|
|
|
|
Aktuálne
|
JÁN
LITVÁK : Oranžová tráva iPodliak iPodliak s iPodom
Recenzia Borisa Mihalkoviča, uverejnené v denníku Pravda, 11.11.2012 Oranžová tráva - Dobre je vo vlastnej kožiJán Litvák debutoval v roku 1992 zbierkou poviedok Samoreč, o šesť rokov neskôr vydal zasa básnickú zbierku Kráľ kalichov, no v rokoch dvetisícich riešil dilemu prozaik - básnik až na výnimky tak, že vo svojich knižkách nechal oba žánre voľne koexistovať vedľa seba bez toho, že by dal najavo, že o nejakej genologickej dileme vo svojej tvorbe má čo i len tušenia. Toto tvrdenie sa týka jeho knižiek Živorodka. Lovkyňa ľudí (2005), Pijem vodu z Dunaja (2006), Bratislavské upanišády (2007), Básne prané v studenej vode (2010) a najnovšie aj jeho knižky Oranžová tráva. Kniha Oranžová tráva pozostáva z desiatich oddielov (každý má svoj názov), v ktorých sa pravidelne striedajú próza alebo prozaické fragmenty s básňami, nevyhýbajúcimi sa ani pravidelnému rýmovanému veršu. Máme teda dočinenia s piatimi prozaickými a piatimi básnickými kapitolkami, čo hovorím pre pomyselný žánrový poriadok. No bolo by treba rešpektovať autorom zvolený kľúč, napovedajúci, že sa dožaduje porozumenia pre ním zvolenú tvorivú polohu, pre ktorú je žánrové triedenie ak nie irelevantné, tak aspoň vo svojej jednote hl'bkovo tolerovateľné. Litvák je autorom integrálnym, a to nielen v zmysle domestifikácie žánrovej dvojdomosti, ale najmä v zmysle duchovnej integrity bytia a vedomia, v spôsobe, akým odpovedá na tlak reality súčasného globalizovaného sveta, i v spôsobe, akým sa vyrovnáva so svojimi zážitkami, strasťami a s otázkami, ktoré mu vzchádzajú v mysli. Veľmi často sú jeho odpovede ironické, napr. „Lenky si minulý rok doniesli z dovolenky žltačku. Dovolenka má na človeka ak nie relaxačný, tak aspoň laxačný účinok“ (s. 10), inokedy láskavohumorné, s pochopením pojednávaného subjektu. Humor a smiech mu nielen v tejto knižke vôbec nie sú cudzie, aj keď, ako píše na s. 69, „mávam humor od siedmej do pol ôsmej a potom až popoludní“. Autor si vypracoval nadhľad, s akým komentuje rôzne udalosti a nezrieka sa ho ani vo chvíľach veľmi osobných: „Mame sa nedarí. Umiera.“ (s. 115). Ján Litvák sa za tie roky, čo píše, stal autorom, ktorý sa dobre cíti vo vlastnej koži a ktorý vie, aké polohy mu vyhovujú a za akými hroznami sa nemá načahovať. V cykle Moje najnižšie nájdeme básne s pointou i so slovnými hrami, aké upomínajú na majstrov detského i dospelého veršovania, ako sú Feldek, Moravčík, Hevier či Janovic, ale tieto sú litvákovské („Minister s ministrom sadili ministrom“, s. 39). Osobne mi boli blízke všetky autorove básne, v ktorých manifestuje svoju príchylnosť k nemým tvorom zvieracej ríše i láskavé spoluzdieľanie osudov s odstrkovanými, marginalizovanými či inak civilizačne diskriminovanými bytosťami. A hoci záverečná báseň knižky, napísaná vo veršovom venci, sa volá Beznádej, vyslovme úfnosť, že Ján Litvák bude kráčať na svojej životnej i autorskej ceste tak ako doposiaľ, v ústrety aj novým nádejam. |
Obálka:
ISBN:
978-80-89499-11-3 |
|
|