
pokojne skryť. Takto by sa možno tento náhodný hosť, tento kupec so
súknom aj vytratil z tohto príbehu, keby predavač pečených rýb nemal
zvyk, ktorého sa bez výnimky pridržiaval: priniesť vždy hosťovi to,
čo mal objednané...
Aladin Talcha už
uveril, že ušiel tajomným neznámym, ktorí sem pricestovali z takých
vzdialených krajín, aby mohli zjesť pečenú rybu z Tigridu, keď zrazu
uvidel chlapca, ktorého videl aj v tom hostinci, ako k nemu uteká s
pečenou rybou v ruke. Keďže bol taký vydesený, že vôbec nevedel, čo
má urobiť, Talcha sa rozhodol, že sa bude tváriť, že chlapca nevidí
a že sa skryje v priechode medzi nejakými domami; potom ich bude pomaly
obchádzať a pozorne nazerať za každý roh, za ktorým by sa mohol zjaviť
chlapec s pečenou rybou.
Prekĺzol cez úzke
uličky a priechody a so strachom pozoroval tváre všetkých okoloidúcich,
ktorých stretol. Bol si čoraz istejší, že tá pečená ryba je nejaká pasca
a že celkom náhodou vpadol do tohto príbehu, že on, Aladin Talcha, nie
je jeden zo štyroch ľudí, ktorých tu čakali. Ak si to nevšimol slepec,
určite si to všimol Peržan a celkom zaručene aj ten usmiaty človek vo
dverách, ten, s ktorým sa skoro zrazil. A tu sa Talcha zamyslel. Čím
viac rozmýšľal, tým väčšmi mu pripadala tvár človeka vo dverách známa.
Ten človek jeho, Aladina Talchu, poznal!
Celý upachtený
si sadol na ruiny nejakého starého múru, aby si odpočinul. Nevedel,
ako dlho takto sedel. Murídi mohli letieť tisíc a jednu noc, zatiaľ
čo on rozmýšľal a dusil sa v páľave poludnia, ktorá jeho očiam prinášala
iba tmu. Keď vstal, uvidel, že celý čase sedel na rybe z pálenej hliny,
presne takej, akú jedli hostia v tom hostinci a akú za ním nosil ten
chlapec. Vzal hlinenú rybu do rúk a uvidel v nej vyrytú presne takú
istú miestnosť, predavača, ktorý pečie ryby a chlapca, ktorý ryby roznáša
hosťom. V troch kútoch zobrazenej miestnosti sedeli traja cudzinci,
každý s rybou pred sebou, no jeden náhlivo odchádzal, utekal kamsi von
z dverí, von z hliny, na ktorej bol zachytený. Naozaj, bolo z neho vidieť
len pätu zdvihnutú v behu...
Na rybe boli vyryté
aj akési písmená, bolo to klinové písmo, ktorému Aladin Talcha nerozumel.
Nerozumel, ale spomenul si. A vedel, že písmená hovoria o ňom: o jeho
mene, jeho narodení a jeho osude...
- Tu ste! – prebudil
ho akýsi hlas ako plesknutie biča. A pred neho, na starý múr, položila
chlapčenská ruka rybu, ktorá ešte voňala ohňom.
Aladin Talcha sa
otočil a uvidel chlapca z pálenej hliny, ako stojí vrastený v starom
múre.
- Toto sú čary.
Všetko toto sú čary, - pomyslel si a potom pomaly, s nekonečným uspokojením,
vložil do úst prvé sústo pálenej hliny s klinovým písmom...
Nie, o tomto mu
rozprávať nebudem, pomyslela si, zatiaľ čo cez jej vety ešte vždy leteli
murídi. On vie, kde je ten hostinec a hneď zajtra by išiel hľadať tú
rybu, a tak by sa už nikdy nevrátil, tak ako sa už nikdy nevrátil Aladin
Talcha, kupec so súknom, ktorého súkno sa premenilo na ticho bagdadských
múrov.
A Garib z Kašmíru
márne priletel na krídlach murídov do bagdadského hostinca, kde predávajú
ryby, rovnako ako Peržan, rovnako ako človek z Dobrého Vzduchu, lebo
nepokojný Aladin Talcha, ktorý sa schoval pod Šeherezádin jazyk, už
nebol ničím, len chuťou ďatle, ktorá sa roztápala v jej ústach.
Preložil Karol
Chmel
|
|
Obálka:
archív redakcie
ISBN: 80-85508-19-2
Rok vydania: 1994
Rozsah: 96 strán
Cena: vypredané
|
