|
|
|
Aktuálne
|
JOZEF
KELEMEN: Postmoderný stroj Z toho, ako sa utváralo moje kultúrne povedomie, si na máločo spomínam v takých živých farbách (a dnes už i tak rád), ako na moju prvú samostatnú návštevu filmového predstavenia. Nehľadiac na to, že sa neuskutočnila – dokonca je celkom dobre možné, že práve preto –, otvorila mi bránu do sveta bratov Čapkovcov. Do toho podmanivého, cituplného a poučného sveta som vstúpil očakávajúc stretnutie so Psíčkom a Ma¬čičkou v kine prerobenom zo sýpky v jednej z obcí južného Slovenska. V tlačenici pri vchode mi však jeden z vrstovníkov vytrhol z ruky lístok. Dnu som teda nemohol a tak som si pod fotografiami vo vývesnej skrinke s nápisom „Dnešný program“ preslabikoval aspoň texty. Cestu domov som potom meral síce ešte smutný, ale už rozhodnutý prečítať si knihu. V knižnici ju mali. To bolo moje prvé stretnutie s bratmi Čapkovcami. K druhému stretnutiu došlo na strednej všeobecne-vzdelávacej škole (to bol vtedajší názov pre to, čo sa predtým volalo a dnes opäť volá gymnázium) tej istej obce – vtedy už mestečka – v Šali. Na jednej z hodín literatúry som pocítil akúsi zvláštnu hrdosť z toho, že sa novotvar z pera československého spisovateľa dostal do medzinárodného slovníka. Prečítal som si R. U. R., ale ešte som netušil, že sa robotmi raz budem zapodievať profesionálne. K robotike som sa dostal až v roku 1973. Na Ústave teórie informace a automatizace ČSAV v Prahe som strávil štyri prekrásne a užitočné týždne svojej vysokoškolskej praxe. Bola to moja prvá návšteva Prahy, a tie štyri týždne, to kde, ako a s akými ľuďmi som ich strávil, ma poznamenali – dnes to už viem – na celý život. Život každého má určitý základný rámec, určitú tóninu, v ktorej – raz andante, inokedy furioso – plynie. Tóninu toho môjho asi určila magická Praha. V Prahe som sa stretol s robotikou, znovu s Čapkovcami a s pražským Golemom. Okolnosti boli také priaznivé, že som mohol ešte v rukopisných náčrtkoch čítať časti prvej československej monografie o tzv. kognitívnych robotoch, ktoré mi, spolu s desiatkami najaktuálnejších technických správ zo svetových centier robotiky a umelej inteligencie a s lekciami, ktoré mi poskytoval môj tútor Ivan M. Havel o určitom svojskom nazeraní na svet (otvorenými očami a s nadvihnutým obočím). Kniha vyšla o pár rokov neskôr, v roku 1980. Naskytla sa mi príležitosť zoznámiť sa s ľuďmi, ktorí boli Čapkovcom bližšie než ktokoľvek, s kým som sa dovtedy stretol. Ukázali mi miesta, kde Čapkovci žili, zožltnuté fotografie, prvé vydania ich kníh i niektoré originály od Josefa Čapka. Náhodná návšteva Židovského múzea, počas ktorej som neváhal pripojiť sa k akejsi mimoriadnej skupine, sa premenila na exkurziu s pútavým výkladom rozmanitých legiend, na prehliadku priestorov, predmetov a písomností, ktoré nie sú pri bežnej návšteve múzea sprístupňované. Moja prvá návšteva Prahy mi ukázala mnoho ciest, po ktorých odvtedy putujem. Medzi inými i cestu k otázkam. Každá cesta poskytuje svá setkání a příhody, píše Josef Čapek a pokračuje: Události této cesty nejsou však dary náhody; vládne jimi její opak: nezbytná, neobejitelná nutnost. A tak je pochopiteľné, že som sa na svojej ceste musel dostať k otázke genealógie slova robot. Karel Čapek ho v hre R. U. R. prý raz použil a dalo by sa predpokladať, že ho i vymyslel. Je tento predpoklad správny? Aké boli okolnosti, za akých sa práve toto slovo vynorilo z nepochybného množstva iných nápadov? Kde k tomu došlo? Sú to možno dosť nepodstatné otázky, ale zvedavosť podnecovaná potrebou ozvláštniť takýmito detailami prevažne tech¬nický obsah svojich prednášok, ma k nim predsa pri¬viedla. Odpovede som hľadal v spomienkach Heleny Čapkovej. Našiel som toto: Téhož roku jsme se sešli spolu i s dětmi u rodičů v Teplicích, bylo to v nejprudším létě. Karel nevycházel za dne ze své maličké mansardy, přinajaté pro něho ve vedlejším starém lázeňském domě. A psal a pracoval až do večera v sálajícím vedru. (...) Možná, že Karel – a nejen tehdy – potřeboval někoho velmi prostého a lidského, jako bývala sestra, a dětinského, jakými ješte byly jeho neteře, mé děti – někoho, kdo by ho zbavoval úzkosti, kterou cítil, když tvořil své nelidské roboty. Sám ani nevěděl, jakým jménem je pokřtít; učinil tak jediným slůvkem a bez dlouhého přemýšlení. Peča při pohledu na tápaní bratra, svou predstavou až posedlého. Kvôli presnosti dodávam: Ide o rok 1919, Teplice sú Trenčianske a pod rodinnou prezývkou Peča sa ukrýva Josef Čapek. A ako vidí zrod slova robot Karel Čapek? Ak možno dôverovať jeho spomienke v Lidových novinách na Vianoce roku 1933, tak takto: To slovo nevymyslel autor hry R. U. R., nýbrž toliko ho uvedl v život. Bylo to tak: v jedné nešetrné chvíli napadla řčeného autora látka na hru. I běžel s ní za tepla na svého bratra Josefa, malíře, který zrovna stál u štafle a maloval na plátne, až to šustělo. „Ty,
Josef,“ začal autor, „já bych měl myšlenku na hru.“ Bola to skutočne iba náhodná iskra v mysli staršieho brata, ktorá vzápätí vyhasla, zanechajúc po sebe ako prúžok dymu slovo robot, alebo tlela ďalej? Tlela. A tak vydal Josef Čapek v roku 1924 knihu Umelý človek – úsmevnú úvahu, v ktorej defilujú najrozmanitejšie návrhy, ako vylepšiť človeka, „který byl od přírody špatně udělán“, ironickú reflexiu jed¬ného z manifestov futurizmu a prívetivé, hlboko ľud¬ské upozornenie na plytkosť niektorých pohľadov na človeka. Každá predstava stroja – tým viac každá predstava robota – je totiž do určitej miery zrkadlom nastaveným človeku. Čím sú Homérove zlaté devy obsluhujúce Hefaistových hostí, ak nie aj stelesnením predstavy o dokonalých sluhoch z doby vzniku nesmrteľného eposu? Čím je golem rabiho Löwa, ak nie aj idealizovaným famulom zvláštneho druhu učencov rudolfínskej Prahy? A napokon čím sú Čapkovi roboti, ak nie nevyhnutným uzlom v sieti ekonomických a spoločenských vzťahov obdobia, v ktorom písal svoju hru a k vykresleniu atmosféry, ku ktorej ich nevyhnut¬ne potreboval? V R. U. R. má nielen každá postava, ale dokonca aj roboti, svoju vlastnú pravdu. Pravdu, ktorá stojí – ako na to upozorňuje autor – proti inej pravde, nemenej ľudskej ako tá prvá, v ktorej stojí ideál proti ideálu, pozitívna hodnota proti inej nemenej pozitívnej hodnote. Zápas sa v R. U. R. už neodohráva medzi pravdou a lžou. O naše vedomie a svedomie tu bojujú rôzne pravdy, a to je najdramatickejší prvok celej hry, vtedajšej, ale v oveľa väčšej miere tej dnešnej, spoločenskej situácie. Je to moment vznikajúcej potreby tolerancie, moment, keď sa ukázalo, že individuálna ľudská veľkosť môže stáť už len na schopnosti stáť si za vlastnou pravdou, zachovávajúc úctu a rešpekt k pravde iných. Je to, ak chceme, postmoderná situácia, ktorá navodzuje otázku: Čo s takýmito pravdami? Čapkovi roboti sú umelecky stvárnenou podobou toho, čo v tejto knižke nazývam postmoderný stroj. Situácia, ktorú vo svojej hre navodil, to je situácia, s akou sa budeme musieť onedlho vysporiadať nie umelecky, ale celkom prakticky. Jedným z účinných prostriedkov vysporadúvania sa so skutočnosťou je racionalita. Ako imperatív, ako užitočný prostriedok ľudského konania, ju uviedlo do života 17. storočie. Osvietenstvo a 19. storočie však urobili, ako upozorňuje Frangois Jacob, tú chybu, že začali považovať racionalitu nielen za nevyhnutný, ale aj za postačujúci prostriedok riešenia všetkých našich problémov. Dnes zbierame i trpké plody tohto názorového posunu a poučení skúsenosťami sa pokúšame zvedavo nazrieť za horizont, ktorý nám otvorila karteziánska veda. Tam kdesi sa črtá i otázka, kto som ja a čo je robot? V dobe, keď písal o robotoch Karel Čapek, skutočné roboty ešte neexistovali. Snahy o ich konštrukciu začali neskôr, približne v 50. rokoch, a v súvislosti s nimi bolo potrebné vytvoriť pre roboty akúsi ich umelú inteligenciu. Ako najprimeranejší prostriedok na dosiahnutie tohoto cieľa sa zdali byť počítače. Špecialisti si predstavovali počítačovú myseľ robotov napríklad aj ako rozsiahlu sieť pojmov v uzloch, ktoré sú pospájané spojnicami súvislostí. Vychádzajúc z takejto siete sa potom v každej konkrétnej situácii mala vypočítať najprimeranejšia reakcia robota, uskutočňujúceho nejaké poslanie alebo dosahujúceho určitý cieľ. Čo má robot kedy urobiť, malo teda byť vypočítateľné. Človek sa však zdá byť v takomto zmysle nevypočítateľný. Tá naša ľudská sieť sa odlišuje od umelých možno práve tým, že v nej objavujeme jednoduchší či zložitejší vzor. Niečo, čo explicitne nie je prítomné v žiadnom vrchole ani v žiadnej spojnici. Niečo, čo možno zbadať hádam iba ak by sme sa na sieť pozreli ako na celok z určitého odstupu. Ten odstup sa nám však zatiaľ nepodarilo umožniť robotom. Neviem dosť presne ani to, ako vlastne odstupujeme od našej individuálnej siete my. To, čo z takéhoto tajomného odstupu uvidíme na vlastnej sieti i na sieťach iných, ten vzor sme nazvali osobnosťou. Ak cítim kontúry tohto svojho vlastného vzoru, tak spoľahlivo cítim, kde sa končí robot a kde začínam ja. Poznám však tieto kontúry tak, ako by si to želala moderná veda? Viem slovami modernej vedy artiku¬lovať, kde končím ja a kde začína robot? Vieme prostriedkami modernej vedy rozlíšiť aspoň to, kde končí človek (on, nie ja) a kde začína robot? Táto posledná otázka je čoraz problematickejšia a nes¬mierne aktualizuje tému postmoderného stroja i člo-veka v postmodernej dobe. * * *
|
Obálka:
Martin Knut
ISBN:
80-85508-45-1 |
|
|