revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

MARTIN KASARDA: Dejiny menejcennosti

Kasardova prozaická práca je literárnou hrou, experimentom s textom a textami iných. Provokuje svojou kompozičnou a obsahovou originalitou. Trinásť pomerne svojbytných kapitol vytvára pitoresknú koláž, v ktorej sa hranice reálna a ireálna zotreli, v ktorej čas historický preniká všetkými smermi.

MOKRAĎ
čiže piata kapitola, v ktorej sa naše hrozné ráno...

Zúrivo sa rútiace automobily.

Mokvajúca ulica je plná odskočencov. Hŕby ľudí sa odvážne pokúšajú udržať sa v priestore vyhradenom autobusovým zastávkam. Tie červeno kľučkujú. Je zima, pľúšť, šero, čľapkajúca hmota pod nohami beznádejne bujnie. Nepriestranná ulica nemá dostatok miesta pre naháňajúce sa automobily a občanov. Niekto musí z hry občas vypadnúť.

Ach, tie rána, tie sny. Už ani neviem, čí som a čo som. Prečo ja? ma sleduje z lavičky, pod ktorou sa nechtiac prebúdzam.

Naháňanie. Nikto sa nečuduje. Naháňanie. Nikto neplače. Naháňanie. Akoby to bolo najprirodzenejšou vecou na svete, ak sa niektorý z postávajúcich a podupkávajúcich občanov ocitne v neforemnej podobe na asfalte cesty. Naháňanie. Dnes to nie som ja, je to v poriadku. Naháňanie. Je nás niekoľko miliárd, čo tam po jedincoch, vraví Boris z veľkoplošného televízora. Naháňanie. Jeden-dvaja nezavážia, len v jednote je sila. Naháňanie. Masky, výrobky, všetko sa raduje podľa programu. Naháňanie. Ešte šťastie, že každé sté auto je umývacie a splachuje nečistotu do kanálov. Naháňanie. Naháňanie.

Súkam sa spod lavičky špinavý a s podozrivým povrazom na krku. Prečo som vôbec opustil svoj múrom obohnaný pokoj, prečo som len vstúpil do vzťahov tohto múrom obohnaného sveta. Chcem si trieskať hlavu o naj-bližší strom. Márne, som v pásme bez zelene. Otázky my vrážajú päste rovno pod pás. Prečo ja? sa teší. Miazga života zo mňa vyteká, kde sa mám nájsť? Súradnice, na ktoré som si zvykol, ktoré ma držali v systéme, sa rozpadajú.

V zmätku sychravého rána tohto sveta sa zastavujem očami na prekvapujúcej mileneckej dvojici. Ó, lásku, záchrankyňa, prichádzaš v momente, keď zatúžil azda každý čitateľ po troche nehy. Aj to potrebuje text, citlivo a nežné oči, jemný dotyk dlaní. Až mi slza vystúpila spod viečka. Dievča pripomína Agátu. Prečo si ma len, dcéra moja, pustila do labyrintu sveta? Dvojica odetá do pestrofarebných letných šiat sa náruživo bozkáva, nedbajúc na počasie. Šťastná to chvíľa, keby! Cez dvojicu zazriem kepeň, hmlistú a neurčitú figúru. On. Chráni roh ešte rastúceho domu pred mechanickými psíkmi nerestných školáčok, ktoré sa venčia pred odchodom do inštitúcií. Späť, zjačím, späť do ticha môjho kriku!

Zatvoriť oči znamená nahradiť si jeho tvár jeho menom, ktoré mi pulzuje od predošlej noci, od návštevy Borisa, od otvorenia tej prekliatej knihy, tých Dejín menejcennosti.

Augustín Boleslav Tŕnistý.

Zmrzol som, oparený pohľadom na postavu pred mojimi očami. Nemôžem uniknúť. Mesto sa práve v tejto chvíli dostalo do magnetickej depresie, neviem, kde bývam, ktorým smerom mám uniknúť. Kompasy zanovito ukazujú na rezidenciu prezidenta. Až do najbližšej zmeny počasia, ktorá má prísť predpoludním, sa nič nezmení. Budem uprene hľadieť na svoj zlý sen. Ó, dinosaurie pláne, prasličky a paprade.

Augustín (Je to on!) vytiahol z vrecka svojho ošumelého kabáta knihu a nečakane začal mlátiť milenca po hlave. (Alebo to predsa len nie je on?) Sympatie verejnosti sú odrazu na strane útočníka. Neopatrné pohyby brániaceho sa muža vedú ku katastrofe. Zúrivo sa rútiaci automobil červenej farby s výstredné namaľovanými svetlami zachytil samca, nadhodil ho a poslal priamo pod svištiacu zelenú kobylu. Augustín (Je to on?) sa zavesil do dievčiny, ktorá mu matersky podala svoj prš. (Veruže, nie je to on!) Za všeobecného potlesku zabávajúcich sa občanov sa prudko zmenila politická situácia.

Autá, ktoré sa predtým rútili sprava doľava sa začali hnať zľava doprava. Len modré, tie mali dnes štátny sviatok, zľava doľava. Spustila sa ohlasovaná jarná búr¬ka podľa denného rozpisu. Koniec magnetickej depresie, nech žije optimizmus. Kompasy svorne začali ukazovať správnym smerom, na rezidenciu prezidenta.Kiež sa do nej nikdy nevrátim.

Spotený sa prehrabávam v odpadkovom koši. Stratila sa moja otázka. Na miestnom atlase divadiel sa pokúšam dopátrať scénu, z ktorej som vzišiel. Aha! Kdesi v nejestvujúcej krajine pod nejestvujúcou hviezdnou oblohou, v krajine bez reklám, sypúcej sa vody a tečúceho piesku...

V tomto momente prechádzajú mnohé literárne texty do esejistickej formy alebo podoby akýchsi logicko-filozofických traktátov riešiacich veci etické. Ale postavme si vec naopak. Nie je pravda, že si eseje či logicko-filozofické traktáty hľadajú svojho hrdinu v knihe, potom sa mu v príhodnom momente hodia pod nohy a s plačom na krajíčku žiadajú: „Vezmi nás do knihy, ó, pane, prosíme!“? Nie je. Takže celá otázka je zbytočná. Ukončime odsek a vráťme sa k nášmu – ktorý hrdina je vlastne náš? – hrdinovi.

Prečo ja? ma vírivo obletuje. Tu si, moja otázočka. Som smutný, je mi clivo a nemôžem popíjať svoj čaj. Vyvrhol som sa za a pred svoj bezpečný múr, zhyniem ako to dinosaurie mláďa, tok času ma zgniavi. Smiem však umrieť? A som vôbec? Myslím, teda zdá sa, že som. Prečo by inak bol nejaký dôvod? Sadám si na lavičku.

Nemám rád rána a dopoludnia a obedy a popoludnia a večere a noci plné otázok. Je pravda, že niekedy si sadnúť so svojimi otázkami, ešte lepšie zoči-voči svojim otázkam, nie je na zahodenie, ale teraz, keď uprostred ulice, uprostred mesta blúdim v sebe... Prečo ja? sedí pod plagátom Borisa ako dojčaťa a zúrivo sa škľabí. Áno, tu som, tuje otáznik. Rozmotávaj.

Hrôzostrašné mesto, plné vynálezov Borisovej mysle a jeho svorky géniov, mesto nekonečné, pulzujúce domami, zaplnené mechanickými psami, mechanickými ľuďmi, umelými stromami, prapodivnými rastlinami, ktoré sa prispôsobujú vášmu pohľadu. Ten mladý muž, ktorý na zastávke zabil iného mladého muža, pretože sa chcel bozkávať s jeho priateľkou, teraz už jeho priateľkou, vôbec nebol Augustín Boleslav Tŕnistý. Pohli sa z miesta bozkávania. Bol to obyčajný mladý muž. Taký istý ako ten mŕtvy. Alebo tu nebol žiaden mŕtvy? Nie som si istý.

Musím sa vrátiť domov, premyslieť si všetko, celú svoju púť, to, čo som porozprával Borisovi. Nemal som sem vôbec chodiť. Nemal som pristúpiť na Borisovu hru. On ma chce narušiť, mňa, poslednú pevnosť, ktorá ho nepočúvala. Prečo som použil minulý čas?

Ó, prečo som použil minulý čas?

Nepočúvala? Vari ho už počúvam? Nie, nesmiem. Späť, cez polia otáznikov, cez mokrade pochybností. Späť do rodného ja! Domov, za múr! Nesmiem sa zlomiť!

 

 

Obálka: archív redakcie

Ilustrácie: archív redakcie

Pokochajte sa!

ISBN: 80-85508-08-7

Rok vydania: 1994

Rozsah: 120

Cena: vypredané


 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.