|
|
|
|
Aktuálne
|
JURAJ
MOJŽIŠ : Voľným okom III
Recenzia Mareka Debnára, uverejnené v denníku Pravda, 14.12.2011 Voľným okom III. - porozumenie pohľadomSkúsenosť s umením nás naučila, že každé oko má vlastnú techniku pohľadu. V závislosti od citlivosti tejto techniky niektorí z nás dokážu vidieť súvislosti aj tam, kde pohľady iných zostávajú na povrchu a v niekoľkých vzácnych prípadoch dokážu týmto pohľadom preniknúť k ich hlbšej podstate. Pohľad Juraja Mojžiša nepochybne patrí k tomuto vzácnemu typu. Spojenia a vzťahy Zbierka kritických úvah – možno by bolo lepšie hovoriť o esejach – Voľným okom III. O obrazoch, fotografiách, filme a humore, nadväzuje na predchádzajúce súbory Voľným okom (2007) a Voľným okom II (2009), ktorý bol ocenený Cenou Dominika Tatarku. Zatiaľ čo v prvých dvoch knihách sme sa stretávali najmä so svetom obrazov (obe boli venované osobnostiam svetového a nášho výtvarného umenia a fotografie), v treťom diele sa popri výtvarných dielach a fotografiách objavuje aj literatúra, humor a film. V predhovore nás autor upozorňuje, že toto rozšírenie záberu nie je náhodné. Témou tretieho súboru sú totiž vzájomné „presahy“, „zásahy“ a „dosahy“ literárneho a výtvarného: „Mali by teda dopĺňať autorovu predstavu… o význame vzájomného zväzbenia všetkých médií, ktoré spoluvytvárajú umenie našej doby.“ V tomto duchu, ale nielen v ňom, je možné čítať najmä texty o kresbách Pavla Vilikovského, o literárnych anekdotách Tomáša Janovica a výtvarných anekdotách Dušana Polakoviča, prenikavú esej o filmovej trilógii Michelangela Antonioniho či o dvoch filmoch Petra Kerekesa. Hybrid či bastard Okrem spomínaných intertextuálnych presahov však v knihe rezonujú aj ďalšie aktuálne témy. Napríklad text o expozícií Vynáranie (8 statočných) v inštalácií Daniela Fischera či esej Dejiny bez pamäti? Obe z estetického uhla pohľadu reagujú na aliancie morálky umenia a politickej moci. Aj po konci normalizácie sú totiž tieto aliancie stále súčasťou nášho sveta a, bohužiaľ, aj nášho verejného priestoru. „Pre mňa je neprijateľný obraz našich moderných dejín skonštruovaný ako hybrid či bastard s účasťou umierneného variantu socialistického realizmu (Dejiny bez pamäti?)“, píše Juraj Mojžiš otvorene a jeho postoj je potrebné považovať za integrálnu súčasť jeho textov. Táto otvorenosť či „voľnosť“, a to nielen k čitateľom, ale aj k materiálu, ktorý sa interpretuje, je v jeho esejach principiálna: „Voľné oko je oko slobodné, tak sa pohybuje po tom našom výtvarnom umení a vidí, čo vidí, zastaví sa však len tam, kde mu srdce napovie.“ (Voľným okom II.) Keď písať, tak autobiograficky Tento citát, aj keď pochádza z druhej časti trilógie, predznamenáva poslednú tému esejí, ktorá spomínané presahy spája a stmeľuje. Je ňou určitá forma autobiografickosti, ktorú Juraj Mojžiš špecifikuje „ako základný prvok organizácie materiálu (umelcom) zvoleného média.“ Vidieť to napríklad v už spomínanej eseji o kresbách Pavla Vilikovského alebo o fotografiách Petra Župníka, ale nielen u nich. Tento tmel sebaprežívania prechádza všetkými esejami súboru, a keďže „žiť sa dá len autobiograficky“, je hlbšia podstata súvislostí, o ktorých Juraj Mojžiš píše, zároveň výpoveďou o ňom samom. Nie náhodou autor túto knihu venoval poslucháčom Interpretačného seminára Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v Bratislave, možno z nej budúci kritici a interpreti pochytia „móresy majstrov“. |
Obálka:
ISBN: 978-80-89499-07-6
|
|
|