revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 
IVAN LAUČÍK: Trblet v oku
c
(Výber z publicistických textov 1988 – 2004)

Kniha Trblet v oku básnika, osamelého bežca Ivana Laučíka, obsahuje texty napísané pomimo básní – v dlhých riadkoch. Žánrovo sú mimoriadne pestré, a preto aj nezaraditeľné. Pohybujú sa na pomedzí poviedky, či fejtónu, najbližšie však majú zrejme k žánru eseje (a ešte aj tú presahujú). Laučíkove texty publikované v knihách a časopisoch medzi rokmi 1988-2006 sú osobitým záznamom „prelomu“ a následného „prudkého behu“ zhliadnuté očami vidomého; sú presným záznamom z pozorovaní okolitého otvárajúceho sa sveta, obzretím sa dozadu s cieľom lepšie pochopiť prítomnosť, ale najmä detailnou introspekciou seba a krajiny, ktorá je jeho neoddeliteľnou súčasťou.

c

Sedem kníh, ktoré otriasli Ivanom Laučíkom

Koncom septembra 1959 som doma našiel knihu Francouzská poesie a jiné překlady, vydanie z roku 1957, známe to preklady Karla Čapka s dôstojným predhovorom V. Nezvala. Teda v tretí deň po prepustení z nemocnice a sedem týždňov po páde z brala nad Oknom vpíjali sa mi písmená rýchlo do hlavy, ale nevydržal som dlhší text: „Svou ruku podala mi zima, / mám ruku Zimy mezi svýma, / a v očích, zvolna rozžíhaný, / mne dělají se bílé stany.“ Na tomto mieste som musel končiť, bál som sa, že stratím schopnosť rozlišovať písme­ná. V spánku som sa však neovládal a čítal som ďalej slovo za slovom, lenže prečítané slovo ihneď zmizlo z knihy, verš sa nedal postaviť. Tešil som sa na prebudenie, keď v knihe uvidím nehybné slová.

Denne som sa učil do polnoci (po otrase mozgu som zabudol učivo z 1. ročníka stavebnej priemyslovky) a po polnoci som pokročil o ďalších šesť veršov. S knihou som sa dožil leta, odpracoval som si prax na stavbe a s 200 Kčs vo vrecku som odcestoval k hrobu Karla Čapka, nocoval som na železničnej stanici, druhý deň som putoval po Apollinairových stopách a v noci som cestoval domov. Potom už len ako robotník na stavbe v Jasnej býval som v baraku, večer som čítaval Francisa Jammesa skladníkovi, ukázalo sa, že je pôvodne katolícky kňaz, že poznal kedysi Karola Strmeňa. Cez deň som obkopával žulový balvan v suteréne už skoro hotovej budovy, sám, a tak som si pomáhal krikom, reval som Vildraka, Čmile Despaxa a najmä toho Maxa Elskampa: „A zas se kraj ten objeví: / bez konce příkrov sněhový... / Marie Panno, kéž by s kladla / tam nad sníh měkká prostěradla, / kéž neskáčí jak zajíci / po nich mé ruce v zimnici“!!!

Knižka dnes nesie stopy dažďov z čias, keď bola už ponechaná v kotliskách Závratov, nakoniec som sa po ňu vrátil, ale medzitým spŕchlo. Môžem ju už aj nemať, dokážem ju stále čítať v ľahkom spánku. Knihy, ktoré už nemusím mať poruke, premenili sa na krvinky, už len pri spomienke na ne sa mi v hlave rozjasní, zacítim zamatové tlapky tvorov, čo mi náhlivo prešli po tvári, zatancovali si na očiach a prepadli sa do regálov knižníc.

Keď v roku 1965 vyšla u nás knižka 23-ročného J. M. G. Le Clézia Zápis o katastrofě (Le Proces-verbal, 1963), mali sme všetci 21 rokov a boli sme pripravení na zázraky (niektoré sme už mali za sebou)! Le Clézio bol len o štyri roky starší a rozumeli sme mu asi tak ako sebe. „Materialistická extáza“ – to bol nádherný námet na rozhovo­ry a na experimenty: kráčať do odpadnutia, bdieť do bezvedomia, kričať po stratu hlasu, písať v tme. Všetky druhy pýchy, proste. Le Clézio kráčal s nami po protiľahlom chodníku, medzi nami bola železná opo­na, iba chvíľami sa v nej objavilo absurdné okienko z nepriestrelného skla. Práve pri Le Cléziovi asi vzniklo vedomie spoločného sveta, ktoré sa už nikdy nestratilo. Mal som naozaj pocit, že svet treba nanovo po­menovať, Le Clézio ma presviedčal o tom, že nejde len o moje vnútroočné mraky.

Kvapky novej dikcie sa už trblietali v Kerouacovi, Enzensbergovi v Sanguinettim, popritom všetkom žil Vladimír Holan a praskal bičom v suchom vzduchu. Spozorneli sme aj voči slovenskej lite­ratúre, oceňovali sme jej „duende“, ba aj jej utkvelé predstavy, vnímali sme vynucovanú nehybnosť.

V jeseni 1966 som už stúpal hore Kvačianskou dolinou na Veľké Borové, kde som mal byť učiteľom, v ruksaku som niesol konzer­vy a amatérsky zhotovené rádio. Dúfal som, že v knižnici tej ma­lej školy nájdem niečo aj pre seba, nakoniec, nešiel som tam čítať. Ale bola tam „beznádejná“ kniha P. K. Kozlova Mŕtve mesto Chara-Choto, matičné vydanie z roku 1951, správa o výprave do Mongolska, ktorú Kozlov vykonal v roku 1908. Ihneď som prešiel na „slimačie čítanie“ – ako tomu dodnes hovorí Ivan Štrpka.

Spomínam si na satori pri vete: „14. marca zniesla sa za dňa na náš tábor trasorítka biela (Motacilla alba baicalensis).“ Celá tá ka­mufláž čudných zberateľských záujmov, zemepisných súradníc, kvantitatívnych údajov o ulovených púštnych myšiach iba zakrývala pred Ruskou zemepisnou spoločnosťou nostalgiu za Przevalským a lás­ku v neznámom teréne pod hviezdami. Kto ma už lepšie mohol pripra­viť na stretnutie s Teilhardom de Chardinom? Keď som vtedy čítal (a pod oknom mi šramotili líšky): „Aj V. A. Obručev, ktorý kedysi venoval pozornosť ostrému rozdeleniu horstva Gurbun-Sajchan vo zvislom smere, správne sa nazdáva, že zvislá vyvýšenosť podstavca nad priliehajúcimi údoliami presahuje pomernú výšku vlastného chrbta, ležiaceho na tomto podstavci“ – rozhodol som sa, že si niečo na čítanie napíšem aj sám, Mobilis in mobili dostali názov tieto ázijské texty.

Dnes, v roku 2000, môžem vyhlásiť: I keď spôsob prijímania sa nekryje celkom s pojmom čítanie, s ním, s „čítaním“ sú stále veľké problémy. Čo-to sa ešte dá napísať, ale „čítanie“ stále nejde. Kopa nádherných kníh je ponechaná vetru a spiacim cestujúcim. Všetko je v čitateľovi!

Áno, miloval som mnoho kníh, alebo lepšie – niekoľko strán v nich. Poviedku Rieka Potudaň Andreja Platonova, Život a názory blahorodého pána Tristrama Shandyho, Majstra a Margarétu, Strukturu jazyků indoevropských Jozefa Baudiša, ale otriaslo mnou iba zopár miest v nich, iba niekoľko slov. Je mi to úplne jasné. Často tie miesta hľadám a stáva sa, že ich už nenachádzam, nenájdem ich ani pri treťom čítaní, čítam znovu a opäť ako posadnutý. Koľko ráz som prečítal Bradburyho Marťanskú kroniku? Koľko ráz Krausove Posledné dni ľudstva?

Kedysi som dokázal ukázať prstom na verš, čo mnou „otriasol“! Teraz už prebývam v osobách – myslím na Osipa Mandeľštama v podvečer, na Michauxa popoludní, na Pessou v nočnej hodine... Teraz už môžem ukázať prstom len na zlom, na prasklinu v bezvedomí, ktorou niekto vnikol... Zdá sa, že si ma vybral.

 

Obálka: Ivan Csudai 

ISBN: 978-80-89499-34-2

Rok vydania: 2015

Rozsah: 254 strán

Cena: 8 eur


 

 

c
© 1987-2015 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.