|
|
|
|
Aktuálne
|
IVAN
KORMAN: Štrbiny
Recenzia Veroniky Rácovej, uverejnené v denníku Pravda, 21.2.2013 Medzi štrbinami životaMeno Ivan Korman (1945 - 2002) nie je verejnosti veľmi známe a iba málokto tuší, že sa za ním skrýval svojrázny a neústupčivý slovenský výtvarník, básnik a múzejník. Jeden z hŕstky študentov, čo mali odvahu zareagovať na udalosti z roku 1968 - na protest proti okupácii, ktorá vyprovokovala Jana Palacha k zúfalému a nezvratnému činu. Vtedy držali na pôde Univerzity Komenského v Bratislave protestnú hladovku a zaplatili za to nedobrovoľným ukončením štúdia a neskoršími perzekúciami. Napríklad vo forme diskriminačných zamestnaní. Vydavateľstvo F. R. & G. si túto málo známu postavu nášho kultúrneho života pripomenulo knihou Štrbiny, ktorej názov si požičalo z jeho básne Štrbinou úžasu. Napovedá, že nepôjde o komplexný pohľad, ale skôr o náčrty, skicovanie umelcovho sveta. Odkrýva sa kolorit doby Kniha je koncipovaná do piatich častí, vďaka ktorým možno zaznamenať Kormanovu mnohotvárnosť, rôzne oblasti záujmu, ktoré zachytával rozličnými spôsobmi – básňami, esejami, kresbami, rozhovormi či korešpondenciou s priateľmi. Otvára ju rozpomínanie niekoľkých z nich, z ktorého sa možno dozvedieť čosi o jeho chlapčenských časoch v Liptovskom Mikuláši, s ktorým bol úzko spätý až do svojej predčasnej smrti. No aj o prebúdzajúcom sa záujme o literatúru, kultúrne dianie, či o náhradných riešeniach v podobe únikov k bigbítu, jazzu, výtvarnej avantgarde. Odhaľuje sa tak nie len život samotného autora, ale aj kolorit doby, formujúci jeho názory a uvažovanie. Korman začal maľovať koncom 70. rokov a inšpiráciu čerpal najmä v liptovskej krajine. Práve tá sa stala dominantou nielen jeho výtvarných prác, ale aj poézie. Mnohé z básní, ktoré občas reflektujú rôzne životné udalosti a situácie, napríklad i august 1968 (báseň Po uplynutí), akoby boli skôr drobnými lyrickými záznamami a prevládajú v nich prírodné motívy. Hra svetla a tieňa, hmla, spáleniská, vietor, stromy, haluze, kamene meniace sa na balvany a vytvárajúce výtvarné sugescie, ale aj odkazy na iných autorov. To všetko sú dôležité motívy rozohrávajúce základné línie jeho básnickej tvorby, nezriedka venovanej druhým umelcom (M. Martinčekovi, M. Rúfusovi, A. Ondrejkovej a pod.). Jeho poézia nie je inovatívna, výrazovo ani technicky nie je dostatočne zvládnutá, naznačuje však bytostnú potrebu jednotlivca zaznamenať aj takýmto kondenzovanejším, zhusteným spôsobom vlastné prežívanie doby a životných okolností. Pátranie po zmysle Oveľa zásadnejšia a zaujímavejšia poloha sa preto čitateľovi núka v jeho esejistike. Na témach, ktoré rozvíjal, sa zreteľne zrkadlí nezvyčajný typ neoblomnosti a akcentácia duchovných hodnôt, ktoré vyznával. Problémy, na ktoré upriamuje pozornosť, sú dobovo aktuálne, žiaľ, nezostali uzavreté vo svojom čase, pretrvávajú. Ako výtvarník, archivár, múzejník, ale aj radový občan zápasil s provincionalizmom a nereprezentatívnosťou tých, čo sa vyhlasujú za elity národa. Registroval ľahostajnosť, utilitaristické reflexy jednotlivcov vytvárajúcich spoločenstvo. Ich ohýbanie toho, čo nazývame história a historická pamäť. Príčiny postihoval najmä v nedostatočnom etickom, kultúrnom či umeleckom povedomí. Sám preto intenzívne pátral po zmysle: „Vždy sa musíme pýtať po zmysle, vyššom princípe našej práce, aj keď to v žiadnom prípade neprináša finančné zisky“ (s. 71). Ak som hovorila o jeho zvláštnej neoblomnosti, prejavuje sa na viacerých miestach v tom, ako sa usiloval jednoznačne a nekompromisne pomenúvať veci. V Piatej štrbine – rozhovore s I. Štípalom, ktorý sa, mimochodom, odvíjal na pozadí napohľad banálnej témy o stavbe Kormanovho domu, možno reflektovať nielen jeho morálne princípy, skromnosť až minimalizmus, ale tiež puntičkárske bazírovanie na dôslednej formulácii. Zmyslu slov, ktoré sú vypovedané, dával osobitý akcent. Nemali preňho iba platnosť verbálnych exhibícií (napokon, mnoho jeho priateľov poukazovalo na jeho málovravnosť). Aj preto sa nekompromisné trvanie na presnosti stáva jednou z dominantných čŕt ukrytých aj v iných textoch: „Musíš to presnejšie naformulovať. Toto nie je dobre naformulované.“ (s. 157), vyčítal priateľovi v rozhovore. Čakal som márne U Ivana Kormana si možno všimnúť určitý paradox – o epoche, ktorú žil, nielen v mladosti, ale aj neskôr, nemal vysokú mienku. Evidoval ju ako narcistickú, zaplavenú technokratmi s neprofesionálnym, neľudským prístupom, ktorý umŕtvuje základné hodnoty a zotrváva v zajatí mýtov, legiend, poloprávd. Zároveň sa iba veľmi ťažko vyrovnával s faktom, že ani po roku 1989 neprešla spoločnosť výraznejšou zmenou v myslení a pociťoval rozčarovanie, zatrpknutosť až ukrivdenosť nad vlastným osudom. Očakával satisfakciu, ktorú chápal ako povinnosť druhých: „Po novembri 1989 som očakával minimálne gesto, jedno slovo uznania, alebo poďakovania za to, že naša existencia bola znivočená v záujme oslobodenia a demokracie. Čakal som márne…“ (s. 69). Azda aj takto sa mohla manifestovať neutíchajúca viera v prerod sveta, na ktorý mal, rovnako ako na seba, vysoké nároky. Jeho korešpondenciu s priateľmi mapuje Štvrtá štrbina. No väčšina listov zostáva skôr v náčrtoch, ktoré nezainteresovanému až tak veľa nenapovedia. Zaujímavý je neodoslaný list Dušanovi Mitanovi, kde sa pomerne negatívne vyjadruje k jeho Patagónii: „Znepokojujú ma estetické orgie, Tvoja Patagónia je konglomerátom rôznych klišé, mestský folklór, rozprávanie pred spaním o tom, ako treba písať – v tom je prežitok.“ (s. 137). Prezentuje názor, že ľudia „ktorí sa dajú nachytať na estetiku, sú nepripravení pre základnú zmenu v princípoch estetiky“ (s. 137). Aj tieto slová potvrdzujú autorovo nástojenie na presnej, jednoznačnej formulácii bez zbytočných príkras, ktorej sa ale, opäť paradoxne, sám vo svojej básnickej tvorbe v podstate nepridržiaval. List R. Messnerovi, akási žiadosť o spoluprácu v predzvesti možnej olympiády, ktorá by zasiahla aj do územia chránených národných parkov, potom odhaľuje Kormanovo silné ekologické cítenie. Vyznieť ho nechal aj vo svojej výtvarnej tvorbe. Jedna z jeho výstav, ekologický protest, sa zameriavala na devastáciu prírody človekom v podobe smetísk a stavenísk v lesoch. Nehovorte mi o umení Jeho názory na umenie boli veľmi špecifické; tvorbu vnímal ako dialóg, dokonca chorál, tvorivosť ako prístup k životu. V stati „Nehovorte mi o umení“ sa vyjadruje, že umenie treba nechať hovoriť samo za seba, aby sme sa vyhli neželaným elimináciám a následným redukciám. Aby za namaľovaným obrazom nechýbal ľudský rozmer, láska k životu, ktorú pomenoval ako zdroj vlastnej tvorby: „Starajte sa najskôr o človeka, nie o fetiše umenia. Len tak budete dokonale rozumieť aj posolstvám jeho diela.“ (s. 75) Je hodné uznania, že vydavateľstvo F. R. & G. ponúklo portrét umelca, ktorý by bez tejto iniciatívy upadol do zabudnutia. Čitatelia by sa tak nedozvedeli o jeho zanietenosti, neobvyklej priamosti, neústupčivosti, o ekologickom myslení a jeho dôvere v jednotlivca aj v spoločnosť. Aj napriek vedomiu, že duchovne a kultúrne napredujeme veľmi, veľmi pomaly. Táto kniha by tak mohla byť slovom uznania, na ktoré počas života márne čakal. |
Obálka:
ISBN:
978-80-89499-13-7 |
|
|