| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
OLEG
PASTIER : Za ozvenou tichých hlasov IV
STRETNEME SA NA KONEČNEJ
RUDOLFA SLOBODU SA PÝTAL OLEG PASTIER
Malé
a veľké národy... Dajú sa vôbec „národy“ zmerať? Kedysi grécku kultúru,
ktorá položila základy európskej civilizácie a vzdelanosti, vytvorilo
približne šesťsto či osemsto filozofov, dramatikov, sochárov, básnikov...
Nemali by sme už my, Slováci, konečne skončiť s fňukaním o malosti,
odstrčenosti a pustiť sa do vytvárania trvalých alebo aspoň trvalejších
hodnôt?
RUDOLF
SLOBODA: Svojho času sa nám zdalo, že je nás Slovákov málo. Ale na území
Slovenska žije päť miliónov ľudí – a to je už slušný celok, ekonomický
aj kultúrny. Ani by nebolo dobré, keby nás bolo viac. Som celkom spokojný,
že nemusím byť príslušníkom dajakého obrovského národa. Falošná hrdosť
na svoju veľkosť nikomu nepomôže. Veď jedinec nemôže za to, že je príslušníkom
malého alebo veľkého národa – svoju národnosť si nevyberáme. Bolo by
pochopiteľnejšie, keby sa niekto pýšil tým, že je vysoký. Nuž ale tento
komplex malosti sme trocha prekonali. Prispeli k tomu trenice vo svete:
Slováci pochopili, že vlastne môžu byť šťastnejší, ak žijú v Európe,
inde na svete by sa s takýmto národom pri jeho početnosti a úrovni zachádzalo
ostrejšie. Museli by sme sa riadne obracať.
Viem,
že dosť času venuješ čítaniu, dovzdelávaniu sa, pátraniu po tom, čo
ešte nevieš a chcel by si vedieť.
RUDOLF
SLOBODA: Iní muži v mojom veku sa už nič neučia. Ja čítam ekonomické
spisy, matematiku, astronómiu, nedávno som si kúpil učebnicu molekulárnej
biológie, patologickej fyzilógie – jednoducho chcem byť učený, učení
ľudia mi vždy imponovali. Fakticky – to uznám – mnohému z tých vied
nemôžem rozumieť, lebo mi chýba vysoká škola, ale poznám problémy tých
vied, a teda sa na ich výsledky ani márnivo nespolieham, ani vedu nezatracujem
– ja som slovom osvietený muž, samouk. Ak si niekto myslí, že ma tým
urazí, keď mi povie samouk, tak je na omyle. Nikdy som nič iné nechcel
byť. Aj Sokrates bol samouk.
Devínska
Nová Ves, miesto trvalého pobytu niekoľkých generácií Slobodovcov, úkryt
pred nevľúdnym mestom a ľudskou všetečnosťou, psia a mačacia oáza, tvoj
spisovateľský azyl, z ktorého si len veľmi nerád vytŕčal nos...
RUDOLF
SlOBODA: Hoci som toho v živote veľa nenacestoval, mal som pocit, že
nemusím ísť nikam, a predsa si môžem uvedomovať veľkosť sveta. Len čo
vznikli rýchle dopravné prostriedky, vznikli aj rádiá a televízory,
a tak tie lietadlá a rýchle autá sa ukázali ako zbytočné pre istý druh
ľudí – napríklad pre mňa. Pravda, raz som bol v extáze, keď som sa pozeral
na farebnú fotografiu z Indie, kde bola železničná stanica, a mne sa
zdalo, že to nie je v Indii, ale v Břeclavi. Rád by som videl na vlastné
oči všetky národy zemegule. Lenže podstata dnešného sveta sa nedá odhaliť
cestovaním. Svet podľa Hegla poznávame rozumom, a preto môže byť pre
nás niekedy vyrušením povedzme cestovanie k moru. Isteže, more, ktoré
som nikdy nevidel, je asi krásne, a bolo by dobre vidieť ho. Ale počas
cestovania človek prijme aj množstvo nestráviteľných informácií a tie
vyrušujú!
Sme
každodenne zahlcovaní prebytočnými, neužitočnými a povrchnými informáciami
o všetkom možnom i nemožnom, o tom kto s kým a kedy a prečo, o tom,
koho voľky-nevoľky voliť či nevoliť a bezohľadne ho potom okiadzať až
do desiateho kolena... Ako sa ubrániť takémuto vševedkovskému ataku
masmediálnych produktov. Dá sa to ešte?
RUDOLF
SLOBODA: Na Slovensku vychádza veľké množstvo časopisov. V každom je
rubrika, ktorá by sa dala nazvať filozofickou. Redaktori a autori „textov“
miešajú svoje i cudzie pravdy a servírujú ich čitateľom ako „rady do
života“. Čitateľ asi veľmi nečíta tieto polopravdy, berie ich ako niečo,
k čomu sa raz v živote hádam bude môcť vrátiť, keď bude mať viac času.
V týchto článkoch prevláda takzvaný optimizmus. Bez ohľadu na ľudskú
dušu, ktorá musí byť niekedy aj smutná alebo nostalgická, propaguje
sa akýsi permanentný, únavný úsmev, humor, duchaplnosť. Vyzerá to, akoby
smútok bol nepriateľom ľudstva, akoby ho pokrokoví ľudia nepoznali,
akoby smútok patril iba do nejakej temnej minulosti. Všimol som si,
že smútok pomaly naozaj mizne z ľudských sŕdc aj zo slovníka mládeže
– a nastupuje akási zúrivosť, apatia a surovosť. Človek cíti smútok,
ale sa zaň hanbí, a tak hľadá vinníka mimo seba a mimo svojich trápení,
a preto musí byť zúrivý, bojovný.
Dedina
– mesto, mesto – dedina. Dnes už minimálne rozdiely. Alebo žiadne...
Nad mobilne a mobilovo prepojenými a pospájanými lokalitami plastového
odpadu vznáša sa dusivý opar výfukových splodín. Každodenné dobrovoľné
zabíjanie v asfaltovom ringu a fanfáry klaksónov. Kam sa to ženieme?
Kam sme sa to dohnali?
RUDOLF
SLOBODA: Čítal som v novinách, že v istej dedinke sa vyskytol človek,
čo do každého auta, ktoré sa zjavilo na ulici, hodil kameň. V novinách
o tom človeku písali bez štipky pochopenia, lebo hádzal tie kamene do
áut opitý. Inak sa v našich novinách proti automobilizmu popíše veľa
– ale radikálny zákrok nikomu nevonia. Ja mávam niekedy podobnú chuť:
prevrátiť auto z chodníka do priekopy. Tomu sa hovorí asociálne chúťky.
Vráťme
sa na chvíľu do útulnejších lokalít; trebás – aspoň na chvíľu – do tvojho
detstva. Úniky z rodičovského dohľadu, úteky z rodnej obce. Ako to bolo
s tebou v čase dospievania? Pokúšal si sa o niečo podobné?
RUDOLF
SLOBODA: Elo Havetta hovorieval, že človek, ktorý po pätnástom roku
zostáva doma u rodičov, je na najlepšej ceste, aby sa zbláznil. Vtedy
som jeho poznámku vzťahoval len na seba, rozmýšľal som, na čo Elo naráža
– lebo ja som žil pri otcovi až kým som sa neoženil, s výnimkou vojenčiny.
Je pravda, že pred maturitou sa mi veľmi chcelo utiecť z domu: ale to
bola iba únava, pokus o únik zo školy. Naša rodina nebola ideálna, vari
preto by som bol útek považoval za zradu.
(Ukážka
z pripravovanej knihy Olega Pastiera Za ozvenou tichých hlasov IV)
|
|
Obálka:
Kresba
ISBN:
Rok vydania:
Rozsah:
Cena:
|
