|
|
|
Aktuálne
|
<<
späť na JÁN LITVÁK: List v perzštine Vo svojom najnovšom opuse List v perzštine sa nám rok po vydaní Oranžovej trávy (2012) predstavuje básnik a prozaik Ján Litvák opäť osvedčenou zmeskou prózy i veršov, voľnými úvahami o „všeličom“ i textami nesúcimi znaky publicistickej reportáže. Prečo „list v perzštine“? O tom vypovedá motto samotného autora v záhlaví celej zbierky: „Pri písaní týchto riadkov držal som sa rady ctihodného Kajká’úsa: ‚Ak pôjde o list v perzštine, nepíš čistou perzštinou, ktorá neznie pekne, najmä nie perzštinou darí, ktorou nikto nehovorí. Tou v žiadnom prípade nepíš a radšej ani nehovor.‘“ Keď si prečítame všetky časti, z ktorých je upletená táto zbierka (Hátif, Radhakumran, Vrabčia reportáž, Dve-tri básne a Striebro, zlato a medenka), nazrieme, že imanenciou litvákovskej „perzštiny“ je blízky, až dôverný vzťah k transcendentnu, samozrejmé narábanie s tajomstvom bytia, v ktorom niet voluntárnosti, ale všetky udalosti sú navzájom prepojené, so všetkým sa ráta. V pozadí písania miestami režúceho do živého, inokedy ľahulinkého ako detský dych, je zároveň prítomná existenciálna hra na život a na smrť, s ktorou tu Litvák obcuje. Okrem perzštiny, explicitne tematizovanej najmä v časti Hátif, no ktorej pôsobenie treba vztiahnuť na celú zbierku, je v Litvákových textoch prítomná komplexne celá životná realita, hoci badať i autorove preferencie či slabôstku tematizovať rôzne postavy slovenskej literatúry (Gindl, Dušek, Pastier, Mihalkovič či Stacho). Pre literatúru je plodná i samotná Litvákova osobná pamäť, vďaka ktorej sa môžeme zúčastniť na minulosti, ktorú súčasnosť čoraz viac a úplnejšie pohlcuje. Autor vie postaviť vetu i postupne ju gradovať v akýchsi mikropointách: v celom jeho písaní je zároveň čosi hygienické, autor rád pracuje s čistými, umytými rukami a všetko si po sebe poupratuje. Pokiaľ ide o verše v prítomnej knižke, rád by som vyzdvihol celý cyklus 26 štvorveršových rýmovaných básní Radhakumran (Stratená reč), pripomínajúcich čínskych či japonských starých básnikov i báseň Rimbaud, v ktorej sa autor úspešne pokúsil dostať na kožu tomuto francúzskemu kultovému básnikovi. Napokon dodajme, že súčasťou tohto vydania je aj reedícia Litvákovho debutu Samoreč (1992), doplnená o štyri recenzné state slovenskej kritiky, čo ponúka mimovoľné alebo zámerné porovnanie oboch textov: zdá sa, že mladého i zrelého Litváka spája ono samoukájavé kladenie slov na papier, ich významové zaťažovanie, napínanie sémantickej tetivy, no je tu aj rozdiel. Mladosť viac existenciálne soptila, kým v zrelosti je viac úsmevu nad svetom, láskavej irónie a vari vôbec viac lásky k bytiu. Držím Jánovi Litvákovi palce, aby jej pribúdalo. Recenzia
bola uverejná 19. marca 2013 v denníku Pravda |
Obálka:
ISBN: 978-80-89499-21-2
|
|
|