revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

MARINA MOSKVINOVÁ : Môj pes má rád džez

Štrnásť poviedok pre deti i dospelých v preklade šestnástich študentov ruského jazyka.


Pre mňa je hudba všetko. Ibaže nie symfonická, nie taká, ako Peťo a vlk od Prokofieva. Tá mi nesedí. Mám rád takú, akú vtedy hral muzikant na zlatom saxofóne.
Ja a môj strýko Žeňa sme išli do Domu kultúry. Strýko je lekár, krčiar. Ale hudba je preňho všetko. Keď raz prišiel do Moskvy jeden "džezový kráľ", černoch, všetci ho začali prosiť, aby sa im podpísal na platne. No a strýko Žeňa platňu nemal. Tak si vyhrnul sveter a "džezový kráľ" sa mu fixkou podpísal na košeľu.
A čo len strýko Žeňa nestváral na koncerte v Dome kultúry! Pískal, kričal, tlieskal! A keď sa objavil muzikant v slamenom klobúku, zelených ponožkách a červenej košeli, strýko Žeňa povedal:
- No, Andriucha! Bude tu pekne horúco.
Nepochopil som to hneď. Ale keď sa ten červeno-zlatý muzikant zablyšťal na čiernej doske klavíra! Keď sa začal prechádzať po sále a fúkať, šialene fúkať do svojho saxofónu! Hneď som pochopil, čo znamená to "pekne horúco". Diváci sa tak dostali do varu, že úplne zabudli na slušné správanie. Vytiahli píšťalky a začali pískať, cengať kľúčmi, dupať nohami, ktosi mal dokonca aj mechúr s hrachom!
Muzikant hral ako divý. A ja som sa chcel pozerať len a len naňho. V tej hudbe bolo všetko o mne. Vlastne o mne a o mojom psovi. Mám jazvečíka, volá sa Žralok. Za takého psa by som dal aj život. Raz sa stratil a ja som skoro prišiel o rozum, tak som ho hľadal.
- Chápeš? - hovorí strýko Žeňa. - On tú hudbu vymýšľa priamo za jazdy. Len tak "z brucha". Zliepa, čo mu napadne.
To je niečo pre mňa. Zabávať sa na sto percent. Najzaují-mavejšie je, keď človek hrá a nevie, čo bude ďalej. Tak ako my so Žralokom - ja brnkám na gitare a spievam, on šteká a zavýja. Všetko bez slov, načo sú mne a Žralokovi slová?
- Aj ja som mal talent, ale nerozvíjal som ho, - povedal strýko Žeňa. Stál tu, v okuliaroch, v kravate, s diplomatkou.
- V škole som bol celkom dobrý trubkár, - hovorí. - Mohol som sa dostať aj do prvej desiatky trubkárov v krajine.
- A možno aj do prvej päťky, - povedal som.
- Aj do prvej tridsiatky sveta!
- A možno aj do dvadsiatky, - povedal som.
- A je zo mňa obyčajný krčiar.
- Nehovorme o tom, - povedal som.
- Andriucha! - zvolal strýko Žeňa. - Ty si mladý! Nauč sa hrať džez! Ja som všetko premárnil. Ale teba čaká neobyčajná budúcnosť. Tu v Dome kultúry je taká škola.

Strýko si myslel to isté čo ja: džez je pre mňa to pravé. Háčik je však v tom, že ja nedokážem spievať sám. Hocikto, aj mucha môže svojím bzučaním spríjemniť moju osamelosť. A o Žralokovi ani nehovorím! Pre Žraloka je spev všetko! Preto som ho vzal so sebou na skúšky.
Žralok zjedol všetku klobásu z chladničky a vykračoval si vo výbornej nálade. Burácalo v nás toľko piesní, toľko nádejí!
V Dome kultúry sme stretli muzikanta zo včerajška, bez saxofónu, so šálkou vody. Zohol sa a priateľsky potľapkal Žraloka po chrbte. Z vrecka mu pritom vypadlo vrecúško čaju na nitke.
Žralok strašne neznášal takéto potľapkávanie, ale od muzikanta to zniesol. Pravda, čajové vrecúško v okamihu zlikvidoval. On vlastne vždy zjedol všetko, čo mu prišlo do cesty. Nerobil to však zlostne, ale optimisticky.
Spýtal som sa:
– Kde sa tu prihlasuje na džez?
– Talentové skúšky sú v miestnosti číslo tri, – odpovedal muzikant.
Na dverách visela tabuľka: „Ved. hud. odboru Naina Petrovna Šporinová“. Zaklopal som. Už som sa raz v živote takto bál – keď Žralok požul a zhltol galošu. Dobre, že som sa nezbláznil, stále som rozmýšľal: strávi ju, alebo nie?
Pri klavíri sedela driečna krásavica s dlhým nosom a vyčkávajúco sa pozerala na mňa a Žraloka.
– Chcem chodiť na džez!
Vychrlil som to hlasno a zreteľne, aby si nemyslela, že som chmuľo. Ale Naina Petrovna ukázala prstom na oznam. Stálo tam: „Rozprávajte potichu“.
Ale ja to potichu neviem. A tiež nemám rád, keď nemôžem cengať lyžičkou pri miešaní cukru v čaji. Treba sa ovládať, a to ja nedokážem.
– Zákaz vstupu so psom, – povedala Naina Petrovna.
– Žralok má rád džez, – hovorím. – My spievame spolu.
– Zákaz vstupu so psom, – povedala Naina Petrovna.
Všetka radosť sa stratila, keď som Žralokovi zavrel dvere pred nosom. Ale na mňa čakala neobyčajná budúcnosť, ktorú strýko Žeňa premárnil. Sadol som si na stoličku a vzal som do rúk gitaru.
Rád spievam. A chcem spievať. Budem, chcem, chcem chcieť! Držte sa, Naina Petrovna, – „rozprávaj potichu, pohybuj sa pomaly“! Teraz zažijete velikánsky šok!

Naina stála ako socha komtúra a ja som za svet nedokázal začať! Aby som len tak nemlčal, vydal som zvuk, ako keď sa rozbije tanier, tečie voda a krčia sa noviny...
– Stop! – povedala Naina Petrovna. Ruky mala studené ako zmrzlinárka. – „Ka-lin-ka, ka-lin-ka, ka-lin-ka...“ – zaspievala a zahrala to jedným prstom. – Zopakuj.
– „Ka-lin-ka, ka-lin-ka...“
– Stop, – povedala Naina Petrovna. – Nemáš sluch. Nevyhovel si.
Žralok div neumrel od radosti, keď ma zbadal. „No?!! Andriucha? Džez? Áno?!!“ hovoril celým svojím telom a krútil chvostom.
Doma som zatelefonoval strýkovi Žeňovi.
– Nemám sluch, – hovorím. – Nevyhovel som.
– Sluch! – pohŕdavo povedal strýko Žeňa. – Sluch nie je nič. Ty nemôžeš opakovať cudziu melódiu. Ty spievaš tak, ako doteraz NIKTO NIKDY nespieval. A práve to je skutočný talent! Džez! – povedal strýko Žeňa nadšene. – Džez nie je hudba. Džez – to je stav duše.
– „Ka-a-lin-ka, ka-lin-ka...“ začal som spievať a zložil som slúchadlo. – „Ka-a-lin-ka...“
Vylúdil som na gitare kvákavý zvuk. Žralok zavyl. A ja som k tomu napodobnil tikanie hodín, volanie samca ryby bubeníka, škriekanie čajok. Žralok zasa sirénu lokomotívy a lodnú trúbu. Vedel, ako mi pozdvihnúť skleslú náladu. A ja som si spomenul, aký bol vtedy hrozný mráz, keď sme si so Žralokom jeden druhého vybrali na Vtáčom trhu.
– „KA-LIN-KA!!!“
Komára radosti sme nafúkli na takého somára, až z kuchyne pribehla babka.
– Prestaňte, – kričí, – trúby!
No PIESEŇ SA UŽ ROZBEHLA a my sme ju nemohli nespievať.
... Strýko Žeňa vyberal pacientovi mandle. A zrazu začul džez.
– Vysielajú džez! – vykríkol. – Sestrička! Dajte to hlasnejšie!
– Ale my nemáme rádio! – odpovedala sestrička.
... Muzikant zo včerajška si zalieval nové vrecúško čaju, keď mu na um zišla bláznivá myšlienka: zahrať si „horúce“ sólo na saxofóne za zvuku sirény lokomotívy, nie, radšej lodnej trúby!!!
... A v New Orleanse „džezový kráľ“ – černoch – tak nečakane, že ho to až samého prekvapilo, chrapľavým hlasom zaspieval:
– Kalin-ka, kalin-ka, kalin-ka moja.
A celý New Orleans bujaro zanôtil: „V sade jahoda, ma-lin-ka, ma-lin-ka moja!!!“


O CHVÍĽU PRÍDE A BUDE VESELO

Oco stále nechodil a ja som sedel doma a z času na čas som dával variť vodu na čaj. „Teraz čajník zapíska,“ rozmýšľam, „a oco príde na to zapískanie“.
) Prešla hodina. Ďalšia polhodina. Hodiny: „pí! pí!“. Keby aspoň zavolal: „Som tam a tam, prídem vtedy a vtedy...“ Veď na ocov striehne nebezpečenstvo na každom kroku. Ten môj je napríklad úplne bezbranný. A veľmi dôverčivý. Hocijaký podliak ho môže oklamať, vyľakať alebo nalákať na nejakú vecičku.
Navyše vraj v novinách písali, že v júni bude koniec sveta. A tak sa strachujem, keď oco nie je doma.
O CHVÍĽU PRÍDE A BUDE VESELO.
Aby som sa nenudil, zapol som náš starý tranzistor. Celý svet som preladil, a nič som nenašiel.
Nad nami ktosi čosi píli. Nechce sa mi veriť, že by o poschodie vyššie ktosi mohol píliť drevo. To môže byť iba nejaký zločin.
A za oknom betónujú pole. Les, potôčik i tráva zmizli pod nekonečnou betónovou terasou. Jedného krásneho dňa sem priletí lietajúci tanier. Bude tu oslava, kvety, orchester. Tanier odletí a betónové pole tu zostane – navždy.
Neprestajne som pozeral cez okno na oblohu, či neuvidím mimozemšťanov. A len čo som zbadal nejakú bodku: „Fíha!“. Hoci tá bodka je na skle.
Starenka zhora:
– Cica! Cic! – volá túlavého kocúra. – Tu máš párok!
Párok – bum! Praskol, rozpľasol sa o betón, kocúr ho oňuchal a odišiel preč. Predstavil som si, ako si nejaká starenka uvarila párok, ale vtom zbadala opusteného kocúra a hodila mu ho z deviateho alebo desiateho poschodia! A tým túlavým kocúrom to ani nehlo.
Vtedy som zakričal:
– Cic! Cic! Prečo urážaš starenku? Zjedz ten párok!
A vypadol som z okna.

Ako som tak letel, začul som bubnovanie. Ktosi pod nami si každý večer púšťa túto platňu. Kedysi som si predstavoval, ako TEN ČLOVEK na túto hudbu pochoduje a robí prudké pohyby ako pri karate. Ale keď som letel popri jeho okne, všimol som si, že TEN ČLOVEK sedí v kresle a so zatvorenými očami počúva.
O poschodie nižšie býva Vojcechov. HRUĎ, NOS, FÚZY! Je to Odesan sršiaci zdravím. Oni tam v Odese potrebujú veľa sily, aby prežili. Vojcechov je zberateľ. Má obrovskú zbierku fliaš. Toľko fliaš ako u Vojcechova som nikdy v živote nevidel.
A tam je maliar Lejderman. V rukách drží tyč, ktorá je samá ruža. Na nej je pripevnená preglejka, a na tej preglejke je veľkými písmenami napísané: „UBLIŽUJÚ MI!“
Tak dobre sa žije na svete, keď človek vie, že život je nekonečný!
Spadol som a ležal ako postrelená kačka, kým ma sused Sorokin neschytil svojimi tenkými pehavými rukami a neodniesol na traumatológiu.
Domov ma priniesli dvaja ošetrovatelia. Položili ma a odišli. A ja som zacítil pach spáleniny.
Vysvitlo, že čajník som zo sporáka zložil, ale sporák som nevypol! Rozžeravený dočervena žiaril v tme ako planéta Mars. Okolo blčali drevené lyžice, záclony, gumený obrus... Pozerám: veď aj ja som celý v plameňoch!
Ale našťastie prasklo potrubie a začala sa potopa.

Okamžite sa prihnal Vojcechov s naberačkou. Za ním jeho žena Maňuňa. To je typické odeské meno.
– Moje a Maňunine papuče, – kričí Vojcechov, – plávajú po byte ako loďky na vlnách!
Maliar Lejderman – vznešená povaha, stále lieta niekde v oblakoch – zasnene povedal:
– Andriucha! Navaľ prachy na opravu!
Sorokin tenkými rukami schmatol potrubie a pritisol sa naň celou váhou, aby nás ochránil pred hrôzostrašným prúdom vody. Jediný, kto k nám hore neprišiel, bol sused zdola. Jemu je asi VŠETKO, VŠETKO JEDNO, LEN ABY BUBON NESTÍCHOL!
Prišiel inštalatér – oči farby morských vĺn. Vojcechov a Maňuňa, Sorokin aj Lejderman sa upokojili a odišli každý do svojho bytu. Ale inštalatér nezačal nič opravovať – bol sklamaný z toho, že okrem potopy mám aj požiar.
– Keď si sa narodil ako inštalatér, tak si ním aj zostaň! – buchol dvermi a odišiel.
Už som nielen horel, ale som sa aj topil, a akoby tých problémov nebolo dosť, objavili sa lupiči a vrahovia.

Jeden z lupičov stláčal v ruke posilňovač prstov, ktorý vyzeral ako čeľuste vyhynutého osla so žltými zubami. A na ruke mal vytetované: „KOĽA“. Druhý si cvičil svaly posilňovačom, čo vyzeral ako koliesko, ktoré hryzú bezzubé bábätká. A na ruke mal vytetované: „VASIA“.
„Ty jeden!“ pomyslel som si o ockovi. „Neponáhľaš sa domov, a potom si budeš trhať vlasy.“

Naznačil som VASIOVI a KOĽOVI, aby odišli, lebo mi bolo nepríjemné povedať im to rovno. Ale oni tú narážku nepochopili. KOĽA vytiahol z vrecka chlebíčky, ktoré mu pripravila jeho babka, začal ich jesť a kritizovať, že vraj babka podvádza: chlieb narezala nahrubo a syr natenko.

V chladničke som mal tavený syr Družba. Ponúkol som ním KOĽU. Ale on Družbu odmietol.
– Keď som bol malý chlapec, – povedal KOĽA, – často som prosil babku, aby mi kúpila zmrzlinu. Ona šla k stánku a robila sa, že ju kupuje! ALE NAMIESTO ZMRZLINY MI DÁVALA TAVENÝ SYR! A ja som jej veril! – zasyčal cez zuby. – Prežúval som a rozmýšľal: „Tá zmrzlina je ale hnus! Prečo ju má každý tak rád?!!“ )
– To je hrozný príbeh! Hrozný! – zvolal VASIA. – To preto sa z teba, Koľa, stal kriminálnik!
A sám zhltol Družbu a strieborný obal hodil do koša.
– Jeden podarený hod – a mám celý deň perfektnú náladu! – radostne povedal VASIA.

VASIA a KOĽA sa mi zapáčili. Môj problém je v tom, že sa mi páčia všetci. Ja viem, že táto hlúpa láska K VŠETKÝM ma raz zničí! Tak veľmi by som chcel byť naozajstným chlapcom! Mať prak, naháňať holuby, strieľať do skiel ako rodina Volobujevovcov. Pridať sa k nim, nosiť sako s odstrihnutými rukávmi a žobrať: „Počuj, potrebujem sa dostať domov, daj mi pár drobných na metro!“ Potom zájsť za roh a vysmievať sa z toho človeka! Chodiť do úžľabiny, páliť vatry, sedávať niekde po lavičkách, a potom hulákať pod oknami!

Ponúkol som lupičom čaj. VASIA súhlasil, ale KOĽA ani za nič. Povedal, že ponuku neodmieta, ale NAJPRV PRÁCA, a začal z bytu vynášať veci. Vynášal ich, vynášal, a stále tvrdil:
– Žiadne zbytočnosti nezoberiem, len to, čo potrebujem ako soľ.

Ja viem, správali sa ku mne veľmi priateľsky, ale ovládli ich koristnícke pudy, a tak zobrali všetko, ešte aj moju trofej s nápisom „Vivat“, vrchnák od kalamára v podobe hlavy černocha a album s fotografiami z ocovej mladosti. Olúpili ma a zabili. A odišli, čaju sa ani nedotkli.
– A čaj? – predsa len sa spýtal VASIA.
– Čaj si dáme doma, – prísne odpovedal KOĽA.
V tej chvíli prišiel môj oco – taký veselý!
– Andriucha, trochu som sa zdržal, nevadí? – povedal ocko.
– To nič, – odpovedal som.
A v duši mi zaspievali vrabce.
– Si chlapík! – hovorí oco. – Nikde si nenasvinil. Všetko je na svojom mieste. Aj ty si v úplnom poriadku. Vidím, že sa už o teba nemusím strachovať.
– Jasné! – povedal som. – Načo sa zbytočne strachovať?

Chválili sme ma a obidvaja sme boli na mňa hrdí. A zrazu pod oknami zahučala siréna. Do dvora vošli požiarnici, polícia a záchranka, navzájom sa pritom predbiehali a blikali majákmi. Vyskočili z áut ako blázni a vrhli sa smerom k nášmu vchodu.
– Bože môj! – povedal ocko. – Ku komu asi idú?
A šiel otvoriť dvere, pretože ktosi zazvonil.

NÁŠ DIVÝ JANO

Vrátil som sa zo školy a čo nevidím: mama sedí smutná pri ozdobenom vianočnom stromčeku.
A hovorí:
– Tak, Andriucha. Ostali sme sami. Oco nás prestal ľúbiť. Dnes ráno o deväť štyridsaťpäť sa zaľúbil do inej ženy.
– Ako to? – Neveril som vlastným ušiam. – Do akej inej ženy?!!
– Do našej zubnej lekárky Karakozovovej, – zarmútene povedala mama. – Keď mu Karakozovová trhala zub, náš oco Miša pocítil, že je to žena jeho snov.
No toto! Zajtra je Nový rok, deň darčekov, premien a zázrakov, a môj oco vyviedol toto.

Bál som sa pozrieť na divého Jana. To je náš kvietok – izbová rastlina. Neprežije bez oca ani deň. Keď sa oco stratí z jeho zorného poľa – odíde na dovolenku alebo na služobnú cestu –, náš divý Jano zhadzuje listy. Stojí s holým priesvitným kmeňom, kým sa oco nevráti. Človek ho môže polievať aj hnojiť, nič nepomáha! Už nemáme divého Jana, ale milú Jarmilu.
Jano bol zamračenejší ako mrak.

– Zbalil si nové veci do nového kufra, – pokračovala mama, – a hovorí: „Nebuď smutná, som s tebou! Plávajú nad nami tie isté oblaky. Budem sa pozerať von oknom a rozmýšľať: tento istý oblak sa teraz vznáša nad mojou Ľusiou!“

Čo sa týka oblakov, oco trafil do čierneho, veď zubárka Karakozovová bývala v susednom dome, oproti poliklinike. A tak som sa, samozrejme, hneď vybral za ním.

Ako sa dá prestať ľúbiť? Koho? Mamu??? Babku?! Dedka Sašu?!! To je to isté, ako keby som povedal svojmu psovi (mám jazvečíka Žraloka): „Už ťa neľúbim, teraz mám rád iného psa – bulteriéra!“ Žralok, aj keď je veľmi múdry, by nepochopil, čo mu to vlastne hovorím!
Zazvonil som. Otvoril mi oco Miša.
– Andriucha! – objal ma. – Synček! Nezabudol si na svojho otca?!
Aj ja som ho objal. Bol som rád, že jeho city ku mne neochladli!

Tu sa objavila Karakozovová s chránidlami na ušiach. Má také modré chlpaté slúchadlá. Zohrieva si nimi uši. V byte má neuveriteľnú zimu. Sedia tu s ocom ako polárnici. Oco je celý modrozelený.
– Môj potomok, – povedal jej pyšne, – Andriucha.
A Karakozovová na to:
– Pašák!
Oco:
– Nejdeme obedovať?
A Karakozovová na to: –
Pred obedom si musíte umyť ruky!
Kým sme si s ocom umývali ruky, stihol mi povedať:
– Lekárka Naďa Karakozovová je veselá, kultúrna žena. Má široký okruh záujmov. Hrá dámu aj pingpong. Zúčastnila sa na šestnástich turistických pochodoch, z ktorých päť bolo vodáckych.
– Super! – hovorím.
Zrazu som si spomenul, ako raz mama povedala: „Andriucha vyrastie a odíde od nás.“ A oco odpovedal: „Dohodnime sa – keď niekto z nás od nás odíde, nech nás zoberie so sebou.“
Vtom Karakozovová priniesla pečené kurča v póze egyptského pisára: vypuklé biele brucho, pevný chrbát a krídla zložené na prsiach. Nebola lakomá, naložila na tanier mne aj ocovi krídlo, nohu a solenú uhorku.
– Uhorky, – dôležito povedal oco, – Naďa nakladá sama v náleve z červených ríbezlí!
– Dôležitý je aj kôpor, – povedala Karakozovová, – ale treba ho trhať v štádiu kvitnutia.

Bolo vidieť, že sa až po uši zaľúbila do nášho oca. A dobre urobila! Do ktorého z pacientov sa mohla zaľúbiť, ak nie doňho? Aha, aký je, s akou chuťou šrotuje kurča! V živote by si nikto nepomyslel, že tomuto človeku dnes vytrhli zub!
– Naďa je skvelá odborníčka, – nežne povedal oco.
– Najradšej trhám zuby, – usmiala sa Karakozovová. – Vajnštejn to robí nerád. A tak trhám zaňho aj za seba.
Oco na mňa pozrel, akože: vidíš, to je baba! Prikývol som. Oco bol celý šťastný. Fúzy mu trčia. Pohľad blčí. A začal o sebe rozprávať samé ohromujúce veci.
Jeho rozprávanie sa rinulo tromi prúdmi. Prvý – nech sa oco pustí do čohokoľvek, vždy sa mu to podarí lepšie ako ostatným. Ocovi sa hrnú ceny a prvé miesta, nedajbože sa ich striasť! A má všetky predpoklady, aby sa mohol považovať za výnimočného človeka, a nie za nejakého neohrabanca.
Druhý prúd – v rodine, v ktorej žil predtým (teda so mnou a s mamou!), ho považujú za anjela.
– Povedz Andriucha, však som dobrý? – povedal oco. – Nie som prieberčivý v jedle. Ani prelietavý. A v živote sa riadim dvoma zásadami, a to: nevešať hlavu a neklesať na duchu.

Tretí prúd bol o tom, akú významnú úlohu zohráva oco Miša pri vysávaní a tmelení okien. A aby to neboli prázdne reči, razdva Karakozovovej zatmelil škáry na oknách, cez ktoré od Ľadového oceánu fúkal silný vietor. A tiež, hoci Karakozovová namietala, povysával diván.

– Nemáte náhodou aj ploštice? Alebo šváby? – opýtal som sa Karakozovovej. – Oco ich skvele kynoží.
– Miša je človek s veľkým Č! – odpovedala Karakozovová s neskrývanou radosťou.

Začal som sa chystať na odchod. Oco ma šiel do predsiene odprevadiť. Keď mi zaviazal šnúrky na ušianke, spýtal sa: – A ako vám je samým, synček? Žralok žije? Dávajte si pozor, aby vás nevykradli. Percento lúpeží teraz veľmi vzrástlo. Sám dobre vieš, aký je Žralok strážca!
Žralok zomiera od lásky k neznámym ľuďom. Keby k nám prišli zlodeji, privíta ich s takou šialenou radosťou, že tých banditov bude do smrti trápiť svedomie.
– A čo divý Jano? – opýtal sa oco.
– Neviem, – hovorím. – Zatiaľ má všetky listy. Ale vyzerá zdeptane.

Pri pomyslení na Jana sa v ocovi čosi zlomilo.
– Som ja ale netvor, – povedal. – Naďa! Doma mám divého Jana! Tu je jeho fotka. Je na nej celkom malý. Zobrali sme si ho, keď bol ešte len výhonok... O alou sa nebojím – tá sa v živote nestratí. Ale Jano by bezo mňa mohol zhodiť listy. Naďa! – oco si začal obliekať plášť. – Pochop ma a prepáč!
– Chápem ťa, – povedala Karakozovová. – Chápem ťa, Miša. Ty nie si z tých, čo opúšťajú svoje izbové rastliny.
– Som s tebou! – zvolal oco. – Plávajú nad nami tie isté oblaky. Budem sa na ne pozerať a rozmýšľať: tento istý oblak teraz pláva nad mojou Naďou.
– Príďte k nám osláviť Nový rok! – povedal som.
– Ďakujem, – odpovedala Karakozovová.
– Ale moja Ľusia nevie piecť koláče. Vie len uvariť vajce.
– To nič, prinesiem si vlastné koláče, – ticho povedala Karakozovová.
A tak som išiel domov s ocom a s kufrom.
A mama, Žralok, divý Jano, a dokonca aj aloa dobre že od radosti nezhodili listy, keď nás uvideli z okna.

 

 

Obálka:

Kresba Leonid Tiškov

Pokochajte sa!

ISBN: 978-80-85508-87-1

Rok vydania: 2008

Rozsah: 141 strán

Cena: 8,30 Eur


 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.