|
|
|
|
Aktuálne
|
STANO KOČIŠ: Otvoriť si mapu 
V ústraní, kdesi za ozvenou tichých hlasov píše sa skromne a dobre. Bez chvatu, bez ilúzií o napísanom, bez bariér a iluzórnych bardov. Autor sa ozval nedebutujúco a pekne nahlas poviedkami new york, šesť dní, nantucket, hofbräuhaus a čangša, ktoré vyšli v časopise Fragment v rokoch 2006 a 2014. Šliapač zemegule Stano Kočiš – ročník 1977 – je absolventom strojníckej fakulty a strojcom tejto rozcestovanej knihy poviedok.
kráľovka …mapa hodená na stole, bude to môj prvovýstup, mara už tam bol, „pôjdeme z telgártu a vrátime sa cez šumiac,“ buchli sme pivo, vleje sa do našich útrob a rozmýšľame, či si dať ďalšie, „dajme ešte jedno, vlak nám ide o pol piatej, vyspíme sa dosť“... ...„ja mám iba favoritku,“ „na tom nevyjdeš, braňo ti požičia horský,“ posledné pivo vo dvorečku, posledné pivo, posledné pivo a ešte jedno, hruška, do druhej nohy, kapurkova, hore ruka, dole hlava… ...malého džuka s mirkou som nechal doma a išiel na východ radšej sám, „ta dohodneme plan ne?“ skúsil vlado, „jaky plan, co špekuluješ, idzeme a hotovo, ber fľašku a mapu,“ mara ho schladil, „a na co mapu?“ „pre istotu,“ „dame ešči jedno, panove?“ „neviem, ja už asi,“ vlado nestihol dopovedať a už mal ďalšiu hrušku pred sebou, bar sme zatvárali o pol druhej… ...poslepiačky nahmatám hrubé ponožky a o číslo väčšie trenírky, z chladničky vyberám jablko, rumbu kofilu a dvojplošník z chleba, vkladám režinku do bundy a s rozviazanými topánkami vybehnem na ulicu, ostrý januárový vzduch mi zlepí nosné dierky, stretávame sa na hrádzke, mara zostal v krčme dlhšie, nezaspal, ponáhľame sa na vlak, ďalšie lepenkové lístky do zbierky, „koľko už ich máš?“ „dvetisícpäťsto osem,“ „toto je dvetisícosemstošesťdesiaty piaty,“ „dvetisícdeväťsto tretí, mám šťastie, už ich predávajú iba niekde,“ povie mara a starostlivo si ho ukladá do peňaženky zavesenej na krku, „dostal som už iba obyčajný, papierový, z tlačiarne“... ...brzdy zapišťali na stanici, usádzame sa na koženkovú sedačku, sprievodca apaticky štiká lístky a malé kolieska z lepenky sa pomaly skotúľajú po jeho nohaviciach až na podlahu, ako bez slova prišiel, tak aj odišiel… ...naložíme bicykle do batožinového vozňa, mara, maťo, brat a ja, tri litre vína, v poprade vykladáme bicykle a sadáme do najbližšej krčmy dohodnúť plán, po jednom pive schvaľujeme plán jednomyseľne... …úsmevy na stanici, turisti s teleskopickými palicami nahodení v goretexoch a softšelkách, príležitostní priatelia hôr a čundráci bez gitary, zálesáci, ktorým aspoň raz do roka patrí kráľova hoľa a priľahlé lesy s hančou, motorákom na trati margecany červená skala… ...ako mladé uchá sedíme ticho vo vlaku, sledujeme telgártsky viadukt a špirálový tunel, po telgártskej slučke nasleduje telgárt, okolo nepovšimnutých potravín prejdeme rýchlym a odhodlaným krokom, nezaťaženým peniazmi, fľaškou a teleskopickými palicami… …„dobrý,“ vchádzam s gitarou v ruke do krčmičky pod vlekom niekde v mlynkoch, „jedno pivo,“ zatiaľ čo čakám na ostatných, pridružia sa miestni a pýtajú si zahrať, ďalšie pivo na stole, „vítr vane pouští, po písku žene klobouk,“ pivo, „zahnal ho do houští,“ gitary z dedinky aj mlynky sa zbiehajú do krčmy, jednu vyťahuje spod pultu teta krčmárka, ďalšie priniesli chalani, mariachi hrajú do polnoci... ...vo vernári sme boli celkom rýchlo, ťahali sme sa navzájom a mysleli na krčmu, dve pivá pod vernárskym kopcom padli vhod, utlmujú bolesť pri výstupe, jazyky na predných kolesách, nepravidelný rytmus, smradľavá vétrieska, búšenie sŕdc, sucho v ústach, myšlienky na školu, na stop vo francúzsku, na kúpanie sa v jazere, na budúcnosť po škole a robotu niekde za počítačom, vrchol, zjazd, križovatka, smer brezno… ...v telgárte vystupujeme z vlaku a posledné zásoby odtečú ešte na peróne, nútená zastávka v potravinách, krátky polhodinový odpočinok, smerujeme k lesu, po tristo metroch oddych a doplnenie tekutín, strácame sa, mapa, cesta späť, oddych a doplnenie tekutín… ...diplomat šľahá bičom na lúke, vykĺbi rameno, „chyť ma za ruku, pomaly si ju opri o plece a teraz ťahaj,“ po náprave kráčame ďalej… ...rýchlym tempom sa dostaneme k trafostanici, počasie sa mení každých päť minút, „už vidno vysielač mara, a zase ho nevidno,“ „poďme ďalej,“ zavelil mara, „zase ho vidno,“ „a zase nevidno“... ...okolo druhej sme boli na červenej skale, sedíme v krčme a dáme si po štyri pivá, „kluci, nevíte mi poradit nějakou hezkou a nenáročnou stezku?“ pozrieme sa na trekový bicykel s českou vlajkou na volante, vhodný tak akurát na vyjížďku hezkou a nenáročnou stezkou, hľadíme na seba, „poď s nami, cesta vedie až k vysielaču a zjazd dole nemá chybu,“ maťo presviedča honzu… ...ešte pred trafostanicou sa roztrúsime na tri skupiny, ženy, muži, a ženy s mužmi… ...„kde ste?“ voláme z jednokorunového ericssonu, „v lese,“ „mara s daňom ešte nevyšili z lesa,“ pri trafostanici jeme rožky s horčicou a čingovskou salámou, „tí už asi nevyjdú“... ...čím vyššie stúpame, tým viac fúka, zdá sa, že vysielač sa stále vzďaľuje, hlavu už radšej nedvíham, vysielač sa ukáže len sporadicky a turisti skoro vôbec, občas nevidíme ani na krok, laná ukotvené k zemi prezrádzajú, že sme konečne na mieste… ...po šumiac to ešte šlo, potom začali muky, prvý zosadol honza, lebo mu nestačili prevody, zo solidarity sa pridal maťo a mara, ja a brat sme šliapali ďalej, keby som zastavil, už by som sa nerozbehol, tlkot srdca všetko prehlušuje, obočie nestíha nasávať pot a oči štípu, každé pretretie čela mi uberá zo síl tak ako každá ďalšia zákruta, keď sa už zdá, že bude posledná, všetko pivo sa postupne odparuje cez póry po celom tele… ...nechce sa mi veriť, že nám to ide tak ľahko, po predošlých skúsenostiach fľašu otvárame iba sporadicky a skupinka ženy s mužmi funguje lepšie ako samotní muži a ženy… …dvanásť hodín a sme hore na vysielači, je tu asi päťdesiat ľudí z tradičného organizovaného výstupu, niektorí už od desiatej, sud piva je narazený a pomaly z neho ubúda, na oblohe nie je ani obláčik a vietor vôbec nefúka, na jednej strane vysoké tatry, na druhej slovenské rudohorie, mara s daňom konečne pri trafostanici… ...smäd hasíme vodou z termosky prichystanej v rohu vo vstupnej miestnosti, je ako z roztopeného snehu, mara píše poznámky do sprievodnej knihy a pýta si obligátnu pečiatku na pohľadnicu… ...na vrchole sme tesne po západe slnka, takže svetlá ostali vypnuté, honza a ostatní prichádzajú pol hodinu po nás, ostáva nám posledný liter vína, vodu z termosky nechce nikto… ...topiaci sa sneh kvapká zo strechy ratraku, všetci sa pri ňom zhromažďujeme, na to koľko sa vypilo, sme tu všetci skoro, vieme, že ešte nemáme vyhraté, dole je to ďaleko, fľaše nie sú dopité a vlak nás čakať nebude… ...po dvoch hodinách prichádza daňo so sveťou, po nejakej dobe aj mara, holý do pol pása, spálený od slnka, alkoholový dych, vrásky na čele, nerovný krok, mútne oči, nadávky, sadne si na kameň pred vysielačom a ťažko dýcha, ľudia sa zdvihnú a po jednom odchádzajú, sud je prázdny, ani kvapka, mara zdvihne hlavu a pozerá, ako ho všetci prekračujú a mieria nadol, prekvapenie v tvári strieda skľúčenosť a nakoniec rezignácia… ...v hustej hmle hľadáme orientačné palice zapichnuté v snehu, po malom zaváhaní znovu nachádzame chodník do telgártu... ...„poďme dole na vernár,“ ráno nás maťo zase presviedča, honza mu už neverí a vracia sa späť smerom na šumiac, my schádzame po tráve do údolia a odtiaľ znovu do kopca, zosadneme z bicyklov a ťaháme ich za sebou po strmých svahoch, znovu do údolia a znovu hore kopcom, konečne nachádzame lesnú cestu, ktorá nás privedie k hlavnému ťahu na rožňavu… ...vraciame sa späť na telgárt, ženy a muži a ženy a muži, daňo vyráža o pár minút po nás, stráca smer, s rukami pri tele, a krátkymi, rýchlymi krokmi smeruje na šumiac, zachmúrená tvár a vypúlené červené oči prezrádzajú jeho sústredenie a boj s alkoholom, „sérvus, parobci!“ vlado sa lúči, mieri omylom na šumiac pol hodinu po daňovi, máva rukami, robí dlhé kroky, má vypúlené červené oči... …ideme naspäť cez martalúzku, potok je pokrytý tenkou vrstvou ľadu a polmetrovou vrstvou snehu, prepadáme sa až na dno, púšťame sa dolu po bruchu, sme celí premočení, krčma pod vlekom, mláky na dlážke, gitary, „don’t let me down“... ...„a ty tu co robiš?“ daňo vstal z trávy, kde si na chvíľu zdriemol a prekvapene hľadí na vlada, „ja?“ „co ty tu robiš,“ daňo pochopil, že sa im stalo to isté, bežali na šumiac a dúfali, že sa nejako dostanú do červenej skaly na vlak, dlhé, krátke kroky, vypúlené oči, „stoj!“ skríkne daňo na šoféra v šumiaci pri kostole a postaví sa mu do cesty, „dám ti desať eur, keď nás hodíš na červenú skalu“… ...do vlaku sme vniesli chladný, svieži vzduch, krútime sa okolo kráľovej hole, nakoniec sa vyjasnilo a v tme vidieť svetlá vysielača, mara má ďalšie papundeklové lístky, vyhľadá revízora a dáva si ich štiknúť… …posledný strmák na grajnar a potom už len zjazd do novoveskej huty, cestu do vlách už ani neregistrujeme... ...„musíme ísť, možno pôjdu ďalším vlakom,“ nastupujeme do vlaku, daňo s vladom nás už čakajú s fľašou v ruke, rybie oko zachytáva všetko, smiech vo vozni, krik, spev, alkoholový opar, zarosené okná, horúčavu, daňo spí na podlahe a mara nad ním, prázdna fľaša sa kotúľa zo strany na stranu po celom vozni, vlak zastaví v gelnici, fľaša hlasno udrie o dvere na konci vozňa a daňo s marom sa zobudia, čakáme vonku pri rušni na prípoj, „ta co, idzeme abo co?“ vystrčí daňo holú hlavu z kabínky rušňovodiča, prekvapený rušňovodič ho vyháňa odtiaľ preč, „tu nemáte čo robiť,“ daňo sa obhajuje, „my žeľezničarééé“...
|
Obálka:
ISBN:
978-80-89499-46-5 |
|
|