|
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
JÁN
LITVÁK: Samoreč
ZVYŠNÝ
(ŽALOSPEV
CENTRÁLNEHO SLEĎA)
Rodíte sa zborovo
v miliónových davoch
potom vaše sledie bratstvo spoločne pláva
cez nezmerateľný Oceán, tlačí sa na seba
plutvami a tupo vbehne do každej siete.
Taký je teda život nás, sleďov. A čo ešte
sleď plávajúci uprostred húfu? Obklopujú
ho milióny súrodencov, a tu jedného dňa -
ale on nepozná dňa ani noci, a tu sa jedného
dňa zmocní centrálneho sleďa závrat. Áno,
závrat. Aký osudčaká takého sleďa? Och, je
to skutočne príšerné. Ocko! mamička!
Raymond Queneau
Mohlo by to mať
jemný podtón starých odopretých sľubov, čo ležia všelikade rozoslabikované
dolu tvárou. Alebo ako s tým mám naložiť, že aj sám sa považujem za
osvojenca, ktorý stratil pamäť (navyše kľúč, nemôže sa dostať do bytu,
keď si spomenie, kde býva.) Ešte sa na to usilujem popamäti zabudnúť;
že udalosti, ktoré sa mi dejú, nepovzbudzujú. Môžem vedieť (keď sa prevážam
z adresy na adresu a za doklopanými dverami šípim majiteľov jazykov,
ktorí mi zlovestne naznačujú, kto a kde som) čo také má v úmysle vodička
električky, keď bez toho, aby som ju vopred o niečo žiadal, otvára na
zastávke dvere, vraví Tu vystúpite, ja schádzam po schodíkoch ako pomätená
ovca, o vzdor sa nepokúšam už zo zvyku, ona sa nekalo usmieva a panovačným
pohybom mi rozkazuje smer, ktorým by som ju mal uposlúchnuť?
Krok tu chodí zbytočne.
Prst márne klope hánkou do vyčerpania. Bolesť je kamenná, ktovie, k
akému vyvrcholeniu speje táto žalosláva. Kam až smeroval jej prst? Kam
až si to, po mojom boku, namieril jeho strmý krok? Kto ho poveril tou
zúrivou angažovanosťou, aby ma hnal po stopách, ktoré tu iste nechala
moja topánka ale patrila tá topánka naozaj mne? Môžem si byť istý vôbec
niečím, keď niektoré topánky sú všetky úplne rovnaké?
Ako by som len mohol slepo naletieť reči, čo zradne vyludzuje stony
a podozrivo nimi napodobňuje hlas človeka (o ktorom som si nie celkom
istý, či ma nepovažuje za seba), akými ešte úskokmi chce vzbudiť záujem
mojich klamaných uší, keď si ma chce takto nepekne zaviazať a prekabátiť
osobnou spoveďou? Predsa som ešte načisto neosprostel, nenechám sa vylákať
na nejaké opustené miesto, hemžiace sa samými podozrivými bytosťami
- hádam tiež vylákanými - nenápadne by sa hmýrili okolo mňa a tvárili
by sa, že čisté náhodne. Nie, schôdzky si už nedávam, taký neopatrný
nie som; ktovie, aká podlá pohnútka ma potrebuje mať práve tam a tam
a dokonca v určitú hodinu. Iste tam nebude niečo v poriadku.
Nemienim sa správať neopatrne, unáhlene jednať a vydať sa im napospas
- to by chceli, aby som prepadol panike a bol závislý na každom ich
slove, ktoré vzápätí vezmú späť, to by sa im páčilo; aby som s nimi
z času na čas vypil fľašu nedobrého vína, aha, a potom by ma, zoslabnutého,
nechali ležať uprostred závejov. Hajzli. Ale prečo si dávajú tú námahu
a podmanivým slovom ma sáču do priepastnej neistoty?
S podlosťou si nevystačia. Nenápadne ju chcú naočkovať aj do zvierat.
Videl som hovoriace papagáje. O chvíľu sa pustia ďalej, keď už vtákom
odkmásali krídla. (Chcú od nich počuť Dobré ráno, pane! Aha, už sú na
dne. Už si nevystačia.)
Nie je vylúčené, že tie odopreté sľuby prídu na pretras už zajtra, a
potom sa vyjadria písmená. Zatiaľ odolávajú, tie najchúlostivejšie historky
si nechávajú pre seba, pre nás zostávajú nemé, a tak sa v otázke ich
súkromia zmietame v mučivých dohadoch. Som na ich strane, iste, iste,
ale kedy skončí toto protivné doťahovanie, kto zabedáka hlboko v poli
porazených. Obávam sa, že to budú nešťastné vychudnuté citoslovcia,
ktorým princ reči naparil doživotie. Darmo. Vidím, že sa raz opäť rozhodovalo
bezomňa. Gramatika zlovestne zadala chybný zvuk, nečitateľný žiadnym
iným. Ako teda rozporcovať. Kto z nešťastníkov sa odváži urobiť opravu
v zadaní? Alebo že by neriešiteľnosť bola jediným riešením?
|
|
Obálka:
Erika Vavreczská
ISBN: 80-85508-02-8
Rok vydania: 1992
Rozsah: 58 strán
Cena: vypredané
|