|
|
|
Aktuálne
|
DANILO
KIŠ: Encyklopédia mŕtvych
ŠIMON MÁG Sedemnásť rokov po smrti a zázračnom zmŕtvychvstaní Ježiša Nazaretského sa na prašných cestách, ktoré pretínajú Samáriu a zasypané vrtošivým pieskom miznú v púšti, zjavuje ten, ktorého žiaci nazývali Šimon, Šimon Mág, a ktorému nepriatelia dali pohrdlivé meno "borborita". Niektorí tvrdili, že pochádza zo Samárie, z dediny zvanej Gita, iní, že je zo Sýrie alebo Anatólie. Treba priznať, že svoj podiel na tomto zmätku mal aj on sám, lebo na túto prostoduchú otázku odpovedal zvyčajne jediným širokým gestom, ktoré mohlo obsiahnuť rovnako najbližšiu dedinu, ako aj polovicu horizontu. Bol strednej postavy, svalnatý, mal kučeravé čierne vlasy, ktoré mu na temene začínali rednúť, zatiaľ čo brada, kučeravá a strapatá, už bola hojne popretkávaná striebrom. Mal zahnutý kostnatý nos a profil ovce. Jedno oko mal väčšie než druhé, čo dodávalo jeho tvári takmer sarkastický výraz. V ľavom uchu nosil zlatú náušnicu: hada, ktorý prehlta svoj vlastný chvost. Bol opásaný niekoľko ráz hrubým konopným povrazom, ktorý mu slúžil ako cirkusová rekvizita; povraz sa totiž v určitom okamihu vystrel a stuhol a on sa po ňom vyšplhal ako po nejakej tyči. Alebo ho priviazal okolo krku nejakému teľaťu, ktorému odťal hlavu jediným úderom meča, vyslovujúc pritom čarovnú formulu. Na chvíľu zostali hlava a telo oddelene ležať v púštnom piesku; mág potom vyslovil tú istú čarovnú formulu naopak a hlava sa spojila s trupom a konopná slučka zostala na zemi. Šimon potom rozviazal uzol a znovu sa opásal povrazom - samozrejme, ak niekto z divákov nechcel skontrolovať zloženie konopných vlákien. Šimon mu v takom prípade podával koniec povrazu stuhnutý ako palica; skôr ako ho mohol pochybovačný divák zachytiť, povraz sa zvlnil a spadol na zem do zvíreného prachu. Rozprával rovnako dobre po grécky, koptsky, aramejsky a hebrejsky, ba ovládal aj miestne dialekty, aj keď jeho nepriatelia tvrdili, že každým z týchto jazykov hovorí s cudzím prízvukom. Šimon neveľmi dbal na tieto hlasy, ba zjavil sa aj názor, že ich sám podporoval... Mal vraj veľmi živého ducha a bol skvelým rečníkom, najmä vtedy, keď rozprával pred svojimi učeníkmi a nasledovníkmi alebo pred zhromaždeným davom. "Oči sa mu vtedy ligotali ako hviezdy", hovorí jeden z jeho učeníkov. "Mal hlas pomätenca a pohľad zhýralca", píše jeden z jeho nežičlivcov. Na pospletaných cestách, ktoré vedú z Východu na Západ a zo Západu na Východ, stretával Šimon Mág celé zástupy kazateľov - ich cesty sa križovali veľmi často. Pavlovi a Jánovi učeníci, ba aj Pavel a Ján osobne, šírili po svete učenie Ježiša Nazaretského, ktorého spomienka ešte žila v Palestíne, Júdsku i Samárii. Šimon nezriedka narazil na ich stopy pri vstupe do nejakej dediny. Dedina bola zväčša čudne tichá na onú dennú dobu: bolo počuť len občasné zabrechanie psa a prenikavý bľakot oviec. A potom zaznel z diaľky mužský hlas podobný tomu bľačaniu, rovnako zvučný a prenikavý, ešte nie celkom zrozumiteľný; to apoštoli, vypínajúci sa na prstoch na labilných sudoch a debničkách, kázali o dokonalosti sveta a Božom stvorení. Vždy počkal schovaný v chládku nejakej stajne, kým sa stratia, a potom vstúpil za nimi do dediny ešte skôr, než sa ľudia stačili rozísť. Pritom už začal rozprávať, začal kázať naoko len pre družinu, ktorá ho sprevádzala. Ľudia unavení mudrovaním apoštolov sa len s nechuťou zhromažďovali okolo neho. "Teraz sme odprevadili Pavla a Jána," hovorili mu, "rečí máme dosť už na celý rok." "Ja nie som apoštol," povedal Šimon, "ja som jeden z vás. Oni vám kladú ruku na hlavu, aby do vás vstúpil Duch svätý; ja vám podávam ruku, aby som vás zdvihol z prachu." Vzopäl ruky dohora a z širokých rukávov sa vynorili jeho krásne biele paže a jemné prsty, aké mávajú len lenivci a rojkovia. "Oni vám ponúkajú," pokračoval Šimon, "večnú spásu; ja vám ponúkam poznanie a púšť. Kto chce, nech sa ku mne pridá." Národ si už privykol na kadejakých čudákov, ktorí prichádzali zo všetkých strán, ale najmä z Východu: niekedy prichádzali sami, inokedy vo dvojici, ba občas sprevádzaní aj zástupom veriacich. Niektorí nechávali svoje mulice a ťavy neďaleko osady alebo na úpätí kopca, či v blízkej doline, niektorí prichádzali s ozbrojeným sprievodom (a ich kázne sa podobali skôr na hrozby ako na komédie), niektorí prichádzali na muliciach, ale nezosadli z nich a začali hneď so svojimi akrobatickými kúskami. Ale týchto posledných pätnásť rokov, po smrti akéhosi Nazaretského začali prichádzať aj celkom mladí a zdraví ľudia s pestovanými bradami, ba dokonca aj holobradí, v bielych rúchach a s pastierskou palicou v ruke, a všetci sa nazývali apoštolmi a synmi Božími. Sandále mali zanesené prachom po dlhom putovaní a ich reči sa navzájom podobali ako vajce vajcu, ako keby sa všetci učili z tej istej knihy; všetci sa odvolávali na ten istý zázrak, pri ktorom boli prítomní: akýsi Nazaretský pred ich očami premenil vodu na víno a nakŕmil celý zástup niekoľkými rybami. Niektorí tvrdili, že Ho videli, ako sa pred ich očami vzniesol do neba v oslepujúcom jase a vznášal sa na nebesiach ako nejaký holub. Slepci, ktorých privádzali so sebou ako živých svedkov, tvrdili, že ich ten jas pripravil o zrak, ale že im poskytol svetlo ducha. A všetci sa nazývali synmi Božími a synmi Syna Božieho. Za kus chleba a pohár vína sľubovali večný život a blaženosť, no ak ich ľudia odohnali od prahov svojich domov a nahuckali na nich psov, prekliali ich a strašili ich večným peklom, kde sa telo opeká na večnom ohni ako jahňa na ražni. Medzi kazateľmi sa našli aj dobrí rečníci, ktorí vedeli dávať nedôverčivému národu a ešte nedôverčivejšej moci odpovede na mnohé otázky nielen o duši, ale aj o tele, o obrábaní zeme, o chove dobytka. Mladíkom liečili vriedky, pannám dávali rady, ako si uchovať panenstvo a ako ho ľahšie znášať; starcom radili, ako sa pripraviť na príchod smrti, aké slová majú vysloviť v súdnej hodine, ako si zložiť ruky, aby sa ľahšie pretisli cez úžinu, ktorá vedie k svetlu; matkám dávali rady, ako majú bez problémov a drahých lekárov či liekov zvládnuť svoj vlastný pôrod, ako uchrániť synov pred vojnovým virvarom, a neplodné ženy poúčali, aké čisté a prosté modlitby majú trikrát denne odriekať, aby svätý Duch obdaroval ich lono plodnosťou. A všetko to robili bez odmeny, zadarmo, bez nároku na peniaze, ak sa za mzdu neráta kôrka chleba, ktorú s vďakou prijímali, alebo krčah chladnej vody, ktorú pili lačnými dúškami, mrmľajúc pritom akési nezrozumiteľné slová. A takto kazatelia nadväzovali jeden na druhého, hoci prichádzali z rôznych končín sveta, s rôznymi jazykmi a zvykmi, s bradami i bez nich, ale všetci hovorili viac-menej to isté, čo oznámil jeden, to potvrdil druhý, množili sa len detaily, a bez ohľadu na zanedbateľné rozdiely historka o zázračných skutkoch a zmŕtvychvstaní toho Nazaretského postupne nadobúdala na dôveryhodnosti. Národy Júdska, Samárie, Anatólie si už privykli na týchto mierumilovných chlapcov so zaprášenými sandálmi, chlapcov s rukami skríženými na prsiach, mladíkov, ktorí rozprávali hlasom panny a spievali s očami obrátenými k nebu. Dávali im studenú vodu a kôrku chleba, a oni ďakovali a sľubovali im večný život, opisovali im akúsi zázračnú krajinu, do ktorej sa dostanú po smrti: tam nebude púšť ani piesok, ani zmije, či pavúky, len samé palmy s dužinatými listami, pramene ľadovej vody na každom kroku, tráva vyše kolien, slnko mierne, noci ako dni a dni večné; kravy sa tam pasú, kozy a ovce šklbú trávu po pastviskách, kvety voňajú v každej ročnej dobe, je tam večná jar, nijaké havrany, nijaké orly, všade len sláviky, ktoré spievajú po celý deň. A tak ďalej. Ten obraz rajských záhrad, ktorý na začiatku všetkým pripadal smiešny a nemožný - kto to kedy videl, aby slnko večne svietilo, kto to kedy videl, že by nejestvovali choroby a smrť? - opisovali mladíci s modrými očami s takou dôveryhodnosťou, s takým nadšením, že postupne im národ začal veriť. Keď sa lož opakuje dostatočne dlho, národ uverí. Lebo vieru národ potrebuje. Mnohí mladíci si obuli sandále s dlhými remencami a vydali sa za nimi. Niektorí sa vrátili do svojej dediny po roku - po dvoch, niektorí i po desiatich. Boli vyčerpaní po dlhých putovaniach, brady mali popretkávané bielobou. Teraz aj oni sami rozprávali potichu, ruky držali prekrížené na prsiach. Rozprávali o Jeho zázrakoch, o Jeho učení, kázali im o zázračných zákonoch, pohŕdali zmyslovými pôžitkami, obliekali sa skromne, jedli len málo, víno pili tak, že dvíhali času nahor obidvoma rukami. Avšak vždy až nečakane prudko vzbíkli, ak im niekto protirečil, ak niekto dal najavo pochybnosti o ich učení alebo o Jeho zázrakoch, ak niekto, beda mu!, zapochyboval o večnom živote a rajských záhradách. Tomu hneď živými, krutými slovami maľovali pred očami peklo, plamennou rečou ho presviedčali o treste večného zatratenia. "Nech vás bohovia chránia," píše jeden pohan, "pred ich zlými jazykmi a ich kliatbami". Vo vzťahu k pochybovačom vedeli použiť omamné slová a sľuby, lichôtky aj hrozby, a ako rástla ich moc a zväčšoval sa počet veriacich, stávali sa čoraz silnejšími, čoraz namyslenejšími. Vydierali rodiny, používali úskoky, splietali intrigy okolo každého, kto si trúfol čo len naznačiť pochybnosť o ich učení. Mali svojich provokatérov, intrigánov a tajné súdy, na ktorých vyslovovali anatémy a rozsudky, spaľovali spisy protivníkov a metali kliatby na hlavy neústupčivých. Národy sa k nim pripájali v čoraz väčšom množstve, lebo oddaných odmieňali a neposlušných trestali. Práve v tom čase sa zjavil Šimon nazývaný Mág. On kázal o tom, že Boh apoštolov je tyran, a tyran i nemôže byť Bohom pre rozumného človeka. Ten ich Boh, Jehova, Elohim sa krvilačné vrhol na ľudstvo, gniavi ho, zabíja, zosiela naň choroby a divú zver, zmije a tarantuly, levy a tigre, hromy a blesky, mor, lepru, syfilis, smršte a búrky, suchá a povodne, nočné mory a nespavosť, biedu mladosti a bezmocnosť staroby. Našich blahoslavených predkov umiestnil do rajskej záhrady, ale odoprel im najsladší plod, to jediné, čo urobí človeka iným než je pes, ťava, osol či opica - plod poznania dobra a zla. "A keď ten náš nešťastný praotec hnaný zvedavosťou chcel siahnuť na ten plod, čo urobil ten ich, ten váš Elohim, ten váš Spravodlivý, Veľký, Všemohúci? Čo?" - kričal Šimon a kýval sa na vratkej debničke. "Veď vy to viete, dobre viete. (Kážu vám o tom každý deň vaši apoštoli, Jeho sluhovia a otroci.) Vyhnal ich ako prašivých a nakazených, nemilosrdne ich vyhnal mečom ohnivým! A prečo? Lebo je to Boh zlovôle, škodoradosti a žiarlivosti. On namiesto slobody káže otroctvo, namiesto vzbury pokoru, namiesto rozkoše odriekanie, namiesto poznania dogmu... Ach, národ samarijský, vari to bolo tak dávno, čo ten nenávistník zrúcal vaše domy? Vari nezoslal na vaše polia sucho a kobylky? Vari neodviedol z vášho mesta desiatky malomocných? Vari nespustošil pred rokom vaše domy strašným morom? A aký je to Boh, aký spravodlivý, ako vravia vaši apoštoli, keď je schopný trestať rovnako aj vás za hriech, ktorý spáchali vaši dávni predkovia? Čo je to za spravodlivého, čo zosiela mor, hromy a blesky, choroby, biedu a bezmocnosť len preto, že naši predkovia hnaní zvedavosťou, tým živým ohňom, z ktorého sa rodí poznanie, sa odvážili odtrhnúť jablko? Toto, Samarijčania, toto nie je Boh, to je nenávistník, to je lotor a zbojník, ktorý svojim anjelským plukom ozbrojeným až po zuby, plukom ozbrojeným plamennými mečmi a otrávenými šípmi prikázal striehnuť na vašich cestách. Keď vám dozrejú figy, pošle na ne nákazu, keď vám dozrejú olivy, pošle na ne búrku, aby ich vyvrátil z koreňov a krúpy, aby ich udupali do zeme a premenili na blato; keď sa vám naparia ovce, pošle na ne mor alebo vlkov alebo tigre, aby vám spustli košiare; keď sa vám narodí dieťa, zošle naň kŕče a choroby, aby mu skrátil život. Aký je to Boh, aký je to boží spravodlivý, čo vie páchať toto všetko? Nie, to nie je Boh, to nie je Elohim, to nie je ten, kto je na nebesiach. To je niekto iný. Lebo Elohim, stvoriteľ neba i zeme, muža a ženy, hada i vtáka, stvoriteľ všetkého živého, ten, kto pozdvihol hory nad more, ten, ktorý stvoril moria, rieky a oceány, zelenú trávu i chladivú palmu, slnko a dážď, vzduch a oheň, to je Elohim, boh spravodlivosti. A ten, ktorého učenie vám vykladajú Peter a Ján a Pavel a ich učeníci, to je lotor a vrah. A všetko, čo vám hovoria o ňom a jeho panovaní Ján a Pavel, Jakub aj Peter, to všetko je lož, počujete, Samarijčania, lož! Ich zasľúbená zem je lož, ich Boh je lož, ich zázraky sú lož. Oni klamú, lebo klamár je aj ich Boh, ku ktorému sa utiekajú, klamú v každej chvíli, a keďže sa tak zapletajú do ohromného klbka lží, už ani sami nevedia, že klamú. Kde všetci klamú, tam neklame nikto. Kde je všetko lož, tam nič nie je lož. Panstvo nebeské, ríša spravodlivosti je lož. Každý prívlastok toho ich Boha je lož. Spravodlivý - lož. Pravdymilovný - lož. Jediný - lož. Nesmrteľný - lož. Aj ich knihy sú samé klamstvo. Klamú, lebo sľubujú lož, sľubujú raj, a raj je lož, lebo je v ich rukách, lebo oni stoja v bráne raja, jeho anjeli ozbrojení ohnivými mečmi, jeho sudcovia so lživými váhami." Národ ho počúval ľahostajne a s nedôverou, tak ako národ zvyčajne počúva demagógov: hľadá skrytý význam ich nejasných slov. Lebo národ si už privykol na skutočnosť, že relikviári, tí, čo majú moc a farizeji sladkými rečami a sľubmi obaľujú lži, vyhrážky a vydieranie. Čakali teda, že sa aj tento prezradí, že nakoniec povie, kvôli čomu prišiel, kvôli čomu tu blčia tie prázdne slová, celá tá nejasná reč, zbavená súvislostí a zmyslu. Preto ho počúvali ďalej. Určite aspoň podporí na konci ten svoj mútny výlev nejakým akrobatickým číslom, nejakým zázrakom, dúfali. "Panstvo nebeské je vybudované na lži," pokračoval Šimon a zaškúlil na nemilosrdné slnko, "a jeho strecha je postavená na dvoch vodách - na klamstve a na klamároch. Aj ich spisy sa skladajú z lživých slov a lživých prikázaní, každé prikázanie je jedna lož, desať priká¬zaní, desať lží... Nestačí im, že ten ich Elohim je tyran a pomstychtivec a zloduch zákerný ako nejaký zlomyseľ¬ný starec, ale ešte ho máte aj obdivovať, padať pred ním tvárou na zem, nemyslieť na nič iné len na neho! A nazý¬vať ho, toho tyrana, jediným a všemocným a spravod¬livým! A koriť sa len jemu jedinému! Ó, národ samarijský, čo sú to za šarlatáni, ktorí ťa navštevujú, ktorí ti pchajú do uší lži a falošné sľuby? Oni si jeho milosť prisvojili sami pre seba, ale od vás chcú, aby ste sa mu klaňali bez reptania, aby ste znášali všetky krivdy, nešťastia, rany, choroby, zemetrasenia, povodne, mor, a aby ste pri tom ani nezastonali! Prečo by vám inak bránili, aby ste jeho meno brali do úst? Lož, hovorím vám, ľudia samarijskí, všetko, čo vám hovoria oni, je lož, všetko, čo vám vravia Peter a Pavol, všetko je to lož a luhárske majstrovstvo ich učeníkov, všetko je to strašný a ukrutánsky podvod! A preto: nezabíjaj! Lebo zabíjanie je jeho robota, toho ich Jediného a Všemocného a Spravodlivého! Jeho je podrezávať a zabíjať deti v kolíske, matky pri pôrode i bez¬zubých starcov! To je jeho robota, preto: nezabíjaj! Len on a jeho sluhovia zabíjajú! Oni sú jediní vyvolení! Oni sú určení na to, aby boli vlkmi – a vy aby ste boli ovcami! A preto, národ samarijský, oddaj sa ich zákonom!... A preto: nebúr sa, aby si oni mohli odtrhnúť kvet tvojich panien! A preto, nezáviď blížnemu svojmu, lebo mu nemáš čo závidieť! Oni chcú od teba všetko, dušu aj telo, ducha i myseľ, a dávajú ti za to prísľuby; za tvoju dnešnú pokoru, za tvoju dnešnú modlitbu a tvoje dnešné mlčanie ti dávajú strakatú lož sľubov, sľubujú ti budúcnosť, budúcnosť, ktorej niet...“ Šimon si nevšimol, alebo sa aspoň tak robil, že sa už ľudia rozišli a že ho počúvajú už len tí, ktorí sa nazývajú jeho učeníkmi, až kým mu Sofia, jeho verná sprie¬vodkyňa, nezačala utierať čelo; potom mu podala džbán s vlažnou vodou: oteplela, aj keď bol džbán zakopaný hlboko v piesku. Sofia bola asi tridsaťročná žena s útlym pásom, hustými vlasmi a očami čiernymi ako trnky. Cez priehľadný jasný plášť mala prehodené pestrofarebné hodvábne šály, nepochybne kúpené v Indii. Šimonovi učeníci o nej rozprávali ako o stelesnenej múdrosti a zrelej ženskej kráse, zatiaľ čo kresťanskí pútnici o nej šírili kadejaké klebety: že sa rada parádi, že je to bývalá neviestka, nerestnica, radodajka a šarlatánka, ktorá sa prikmotrila k milosti svojho šarlatánskeho spoločníka rovno z akéhosi nevestinca v Sýrii. Šimon to nepopieral. Jej dávny osud otrokyne a súložnice mu slúžil ako očividný príklad a dôkaz Jehovovej ukrutnosti a surovosti tohto sveta. Ten Padlý Anjel, tá Zablúdená Ovečka, tvrdil ostatným, je len obeťou Božej krutosti, je to vraj len Čistá Duša zakovaná do ľudskej telesnosti. Jej duch sa sťahoval stáročiami, ako keby putoval z nádoby do nádoby, z jedného tela do druhého, z jedného preludu do ďalšieho. Ona bola Lótova dcéra, ona bola Ráchel, ona bola Krásna Helena. (Gréci a barbari obdivovali teda ten istý prelud, krvácali kvôli tomu istému fantómu!) Jej posledným prevtelením bola práve tá prostitútka v sýrskom bordeli. „A kým,“ pokračoval Šimon vzápätí potom, ako vypľul hit vlažnej vody, lebo uvidel skupinku pútnikov v bielych hávoch na mieste, kde sa dom vynáral z tieňa; a spoznal Petra a jeho učeníkov vyzbrojených pastierskymi palicami... „A kým pod temným príkrovom nebies, v temných zákutiach zeme, v temnici života uvidíte bohatstvo, ako vás oni učia, zavrhnite telesné slasti, opovrhnite ženou, tým džbánom nektáru, tou urnou s balzamom, v mene ich lživého raja a v strachu pred ich lživým peklom, ako keby nebol peklom tento náš život...“ „Niekto sa rozhodol pre pozemské, a niekto pre nebeské panstvo,“ povedal Peter, opretý obidvoma rukami o palicu. „Opovrhnúť bohatstvom môže len ten, kto bohatstvo mal,“ povedal Šimon a zazrel na neho svojím väčším okom. „Obdivovať biedu môže len ten, kto bol sám bedárom; zavrhnúť telesné rozkoše môže len ten, kto ich skúsil.“ „Syn Boží skúsil utrpenie,“ povedal Peter. „Jeho zázraky sú dôkazom spravodlivosti,“ dodal jeden z Petrových učeníkov. „Zázraky nie sú nijakým dôkazom spravodlivosti,“ povedal Šimon. „Zázraky slúžia ako posledný argument pre ľahkoverný dav. Túto módu zaviedol ten váš ne¬šťastný Žid, čo skončil na kríži.“ „Takto
môže hovoriť len ten, kto má sám takú istú moc,“ odpovedal Peter. „Viem, aká je moja moc,“ riekol Šimon, „a viem, že siedme nebo nedosiahnem. Ale šestoro nebies zdolám. K siedmemu dosiahne len myseľ, lebo tam je všetko len jas a blaženosť. A blaženosť nieje daná smrteľníkovi.“ „Nemudruj,“ povedal jeden z Petrových učeníkov. „Ak doletíš tamto k tomu oblaku, budeme ťa uctievať tak, ako uctievame Nazaretského.“ Keď ľudia z dediny zistili, že pri veľkom olivovníku za dedinou sa dejú akési čudné veci a že možno ten útáranec nakoniec predsa len ukáže niečo zo svojich fakírskych kúskov, začali sa postupne znova schádzať. „Vráť sa čím skôr,“ povedal posmešne jeden z tých, čo sa prizerali. „Ale nechaj nám nejakú zálohu.“ Šimon
si odpásal povraz a položil mu ho k nohám. „Čaká, kým zapadne slnko – pod plášťom tmy sa mu ľahšie ujde,“ pridal sa jeden z Petrových učeníkov. „A daj si pozor, aby si nenachladol!“ Šimon
zrazu poskočil ako kohút, obidvoma nohami súčasne, neobratne pritom
mával rukami – spod sandálov sa mu zdvihol kúdoľ prachu. Peter
sa len-len udržal, aby sa nahlas nezasmial na takomto mudrovaní, ale
skryl úsmev do brady. „Ľahšie je špekulovať ako letieť, to priznávam,“ povedal Šimon so smútkom v hlase. „Ale aj ty vieš tárať, aj keď si sa vo svojom mizernom živote neodtrhol od zeme ani na meter vysoko... A teraz ma nechaj, nech sa sústredím, nech sústredím svoje myšlienky do jediného ohniska, nechaj ma zo všetkých síl myslieť na hrôzu pozemského života, na nedokonalosť sveta, na miriády životov, ktoré sa pretŕhajú, na zvieratá, čo sa navzájom požierajú, na zmiju, ktorá sa mazná s laňou, keď prežúva kdesi v tôni, na vlkov, ktorí trhajú jahnence, na modlivky, ktoré zabíjajú svojich partnerov, na včely, ktoré umierajú, keď vypustia žihadlo, na bolesť matiek, ktoré nás rodia, na slepé mačiatka, ktoré deti topia v rieke, na hrôzu rýb v útrobách veľryby, na hrôzu veľryby, keď sa vyhodí na breh, na smútok slona, ktorý zomiera od staroby, na krátkotrvajúcu radosť motýľa, na klamnú krásu kvetov, na kratučký mam ľúbostného splynutia, na hrôzu preliateho semena, na bezmocnosť starnúceho tigra, na hnilobu zubov v ústach, na miriády mŕtvych listov, ktoré sa vrstvia v lesoch, na strach práve vyliahnutého vtáčaťa, ktoré matka vytláča z hniezda, na pekelné múky dážďovky, ktorá sa opeká na slnku ako na živom ohni, na bolesť mileneckej rozlúčky, na zhrozenie malomocných, na údesnú metamorfózu ženských pŕs, na rany, na bolesť slepcov...“ A zrazu uvideli, ako sa smrteľné telo Šimona Mága odliepa od zeme, ako sa dvíha rovno hore, čoraz vyššie, ako len sotva máva rukami ako ryba plutvou, len má¬ličko, takmer nerozoznateľné, a vlasy a brada mu vejú pri tom vznášaní, pri tom pomalom lete. V náhle vytvorenom tichu nebolo počuť jeden jediný výkrik, jeden jediný vzdych. Dav stál ako skamenený, s očami upretými na nebo. Dokonca aj slepci obracali svoje prázdne beFmá k nebesiam, lebo v tom náhle vzniknutom tichu pochopili, čo sa stalo, kam všetci sústredili svoj zrak, kam sa obrátili všetky hlavy. Peter stál tiež ako uhranutý s ústami otvorenými od údivu. On neveril na zázraky, iba ak na zázraky viery – a taký zázrak mohol pochádzať len od Neho, jediného skutočného Mága, od toho, ktorý premenil vodu na víno; všetko ostatné sú len podfuky kaukliarov, neviditeľné povrazy. Zázrak je daný výlučne kresťanom, ba aj medzi kresťanmi len tým, ktorých viera je tvrdšia ako skala, taká, aká bola tá Jeho. Po chvíľkovom
zaváhaní, v strachu z oklamania – lebo to nemôže byť nič iné iba klam
zmyslov, egyptská trho¬vá mágia – si pretrel oči, potom vrhol pohľad
na miesto, kde pred chvíľou stál (a kde teda musí stáť aj teraz) Šimon
zvaný Mág. Ale tam nebol – uvidel len ten ľanový povraz z pása, stočený
ako had, a ešte prach, ktorý pomaly sadal, prach, ktorý zvíril Šimon,
keď poskakoval ako nejaký nepodarený operenec, mávajúc rukami ako zostal
neochvejný vo viere v Teba a v láske k Tvojmu A Boh
mu povedal: Peter
potom otvoril oči, vystúpil na hŕbu vysušeného hnoja, na ktorej sa rojili
muchy a začal kričať na plné hrdlo: „Videli ste to, čo ste videli, boli ste obeťami omámenia svojich zmyslov, ten čarodejník a fakír, ktorý sa to naučil v Egypte...“ „On dodržal svoje slovo,“ povedala Sofia. „Kým narátam do desať,“ pokračoval Peter a nevšímal si ju, „kým narátam do desať, jeho telo dopadne na zem, ktorou opovrhol, spadne ako kameň pred vaše nohy a už nikdy sa nezdvihne z prachu... Lebo jediný Boh tak chce... Raz...“ „Lenže aj tak vzlietol,“ povedala Sofia. „Dokázal, že je Mág.“ „Dva...“ „Aj keď padne, zostane víťazom,“ povedala Sofia. Kým Peter rátal, oči mal zatvorené, ako keby chcel oklamať čas. No potom začul výkrik davu a otvoril oči. Na tom istom mieste, kde predtým Šimon zmizol, sa vynorila z oblakov čierna bodka, ktorá neustále rástla. Telo Šimona Mága padalo k zemi ako kameň, otáčajúc sa okolo svojej pozdížnej aj priečnej osi. Mág mával rukami aj nohami a bol čoraz väčší a zreteľnejší. Dav sa odrazu rozpŕchol na všetky strany, možno v strachu, že na niekoho z nich dopadne to telo, strmhlav sa rútiace z oblakov. Všetko potom malo rýchly spád. Ako vrece plné zvlhnutého piesku, keď padne z kiridžijského voza alebo ako ovca, ktorú spustil orol z výšky, tak treslo o zem telo Šimona Mága. Prvá k nemu pribehla Sofia-Neviestka, jeho verná sprievodkyňa. Chcela mu zakryť oči šálom, ktorý mu dala, ale nemala silu ani na to, lebo musela sklopiť zrak vydesená pohľadom, ktorý sa jej naskytol. Ležal na zemi s rozbitou hlavou, polámanými údmi, znetvorenou tvá¬rou, celou zakrvavenou, s črevami vyliatymi z tela ako črevá zabitého vola, nie, to už nebol on, na zemi ležala hromada rozdrúzganých a polámaných kostí a franforcov mäsa, a jeho burnus, jeho sandále a jeho šál sa zmiešali s kosťami a mäsom do jedinej údesnej rozdrvenej masy. Tí, ktorí pristúpili bližšie, aby videli tento výjav, počuli, ako povedala hlasom, akým sa vyslovujú kliatby: „Aj toto je dôkaz pravdy jeho učenia. Ľudský život je pád a peklo, a svet je v rukách tyranov. Nech je prekliaty najväčší zo všetkých tyranov – Elohim.“ Potom sa s nárekom vydala do púšte. 2. Podľa inej verzie nesústredil svoju výzvu na siedme nebo, ale na zem, najväčšiu zo všetkých Ilúzií. Šimon vraj ležal v tieni veľkého olivovníka s rukou pod hlavou a pohľad upieral na nebo – na „hrôzu nebies“. Pri ňom sedela Prostitútka s nohami „rozkročenými ako stelná krava“, ako poznamenáva jeden z kresťanských polemikov (o ktorom sme si však nie istí, či prináša vlastné svedectvo, alebo len cituje niektorého svedka tohto výjavu. Alebo si jednoducho vymýšľa.) Olivovník a jeho prívetivý chládok však na základe opakovaného svedectva zostávajú azda jediným pevným faktom tejto nezvyčajnej historky o Šimonových zázračných skutkoch. Náhoda totiž chcela, aby tadiaľto práve prechádzal Peter so svojou suitou. Nepochybne vyprovokovaný Sofiinou nedôstojnou pózou jeden z učeníkov s hlavou obrátenou nabok, aby sa vyhol pokušeniu, položil Šimonovi otázku: či je lepšie siať na zemi a žať na nebi, alebo je lepšie hádzať semená do vetra – bola to scholastická otázka, ktorá si vyžaduje nedvojzmyselnú odpoveď. Šimon sa oprel o lakeť a bez toho, aby sa zdvihol, mu ponad plece odpovedal: „Každá zem je zem a je úplne jedno, kde človek seje. Skutočná jednota vzniká až vtedy, keď sa zmiešajú muž a žena.“ „Každý muž a každá žena?“ spýtal sa Peter a len-len že sa od údivu neobrátil na Sofiu. „Žena je nádoba blaženosti,“ povedal Šimon. „A ty, ako každý pomätenec, si predsa len zapchávaš uši, len aby si si ich nepoškvrnil a zatváraš oči alebo utekáš, keď nevieš, čo máš odpovedať.“ Potom nasledovala dlhá teologická rozprava o Elohimovi, o treste a pokání, o zmysle života, odriekaní, o duši a tele, všetko premiešané scholastickými dôkazmi a citátmi v hebrejčine, gréčtine, koptštine a latinčine. „Duša je alfa a omega,“ zakončil Peter prednášku. „Dobré je to, čo sa páči Bohu.“ „Skutky nie sú dobré, alebo zlé samy osebe,“ povedal Šimon. „Morálku určujú ľudia, a nie Boh.“ „Skutky milosrdenstva sú zárukou večnosti,“ povedal Peter. „Zázraky sú dôkazom pre tých, ktorí ešte pochybujú.“ „Môže ten váš Boh napraviť zneuctenie jedinej panny?“ spýtal sa Šimon a pozrel pritom na svoju družku. „On má
duchovnú moc,“ povedal Peter, očividne zaskočený takouto otázkou. Sofia
sa dvojzmyselne usmievala. Jeden z učeníkov odbehol do blízkej osady a vrátil sa so skupinkou robotníkov, ktorí v doline kopali akúsi studňu. Na pleciach niesli krompáče, lopaty, sekery. Za nimi sa hrnula celá osada, všetko, čo sa mohlo hýbať, lebo správa o tom, že sa zjavil nejaký egyptský čaro¬dejník, ktorý sa chystá urobiť zázrak, sa rýchlo rozšírila po blízkom okolí. „Šesť lakťov hlboko,“ zopakoval Šimon. Robotníci sa dali do práce a čoskoro vrchný piesočný sloj vystriedali väčšie kamene a potom akási suchá čer¬venkastá zem. Lopaty vyhadzovali hlinu, v ktorej bolo vidieť stopy po koreňoch; ostriami preseknuté červy sa zvíjali a krčili na slnku ako na rozpálenej peci. Sofia stála bez slova pri jame, ktorá bola čoraz hlb¬šia, zatiaľ čo Šimon – ako nejaký domáci pán, ktorému kopú studňu alebo kladú základy nového domu – dával robotníkom príkazy, meral krokmi šírku a dížku jamy, spúšťal do hlbky Fanový povraz, mrvil piesok a zem medzi prstami. Keď bola hotová aj rakva – hrubo tesané dosky z vo¬ňavého cédrového dreva pospájané drevenými klinmi – Sofia vzala svoj šál a ovinula ho Šimonovi okolo hrdla. „Tam dole je chladno ako na dne studne,“ povedala. Šimon sa od nej náhle odtrhol a rukou podrmal dosku rakvy, akoby si chcel overiť pevnosť konštrukcie. Potom obratne vkročil do rakvy a ľahol si. Robotníci pristúpili bližšie a na jeho pokyn zatíkli kameňmi veľké kliny do veka rakvy. Peter niečo pošepkal jednému zo svojich učeníkov. Učeník podišiel k truhle a preveril zatlčené kliny; kývol hlavou. Peter zdvihol ruku, ktorá sa ľahko chvela a robotníci podložili pod rakvu povrazy, a potom ju pomaly, opatrne spustili do jamy. Sofia nehybne stála vedľa. Zem začala dopadať na veko. Bolo počuť zvuk podobný úderom do obrovského bubna, ktorý sa rýchlo vzďaľuje. Čoskoro tu, na mieste, kde bola jama, neďaleko veľkej palmy, vznikol hrob, kopček podobný piesočnej dune. Peter vystúpil na hrob, zdvihol ruky k nebu a začal mrmlať akúsi modlitbu. S privretými očami a hlavou mierne sklonenou nabok pôsobil ako človek, ktorý počúva nejaké vzdialené hlasy. Vietor ešte počas toho dňa zotrel stopy bosých nôh a sandálov z navŕšeného piesku. Po troch dňoch – a bolo to v piatok – vykopali hrob. Okolo bolo oveľa viacej sveta ako pri zakopávaní, lebo správa o mágovi, fakírovi, iluzionistovi sa dostala aj do vzdialenejších končín. Sofia, Peter a jeho učeníci ako sudcovia, ktorým všetci dávali prednosť, stáli pri jame najbližšie. Najprv zacítili ohromný zápach ako z pekla. Vzápätí uvideli pod odkopanou hlinou sčerneté, akoby zhrdza¬vené dosky rakvy. Robotníci vytíkli kliny a zdvihli veko. Šimonova tvár sa podobala rozožratej malomocnej mase; z očných jamiek vyliezali červy. Len zožltnuté zuby boli vycerené ako v kŕči alebo ako keby sa smial. . Sofia si rukami zakryla oči a vykríkla. Potom sa zrazu otočila k Petrovi a povedala hlasom, pri ktorom sa musel zachvieť: „Aj toto je dôkaz pravdy jeho učenia. Ľudský život je pád a peklo, a svet je v rukách tyranov. Nech je prekliaty najväčší zo všetkých tyranov – Elohim!“ Dav sa rozostúpil a ona sa cez stíchnutý zástup vy¬brala s nárekom do púšte. Jej smrteľné telo sa vrátilo do nevestinca a jej duch sa presťahoval do nejakej novej Ilúzie. Preložil
Karol Chmel
|
Obálka:
ISBN:
80-85508-16-8 |
|
|