|
|
|
|
Aktuálne
|
JURAJ
MOJŽIŠ : Voľným okom
Pretože písanie o videní voľným okom považujem za inšpiratívne, pred časom som privítal priateľskú ponuku Olega Pastiera vydať výber z textov časopisecky uverejnených pod rovnakým názvom. Voľným okom sa totiž dobre píšu príbehy a z príbehov vždy nasledujúci čímsi dorozpráva ten predchádzajúci. Jednoducho povedané, je tu nádej, že previazanosť príbehov si vysníva aj vymyslí koryto, v ktorom nezvyčajnými pohľadmi sa do nového poznávania zleje dávnejšie porozumenie veciam a dejom umenia. Tieto príbehy boli písané formou krátkych úvah s trúfalou úfnosťou inšpirovať. Rovnako trúfalo nemienili vyslovovať overené – hoci aj tie najušľachtilejšie – súdy. Priznávam, že som príbehom chcel vymyslieť vzácne koryto, a napadlo mi, že jeho poznávacou vášňou by mohla byť túžba. Túžba – už samotnou konštrukciou pohľadu i každou vhodne odmeranou metaforou – byť bližšie novému poznávaniu i dávnejšiemu porozumeniu. Najinšpiratívnejšími metaforami sa mi stali tie, ktoré mi dotykom voľného oka odkrývali – premeny. Tie vždy iné vykročenia za závratným mávnutím imaginácie, čo vábi, presviedča, súcití, dušu pohládza, ale aj poznaním trpí i šialene bolí. (Všetko to, čo môžu uzrieť len oči duše vsadené do mozgu v lebkách našich súčasníkov.) Takto sa vzácnym korytom príbehov stávala premena – imaginácie. Povedzme skromnejšie, že tá premena znela ponad dvesto rokov ako ozvena imaginácie niekoľkých európskych vizionárskych vizionárov do našej skutočnosti celkom „racionálnych“ vizionárov. Odvtedy, od napísania úvodnej poznámky, však prešlo čosi času a voľným okom začal vznikať cyklus krátkych úvah o predpokladaných – a predpoklady zdôvodňujúcich – momentoch obratu. Niekedy ich pečatil výtvarný čin hodný pomenovania vynález, inokedy iná pozoruhodná miera originality, ale niekedy sa témou obratu stal práve moment, keď sa obrat udial celkom proti smeru cválajúcej modernej modernosti. Skrátka chvíle obratu sa podvratne vynárali raz tu, raz inde, vždy pôsobivo, pretože zmysluplne. Pre nás zmysluplne však len vtedy, ak pri umení – nepresne označených – vizionárov sme nepodľahli žiadnemu paušálnemu nadšeniu, napríklad, nad ich „odvahou“ zúčastniť sa na tvorbe nového sveta. Predovšetkým, bolo treba odolať pokušeniu ospevovať umelca v časoch, keď vykĺbená doba šalela. Uveriť jeho rétorike, že tradičnými prostriedkami práve on dokáže znázorniť a vyjadriť svet, aký tu ešte nebol. Prípadne uveriť tomu, že to, čo robiť musel, nemusel robiť v prekrútenej, zjednodušenej či poriadne zvulgarizovanej podobe. Napísané by mohlo znamenať, že v krátkych úvahách sa jednoducho nezabúdalo, ako revolucionári umenia vrhajú dlhý temný tieň na svoju reakčnú budúcnosť. V nej si tak či onak zvyčajne úspešne vyfantazírujú národné tradície, napríklad. Alebo blahodárne zásnuby elitárskej moderny s ľudovými realistickými prúdmi. Totiž v reakčnej budúcnosti sa práve takto „logicky“ darí manipuláciám s minulosťou. Len málokto vie precízne pomenovať práve spomenuté trable avantgárd. Jean Clair v skvelej štúdii Zodpovednosť umelca, v ktorej sa zaoberá avantgardami medzi strachom a rozumom, nazdávam sa, to vie ozaj skvele: „Epos o moderne nie je len príbehom o tom, ako duch smeruje k svetlým zajtrajškom, moderna rovnako držala krok s postupujúcim zlom.“ Krátke úvahy videné voľným okom vstupujú do príbehov o okamihoch obratu prostredníctvom jednej sochy, obrazu či fotografie tvorcu. Tvorcu možno náchylného zísť z cesty, na ktorej sochu, obraz či fotografiu vytvoril. Otázka, či odolal alebo nie, rovnako aj odpoveď na otázku, však patria do iných príbehov. V nich, zrejme, bude defilovať zarážajúca ochota prispôsobovať sa, verím, že aj neochota zúčastňovať sa na výhodách estetickej bezcennosti. Vráťme sa však ku krátkym príbehom v tejto knižke. Veď vari každý čitateľ vie, že príbeh je základným princípom myslenia. Tak to tvrdí aj Mark Turner v štúdii o pôvode myslenia a jazyka. A tvrdí aj, že jeden príbeh nám pomáha uvedomiť si zmysel iného. Jún 2007 |
Obálka:
ISBN: 978-80-85508-75-8
|
|
|