|
|
|
Aktuálne
|
MIHAILO
PANTIĆ: Stretnutie v ulici gaštanov
PRIVEĽA ČASU NA NEPODSTATNÉ VECI Na jeseň sú dni kratšie. V skorom ráne, ešte polospiačky, oťapený nedávnym snom, vediem cez pustú, slnkom spálenú lúku medzi dvoma novobelehradskými blokmi svoje dcéry Anu a Hanu do škôlky. Ako obvykle sú ušomrané. Mladšia, štvrorročná Ana, ma drží za ruku, a fakticky ma ťahá ona, nie ja ju, zatiaľ čo Hana, tá má šesť, kráča krok-dva pred nami a pospevuje si pesničku v angličtine. Robí to celé dni, otravuje ma to. Vždy sa zobudia predo mnou, v polospánku počujem, ako cupkajú malými bosými chodidlami po parketách a o chvíľu sú už v mojej posteli, pod prikrývkou. Rady sa maznajú, hladkám ich mierne husiu, mliečnu pokožku, vzdialené zvestovanie cesty. Kedysi som sa, po spánku, ako ťažko chorý, liečil zo snov, ale teraz na osi také niet času, vstávam a pomáham im pri obliekaní. Útržky odsnívaných príbehov sa potom ku mne vracajú po celý deň. Lúka, cez ktorú prechádzame, je veľká a nepriateľská, tu a tam sa ligocú mláčky po nedávnom daždi, je zamračené, nad nami pomaly plávajú oblaky. Kráčame po ceste medzi krpatými, divo rastúcimi kríkmi, prechádzame popri zriedkavých okoloidúcich. Občas narazíme na pár túlavých psov, cez deň sú pokojné a plaché, takmer nevinné. Do škôlky prichádzame vždy prví, vyzliekam im bundy a pomáham s prezúvaním do cvičiek, bozkávam ich a ony mňa, zdravíme sa, odchádzam, nebudem ich vidieť do neskorého popoludnia, po svoje dievčatká chodievam posledný. Pokračujem smerom k samoobsluhe, kupujem všetko, čo budeme v ten deň potrebovať. Pri východe ma už čakajú traja ranní, premrznutí opilci v obnosených, zanedbaných odevoch. Čosi hundrú, fľašu majú zavinutú v taške z hrubého baliaceho papiera. Sú v mojich rokoch, jedného dokonca poznám už dosť dávno. Zvyčajne sa iba pozdravíme, rozprávame sa len zriedka, asi takto: - Zdravíčko, páni.
Pozdravím, pozdravím, opakujem si v duchu – ale už dobré dva roky nemám koho pozdravovať. Dovtedy bolo všetko viac-menej v poriadku, čím chcem povedať, že bežná bieda, nič mimoriadne, škola, manželstvo, rodina, smrť rodičov, hľadanie bytu, narodenie detí. Milena bola šikovnejšia a praktickejšia, ako profesorka angličtiny si rýchlo našla prácu, ja som sa trápil v úrade, nediplomovaní archeológovia, to bola vyhľadávaná špecializácia, uťahovali si zo mňa, potom prišli deti, najprv Hana, potom Ana, stal sa zo mňa dokonalý apík, dievčatá rástli, potrebovali sme čoraz viacej peňazí, no napokon som musel pristať na akúkoľvek ponuku. Dnes viem, že byť plavčík na kúpalisku nie je tá najhoršia vec, čo sa môže človeku v živote stať. Naopak, keďže sa ľudia v tejto práci často striedajú, po 5-6 mesiacoch, po nejakom vzdelávacom kurze, som sa stal organizátorom záchrannej služby, potom som skončil letnú školu trénerov vodného póla, prevzal som klub juniorov zo športového centra, v ktorom som pracoval, a onedlho som už nemal čas na nič a pre nikoho. Po celý boží deň, pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok sobota, nedeľa, pondelok, utorok, streda... od rána do polnoci, ustavične pri bazéne, a po tom všetkom som začal piť, spočiatku len trocha, iba v spoločnosti, no neskôr čoraz viac a dôkladnejšie. Domov som sa vracal neskoro, peši, potme, tichými ulicami. Občas sa, tesne pred domom, kde bývam, rozoznel alarm na nejakom aute, dlho a prízračne zavýjal v temnej hluchote. Opitý som vchádzal do bytu a hneď som aj vkĺzol do zúženého pažeráka kuchyne poumývať riad. Milena ma opustila v ten deň, keď sme sa posledný raz milovali. V to ráno som bol taký nachmelený, že som zaspal do práce, a tak sme Anu a Hanu odviedli do škôlky spoločne. Keď sme sa mlčky vracali cez lúku, zavalenú haldami smetí, v korune osamotenej košatej lipy sme začuli bzukot včelieho roja. Podišiel som celkom blízko a natiahol som ruku, vo výške očí, k bledozelenému lístiu. Nebol to roj – počuli sme bzukot odvrhnutých trúdov. – Prichádza jeseň, – povedala Milena. Znelo to pomerne melancholicky, alebo mi to tak pripadá teraz, keď vraciam film naspäť. Vtedy ma zachytilo pľušťanie a mal som domov naozaj naponáhlo. – Tak to vyzerá, – zamrmlal som. – Rána sú čoraz chladnejšie, aj keď je cez deň ešte vždy teplo; človek jednoducho nevie, ako sa obliecť. Otec mi hovorieval, že keď vidíš trúdov, vedz, že sú to posledné pekné dni v roku. Včely ich vyhodili, lebo cítili zmenu času a nedostatok potravy. Veď si to aj zaslúžili, – povedal som, ak si dobre pamätám. – Urobili to, na čo ich Boh stvoril, a teraz, nech sa páči. Nešli sme do práce. Milovali sme sa, plní síl a vášne, ako kedysi, zabudli sme, že sme už dávno nerobili. Bolesť hlavy a pľuštenie sa stratili, len čo sme sa vyzliekli. Milena, ten obraz nevybledne, mala dokonalé, krehké telo, ktoré sa pozastavilo v dlhom, predlhom váhaní medzi dievčaťom a ženou. V ten náš posledný spoločný deň sme sa nerozprávali nijako mimoriadne, s výnimkou onej kôpky nehanebných, lascívnych slov, aké zaznievajú pri blízkom stretnutí prvého druhu. Ak by som si teraz chcel priznať to, s čím sme sa po celé tie roky nášho spoločného života odmietali konfrontovať, povedal by som, že sme sa odjakživa priťahovali, ale nemali sme sa o čom rozprávať. Predtým, než sme mali Hanu a Anu, boli sme fascinovaní svojimi telami, príťažlivosťou vlastných tiel, všetko ostatné bolo vedľajšie a nepodstatné, a potom sa príchod detí stal dokonalým alibi pre všetky neskoršie premárnené príležitosti, na večné odkladanie „toho“, čohokoľvek, čo raz urobíme, ibaže nie teraz, ešte nie je čas, deti úspešne vypĺňajú vnútorné prázdno, bože môj, s nimi získavame silný dôvod všetko ostatné opustiť, a predovšetkým, pravdaže, seba. Milena zaspala, pozoroval som ju a rozmýšľal o tej dokonalej prázdnote na milimeter rovnakých, celkom predvídateľných dní. Napokon som vstal a na špičkách, ako zlodej, som sa vykradol z izby. Napoludnie nebola pri bazéne ani noha. Sedel som sám na tribúne, nad vodou, ktorá sa jagotala, a pokúšal som sa sústrediť myšlienky. A tak som sedel a mlčal. Keď som sa, onedlho potom, vrátil domov, našiel som prázdne skrine. V kúpeľni chýbali šminky. Vedel som, o čo ide, aj keď nikde nebol nijaký odkaz. Deti boli ešte v škôlke. Šiel som pre ne, prechádzali sme sa celé popoludnie. Povedal som Hane, že mama odcestovala a že teda pár dní nepríde. Ana sa vôbec na nič nepýtala, keď máš dva roky, je podstatné, že si sýty a nie si pocikaný. Na ďalší týždeň, raz večer, keď som im varil mlieko, niekto zazvonil. Otvoril som a uvidel som jej zajakavú sestru, povedala, že prišla pre nejaké drobnosti, ktoré tu Milena zabudla, odkázala mi, nech sa starám o deti, ona vraj odchádza do cudziny, ale že sa ozve. Neozvala sa. Odprevadil som sestričku k dverám. Predtým, so zoznamom v ruke, pozbierala veci, nejaké grafiky, dáždniky, trocha zvyšnej garderóby, drobné darčeky. Vrátil som sa do kuchyne akurát vo chvíli, keď mlieko vykypelo a stekalo na podlahu. Hana plakala a Ana sa zľakla. Bol som akosi otupený a duchom neprítomný, spamätal som sa až po chvíli. V tú noc som plakal nad kuchynskou výlevkou. Takto sme v trojici prežili niekoľko mesiacov, a potom som podal inzerát. Žil som už celkom usporiadane, prestal som piť, do práce som chodieval pravidelne a v rovnaký čas som sa aj vracal domov, využíval som víkendy, chodievali sme na výlety, do divadla, občas aj na oslavy narodenín k dvom-trom zostávajúcim rodinným známym, bol som ozajstný starostlivý tatko, stal sa zo mňa suverénny vládca jedálenského stola, medzinárodný majster v príprave jedál, vo vysávaní, praní a žehlení, ale aj vo veľkom upratovaní betónovej jaskyne. Keď sa tak zamyslím, samotári sa podobajú postiacim sa pustovníkom, ktorí celý život trávia v jaskyniach skrytých kdesi vysoko hore, v skalných strminách. Rozdiel je možno len v tom, že my máme výťah, zatiaľ čo oni ho nemajú, a rozdiel je, prirodzene, aj v druhu modlitby. Ja sa totiž modlím k svojim domácim prístrojom: chladničke, bojleru, sporáku, práčke, televízoru. Každý večer sa im poďakujem za to, že mi v ten deň spoľahlivo slúžili, že sa nepokazili, neznášam zbytočné straty. Tak či onak márnim priveľa času na nepodstatné veci – takmer celý život. V podstate zaobchádzam s časom ako myš s hodinkami. Vravím, zvládol som všetky zručnosti nevyhnutné pre každodenný život, ale bolo to otravné, dievčatá rástli len pri mne, a potrebovali ešte niekoho, a tak som podal ten inzerát na výpomoc v domácnosti a už onedlho som mohol, čo i len nakrátko, zostať sám so sebou. Naozaj mi to chýbalo. Raz sa na bazéne, počas večernej zmeny, keď nejaká študentka strážila Anu a Hanu, stalo nešťastie. Nebolo veľa plavcov, večer zvyčajne chodia len rekreační, typy, čo zvyčajne nevedia čo so sebou, a opilci – pre nich bol bufet na našej plavárni svätostánok a takmer tajné miesto. Nápoje boli lacné, skutočne športovo populárne ceny, ako vravievali. Pozorovali plavcov a nasávali. S vodou nemali nič, posledný raz sa kúpali v materskom bruchu. Ale v ten večer sa jeden z nich, znútra už poriadne mokrý, vybral z akejsi vzdorovitosti k plaveckej dráhe so zámerom skočiť – pokĺzol sa, spadol a rozťal si čelo. Nahnutý, napoly v bezvedomí, zvracal do bazénu a krv cŕkala a menila chemické zloženie vody. Pribehol som k nemu, zdvihol som ho ako vrece, bol naplnený kamením, a nejako som ho, s pomocou dvoch plavcov, odniesol do ambulancie. Ošetrili ho a poslali ďalej. – Prišli ste len
tak-tak, – povedala službukonajúca sestra. – To je poriadna rana. Priniesli nám kávu a potom sme sa ešte chvíľu rozprávali, samé bežné veci; medzitým pozhášali svetlá, zašiel som si po kabát a odprevadil som ju na autobusovú stanicu. Videl som ju na druhý a potom aj na každý nasledujúci deň, volala sa Ema, namojhriešnu, meno ako z ružového románu, ale volala sa tak naozaj, zblížili sme sa, občas sme sa spoločne naobedovali, pravidelne som ju odprevádzal na autobus, spýtala sa ma, či som ženatý, nie, už nie som, ale mám deti, dve dievčatá, Anu a Hanu, pekné mená, chcela ich vidieť. V poriadku, dohodli sme sa raz na sobotu, pripravil som obed a povedal dievčatám, že ich dnes príde navštíviť jedna teta, obliekali sa pozornejšie, s tou vrodenou ženskou pedantnosťou, ktorá sa v nich ozve oveľa skôr, než vôbec prehovorí rozum. Mali sme kolektívnu rodinnú trému. Zazvonila presne na sekundu, potom sa mi priznala, že takmer polhodinu stála dole pred domom, nechcela narušiť náš pokoj, to bola pozornosť, dievčatám priniesla sladkosti a mne sadrový odliatok boha Kairosa, zapamätala si, čo som študoval a potom sme sa rozprávali, povedala, že som ešte mladý a že by možno bolo dobre, keby som si dokončil tú archeológiu, v poriadku, ťažko sa zamestnať, ale človek si je istejší, keď má niečo v rukách, pravdaže, mala pravdu, ale neposlúchol som ju, nikdy. Zostala u nás. Nielen v ten deň, ale aj nasledujúcich niekoľko mesiacov, aj keď sa mi nikdy celkom nepodarilo pochopiť ten vzťah, vedela sa k deťom priblížiť, rozvinúť tú vzájomnú sympatiu medzi celkom malými deťmi a staršími, zrelými ľuďmi, vzťah, v ktorom obidve strany získavajú, jedna spomienku na svoje rané roky, druhá útočisko pred práve sa prebúdzajúcim strachom. Išli sme spolu na letnú dovolenku a v istý sparný večer Ema prišla do mojej postele. Bola v najlepších rokoch, mala veľké, ešte stále pevné telo, nikdy nerodila, milovali sme sa o dušu, mlčky, bez akejkoľvek predohry – s výnimkou srdečnosti, ktorá sa nikdy nedá eroticky vysvetliť. Nasledujúce ráno som sa zobudil spotený a lepkavý, ako by som sa zavil placenty, podobný práve narodenému dieťaťu. Chcel som na všetko zabudnúť... Až keď zomrela, o pár týždňov potom, náhle, na chorobu, ktorú tajila, čo-to som pochopil. O smrti nemá cenu hovoriť. A tak sa zo mňa
opäť stal starostlivý tatko. Už nepodávam inzeráty. Odchádzam na plaváreň,
vraciam sa z plavárne. Ten opilec, ktorého som zachránil, ma každé ráno
čaká pred samoobsluhou. Všetko robím sám. Hana mi už trochu pomáha.
Deň plynie jednotvárne, ale je naplnený, čas sa míňa rovnomerne na vážne
aj nepodstatné veci. Odprevádzam dievčatá do škôlky, nakupujem, pripravujem
obed, náhlim sa do práce, vraciam sa, idem po Anu a Hanu, najeme sa,
potom ideme na prechádzku. Večer ich pripravím na odpočinok, vyzliekam
ich, kúpem malé, mačacie telá, kĺžem rukou po záhyboch, bozkávam ich,
ukladám do postele. Občas im porozprávam rozprávku. Ana sa vrtí a vždy
sa na niečo vyzvedá, potom zrazu, v jedinej chvíli, vhupne do spánku,
Hana nehybne počúva a keď skončím a na prstoch odchádzam z izby, počujem
– pri tom, ako zhášam svetlo –, že šepká do tmy: Preložil Karol Chmel
|
Obálka:
ISBN:
80-85508-70-2 |
|
|