|
|
|
|
Aktuálne
|
IVAN
KOLENIČ: Nožnice
Brechot psov, kroky na chodbe, útržky rozhovorov... Otvoril som oči, chvíľu nechápavo zízam na strop, na praskliny v omietke; prehrabávam sa v pamäti, rozpamätávam sa, celé telo ma páli... Rozpamätávam sa, premietam si posledné okamihy... Mám sucho v ústach, popraskané pery, tŕpnu mi prsty na nohách. Pred niekoľkými hodinami som sa napchal kilami tabletiek, nasypal som si do dlane zvyšky rohypnolov, neurol a citalec, prehltol všetko, čo sa dalo a celú dávku zalial poriadnym hltom vodky. Pokojne a bez afektu - ako človek, ktorý sa konečne dopracoval k definitívnemu rozhodnutiu. Po rokoch úzkostných horúčiek a neznesiteľných stavov na pokraji šialenstva ma vlastná beznádej prinútila urobiť radikálny krok. Príčina? Dôvod? Smiešne otázky... Každý nádych a výdych môže byť dôvod, každý pohľad, úder srdca... Možno existujú nejaké veľké príčiny a dôvody - ja o nijakých neviem, s nijakými som sa nestretol, a keby som ich aj poznal, sú mi ukradnuté! Bláznovstvo? Vrodená indispozícia? Možno. Každému, kto sa rozhodne urobiť podobnú vec je úplne jedno, čo si okolie o jeho čine pomyslí, motívom zostáva len to jediné: zbaviť sa pocitov panického strachu, úzkostí, nepredstaviteľnej duševnej biedy a bolesti. Každých štyridsať minút si niekto dobrovoľne siahne na život. Pred mnohými rokmi, keď som sa pokúšal urobiť niečo podobné, bol môj exces podmienený užívaním nadmerného množstva alkoholu. Pil som veľa a často, nakoniec každý deň, hocikde a hocikedy, s hocikým, prestával som sa kontrolovať, hádal som sa s Lenkou, so svojou ženou, padal som stále hlbšie a hlbšie do postalkoholických depresií - až som sa v nepríčetnosti otrávil rudotelom: v treskúcej zime pri otvorenom okne. Na následky vplyvu alkoholu zomrie ročne na celom svete dva milióny ľudí. Lenka ma našla úplne náhodou, keď sa v noci prebudila a išla sa napiť vody. Z celej tejto nelichotivej mizérie sa mi v tej dobe podarilo pomerne ľahko vyviaznuť pomocou ambulantnej liečby a dohovorov istého výnimočnéhočloveka - bol to lekár, psychiater a dnes už nežije. Štyri roky po afére s rudotelom som sa alkoholu vyhýbal, nevypil som ani kvapku, až jedného dňa v jesenných mesiacoch, po ťahajúcich sa pocitoch nervozity a rodiacej sa úzkosti, sa niečo vo mne zlomilo: zabudnutá informácia, nevyliečený návyk... Siahol som po poháriku a vzápätí som sa neregulovane opil, úplne do bezvedomia. Moje šialenstvo sa znovu prebudilo v plnej sile... Tri týždne som takmer neprekročil prah bytu, v ktorom sme žili. Najprv som si prestal čistiť zuby a v nasledujúcich dňoch som sa prestal umývať. Rezignoval som na všetko. Nedíval som sa do zrkadla, aby som nevidel svoju úbohosť. Jedol som veľmi málo, iba zmrzlinu, uskladnenú v mrazáku, občas sa mi podarilo prehltnúť pár lyžičiek polievky z polotovaru. Alebo som nejedol vôbec nič. Vychádzal som len zriedka, kúpiť si cigarety a fľaše - hocijaký alkohol, víno, vodku... Chodil som po izbe s rukami za chrbtom a mlčal do stien, mlčal som, prehlušovaný výkrikmi zhubného vnútorného zúfalstva. Každý zvuk mi pripadal ako ohavnosť, trápenie, útok na moju osobnosť, šumy, ruchy, náhodné buchnutie, všetko mi spôsobovalo neskonalé utrpenie, ktoré som prehlušoval mohutnými dávkami alkoholu... Otupoval som sa nepretržite, systematicky, bez ohľadu na to, čo spôsobujem sebe a svojim najbližším... Pil som, kým ma droga nezmohla. Úplne ma prevalcovala - bez výstrahy, bez upozornenia. Preberal som sa s opileckého chrápania niekoľko minút pred polnocou, zvalený medzi topánkami a dych mi vyrazili neznesiteľné kŕče pod rebrami... Zvíjal som sa, skuvíňal som - od bolesti, ktorú som dovtedy nepoznal. Akoby mi niekto chcel vytrhnúť kus vnútorností, akoby mi horeli črevá. Zalapal
som po vzduchu: - Lenka, - vyriekol som priduseným hlasom, - Lenka,
mňa strašne bolí brucho... A vzápätí kŕč, bezohľadný kŕč, hrozný tlak, musel som sa zohnúť, nedokázal som sa vystrieť, nadýchnuť, zostal som zlomený ako hrbáč, vypliešťal som zakalené oči na svoju ženu. Lenka sa prebrala a začala ma spovedaď; či som naozaj sám vypil celú fľašu vodky, či som niečo jedol, kým bola preč a prečo jej lužem, keď sa ma každý deň pýta na množstvo vypitých liehovín... Bola by ma z kože zdrala, ale keď videla, že blednem od bolesti, zdvihla slúchadlo a zavolala záchranku... Odviezli ma rovno na Kramáre, na pohotovosť, kde som možno aj dve hodiny trpel, stále v predklone, kým prišiel na mňa rad. Brucho som mal zaliate betónom, kameňmi, až mi tuhla krv... Ubehla večnosť, kým ma vyzvala sestra, aby som ju nasledoval: - Poďte, - ukázala na mňa prstom, - vy! Zohnutý ako tá najposlednejšia kalika som sa doknísal do ambulancie. Lekárka v najlepších rokoch si posunula okuliare, premerala si ma od hlavy po päty a sucho skonštatovala: - Alkohol, čo? Dnes v noci už tretí opilec. Koľko toho v sebe máte? - Ja neviem,
- povedal som. - Veľa... Zohla sa ku mne so zdvihnutým obočím, nahmatávala moje trpiace orgány, skúmala celú oblasť pod rebrami, pýtala sa, kde konkrétne cítim kŕče... Bežná rutina odborníčky z pohotovosti. Povzdychla si a rázne niečo načarbala, podala mi kúsok papiera so slovami o tom, že ma posiela na sonografické vyšetrenie... Blúdil som nemocnicou ako v hmlách, stále prihrbený, vnímal som len podlahu, do čudných vzorcov poskladané kamene. Po ďalšom nekonečnom vyčkávaní si ma akoby bez záujmu zobral do parády mladý felčiar; ponatieral mi pupok nejakou lepkavou gebuzinou a bezohľadne preskúmal moje útroby impozantným prístrojom, ktorý nenávistne bzučal. Na monitore sa objavil výsledok jeho výskumu... - Ejha,
- zahundral si pod nos, - jasná vec! - Potom tvárou ku mne: - To je
nejaký alkoholický exces! Zložila si okuliare, pokrútila hlavou; dostal som monotónnu kázeň o problematike pakreatitídy, o jej úskaliach a nebezpečenstve, ale trval som na svojom: v nemocnici nezostanem za žiadnych okolností! Povedala, že som asi blázon, ktorý hazarduje s vlastným životom, že ma môže pustiť, len ak podpíšem reverz, čo som hneď bez mihnutia oka urobil... Nakoniec za mnou zatiahli oponu, nechali ma ležať za zeleným závesom, aby nikto nevidel, ako do mňa dve hodiny budú pumpovať infúziu priamo z fľaše, oslobodzujúcu medecínu, ktorá ma zbavila ničivej bolesti. Uľavilo sa mi... Lenka ma odviedla domov, mlčky, bez výčitiek, bez zbytočných rečí, ako vždy, keď sa mi podarilo spraviť nejaký trápny kotrmelec. Ako vždy - oddaná, milujúca, nezlomiteľná! |
Obálka:
archív redakcie
ISBN: 80-85508-52-4
|
|
|