| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
LEOPOLD
LAHOLA: Posledná vec
So
zánikom a dehistorizáciou židovskej kultúry v Európe zaniká postupne
aj literatúra, o ktorej sa toľko diskutovalo. Zo stavu neistoty a rozdvojenia
vznikali diela silného umeleckého účinku, čosi ako tvorivé útočište,
ako výraz existencie na okraji.
Vo svojich
novelách Posledná vec Lahola presvedčivo opísal prirodzený životný pocit
človeka, ktorý z bezprostrednej blízkosti poznal prítomnosť smrti -
smrti nezmyselnej, absurdnej; prirodzený životný pocit človeka, ktorý
niesol sám v sebe svojich mŕtvych, absurdne mŕtvych nevinných, pretože
časť ľudstva narušila rytmus sveta.
Vtáčí spev
Z brány starého
domu vykročil muž opatrne na úzku ulicu a zapäl si kabát až po krk,
lebo sa domov chystal dôjsť popri rieke. Koncom jesene vysiela rieka
chlad, čo prekĺzne nevedno kade a zrazu sadne na prsia, a zaleje celé
vnútro až do kosti.
Rovnomerne hustá
hmla sa rozprestierala nad celým mestom, a keď plynové lampy rozhojdal
vietor, podchvíľou zamierali, akoby ich niečo škrtilo. Jednou rukou
si pridržal tmavý klobúk, pričom naklonil hlavu dopredu proti rastúcemu
vetru. Namáhavo kráčal a hľadel iba pod nohy, ako kto nepozná každý
kameň v týchto uliciach.
Nezabočil, ako
mal v obyčaji, na širokú hlavnú ulicu s výkladmi rozsvietenými ako kostol
počas sviatkov, radšej sa držal stranou, vyhýbal sa každému hlúčiku
ľudí, aj osvetleným miestam. Na brehu rieky je tma a pri tomto vetre
bude nábrežie istotne ľudoprázdne, iba že by si zaľúbenci po lavičkách
vzájomne zohrievali ruky a nohy pozapletané do seba ako perzskí zápasníci.
Ak by sa niekto
zjavil, ľahko mu zmizne z dohľadu medzi stromami v parku.
Najprv však ešte
musí prejsť krížom cez ulicu blízo malého námestia. Vzpriamil sa teda,
aby lepšie videl. Na druhej strane ulice, presne tam, kde bude musieť
ustúpiť na chodník, ak ihneď nezmení smer v ostrom uhle, stála malá
skupinka chlapov v uniformách.
Už dlhší čas mu
bolo jedno, o akú uniformu šlo. Bolo radno vyhýbať sa všetkým. Zháčil
sa a premýšľal, že ho to až zabolelo, ako sa stratiť, aby si ho nik
nevšimol. Keď mu za svet nič nechcelo zísť na um, vytiahol pomaly vreckové
hodinky. Nevedel však načerpať útechy z ich rovnomerného merania času,
keď bol zbadal, že sa tí v uniformách nehnú, ba priam akoby ho vyčkávali,
ešte aj hlavy obracali nedočkavo za ním. Pohliadol teda ešte raz, teraz
už zbližšia na ciferník hodiniek, bruškom palca zaklapol strieborný
príklop, tváril sa ako ten, kto si práve spomenul, že sa vlastne veľmi
ponáhľa a s brániacim sa telom, a s hlavou, čo v nej hučalo ako rieka,
ktorú ešte nedosiahol, aby ju mohol počuť hučať, takto proti celej svojej
bytosti blížil sa priamymi krokmi, neuhýbajúc, k uniformovanej skupinke.
Každý, kto si zmyslel,
mal právo zastaviť ho a vypytovať sa, na čo sa mu zapáčilo, preto nebol
prekvapený, keď ho jeden z chlapov vyzval, aby ukázal osobný preukaz.
Kým ho vyťahoval z vrecka, pripravoval sa v duchu na to, že ho teraz
prinútia vliecť sa domov pokľačiačky alebo štvornožky, čo nebolo také
namáhavé telesne, ale nekonečne pokorujúce. Vydržali iní, vydrží aj
on; už mu je jedno, ako bude, pripravoval sa na všeličo, čím ho budú
chcieť ponížiť či zosmiešniť, no tajne dúfal, že s päťdesiatročným šedivejúcim
vzdelancom nebudú stvárať to, čo s bárským iným. Držal preukaz vo vystretej
ruke a ten, čo mu ho vzal, nepokladal za vhodné poďakovať sa ani len
posunkom. Možno tiež, že sa mýli a bude musieť zametať ulicu holými
rukami ako istá žena minulú nedeľu. Najsamprv sa pustí do nakopeného
lístia. To bude najrozumnejšie, lebo odrazu pozbiera aj prach pod ním.
Ale zvečera by nemalo zmysel zametať popadané lístie, lebo do rána by
bol chodník, ako to teraz v novembri býva, dočista pokrytý, hoci v tejto
ulici boli stromy takmer úplne holé. Teraz v nich visel studený šum.
Medzitým putoval
osobný preukaz z ruky do ruky, až sa našiel v rukách jednému, čo mal
uniformu barnavú ani hlina a vyzeral strašne spokojný sám so sebou,
vrtel sa na opätkoch vyleštených čižiem, do ktorých sa mu ledva zmestili
lýtka a usmieval sa tak, že to neveštilo nič dobrého. Mávol preukazom,
že hneď vyleteli dva listy a vietor od rieky ich odnášal do hmly, takže
majiteľ sa cítil povinný vynaložiť všetko úsilie a hľadať vytratené
listy jediného úradného papiera, ktorý ho ako-tak oprávňoval pohybovať
sa medzi ľuďmi. Ale ten v barnavej uniforme ho zdrapil a vliekol ako
zbeha.
- To je vaše, ten
preukaz? - spytoval sa náročky tak hlasno, aby to vyvolalo pokiaľ možno
veľký záujem okoloidúcich. Páčila sa mu úloha vyšetrujúceho sudcu, či
ako sa to volá ten, čo smel s každým zakrútiť, keď sa mu zachcelo.
- Komu ste
ho ukradli? - padla nečakaná tvrdá otázka.
- Neukradol
som ho nikomu.
- Tak je predsa len váš.
- Áno prosím.
- Čo prosíte?
- Nič. To je iba v rozhovore vyjadrená úcta; nás to tak učili.
- Nemám čas ísť vás teraz odúčať, ale ja o to nestojím, aby ste ma uctievali,
- rozhorčoval sa nasilu ten barnavý, až mu nabehli žily, aby mu hlas
schrapľavel, čo by ho potom azda aj priviedlo k zúrivosti. Že sa mu
to nepodarilo, tomu bol na vine prekliaty vyšetrovaný, čo sa nezmohol
ani len na znak odporu. Povedal jednoducho:
- Prepáčte.
- Tento osobný preukaz nie je falošný? - skočil naň a vrieskal. Muž,
ktorého mal krik rozmrviť, stál pevne a cítil, že nedostane hlas z hrdla.
- Neviem čítať myšlienky. Priznávate teda, že je falošný.
- Nie je, - vydýchol muž a napravil si čierny klobúk, ako keby sa chystal
odísť. Barnavému to neušlo.
- Necigánite? - zaujímalo ho ešte.
- Nie. - Mužovi bolo trápne odpovedať na takúto otázku v prítomnosti
ľudí, čo sa boli pristavili za chrbtom barnavého.
- Ani ten preukaz necigáni? - neprestal vŕtať.
- Prečo by mal? - nadvihol muž pomaly obe plecia a obzrel sa dookola,
hľadajúc podporu, keď už nie výslovnú pomoc.
- Veď ja nič, - pripravoval barnavý prefíkane vrchol výstupu, lebo sa
už dosť ľudí zhŕklo naokolo. Potom náročky stíšil hlas, aby si vynútil
zvýšenú pozornosť.
- Tak sa vy naozaj voláte Vogel. Doktor Július Vogel.
- Áno, prosím. Vogel, - opakoval po ňom muž a jeho záujem sa sústredil
na dvoch susedov, čo ho poznali roky a teraz ich nemo vyzýval, aby mu
dosvedčili, že hovorí pravdu. Keď sa ani jeden z nich nemal do reči,
nevdojak to z neho vybuchlo.
- Však tu stoja páni, čo ma poznajú. Po krátkom zaváhaní vystúpil jeden
zo susedov a stal si pred doktora Vogla.
- Ja ho poznám, - povedal. - Ten pán neklame.
Barnavý ho jednoducho
nebral na vedomie, obracal malú, pokrčenú páchnucu knižočku a hľadal
v nej čosi, čo za celý svet nemohol nájsť.
- Doktor medicíny, - povedal ledabolo. - Uhádol som? - Pritom sa obrátil
k obecenstvu a iba cez plece udržiaval styk s vypočúvaným.
- Neuhádli ste, s prepáčením, - protirečil priateľsky muž.
- Neverím. Vy ste lekár. Ako by to aj mohlo byť ináč. Všetci Židia sú
lekári. To preto, aby sa ľudia nemohli bez nich zaobísť. Aby boli nepostrádateľní.
- Nie som lekár, pán vojak, - prerušil ho Vogel. - Som doktor práv.
Traja uniformovaní vybuchli v smiech a ten barnavý, čo držal preukaz
v ruke, zahnal sa rozbesnený na Vogla. Nedotkol sa ho však, len mu odovzdal
preukaz. Zastal v hrozivej blízkosti, že Vogla na mieste priklincoval
strach. Kolo vytvorené zvedavcami urobilo z Vogla zajatca, ako sa postupne
zatváralo.
Všetko by ešte
dosial nebolo také zlé, rozmýšľal Vogel, nebyťtoho kruhu. Zvieral ani
obruč. Znemožňoval každé východisko. Vogel pokladal zisťovanie svojej
totožnosti za skončené, vykročil kľavo raz jedným, zas iným smerom a
pokúšal sa odhadnúť, na ktorom mieste by bolo možno najľahšie kruh preraziť.
Lenže nik sa mu neodstúpil, nik mu nedovolil prejsť. Mäsiar, u ktorého
nakupoval, naklonil sa až k uchu svojej ženy a šepkal jej čosi. Voglovi
sa videlo, že ho pozdravil kývnutím hlavy.
- Dobrý večer, - odvetil Vogel náročky nahlas, aby rozbil nemé obkolesenie.
Jeho mäsiar stál
ani obarený, sťahovalo mu husté čierne obrvy dovedna, ako sa náramne
čudoval, obrátil sa na mieste a neuveriteľne rýchle zmizol v hmle aj
so ženou. Keby táto dobrotivá hmla vedela zhustnúť a vtisla by sa medzi
neho a kruh, čo ho obstaval, medzi neho a barnavého, medzi neho a všetkých
barnavých, čo by ich bolo koľko na svete, hmla, čo by zakalila ovzdušie,
až by bolo ani mútna voda po jarných prietržiach mračien, potom by azda
ešte jestvovala možnosť uniknúť. Prichytil sa, že sa aj pri myšlienke
na záchranu odvážil myslieť iba na prírodné sily, hoci dobre vedel,
že pomoc môže prísť len od ľudí.
– Vy ste teda sudca,
– rozkročil sa pred ním barnavý a dal tak najavo, že sa všetko len začína.
– A ako sudca ste zvyknutý súdiť, čo je trestné a čo nie. Mám pravdu?
Tentoraz nečakal
ako obvykle na odpoveď a pokračoval, rozveselený novou predstavou.
– V podstate by
ste vlastne aj mňa mohli súdiť. Nemáte chuť zasudcovať si?
– To je, prosím,
omyl, – ohradzoval sa bez zvláštneho dôrazu skormútený Vogel. – Nie
som vonkoncom sudcom. Ja som obyčajný právnik. To je niečo úplne iné.
Nemám nič spoločného s odsudzovaním. Ja som bol pred rokmi obhajcom.
– Rozumiem. Vy
sa viete znamenite obhajovať. Vy ste majster na to, – jasal barnavý
a vzbudzoval vo Voglovi zlé predtuchy.
– Obhajoval som,
ako by som to povedal, – uhýbal a sám nevedel kam, – keď sa niekto na
mňa obrátil, ujal som sa jeho prípadu a bránil som ho pred súdom.
– Tak obhajca.
– Áno, prosím, obhajca.
– Dobrý obhajca?
– Zaujímali ma výlučne prípady, ktoré bolo hodno obhajovať.
– Teda zlý obhajca.
– Moji klienti neboli nespokojní.
– Prípad, ktorý na vás teraz čaká, pán doktor, nie je na môj dušu jednoduchý,
– povedal ustarostené barnavý. – Preto som sa podrobne vypytoval.
Nebude zle, pomyslel si Vogel, vymaniť sa z položenia vypočúvaného a
úctivo sa zaujímal, o čo ide.
– Má to znamenať,
že mi zamýšľate dať niekoho obhajovať?
– Povedali ste, že je to vaše povolanie, doktor Vogel. Nedáme predsa
remeselnému advokátovi zametať rukami ulice.
– Musí to byť
hneď? – odvážil sa ešte o krok ďalej. – O tomto čase totiž bývam už
doma. Budú si nebodaj podaromnici robiť starosti o mňa.
– Nie, – odsekol
barnavý, – tento prípad sa vám nepodarí odročiť. Najprv príde obhajoba.
Urobte to pre mňa za mňa krátko a bude to. Obhajca má všetko vo svojich
rukách. Skazu človeka a aj jeho slobodu. Vy to viete lepšie, tie reči
kydať. Začnite.
Vogel skrútil tenké
pery do nepodareného úsmevu a predsavzal si vynaložiť všetko úsilie
na to, aby rozhovor ostal vecný, lebo v tom videl jedinú spásu. Preto
začal vysvetľovať.
– Keď mám obhajovať,
musím predovšetkým vedieť, koho obhajujem; to je podmienka.
Na tento okamih
barnavý dlho čakal. Vychutnával ho.
– Obhajujete seba,
– povedal. – To vám nebude ťažko.
Barnavý si vopchal
ruky za široký opasok, na ktorom sa hompáľal revolver v koženom puzdre
a obzeral sa tak, ani čo by sa čudoval, že nik netlieska.
Voglovi neostávalo
veľa času odhadnúť svoje položenie, ktoré sa zlepšilo o toľko, že sa
konečne ocitol na pevnej pôde a obhajovanie mu nebolo nijakým trestom
ani pokorením, ale zároveň sa stalo hrozivejším, pretože musel rátať
s tým, že príde obžaloba a postaví všetko na hlavu, a strachoval sa
tejto hry bez pravidiel. Poznal to hneď podľa toho, ako surovo doň barnavý
zadrel.
– Vy si teraz namýšľate,
že ja som ten hlúpy, a vy že ste ten múdry. Myslíte si totiž, že sa
vám netreba brániť. Veď vy ste všetci strašne nevinní. A ja vám dokážem,
že ste podvodník a klamár, čo je vlastne jedno a to isté, lenže klamať
uniformu, to sa vám môže nevyplatiť.
Kruh sa ešte väčšmi
zúžil, čo však pri rastúcom počte okolostojacich značilo, že obruč mohutnela
a nebolo pomaly nijakej nádeje dostať sa cez ňu vlastnou silou.
– Áno, – povedal
Vogel neprítomne, hľadajúc slovo, na ktoré by mohol zavesiť svoj súhlas.
– Čo áno, obhajujte
sa, do čerta, – zúril barnavý.
– Pošli ho do horúceho
pekla, – zamiešal sa jeho kamarát s okrúhlym chrbtom, ako keby bol hrbatý.
Dosiaľ neprehovoril slova a teraz ho viditeľne škrelo, že sa barnavý
zaplietol do čohosi, na čo nestačí.
– Čo je, čo je?
– ohradil sa barnavý. – Čo som urobil?
– Práve, že nič,
– naprával si hrbatý uniformu. – Alebo ho pusť, nech človeku zmizne
z očí, alebo ho bez dlhých rečí odflákni. Človek musí vedieť, čo chce.
Barnavý chvíľu
prešľapoval na mieste, rýchle sa však spamätal a oboril sa na Vogla.
– Dobre ja viem,
čo chcem. Chcem, aby ste sa obhajovali. Aby ste obhajovali svoje meno.
Tento náhly zvrat
iste nik neočakával a najmenej Vogel. Barnavého zalialo šťastie, že
sa mu podarilo tak nádherne vyhrotiť malichernú záležitosť. Nech aj
títo mladí zajaci dostanú svoje. Najradšej by hneď strieľali. To je
veľmi ľahko. Nemajú za mak kultúry. Jedného dňa im to bude načase vytmaviť.
Pre začiatok im dá teraz taký príučok, že naň tak rýchlo nezabudnú.
– Máte nemecké
meno, – povedal, aby to počula celá ulica.
– Vogel znamená
vták, ak by ste to nevedeli. Nedopusťte, aby vaše meno klamalo. Obhajujte
ho, pán advokát.
Aj zopár áut sa
pristavilo na ulici a rušili premávku. Od tejto chvíle Vogel už nerozoznával
tváre napriek tomu, že boli k nemu na dosah ruky. Cítil, že niet človeka,
čo by mu teraz vedel pomôcť. Bol sám a osamelý, samotný a jediný proti
celému vesmíru, ako tu meravejúci stál. Niečo podobného jakživ nepoznal.
Chce, aby som obhajoval
svoje meno, opakoval si Vogel v duchu ustavične a nevládal si pod tým
nič predstaviť, zhola nič.
– No čo robí vták?
– zahrmel barnavý netrpezlivo.
– Neviem, – počul
sám seba vravieť a vzápätí otriasol ulicou mohutný výbuch smiechu, že
začal slabnúť v kolenách. Barnavý dal pohľadom povel na ticho, lebo
nechcel stratiť niť.
– Tak vy neviete,
čo robí vták? – čudoval sa nahlas barnavý.
– Školený človek,
zdalo by sa na prvý pohľad. Doktor práv. Skaza vás brala, tak čo robí
vták?
– Aký vták,
prosím? – povedal Vogel a vedel, že je stratený.
– Vták, – zdvihol
barnavý jednu ruku vysoko proti nebu. – Čo ja viem aký. Okrem toho nespytujte
sa vy mňa, keď sa vás opytujem ja. Spýtal som sa vás, čo robí vták a
vy vraj aký vták. Pre mňa za mňa aj vták ohnivák.
– Je mi naozaj
ľúto, – zavrtel Vogel hlavou.
– Je vám
naozaj ľúto. To je zasa taká advokátska reč, keď sa chcete vykrútiť,
aby vás človek nerozumel. Čoho je vám ľúto?
– Nepoznám takého
vtáka.
– Vy ste ešte v živote nevideli vtáka?
– Chcel som povedať, že nepoznám vtáka ohniváka – stieral si z tváre
pot. Náramne sa potil. Najprv na dlaniach, potom na čele a pod očami,
pričom popred neho poskakovali malé farbisté kruhy, čo sa hocikde obrátil.
Celkom tak ako pred mdlobou. To by bolo azda najlepšie riešenie, pomyslel
si, zvaliť sa omdletý na chodník. Barnavý ho chytil za pažerák.
– Pán Vták, povedzte
nám konečne, čo robí vták. Viete, či neviete?
– Viem, – cúvol Vogel, aby sa vymanil prstom, čo sa doň zaborili.
– Tak teda pekne od začiatku, – dohováral mu barnavý ako múdry učiteľ
hlúpemu žiakovi. – Vták je teda čudný živočích, ktorý čo robí?
– Ktorý lieta,
– dokončil Vogel zahanbený do duše.
– Vy teda tvrdíte, že viete lietať? – zhíkol barnavý, aby prekričal
smejúcich sa.
Voglov pohľad mimovoľne
zablúdil k budove zánovného hotela naproti. Teraz ma zavedú k nemu,
blyslo mu hlavou, vyvezú ma výťahom na šieste poschodie alebo až na
strechu, kde sa v lete tancuje a zhodia ma dolu.
Avšak ukázalo sa,
že barnavý je milosrdný. Netrval na tom, aby Vogel lietal. Naopak, s
diabolskou trpezlivosťou vyťahoval z neho odpoveď.
– No tak, odznova,
– pomáhal Voglovi. – Moja otázka znela: Čo robí vták? Lieta. Dobre.
Ale čo robí vták okrem toho?
Vogel zbadal, že
v hlúčku nastal boj o lepšie miesta. Každý mu chcel vidieť do tváre,
keď bude odpovedať na otázku, čo vták, čo lieta, robí okrem toho. Zábava
bola nekalená, pretože z nej nešiel strach ani hrôza. Takmer nevinné
predstavenie pre mládež prístupné. Malý usoplenec, ktorým sa chcel otec
popýšiť, predstúpil znenazdajky pred barnavého a zvolal:
– Vták sedí na strome a spieva.
Keď sa vlna veselosti
rozbila o Voglovu lebku, podišiel barnavý k nemu a dotkol sa ho, ani
čo by ho budil.
– Opakujte to, pán doktor.
Vogel sa narovnal, odkašlal, lebo ho škrtila štiplavá hmla a chytal
sa ho závrat.
Barnavému sa dokonca
videlo, že ten človek plače, nie očami ani ústami, ale akosi celým telom.
Cúvol a stál chvílu bezradne. Vtedy mu prišiel na pomoc jeho mladší
druh, čo vyzeral ako hrbatý.
– Nech opakuje,
čo mu kázali, – porúčal a chystal sa ho udrieť po tvári. Prítomní ihneď
pobádali náhlu zmenu nálady a podajedni začali sa nenápadne vytrácať
do hustej hmly.
– Nech to opakuje,
– zaujal hrbatý ešte hrozivejší postoj. Radil by som to, lebo mu ja
pomôžem otvoriť ústa.
– Vták, – kapituloval Vogel, – vták sedí na strome a spieva.
Barnavý sa medzičasom
vynašiel, odsotil hrbatého nabok a pokračoval:
– Správne. Vták sedí na strome a spieva. Tak ste to povedali.
– Tak. – A teraz urobte miesto pri strome. Náš pán doktor nám predvedie,
ako vták na tom strome sedí a ako spieva.
Vogel sa nepamätal,
že by dakedy v živote bol liezol na strom. Pár mocných rúk ho sácalo
nedočkavo pod strom. Hlavou narazil pritom proti kmeňu a zacítil jeho
studenú a rapavú kôru. Klobúk sa mu zviezol na zem, a keď sa zohol,
že ho zdvihne zmocnili sa ho odrazu ruky.
Stál teraz celkom
blízo vlhkého stromu s holými konármi, stúpal na kopu klzkého lístia,
čo mu spod nôh utekalo, ohmatkával si rukami čelo, kde ho ukrutne pálila
koža.
Poďme, poďme, –
počul za chrbtom, ale on nevedel, čo začať. Strom bol nevysoký, peň
mal dosť objemný, stál tretí v dlhom stromoradí, čo viedlo k rieke.
Videlo sa mu však, že stromy okolo rieky mali oveľa hladšiu kôru. Aby
sa o tom presvedčil, dotkol sa Vogel stromu dlaňou.
Sláva, – zvolal
ktosi a hneď nato prehovoril barnavý. Postup je správny. Najsamprv treba
ruku vystrieť a napnúť svaly, pán doktor. S pomocou rozumu sa ešte nedá
liezť na stromy. Vaša nadutá rasa si myslí, že s pomocou rozumu možno
všetko. A tu to vidíte na vlastné oči, že ani len na takýto poondiaty
strom vám rozum nepomôže.
Vogel oblapil peň
a pritisol k nemu líce. Potom odstúpil kúsok, odrazil sa oboma nohami
a zachytil sa pňa. Ešte niekoľkokrát sa vymrštil nepružnými skokmi,
zatínal prsty do ostrej kôry, že mu ich šlo vylomiť, avšak nohami sa
nie a nie zachytiť a podoprieť, a tak sa zakaždým zviezol na zem, dlane
a tvár pritlačenú na rapavý povrch kmeňa, čo mu do krvi dodriapal a
stiahol kožu na ľavom líci. Odreniny boleli, že to prenikalo rovno do
srdca.
Nahlas zastonal
a čupol si, ako keby mal kŕče v črevách. Už mu bolo všetko jedno, len
aby nemusel trpieť mučivú bolesť.
Avšak barnavý mu
nedožičil oddychu. Zdrapil ho odzadu pod pazuchami a postavil na nohy.
Potom pocítil ešte viacero rúk, ktoré ho na povel raz, dva, tri mocne
nadvihli vysoko nad zem a tam ho držali pritisnutého k stromu, aby im
nevykĺzol, kým sa voľky-nevoľky nezachytil konára nad hlavou. Vtedy
ho všetky ruky naraz pustili a Vogel odvisol celou váhou tela na jedinej
ruke, ktorá sa udržala uzlovitej haluze.
Chodidlami sa zapieral
do kmeňa, aby po ňom vyliezol, pošmykol sa a škriabal sa nanovo dohora.
– Vták, čo lezie
po bruchu, – zvolal hlas zo zástupu a zdalo sa mu, že celé mesto sa
otriasa rehotom.
– Všetci vieme, ujal sa bamavý zase slova, – že niet takého! vtáka,
čo by liezol po bruchu. Avšak to nepatrí k veci. Obvinený musí brániť
svoje meno tým, že sa usadí na haluz a bude spievať ako vták.
Ďalšie slová pohltil
vresk a smiech.
Vogel pozbieral všetky sily a vyšvihol sa na konár, kde ostal načisto
vyčerpaný ležať. Srdce sa mu šlo roztrhnúť, keď si oprel rozpálenú zakrvavenú
tvár o chladivý povrch konára. A zdalo sa mu, že bolesť poľavila.
Bolesť z neho sa
šírila od pŕs dolu až po členky. V kolenách ho pichalo ako rozpálené
ihly. Hanbil sa za svoje telo, ktoré sa dalo ohlušiť obyčajnou bolesťou.
Zhlboka vzdychol, lapajúc vzduch, ktorý sa mu zdal čoraz redší a pozrel
na ulicu. Prekvapil ho pomerne malý počet zvedavcov. Odhadoval ich na
dve desiatky alebo ešte menej. Z diaľky ako spoza záclony prerážali
hmlou farebné svetlá, najmä žltkasté a zelené a lámali sa mnohonásobne,
zrkadliac sa na vlhkom a hladkom asfalte. Pred divadlom vyčkávali ľudia
začiatok večerného predstavenia. Z kaviarne na nábreží doliehala hudba.
Vnútri za ťažkými záclonami v teplom oranžovom svetle istotne tancovali.
O chvíľu všetko
pominie, chlácholil sa Vogel. Doma nebudú nič tušiť. Žene sa zverí,
ale zakáže jej vyrozprávať deťom, čo sa mu stalo. Tvár si človek môže
oškrieť aj pri páde zo schodov. Zajtra nepôjde do úradu. Vyhovorí sa
na nádchu. Kdekto ju má koncom novembra. Poleží si v teple deň-dva.
Azda aj dlhšie. Kým sa rany na líci zahoja, potrvá najmenej dva týždne.
Ak len nedostane infekciu. Zranenie od stromovej kôry môže byť nebezpečné.
V kôre sa tmolia všelijaké drobné živočíchy, čo ľahko prenášajú špinu
do otvorenej rany. Kôra stromu sama je však čistá ako nôž.
– Ozajstný vták,
– ukazoval dohora hrbatý, – zamĺkne, keď sa chýli k večeru a spievať
začne zas až na svitaní.
– Zobuďte ho, –
navrhoval ktosi sklamane a hodil ohryzok jablka medzi konáre. Vogel,
trafený do ucha, sa posadil a oprel sa obozretne chrbtom o spleť konárov.
Strom bol nepriateľský, tlačil, bodal a odieral kožu, kde len mohol.
Väčšina divákov
sa teraz premiestnila pod strom. Ukazovali naň, vyvracajúc hlavy dohora.
– Nevidieť ho.
Nech sa posunie doprava, – kričal hrbatý a rozkašlal sa od smiechu,
keď si predstavil, čo by sa stalo, keby sa Vogel posunul čo len o jediný
centimeter.
Vtedy sa ozval
mladý sekáč po druhý raz.
– Nech už spieva, – oboril sa na barnavého ako niekto, koho iba to zaujíma,
či Vogel rozkaz splní, ako sa patrí, alebo nie. Sám o tom očividne pochyboval.
Barnavý ho zmeral
pohľadom plným opovrhnutia pre človeka, čo sa nedokáže nadchnúť priebehom
hry a tupo vyčkáva iba to, ako sa skončí.
– Čo na mňa okáliš?
– strácal rozvahu sekáč a Vogel na strome prestal byť na chvíľu stredobodom
záujmu.
– Čo je?
– chcel sa barnavý vyhnúť otvorenej roztržke.
– Čo je? Vyše polhodiny vedieš tu mudrácke rozhovory, čo nemajú zmysel.
Človek musí vedieť, čo chce. Musí poznať svoj cieľ. Keď sa mi zachce,
aby niekto nevystával na chodníku a namiesto toho, aby sa škriabal na
strom, tak mu jasne poviem: Vylez na tento strom. Keď mám vôľu počuť
ho spievať ako vtáka, poviem mu: Spievaj ako vták. A nech mu je bohotec
milostivý, ak nebude spievať ako vták. Ale on musí raz dostať jasný
rozkaz. A tí, čo sa tu naokolo ponevierajú, nech sa pracú do pekla,
keď sú vojaci v akcii. Inak si ešte nebodaj bude to panstvo v civile
namýšľať, že sme tu na to, aby sme ho zabávali.
– Takto so mnou
hovoriť nebudeš, zajac, – čertil sa barnavý.
Hrbatý sa pridal na stranu barnavého a mladý sekáč bledý v tvári odchádzal
zvučnými krokmi, zanechávajúc za sebou skľúčenosť, ktorú sa tak ľahko
nepodarí rozptýliť.
Hlas barnavého
zvestoval zlo, keď sa obrátil k Voglovi, trčiacemu medzi konármi.
– Spievaj, smrad, lebo ti naskutku vpálim guľku do tela.
Vogel zbadal, že sa ľudia rozchádzajú.
Spočiatku bol presvedčený, že keby tu bol sám, bez svedkov, nebolo by
jednoduchšej veci na svete než spievať ako vták. Tak, ako mu to rozkázali.
Ale teraz, keď sa zrazu začal vyprázdňovať priestor okolo neho, nevedel
sám prečo, vošiel doňho strach, až pocítil blízkosť smrti. Zdalo sa
mu, že hrozby práve tak ako posmech zhŕknutých zvedavcov bol by dal
predsa len akýsi zmysel jeho vtáčiemu spevu.
– Budeš už konečne
spievať? – zahrozil sa revolverom barnavý.
Voglova tvár sa v kŕči úplne premenila. Bláznivo mu trhalo čeľusťami,
a keď mu rozdrapilo ústa, vychádzal z nich iba sykot. Až potom, keď
Vogel už belasel na sluchách a okolo úst, vystrekol z jeho hrdla výkrik,
čo trhal srdce.
– Aaaaaa, – znelo
tiahle a nieslo sa jasne predlžované korunami stromov až po samú rieku.
Ale tu dolu pod stromom prešiel zrazu všetkých smiech. Ešte aj barnavého.
Poslední svedkovia sa náhlivo skrývali do hmly.
– Čo je to?
– zúril barnavý. – To že je spev? Takto spieva vták?
– Aaaaaa, – zaúpel Vogel ešte raz, len mocnejšie, akoby si želal, aby
mu pritom žily pukli.
– Čo bľačíš? – oháňal sa barnavý revolverom.
– Aaaaaa, – jačal Vogel, ani čo by už nechcel nikdy prestať.
– Tak kráka
havran, – chripel bezmocne barnavý. – Kázal som ti spievať. Máš spievať
ako vták.
– Aaaaaa, – desil sa Vogel vlastného hlasu, čo sa dral z neho, ale akosi
nie celkom ľudský. Znel škrekľavo, že šiel z neho strach. Jediná žena
nablízku zapchávala si zúfalo uši.
Z druhého konca
ulice vracal sa mladý sekáč ešte s ďalším, čo už zďaleka bolo po čiapke
poznať, že musí byť dôstojník.
– Aaaaaa, – chrochtal Vogel v akejsi agónii, čo si ju sám privolal.
Po krátkom rozhovore s barnavým pozrel muž v dôstojníckej čiapke k Voglovi.
– Zlezte dolu a zmiznite, – povedal.
Voglovi bolo zrazu jasné, že je tento rozkaz ťažšie splniť, než keby
od neho chceli, aby lietal. Slzy mu tiekli proti jeho vôli. Ako má človek
teraz ďalej žiť, vírilo mu hlavou. Ako možno po všetkom tom zliezť spomedzi
konárov, postaviť sa na obe nohy a žiť ďalej, ako keby na tom strome
nikdy nebol býval.
– Zabili ste ma,
– kričal Vogel.
– Nebláznite. Nik sa vás ani len nedotkol, – protirečil ten s dôstojníckou
čiapkou a zrejme dbal na to, aby neporušil svoju dôstojnosť.
– Chladnokrvne ste ma zabili, – opakoval Vogel tichšie, ani čo by mu
tak veľmi nezáležalo na tom, či to ten tam dolu počuje, či nie.
Potom vystrel obe
ruky ďaleko pred seba, čo ho prevážilo dopredu, stratil rovnováhu, zatrepal
rukami, ako keby bol zabudol, že nemá krídla a dopadol ťažko hlavou
na chodník. Neskoršie, keď ho odnášali domov, prebudilo sa zopár ospanlivých
vrabcov v lastovičích hniezdach a pustilo sa do strašného vresku.
(1949)
|
|
Obálka:
archív redakcie
ISBN: 80-85508-23-0
Rok vydania: 1994
Rozsah: 312 strán
Cena: vypredané
|
