|
|
|
|
Aktuálne
|
JÁN
LITVÁK : Bratislavské upanišády
Rozhovor Roberta Bielika s Jánom Litvákom uverejnený v denníku SME 30.7. 2008. Mňa zaujíma reč, nie reči o mne„Za ľudí literatúry by malo hovoriť napísané,“ myslí si JÁN LITVÁK, autor knihy Bratislavské upanišády. V posledných dvoch rokoch ste vydali dve knihy. Je to známka zvýšenej invenčnej aktivity, alebo iba resty z minulosti? „Pre píšuceho človeka je dôležitá každá kniha, ale rovnako aj rozpísaná stránka. Aj keď mu všetko vychádza, a aj keď mu nevychádza nič. Stále morfondírujem nad písaním. Časopisecky publikujem pravidelne viac ako dvadsať rokov. Knižky, to je iná záležitosť. Človek ich vydá niekoľko po sebe, keď sú na to vhodné okolnosti, a nevdojak sa vezie v rozličnom spočitovaní.“ Najlepšie dotovaná slovenská literárna cena Anasoft litera je v treťom ročníku. História zatiaľ krátka, no predsa sú to takmer tri desiatky finálových kníh, ktoré sa z kompletných celoročných produkcií prebojovali do záverečných súbojov o cenu. Zaujalo vás niečo, prípadne aj niečo nefinálové? „V predchádzajúcom ročníku boli nominovaní dvaja autori, ktorých rád čítam aj vídam - Bielik a Dušek. Cenu porota plným priehrštím nadelila Markovi Vadasovi, triumf mu prináleží bez najmenších pochybností. V úvodnom ročníku som tiež mal komu nadŕžať. Pavlovi Vilikovskému, samozrejme, žičíme asi všetci, mojím favoritom bol Dušan Mitana.“ Istý kritik v recenzii na knihu Pijem vodu z Dunaja poznamenal, že vo vašom písaní nie je nič barbarské. Akiste tým narážal na vašu niekdajšiu príslušnosť k barbarskej generácii. Natíska sa otázka, či a nakoľko ste naozaj upustili od radikálnosti svojich postojov, alebo ste iba zjemnili slovník? „Ten kritik si ma s niekým jemne mýli. Minule sme sa náhodou stretli v redakcii Romboidu. Pozdravil som ho. Usmial sa a oslovil ma tak ako dosiaľ nikto pred ním. Povedal mi: Valér. To sú mi všetko nejaké novinky. Mňa zaujíma reč, nie reči o mne, ktoré o mne vlastne ani nič nehovoria.“ Popri písaní sa intenzívne venujete pestovaniu biozeleniny a semien starých odrôd kultúrnych plodín. V poviedke Maliny píšete, že zachovanie, prenesenie alebo rozšírenie akejkoľvek kultúrnej rastliny je skutok par excellence, ktorý sa nedá s ničím porovnávať. Je teda vo vašej záľube okrem rozmeru mentálneho relaxovania aj niečo viac? „Moji rodičia boli takí láskaví, že ma vzali z jaslí po prvom zakašľaní, a už ma nikdy neodvliekli do predpeklia predškolského kolektívu, nech ich Pán Boh zato oslávi. Celé detstvo som strávil v Šuranoch v záhrade a pri vode, tmoliac sa spôsobom priam rustikálnym cez vŕbie a ďalej k váradskému chodníku, lemovanému starými morušami, ktorých už dnes niet. A predsa je to pre mňa miesto dôležitých spojitostí, veľmi presný náčrt sveta prijateľného. Voľne nadväzujem na to, čo som si zamiloval a zaumienil ako decko, a pokiaľ mi stačia aj sily, odpovedám primeraným spôsobom na tie strašné zmeny, ktoré sa bezdôvodne dejú so mnou a s krajinou.“ Odhliadnuc od rôznorodosti tém, v povedomí zostávate predovšetkým autorom ovplyvneným Indiou. V jednej z poviedok hovoríte, že ste mŕtvy indický fakír, pričom adjektívum „mŕtvy“ chápem iba ako metaforickú narážku na jedno z možných predchádzajúcich vtelení. Ťahá vás to ešte do Indie? „Akoby som si odtiaľ iba odskočil sem pre nejaké neodkladné vybavovačky. Keď to tu dokončím, vrátim sa, vravím si. Možno si ma však moji blízki budú chcieť ponechať tu, ako sa vraví na semeno, a na staré kolená mi moje deti možno zveria kočíkovanie vnúčat. Keď mi však nedovolia ani zapáliť si fajku večer pod čerešňou, alebo ma nebodaj budú chcieť šupnúť do starobinca, budem im musieť prejsť cez rozum, a potom už bude cesta voľná.“ Azda každý autor túži napísať knihu, ktorou by povedal čosi podstatné, z hľadiska jeho životných skúseností a poznania čosi završujúce. Uberajú sa vaše myšlienky týmto smerom? „Uberajú aj nie. Naozaj mi len veľmi málo záleží na myšlienkach. Náš svet je premyšlienkovaný, a pritom taký nepremyslený, nedomyslený. Ale niečo sa mi žiada zapisovať furt. Napríklad nedávno ma Veronika Šikulová spolu s Marekom Mihalkovičom, svojím mužom, vypšikala ku nim domov do Modry na stretnutie s Milanom Rúfusom. Jedli sme spolu veľmi chutné jedlo. Hovorili iba ženy. My muži sme mlčali, ani presne neviem o čom. O pomaličky dozrievajúcich morušiach alebo o tom, ako krásne pršalo na Veronkinu záhradu a aké súradnice v nás tá padajúca voda zanechala.“
|
Obálka:
ISBN:
978-80-85508-72-7 |
|
|