|
|
|
|
Aktuálne
|
ALBERT
MARENČIN: Nezabúdanie Rozhovory
a spomienky Ach, večné divadlo! Žiadaš od nás, aby sme sa maskovali do podoby niekoho iného, a to nielen keď máme hrať jeho rolu, ale aj keď tú rolu ešte len koncipujeme, a chceš, aby sme pri pohľade do zrkadla videli cudzí obraz. Imaginácia je všemohúca, jedno však nedokáže – aby sme sa stotožnili s inou osobou za cenu vlastnej podoby. Treba zavrhnúť literárne špekulácie, ktoré vedú autora k tomu, aby raz pritakával, inokedy protirečil postavám, ktoré si sám vymyslel. „Hovorte iba za seba“, povedal by som mu. „Hovorte o sebe a poviete mi toho oveľa viac.“ André Breton
ČLOVEK NEMÔŽE BYŤ ŠŤASTNÝ SÁM MEDZI NEŠŤASTNÝMI Udalosti sa valili Európou ako parný valec. Fašistické Nemecko sa rozťahovalo takmer v celej Európe, západné demokracie sa rúcali ako domčeky z karát, Československo sa rozpadlo. Ako prežíval šesťnásťročný mladý muž rozbitie Československa? Roku 1938 sa už nad Československom sťahovali čierne mračná, ale ja som ich hrozbu nevnímal. Mal som šesťnásť rokov, bol som zaľúbený a chystal som sa na všesokolský zlet do Prahy. Bol to môj prvý výlet za hranice rodného kraja. Cvičil som ako sokolský dorastenec na strahovskom štadióne pred tisíckami divákov a desiatkami filmových kamier. Praha ma očarila, bol som hrdý, že som Čechoslovák – hoci nerád tento zvrat používam, ale bolo to čosi ako hrdosť na to, že som občan malého štátu, ktorý ako statočný Dávid stojí nebojácne zoči-voči fašistickému Goliášovi. Vďaka tejto sebavedomej „hrdosti“ ma ani mobilizácia nevykoľajila a prežíval som ju ako veľký sviatok odhodlania a statočnosti – „Nedáme sa!“, „Celý demokratický svet je s nami!“, „Sovieti nám prídu na pomoc!“. Školy sa zatvorili, a keďže všetky dopravné prostriedky boli vyhradené na mobilizáciu, po týždni napätého ticha, ktorý mi prichodil ako mesiac, vybral som sa pešo na 35-kilometrovú púť z Prešova do Bystrého. Ešte v ten istý večer som si unavený a vyčerpaný so slzami v očiach vypočul z nášho starého, chrčiaceho a pištiaceho rádia správu o mníchovskej konferencii a o našej kapitulácii. Spojenci nás zradili a pomoc, ktorú nám núkali Sovieti, naša vláda odmietla. V tej chvíli akoby sa vo mne čosi zlomilo, apaticky som prijímal ďalšie udalosti, čo sa valili a valcovali postupne naše nádeje. Nehovorím to iba za seba, tak to cítila takmer celá moja generácia. Rezignovane som registroval ďalšie pohromy: okyptenie a potom aj rozdelenie republiky, stratu Podkarpatskej Rusi aj odtrhnutie južného Slovenska s Košicami a Nižnou Myšľou, kde som chodil pár mesiacov do školy a kde som mal aj starých rodičov i priateľov, a napokon aj zánik Republiky a vznik Slovenského štátu, ktorý nikto z nás – okrem pár ľudákov a Hitlerových obdivovateľov – nechápal ako „vyvrcholenie tisícročného sna slovenského národa“. Potom sa na prešovských uliciach objavili prví gardisti, odohral sa prvý protižidovský pogrom a takmer súčasne aj protičeská demonštrácia s bitkou a rozbíjaním okien, pri ktorej som i ja utŕžil ako „čechofil“ pár kopancov a faciek. Mojou jedinou útechou v tom čase bolo, že medzi stovkami gymnazistov, ktorí po obsadení Košíc Maďarmi prišli do Prešova, bola aj moja prvá láska, do ktorej som bol nešťastne zaľúbený už od predošlého roka, keď bola v Bystrom na prázdninách. Dostala sa dokonca do mojej triedy, ba čo viac, sadla si do lavice predo mňa, takže som jej mohol vypisovať prstom na chrbát svoje vyznania. Ľúbostné slasti a útrapy tejto veľkej platonickej a navyše aj opätovanej lásky mi na dlhý čas odviedli myšlienky iným smerom. Od gymnaziálnych rokov ste inklinovali k ľavicovým názorovým prúdom v spoločnosti. Ako ste sa vy, potomok „panskej“, dobre situovanej rodiny, stali komunistom? Musím povedať, že marenčinovská rodina bola síce „panská“, luteránska a hamzovská zase plebejská, no „dobre situovaná“, ale ani jeden z tých prívlastkov neplatil o nich v tom zmysle, ako sa im dnes rozumie. V oboch rodinách vládol demokratický duch a v oboch sa žilo skromne, v tej hamzovskej, kde som vyrástol, iste skromnejšie a ťažšie, s väčším pracovným zaťažením, ako dnes žije priemerná robotnícka rodina. Z rodičovského domu som si odniesol do života zmysel pre pravdu a spravodlivosť, aj nejasný pocit, ktorého zmysel som si až neskôr plne uvedomil, hoci už vtedy mi našepkával, že človek nemôže byť šťastný sám medzi nešťastnými, ani slobodný sám medzi neslobodnými, pretože je nerozlučnou súčasťou ľudského spoločenstva, s ktorým ho spájajú spoločné záujmy, vedomie spoločného osudu a z toho vyplývajúce pocity solidarity. Toto všetko bolo nesporne jedným z koreňov môjho neskoršieho „ľavičiarstva“. Tým druhým bola atmosféra tých rokov, poznamenaná ekonomickou, politickou a mravnou krízou, rozpínavosťou fašizmu a nekompromisným postojom komunistov a Sovietskeho zväzu, ku ktorému sa upínali všetky nádeje ako k jedinému spojencovi, ktorý nás nezradil. Po uzavretí nemecko-sovietskeho paktu aj tieto nádeje pohasli a zmocnil sa ma pocit, ktorý najlepšie vyjadrila metafora, odvtedy často aplikovaná na rôzne, aj celkom odlišné situácie: bol to kolektívny, generačný pocit, že vchádzame do temného tunela, ktorému nebolo dovidieť konca. Až o nejaký rok neskôr objavilo sa v tom tuneli malé svetielko, čosi ako svätojánska muška. Jedného dňa oslovil ma pred gymnáziom neznámy, odo mňa o niečo starší mládenec, a sprisahanecky mi povedal, že pozná moje zmýšľanie, preto mi dôveruje a pozýva ma medzi mladých komunistov. Ak chcem, môžem so sebou priviesť ešte jedného, ale zaručene spoľahlivého priateľa. Rovnako sprisahanecky som to povedal priateľovi Julovi Jaššovi a ešte v ten istý večer stali sme sa obaja členmi ilegálnej päťčlennej komunistickej „bunky“; domov sme sa vracali neskoro v noci s vreckami napchatými letákmi, v ktorých bolo všetko nejasné objasnené a všetky pochybnosti vyvrátené, čo nás nielenže naplnilo novým optimizmom, ale aj vyzbrojilo argumentami pre prípadné diskusie s ľudáckymi oponentami. Takže v osemnástich rokoch ste sa napriek svojmu buržoáznemu pôvodu stali komunistom, vyznavačom viery, ktorá už pred druhou svetovou vojnou dohnala státisíce podobne „veriacich“ za brány pracovných táborov. Ktovie, či to nebolo naopak – nie „napriek“, ale „vďaka“ nemu – a to podľa onoho známeho bonmotu, že komunizmus a ľavičiarstvo sú výrazom zlého svedomia meštiackych synkov. Ale existuje aj iné úslovie, ktoré mi možno lepšie pristane: kto v dvadsiatich rokoch nie je komunistom, ten nemá srdce. Mne síce do dvadsiatky chýbali ešte dva roky, no srdce som mal, azda až priveľké a primäkké. Druhá časť tohto úslovia hovorí, že kto je ešte aj v päťdesiatke stále komunistom, ten nemá rozum. Ale to je už iná pesnička. V každom prípade som do svojho maturitného roku vstúpil ako komunista, aspoň som si to namýšľal, hoci dnes by som to už tak jednoznačne netvrdil. Naše letáky, ktoré sme dostávali tajnými cestami zo Žiliny a Bratislavy a tajne roznášali, ba niekedy aj vyrábali, sa síce pokúšali všetko vysvetliť, no ostávalo veľa nejasností, ktoré potom spochybňovali aj to „vysvetlené“, znepokojovali nás, a to nielen vtedy, ale aj v nasledujúcich rokoch. Ako sme sa dodatočne a postupne dozvedali, sotva sa skončili moskovské procesy, už tu bola sovietsko-fínska vojna a vzápätí po nej sovietsko-nemecký pakt – všetko ohromujúce a dezorientujúce udalosti, ktoré ani starí, „skalní“ komunisti nedokázali celkom pochopiť. Tu sa už bezpodmienečne žiadala slepá viera v múdrosť a prezieravosť Stalina, a tú som ja nemal. Bol som síce dôverčivý aj naivný, ale nie veriaci: neveril som vo všemohúcnosť a vševedúcnosť Boha, a tým menej Stalina, nehovoriac o tých, ktorí o takúto vieru ani nestáli. Môj pochybovačný skepticizmus ešte vzrástol, keď som si prečítal také knihy ako Gideov Návrat zo Sovietskeho zväzu alebo Trockého Zradenú revolúciu či Poučenia zo Španielska. Cítil som sa naďalej ľavičiarom a komunistom, ale trochu inakším, ako boli tí ostatní: keď ma o desať rokov neskôr Ďuro Špitzer, šokovaný mojimi názormi, ironicky nazval „úchylkárom“ a „trockistom“, nebránil som sa, skôr naopak, prijal som to s akýmsi hrdým sebavedomím, hoci takéto označenie mohlo už v tom čase privodiť značné nepríjemnosti. No desať rokov predtým, v našej prešovskej komunistickej „bunke“, sme ešte takéto označenia nepoužívali a slobodne sme si vymieňali názory plné pochybností a kacírskych myšlienok. Keď si na to dnes spomínam, mám pocit, že tých pár mesiacov našich ilegálnych stretávok, letákových akcií a slobodných diskusií znamenalo pre moje politické myslenie viac než maturita – dalo mu zmysel a náplň a na mnohé roky predurčilo moju názorovú orientáciu. Predovšetkým som si pritom uvedomil, že hlavným, ak nie jediným cieľom komunizmu – alebo toho, čo som pod komunizmom rozumel – je ukájanie základných, i keď nie vždy uvedomených človečenských potrieb, v podstate slobodný život a spravodlivý svet, a že i ja ako komunista musím tento cieľ sledovať vo všetkom, čo robím. A toto vedomie ma zároveň urobilo imúnnym voči všetkým chorobám, neduhom a nerestiam, akými celé nasledujúce roky a desaťročia trpelo komunistické hnutie ako celok a každý komunista zvlášť. Dokedy fungovala vaša komunistická „bunka“? Existovala vlastne len počas mojich prešovských rokov a po maturite sa rozpadla. Odišiel som domov, do Bystrého na prázdniny a potom na vysokú školu do Bratislavy. Keď som po roku navštívil opäť Prešov, nenašiel som už z našej „bunky“ nikoho: našich troch súdruhov Ackermanna, Samoloviča a Davidoviča medzitým prvým transportom deportovali do Osvienčimu, odkiaľ sa už nevrátili. V jeseni 1940 ste odišli do Bratislavy a zapísali ste sa na lekársku fakultu, ale lekárom ste sa nestali. Pre mojich rodičov to bolo veľké sklamanie: chceli ako všetci rodičia, aby ich jediný syn žil lepšie a ľahšie než oni. Otec už vtedy vedel, že bude do smrti pripútaný k spoločnému, podľa dedovho testamentu nedeliteľnému hamzovskému majetku, a že tá symbolická, „ideálna“ pätina, ktorá mu z neho prislúcha, predstavuje viac úmornej práce a príkorí než blahobytu; slovom, chcel mi zaistiť dobrú existenciu a veril, že medicína je tou najlepšou. Ale ja som po prvom semestri, vlastne po prvých pitvách, zutekal a zapísal sa na právo; s tým by sa bol môj otec ešte ako-tak zmieril, lenže ja som sa nestal ani advokátom a po roku som prestúpil na filozofiu. Už vtedy som bol rozhodnutý, že čokoľvek vyštudujem, budem sa venovať hlavne písaniu alebo maľovaniu. Mali ste konkrétnu predstavu o tom, čo vlastne budete písať alebo maľovať? Mal som skôr tušenie ako konkrétnu predstavu, aj to skôr o maľovaní ako o písaní, keďže ku kresleniu a maľovaniu ma to od detstva ťahalo, a neskôr, vďaka školeniu a úspechom ma aj čoraz viac bavilo, zatiaľ čo s písaním som mal iba trampoty: spisovná slovenčina mi robila takmer neprekonateľné ťažkosti, nemal som slovnú zásobu, ani gramatiku som si nedokázal osvojiť, čo sa prirodzene odrazilo aj na školských vysvedčeniach. A to ma tak znechucovalo, že som na nejaké literárne pokusy dlho ani len nepomyslel. Zato som písal, ale len tak, pre seba, „do šuplíka“, a čo je príznačné, písaním a maľovaním som sa vedome i nevedomky usiloval iba o jedno: zahnať clivotu a evokovať si domov, za ktorým sa mi stále cnelo. Kreslil som jednostaj náš dom v Bystrom, najčastejšie vo večernom šere, s rozsvietenými, oranžovými oblokmi, za ktorými som si svojimi „písačkami“ privolával jeho čaro... Ani môj prvý, vážnejší „literárny“ pokus sa nezrodil z nejakých umeleckých ambícií, ale ako to býva u začínajúcich básnikov, z nešťastnej lásky. Ibaže v mojom prípade výsledkom nebola báseň ale naopak, akási „antibáseň“, ironická replika na básnický text, ktorý po našom rozchode napísala „dáma môjho srdca“ a uverejnila v prešovských novinách Slovenská sloboda – a ja som jej chcel takto dať najavo, že mňa ten rozchod vôbec nerozhádzal a že sa bez nej hravo zaobídem. Našťastie, noviny moju humoresku neuverejnili, takže adresátka sa o ňom ani len nedozvedela, zato ja dodnes opatrujem novinový výstrižok s jej lyrickým vyznaním. A nielen to: ešte dlho potom som pokračoval v písaní, akoby na jej adresu, ale už nie posmešných, lež čoraz vážnejších, sentimentálnych, „básnickejších“ textov, ktoré sa k nej však takisto nikdy nedostali, takže ani o nich nemá dodnes tušenia... Aj keď týmto svojim prvým „umeleckým“ pokusom nepripisujem nijaký väčší význam, jednako som sa pri nich pristavil, lebo dnes, z odstupu mnohých rokov, v nich vidím aj prejavy čohosi iného – rozhodne nie umeleckých ambícií, ale akéhosi nutkania či sklonov, ktorým som sa v neskorších rokoch čoraz viac poddával aj oddával, dokonca som ich v sebe aj pestoval. Neviem, ako to presnejšie pomenovať, či to bola reakcia na okolitý svet a či obranný reflex alebo jednoducho snaha zviditeľniť sa, aby si ma svet všimol a prijal ma takého, aký som, „aj s chlpami“, aj s mojimi názormi, predstavami, schopnosťami i nedostatkami, aby som sa v ňom takpovediac „presadil“ a našiel si medzi ľuďmi svoje miesto, priateľov, pochopenie, lásku a všetko, čo človek potrebuje, aby bol šťastný. Myslím, že vo chvíli, keď som sa mal rozhodnúť, čomu sa budem v živote venovať, zohralo toto všetko značnú, možno aj rozhodujúcu úlohu, najmä že v tom čase, už ako vysokoškolák, mal som za sebou aj prvé literárne skúsenosti, ba i úspechy – v rozhlase aj v novinách, ako autor rozhlasových hier a recenzií, ktoré som písal pre martinské Národné noviny. A to mi dodalo dosť sebavedomia a sebadôvery, aby som sa rozhodol pre takýto spôsob existencie, ktorý mi zaručoval nijakú istotu, ale zato sľuboval to, čo dnes nazývame „sebarealizáciou“; predstavoval som si, že ako novinár, publicista či redaktor nebudem iba opisovať či popisovať udalosti a svet vôkol seba a tobôž nie prepisovať cudzie myšlienky a výroky, ale predovšetkým vyjadrovať svoje vlastné, osobné názory, pravdaže v duchu svojich ideálov a zásad, svojho presvedčenia a svetonázoru a podľa kritérií, ktoré dodnes vyznávam. Môj hodnotový rebríček môže sa niekomu vidieť bizarný a čudácky, ale ja sa ním dodnes riadim a uplatňujem ho na seba i na druhých, nadraďujúc ľudskosť nad odbornosť, kalokagatiu nad špecializáciu, charakter nad inteligenciu, inteligenciu nad vzdelanosť, múdrosť nad učenosť a vedomosti, fantáziu nad racionalitu, imagináciu nad logiku... – a toto všetko vysoko nad úspešnosť, kariéru, spoločenské postavenie, bohatstvo, tituly a podobné taľafatky... Ako ste vysvetlili rodičom, že namiesto existenčnej istoty vybrali ste si málo výnosnú budúcnosť, takpovediac podľa vlastných záľub? Musel som nakoniec s pravdou von, a rodičom zase neostávalo nič iné, ako sa s tým zmieriť. Koniec-koncov, utešovali sa, byť profesorom nie je až taká hanba. Nakoniec som sa však nestal ani profesorom. Lenže to už malo celkom iné príčiny. Písanie a maľovanie stalo sa napokon mojím osudom: nie existenčnou zábezpekou, no skôr záľubou, činnosťou diktovanou akýmsi neodolateľným nutkaním, ktorému som nielenže podľahol, ale postupne som ho aj povýšil nad všetko ostatné. Najmä pokiaľ ide o písanie. Musím zopakovať, že na počiatku všetkého bol Novomeský, pôsobiaci ako vzor nielen svojím básnickým a politickým profilom, ale dokonca aj mikroskopickými detailami svojej poézie, keďže, ako som povedal, v jeho veršoch som sa prvý raz stretol s takými menami ako Apollinaire, Nezval či markíz de Sade, zakomponovanými rovno do básní, a začal som pátrať po nositeľoch týchto mien a po ich dielach, ešte netušiac, že sa raz stanú kompasmi na mojich budúcich cestách. Objavil som Apollinairove básne v českom preklade, a takmer súčasne prvý nadrealistický zborník Sen a skutočnosť, v ktorom som popri menách nadrealistov Fabryho, Reisela, Žáryho, Brezinu, Raka objavil aj mená „prekliatych básnikov“ a surrealistov, Bretona a Eluarda. Nasledovalo horúčkovité zháňanie ich diel. Utratil som na ne nielen niekoľkomesačné vreckové, ale aj všetko, čo som dostal v záložni za založené hodinky a zimník. Pritom som sa na dlhé mesiace zadĺžil u priateľov a ich priateľov, najmä u tých zámožnejších. Až po rokoch som si uvedomil, že všetci ma vlastne tak či onak viedli k tomu, čo by som dnes nazval svojím celoživotným surrealistickým dobrodružstvom; no prvým, čo ma na toto dobrodružstvo priamo naviedol, zviedol a niekoľko rokov aj viedol ako môj sprievodca a vzor v dobrom i zlom, bol Vítězslav Nezval. A neboli to len knihy jeho „surrealistického obdobia“, ktoré ma navigovali, nebola to len Žena v množném čísle, Ulice Gitle-Coeur, Praha s prsty deště, Neviditelná Moskva – ale pravdu povediac všetko, čo som od neho prečítal. Nedokázal som, ani som nechcel rozpitvávať jeho dielo a klasifikovať ho podľa nejakých pomyselných literárnovedných kritérií, lebo v mojich očiach ho celé zjednocoval ten istý slobodný, raz revoltujúci, inokedy harmonizujúci, ihravý aj provokujúci, ba i šokujúci prúd poézie, ktorý podľa mňa odpovedal duchu surrealizmu. Dodnes sú mi blízke jeho básne a výroky, s ktorými som sa vtedy identifikoval – napríklad jeho slová o predčasnej inteligencii dieťaťa, ktorá býva kliatbou pre budúcich umelcov, pretože im znemožňuje priamy pohľad na realitu; o utkvelých obrazoch z detstva, ktoré môžu rozhodnúť o budúcej umeleckej metóde; o zvláštnej pamäti imaginatívnych umelcov, ktorí zabúdajú často na príbehy a celkom jasne si dokážu spomenúť na detaily – aj o ich spomienkach, ktoré v nich žijú ako refrény...! Keď som tieto a podobné výroky prvýkrát čítal v jeho Falošnom mariáši a potom sledoval básnické variácie týchto myšlienok v jeho poézii, mal som pocit, že cez ne objavujem samého seba. Bol v tom možno kus autoštylizácie – možno som si vtedy ten pocit vsugeroval v snahe stotožniť sa s básnikom, ktorého som obdivoval a miloval – no aj dnes, keď sa na to dívam z diaľky desaťročí a mám od svojho vtedajšieho idolu aj kritický odstup, mám opäť pocit, že jeho slová mi boli tým magickým zrkadlom, v ktorom som objavil samého seba a svoju neznámu tvár. Pripravil Oleg Pastier |
Obálka:
Albert Marenčin
ISBN: 80-85508-52-4 |
|
|