|
|
|
|
Aktuálne
|
OLEG
PASTIER : Za ozvenou tichých hlasov
Recenzia Veroniky Šikulovej, uverejnené v denníku Pravda, 23.4.2012 Keď je ozvena hlasnejšia než hlas...Básnik Oleg Pastier sa na slovenskej literárnej scéne pohybuje dlho, poznáme ho ako vydavateľa veľmi fajnových knižiek a pred pár rokmi začal pôsobiť aj v Slovenskom rozhlase. Odvtedy stihol pripraviť množstvo zaujímavých publicistických relácií, rozhovorov, výberov poézie či prózy. Tými najsledovanejšími sa určite stal cyklus relácií Rodinné striebro. Čierne na bielom Rodinné striebro je to najlepšie, čo doma máme, čo nám v tej našej slovenskej vitríne možno zapadá prachom nepozornosti či nevšímavosti, no Oleg Pastier ho opatrne a s istou, sebe vlastnou dávkou nástojčivosti, až drzosti vykladá na stôl ako karty. Podsúva popod nos a zvedavo sa pýta súčasníkov, či zaloví vo vodách archívu Slovenského rozhlasu, a tak pred nami takmer vždy ožívajú osobnosti slovenskej kultúry, ktoré sa do nej zapísali. Zavše sú to len čriepky, ktoré autor relácií skladá z nájdených materiálov, korešpondencie, citácií, rozhovorov so spolupútnikmi, literárnymi či výtvarnými vedcami, a odrazu máme pred sebou živého človeka, jeho tvorbu, životný príbeh so všetkým, čo mu rástlo pri ceste a na srdci. Jeho dokument nie je len obyčajným rozhlasovým dokumentom, Pastier sa rád hrá, používa zvukové ukážky, cez tie sa ocitneme v dobe, keď autor žil, skáče do reči a pýta sa, nechá znieť tvorbu, úryvky z nej, mlčí, alebo ruší poslucháča kakofóniou zvukov, aby to, ak treba, bolelo, zavše ním zatrasie, až ho preskočí smrtka. Takéto umelecké spracovanie dokumentu nik na Slovensku ani v rozhlase nerobí. Chcela som už dávnejšie napísať o Pastierových literárnych a iných umeleckých exkurzoch, no teraz sa mi do rúk dostala knižka z vydavateľstva F. R. & G. Za ozvenou tichých hlasov (Šesť príbehov, šesť koláží), a tak mám príležitosť urobiť to teraz. Knižka je vlastne akýmsi záznamom počutého – väčšinu z prečítaného som predtým počula v rozhlase. Vďaka nej som sa k jednotlivým osobnostiam mohla vrátiť, som možno pozornejšia čitateľka ako poslucháčka. Niektoré veci potrebujeme všetci čierne na bielom a je dobre, že Oleg tak urobil. A hlasy hrmia Výber osobností je čisto subjektívny, ale jedno je isté – napriek tomu, že knižka sa volá Za ozvenou tichých hlasov, hlasy tých, o ktorých je v nej reč, zazneli poriadne nahlas. Možno k nim doba a okolnosti boli nežičlivé, no Oleg Pastier „púšťa svoj zvedavý básnický zosilňovač“ a nechá ich hrmieť. Boli tu a nemožno ich obchádzať, ani strčiť do vitríny s rodinným striebrom a s úsmevom mlčať. „Nie som historik ani vedec. Iba som zvedavý. Pýtam sa, hľadám, čítam,“ hovorí autor v úvode svojej knihy. Historici a vedci možno sú zvedaví, no obyčajne nebývajú básnikmi. Istý druh citlivosti a vnímania im nie je vlastný. A tak sa z portrétov, ktoré Pastier načrtáva, stávajú umelecké portréty, akési obrazy, verne odrážajúce realitu, s jemným posunutím, naznačením toho, čo by väčšina historikov obišla, no na obraze, či už ide o portrét alebo zátišie, by chýbali, zostalo by biele miesto. Plynúť a nevrátiť sa, tak sa volá kapitola prvá, ide o príbeh Štefana Krčméryho. Ako málo o Krčmérym vieme a ako často sa ním oháňame. Olegov portrét Krčméryho predpokladá základné literárne vzdelanie. Krčméry vzdelanec, literárny vedec, lingvista, básnik, žičlivý človek ovládajúci jazyky, milujúci Francúzsko, s obrovským rozhľadom… V prvom rade však živý človek. Jeho príbeh, poznačený chorobou, je tragický, boľavý a smutný. Čítame úryvky z denníkov, básne, spomienky Jána Smreka, manželky Hely, Dušana Katuščáka, najmä však veľmi pekný text Ivana Kupca. Ten spolu s Kadlečíkovým poetickým epilógom text uzatvára. Možno si zalistujete v Krčméryho textoch, možno potrápite slzné kanáliky… Kapitola druhá, Severných vetrov syn je príbehom Thea H. Florina, smutným príbehom so smutným koncom. Nevedeli sme, čo doma máme – básnika, svetoobčana, skromne sa hrbiaceho nad miskou kapustnice v biednej chalupe. Režim aj svet boli často k svojim nespravodliví. Vykročiť z kruhu – príbeh o Galandovcoch… Čo je za kruhom a v ňom… Skupina hlásiaca sa k odkazu Mikuláša Galandu, Majerníka, Fullu a Bazovského: Andrej Barčík, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Milan Paštéka, Ivan Štubňa, Vladimír Kompánek a Pavel Tóth… Nájsť seba v obraze, hľadať a nájsť vlastný priestor v sebe a okolo seba, rozhovor s Jurajom Mojžišom a Ivou Mojžišovou, dôležité úryvky z rozhovorov plných entuziazmu s výtvarníkmi o ich tvorbe, s odvolávkami na minulosť, na to, čo robia kolegovia, jemne kolorované textom Dominika Tatarku. Byť sám sebou Kapitola štvrtá Stromy žltnú aj tu – vynikajúci režisér Elo Havetta… K tejto kapitole má pisateľka týchto riadkov celkom špeciálny vzťah, pretože menovaného poznala osobne. Pamätá si ho z detstva, neraz zablúdil k jej otcovi, v knižke citovanému Vincentovi Šikulovi do domu na kopci nad Modrou. Krátke aj dva celovečerné filmy Ela Havettu videla tisíckrát a to, čo si prečítala v knihe Olega Pastiera, len potvrdzuje, čo už vedela – že génius Havetta, vynášaný filmovými kritikmi dnes do nebies, zomrel na nežičlivosť doby a okolia. Kapitola piata Dokumenty o párení samotárov, príbeh Pavla Hrúza, mlčiaceho spisovateľa, ktorý sa dostal k slovu až po roku 1989, hoci v 60. rokoch bol oceňovaný a publikovaný. Čo na to hovoril: „časy sa pomaly ale isto menia, ale móresy zostávajú…“ Pavol Hrúz bol výborný spisovateľ a zaujímavý človek. Do konca života videl veci presne a nebál sa ich pomenovať ani publikovať svoje názory, čo dokumentuje autor knihy citátmi z vlastnej korešpondencie s Hrúzom. „Hrúz si nikdy nevymýšlel: zdálo se mu to ubohé, proti tomu co videl a slyšel dít se. Je to, jako když někdo vyhlíží sochy v dřevě stromú a nachází je!“, hovorí Ludvík Vaculík. To isté sa dá povedať aj o portrétoch z autorského ateliéru Olega Pastiera. Iba sa pýta a zaznamenáva. A čitateľa preskakujú smrtky, aký je ten život krátky a na Slovensku aj nespravodlivý. Úľava prichádza v podobe príbehu posledného, humorne ladeného, hoci reč je o vážnych veciach – príbehu Tomáša Janovica Jeseň je a babie leto letí. Bodka za kapitolou by pokojne mohla byť bodkou za výstavou portrétov Olega Pastiera: „Byť sám sebou, vravím vám, znamená byť často sám.“ T. Janovic. Oleg Pastier vydal peknú a smutnú knižku. Nebojácne sa dotkol krehkého slovenského rodinného striebra, vyleštil ho, hodil do obehu a ono jemne, ale nahlas zacinkalo. |
Obálka:
ISBN: 978-80-89499-06-9
|
|
|
|