|
|
|
|
Aktuálne
|
RUDOLF JUROLEK: Pán Ó
Rudolf Jurolek (1956) vydal sedem básnických kníh: Posunok (1987), Dobrovoľná samota (1994), Putovanie Jakuba z Rána (1996), Hierografia (1999), Život je možný (2007), Smrekový les (2009) a Poľné vety (2013). Je tiež autorom knihy s prázdnami stranami Poézia ticha a plnosti (1993, druhé, rozšírené vydanie 1997). Dlhším cyklom lyrických reflexií Poznámky na kraj prispel do spoluautorskej knihy Krajina vo mne (2015). V dvojjazyčnom slovensko-nemeckom vydaní mu vyšla zbierka básní Život je možný /Das Leben ist möglich (Klagenfurt 2008). Preklady jeho básní boli publikované aj v antológiách Pisanie (Varšava 2006), Šest slovenských básníků (Praha 2013), Das Leben ist möglich (spolu s Adisou Basić a Ákosom Fodorom, Klagenfurt 2014) a Lob des Wildtiers im Winter - Gedichte aus der Slowakei (Heildelberg 2015). V rokoch 1991 až 2003 viedol vlastné vydavateľstvo poézie a prózy Solitudo, v súčasnosti pracuje pre vydavateľstvo Skalná ruža. Najčastejšie žije v Breze na Orave, Trnave a v Badene pri Viedni.
Pán Ó na ceste do Modrého domu Každá bytosť má základný pud k milujúcemu objatiu. 1 Každý sa usiluje preliať more do svojej jamky, pomyslel si pán Ó, a tým uviedol svet do pohybu. Ktovie, prečo si pomyslel práve toto. Niektoré myšlienky mu prichádzajú na myseľ úplne nečakane, a čo je zvláštne, majú, tak ako táto, prekvapivé následky. Aj udalosti, ktorých je účastný, prichádzajú väčšinou nečakane, živelne. Niečo sa stane, a on nevie prečo. Ani keď hľadá v minulosti, nenájde príčinu. Zdá sa mu, že udalosti sú generované náhodnými, nevystopovateľnými javmi a pátrať po ich príčinách nemá význam. Obyčajne až ako väčší, kumulovaný celok nadobúdajú určitý zmysel. Po tvojom odchode si pán Ó musí nanovo poskladať život. Zaceliť niečím prázdnotu, ktorá tu po tebe zostala. Prázdna šálka, opustená stolička, všetko, čoho si sa dotkla, sa chveje, prebleskuje, doznieva v rezonančnom echu. To, čo bolo, je zrazu silnejšie. Už vie, že smútok môže byť aj neznesiteľný, smútok s tebou bol iný. Pán Ó, tak ho budem, ak dovolíš, volať, na jeho pôvodné meno si dnes už len málokto spomenie. Už dlho je na ceste a ja, ktorý ho na tej ceste sprevádzam, ti o tom všetkom, čo sa mu deje, môžem iba hovoriť, no nemôžem nič ovplyvniť. Môžem nanajvýš zmeniť uhol pohľadu, no nie priebeh udalostí. V diaľke medzi zelenými vŕškami vidí strom so širokou korunou a pri ňom niečo ako dom. Preludný obraz, ktorý zapaľuje jeho pohľad a túžbu: Modrý dom. Ide tam, verí, že ťa tam nájde, že tam na neho čakáš. Ide za tebou ako za vajíčkom, akoby bol len vyšším štádiom spermie. Každé ráno sa vždy znova a znova pokúša načrtnúť základné fakty, rozbehnúť deje, vzkriesiť vyprchanú skutočnosť. Nikto mu v tom nemôže pomôcť, je odkázaný len sám na seba. V okamihoch, keď sa nesústredí, ničoho niet. Vie, že niečo bolo, niečo sa naozaj stalo, aj keď si na to spomína len matne, akoby sa to stalo niekomu inému, nie jemu. Ale čo vlastne bolo? Čo sa stalo? Kebyže len márnosť, no hlavne trápnosť nad trápnosť. Len sa pozri, práve kráča na Námestie nebeskej vážnosti s úmyslom, že sa stane váženým a možno aj slávnym. Ale namiesto toho sa poserie. On, ktorý kedysi vyhlasoval, že život nie je nič, z čoho by sme sa mali pokakať. Spôsobí mu to, samozrejme, veľké nepríjemnosti, pretože, iste uznáš, keď sa niekto poserie uprostred bieleho dňa priamo na Námestí nebeskej vážnosti plnom vážených a vážnych ľudí, z ktorých niektorí ho navyše aj poznajú, tak to naozaj nie je nič príjemné. Pán Ó sa to neskôr usiluje nejako zľahčiť, povie si takmer nahlas: Koniec-koncov, posrať sa je vždy lepšie, ako sa stať slávnym alebo vážnym. Hoci, predsa len, to môže pripustiť, a skús to pripustiť aj ty, z času na čas bolo aj niečo pekné. Dokonca láska. Neviem, či to tak cítia všetci, ale pán Ó by chcel zažívať len pekné veci, nie trápnosti a zlyhania. Ale prečo pekné? A prečo láska? Odkiaľ to má? Spomeň si. Stojíš na nábreží opretá o múrik a pozeráš na rieku. On sedí obďaleč na lavičke a pozoruje ťa. Zrazu sa rozhodne, vstane a podíde k tebe. Kedy prestane plynúť, povie nahlas. To má byť heslo, spýtaš sa. Nie, otázka, povie a oprie sa vedľa teba o múrik a tiež sa zadíva do rieky. Chvíľu ste ticho, potom sa ozveš: Viem, hľadáš Modrý dom. Pozrie ti do očí. Prečo modrý, spýta sa. Neviem, je to vec inštinktu, povieš. Díva sa ti do očí a vidí: máš v nich svetlo, na spánku ti tepe žilka, dýchaš. Uvedomí si, že dýcha aj on. Teraz vidí slnko a leto. Na lícach máš teplú červeň, pretože už celé dopoludnie pracujete v záhrade. Záhrada a dom sú na miernom kopci, dom je modrý a kopec zelený. On v bielom tričku, s ligotavým potom na pokožke. Nesie v náručí kôpku sena. Pokojne, ticho dýcha. Všetko je tak, akoby inak ani nemohlo byť. A ani nie je. Ocitáte sa v akomsi meste. Spustí sa dážď. Spočiatku mierny, ale rýchlo silnie, nemáte dáždniky, no vaša mladosť si s tým ľahko poradí. Prebehnete kúsok po chodníku a nájdete si miesto pod malým prístreškom. Tam sa pritisnete k sebe, aby z vás neuniklo teplo, ktoré vo vás nahromadil letný deň. Počúvate dážď, prudké padanie kvapiek na asfalt a strechy domov. Niečo hovoríte, máte z čohosi radosť. Pozriete sa na oblohu, dážď po chvíli ustáva. Opäť vyjdete na chodník a kráčate ďalej. Možno by som na to mohol ísť aj takto, od chvíle k chvíli, lebo príbeh mi stále uniká. Nedokážem ho dostihnúť. Zostáva len detail, spleť svojbytných detailov, ktoré by mohli existovať aj autonómne a zapadať do akéhokoľvek iného príbehu. 2 Už tretí deň je pod mrakom, prší, chlad, po ulici sa neustále preháňajú autá a rozstrekujú špinavú, mazľavú vodu. Túlavé psy premokli, nevedia, kam sa podieť, čo robiť. A pán Ó je na tom rovnako. Miesta, kde nie si, zívajú prázdnotou, nič ich nedokáže zaplniť. Pán Ó jestvuje a bezmocne sa tomu prizerá. Vie, že život má teoreticky nespočetne veľa možností, ale on akoby sa inštinktívne pridržiaval len jednej, a zdá sa, tej najútrpnejšej. Problém môže byť aj v tom, že každý život osobitne, aj ten jeho, treba vždy a za každých okolností prežiť do najmenších, aj tých najstrašnejších podrobností, a do posledného okamihu. Keď sa to tak vezme, nerobí vlastne nič, ibaže to nič robí s veľkým nasadením. Dnes sa iba tak bezcieľne potuluje a o všeličom pri tom úporne premýšľa. Hlavne o mieste, kam by mal dôjsť, zapadnúť doň a všetko definitívne zaceliť. A hoci na nič nepríde, strašne sa s tým natrápi. Keď si už nevie rady, zostáva mu ešte kráčať – to ho vždy niekam zavedie. Napríklad na námestie alebo na kopec. Teraz na kopec. Našiel si tam teplú, slnkom vyhriatu skalu a sadol si na ňu. Sadol si a nič, len načúva a čaká. Dnes je napodiv trpezlivý, čakanie mu nerobí ťažkosti, čaká dokonca s istým potešením a nádejou. Potom sa však obloha zatiahne sivou. Vietor kmáše korunami stromov, železobetónové budovy v meste sú ešte nevľúdnejšie ako inokedy. Malo by byť leto, teplo a pekne, ale po akomsi záhadnom preskupení vesmírnych energií sa deje niečo iné. Ráno zazrie na ulici čudnú, bežiacu dvojicu. Vpredu je vyšší, mladší, a tesne za ním nižší a starší. Obaja vychudnutí a akísi znepokojení. Napätie vidieť nielen v ich tvárach, očiach, ale aj v ich pohyboch. Akoby niekoho hľadali alebo nasledovali, akoby cítili akési veľké nebezpečenstvo – nielen pre nich samotných, ale i pre ostatných, a akoby o tom vedeli len oni dvaja. Prebehnú po tribúne futbalového štadióna, oči stále na stopkách, trochu zadychčaní, začervenaní. Potom ich vidí bežať cez Námestie nebeskej vážnosti a neskôr popri divadle. Prebehnú aj priestormi obchodného centra, povedľa chrámu, školy, radnice, cez park, vidí ich už takmer v každej časti mesta. Nikto nevie, prečo bežia, čo ich znepokojuje. Nič nehovoria, dorozumievajú sa bez slov, iba rečou tela a očí. Čosi tu nesedí, niečo nie je v poriadku, pomyslí si pán Ó. Ale okrem tej čudnej dvojice nič znepokojivé nespozoruje. (ukážka)
Video zo 17. diskusnej edície LQ - Literárny kvocient za účasti Marty Součkovej, Vladimíra Barboríka a Matúša Mikšíka, moderovanej Petrom Darovcom. >.klub pod lampou, 26. marca 2018< |
Obálka:
ISBN:
978-80-89499-47-2 |
|
|