|
|
|
|
Aktuálne
|
TOMÁŠ
PETŘIVÝ: Hra o Judáša 1. 2. Pašie! Boli to najkrajšie tri dni v roku. V prvý deň, keď sme sem dorazili, zhodili sme vrecia a debny do šopy, zvieratá zavreli do stajne a s hlbokým vydýchnutím zrolovali všetky tie naše laná a uložili tyče a obidve veže zbité z dosák, podpery a širokú sieť – ktorú sme však používali iba pri nácviku nového čísla, nikdy nie počas samotného predstavenia – to bola naša profesionálna česť – a potom sme sa umyli a obliekli do čistého, zúčastnili sa večerných bohoslužieb a držali pôst. Na druhý deň sme ponavštevovali známych a odovzdali pozdravy, ktoré sme prinášali aj z tých najodľahlejších kútov. Popoludní sme sa stretli s ostatnými a radili sme sa nad tohoročnými Pašiami. Neveľmi sa tie Pašie rokmi menili – a v tom bola ich sila, ale stávalo sa, že niekto umrel, či sa odsťahoval, alebo dievča sa vydalo a nemohlo už hrávať – a tak bolo treba porozprávať sa s nováčikmi. Stávalo sa, že ktosi nebol spokojný, chcel inú úlohu a toho bolo treba prísne napomenúť a zotrvať s ním v modlitbe, aby sa očistil od previnenia pýchou. Môj brat hrával Piláta. Pri úcte, ktorú mu preukazovali, mohol hrať vari ktorúkoľvek úlohu a nebolo mnoho takých – ale on sa vždy len zasmial a nahlas zvolal: „Pontský Pilát! – to je predsa moja úloha!“ A bolo to tak, už roky hrával Piláta a všetci prikývli a on si rozjarene obliekol ťažkú vlnenú tógu a na hlavu nasadil vavrínový veniec miestodržiteľa. Mnohí si neskôr mysleli, že to bolo pod jeho vplyvom, ale nebola to pravda. Brat s obľubou hrával Piláta ešte skôr, než k nám prenikol čo len jediný chýr o ňom. Ale bol to môj brat, kto ho vyhľadal a neskôr aj priviedol k nám. Bol to môj brat, kto sa preň nadchol a kto ho obdivoval, len čo v ktorejsi krčme, ďaleko odtiaľto, započul prvé nesúvislé, zmätené a s nenávisťou vyslovované – správy o ňom. Pamätám sa na to veľmi dobre. Brat bol ako vo vytržení, striehol na každú príležitosť dozvedieť sa viac; každá zveličená fáma mu bola dosť dobrá. Potulní kramári a kadejakí študentíci pochybnej povesti dostali dobre zaplatené, len čo spomenuli jeho meno. Každého sa vypytoval, či nevie o ceste k nemu alebo o tom, kde práve pobýva. Neraz sa stalo, že – uprostred noci či počas práce – utrúsil poznámku a niekedy i vzrušene vykríkol: stretneme sa s ním! teš sa! – a ja som neveľmi mal k tomu čo povedať, ale s ohľadom na brata som sa zavše opýtal, kedy že máme očakávať hosťa a brat sa obyčajne zachmúril: tomu ty beztak nemôžeš rozumieť! – ale stávalo sa i to, že prišiel a láskavo – áno, vedel byť i láskavý – ma chytil okolo pliec a opakoval: už čoskoro, už čoskoro! Vy poznáte jeho reči a tak viete, o čom to prednášal na námestiach a prečo ho ľudia tak počúvali. Rozumiete i tomu, čím tak zaujal môjho brata a prečo sa túžil s ním stretnúť. Ale ja som to nepotreboval. Prirodzene, veľa som o tom počul, ako v tých rokoch asi každý (ľudia sa mu vyhýbali – i on od nich bočil – a predsa jeho meno bolo počuť všade: tu vyslovené s hrôzou, tam s tvárou stiahnutou odporom; ľudia pri zmienke o ňom nadávali a prežehnávali sa, ďalší sa len nemo a trpko usmievali, iní sa rýchlo pokrižovali, ako keď sa spomenie meno antikristovo...), ale v skutočnosti som o ňom vedel len veľmi málo. Iba o Judášovi viem všetko. 3. Asi o týždeň neskôr ho priviedol k nám. Prišli neskoro v noci. Deň predtým brat odišiel na celé dopoludnie preč a nedal pokyn k odchodu, hoci podľa plánu sme sa už mali vydať smerom k Janovu. Po Pašiových hrách sa všetci cezpoľní porozchádzali a nebol najmenší dôvod zotrvávať tu, kde nás už poznali ako ošúchaný šesták. Bolo nemožné prilákať na námestie toľko ľudí, aby sa vystúpenie vôbec oplatilo. Mali sme síce v zálohe niekoľko nových čísel, ale tie sme podľa dohody mali po prvýkrát predviesť až v Taliansku. Rozhodol som sa brata napomenúť, ale on odsekol, aby som to len nechal na neho a staral sa o vlastné. Nemal som právo mu protirečiť a nebolo prečo to na neho nenechať, veď vždy to bol brat, kto dohodol trasu s impresáriom a podpísal zmluvu, ale tentokrát som vedel, že nemá pravdu, a preto som trval na svojom. Brat len mávol rukou a opäť kamsi odbehol. V tú noc ho potom priviedol k nám do maringotky. Keď vošli, rozsvietil som, privítal oboch a chcel som sa utiahnuť niekam dozadu, kde by som nevyrušoval. Aj bratovi by to tak bolo po vôli; nepochyboval som, že túži byť s hosťom osamote a naozaj, hneď ho aj odvádzal bokom a začal mu čosi naliehavo a zanietene vysvetľovať. Hosť však podišiel ku mne s lampášom v ruke, aby mi videl do tváre: Judáš! Nie, nie, to je omyl, mýlite sa, môj mladý priateľ! Iba slabé povahy – vari i vy, taký skvostný herec, ste iba slabou povahou? – chcú vidieť samostatnosť! a veľkosť! – tam, kde jej niet. Nie veru, v celom tom príbehu je pramálo veľkosti. Podišiel celkom ku mne. Pamätáte sa predsa: Jeden z vás ma zradí! To nebol vzdych, ani trpké konštatovanie. Bola to výzva! Nie, bol to rozkaz. Pokrútil som hlavou: V Pašiových hrách bijú Judáša, keď sa vytacká z chrámu, kde práve predal svojho Majstra; kopú doň a snažia sa ho opľuť, niekedy sa naň vrhne celý tucet chlapov a dá to potom námahu odtrhnúť ich od neho... Rozumiem. Prirodzený trest za zradu. Kiež by to tak bolo bývalo! Poznám toto opájanie sa silou, ktorej nikdy nebolo. Bol by hoden obdivu Judáš schopný vzbury; bol by krásny Judáš, ktorý by sa dokázal – v samote a mimo zákon – odhodlať ku zrade. K činu takému nezávislému... Nerozumiete mi. V Pašiových hrách, keď sa Judáš vytacká z chrámu, má hlavu sklonenú a žmúri očami, akoby sa bol práve uprene díval do slnka. Rukami tápe a užasnuto... Zarazil sa. Akože? Judáš ako veľké decko? Nie Judáš ustráchaný, poslušný nástroj? Ani Judáš vzbúrenec? Fantastická myslienka! Judáš, ktorý ani nevie, prečo zrádza! Judáš, ktorý sa vymkol zákonu, len aby naplnil zákon iný! Čistý Judáš, nevinný Judáš! Zaujímavé! Ďalej som s ním nehovoril. Ani on už nepokračoval, lež obrátil sa k bratovi: Ale vaša postava! Pilát! V nej je to veľké z onoho príbehu? – servilne sa opýtal brat. Áno. Pilát je pravá sila a veľkosť. Jeho skepsa, jeho víťazný a povznesený výsmech, ktorým sa ubráni, keď od neho chcú, aby sa zaoberal pletkami, ktoré sú hlboko pod jeho úroveň. Pilát sa často chápal ako človek váhajúci, plný vnútorných rozporov... nie! Pilát, priatelia, Pilát dokázal predovšetkým pohŕdať! Nádherne pohŕdať. Pohŕdať všetkým, čo ho nebolo hodné. Brat sa usmial:
Ale je ešte iná veľkosť v tom príbehu. Smrť na kríži. To je tá pravá smrť, smrť, čo má silu ponížiť našu predstavivosť, ktorá mrzačí rozum a má v úmysle znásilňovať naše sny ešte tisíce rokov! Umučený! Zradený! Prudko sa obrátil ku mne: K tomu potreboval vášho Judáša! Bez smrti a bez zrady by jeho učenie nevydržalo ani deň! Nemalo by právo na večnosť. A hnevlivo dodal:
Zaiste, priateľ môj, táto smrť dýcha veľkosťou; ale nie je to veľkosť neprekonateľná. Obaja, vy i ja, si vieme predstaviť inú smrť: schádzam dolu, slobodne a dobrovoľne, v ústrety tým, čo nás nenávidia, v ústrety davu, zlovestnému davu; davu, ktorý šalie, tisíchlavému davu. Či to nie je veľkolepý obraz? Rev okolo nás je neznesiteľný – a nezrozumiteľný! – nepotrebujú kričať ukrižuj! – sami zostupujeme do ich rúk – a je nemožné rozoznať, ku ktorej tvári patria ktoré ruky. Napokon všetky tváre sa zmenili v jediný úškľabok. Už padla prvá rana, prvý kameň rozrazil čelo, prvá päsť zráža k zemi, prvé nechty nahmatali mäso... Načo tu aký súd! Čo v takej chvíli znamená Judáš? Nepotrebujeme hviezdy, aby sme pochopili smrť! Nepotrebujeme hviezdy, aby sme pochopili obeť! A ak by nevypočítateľná náhoda zvrtla kocku šťasteny a my by sme vyviazli živí – čo by sme zvolali, vy i ja? Som falošný hráč! – a v hanbe by sme sa stiahli. Otvoril dvere. Zavrátil som ho: Je ešte iná veľkosť v tomto príbehu: Pán bol pokúšaný diablom. A zvíťazil nad ním. Obrátil sa ku mne a unavene povedal: Aj ja som bol pokúšaný diablom – alebo čímsi, čo sa za diabla považovalo – a nepochybujem, že ešte aj budem. Verte, je v našej moci to zvládnuť. Nebojím sa diabla. A Judáša? Judáša? Judáš, to je čosi iné. Áno, vedel by som sa báť Judáša. Vy by ste dokázali naučiť ma báť sa ho. 4. V Pašiových hrách, keď sa Judáš vracia a v bolestnom geste hádže o zem peniaze, zdá sa, že nič nemôže zabrániť tomu, aby ho ubili, iba hrôza v jeho očiach, len jeho nemý odpor ich môže zastaviť. A predsa... keď Judáš kráča k svojmu stromu, sklonia sa fakle a ľudia plačú a kvília a padajú na kolená; a keď – bijúc sa do pŕs, posypaní hlinou a popolom – snímajú umučené telo Spasiteľovo, iní ticho a opatrne zvesia nešťastné telo obesencovo. Myrha, kvety a vonné maste sa nájdu pre obe telá. A nezriedka sa stáva, že nás položia spolu a niekedy sme prikrytí tým istým rubášom. V Pašiových hrách sa obídete bez Kaifáša i bez Piláta: veď sa stáva – i keď je to mrzuté – že na poslednú chvíľu vypadne niekotrý z nich – alebo Herodes a niekedy aj Svätý Peter; Pašie sa potom musia skrátiť, alebo ktosi prevezme ich úlohu – je to, ako som už vravel, mrzuté. Ale nezaobídete sa bez Judáša: v dedine, kde som vyrástol, bol som vtedy ešte malý chlapec – sa stalo, že Judáš neuniesol pohnutie a omdlel. Vtedy sme my, deti – v bielych košeliach a s vencami vo vlasoch – vybehli, omyli mu tvár vodou a podopierajúc ho, doviedli až k veľkňazovi. A v tej dedine sa stalo, že úlohu Judáša zverili slabomyseľnému mladíkovi, ktorý sa kdesi vytratil a zaspal. Ľudia sa zišli, všetko začalo a len uprostred Pašií zistili, že chýba Judáš. A čo urobil starosta, ktorý riadil Pašiové hry? Zhodil z pliec plášť a sám prevzal úlohu Judáša! Áno, vidím, ste netrpezlivý a zaujíma vás len to, ako pokračoval môj príbeh. Tak teda deň nato prišiel brat za mnou a tváril sa veľmi vážne. Nikdy som ho takého nevidel. Býval čudný už predtým – vravel som vám o tom – ale teraz dostali jeho oči zvláštny lesk, aký mávajú zabehnuté ovce a uštvané jelene, keď klesnú na predné na konci honu – pery mal úzke ako nikdy a hlas zastretý – on, ktorý bol najvychýrenejším rečníkom v okolí. Krátko mi povedal, že do Janova nepôjdeme ani dnes, ale predvedieme naše atrakcie tu, zajtra večer. Odvetil som mu, že všetci tunajší naše čísla poznajú a cezpoľní už odišli, takže niet nádeje, že niekoho prilákame. Uvedieme talianske číslo – povedal ticho. Podľa zmluvy... – chcel som namietnuť, ale umlčal ma strohým pohybom. Vedel som, že nechce o tom hovoriť. Prikázal mi po celom meste rozhlásiť, že Duo Fratellini vystúpi zajtra na trhovisku s úplne novým programom a vyvesiť plagáty, ktoré – a o to sa zase impresário vedel postarať – farbisto a na obrázkoch plných napätia – nové číslo aj naznačovali, práve len toľko, aby prebudili fantáziu a ľudia sa prišli pozrieť. Pomyslel som si, že je to škoda. Bolo by parádne vytiahnuť tieto kúsky až v takom veľkom meste, ako je Janov – a o to nenávratne prídeme, pretože i keby sme sa do Janova vydali hneď pozajtra – chýr nás beztak predbehne. Ale potom som si povedal, že je to vlastne jedno a ľudia sa zídu aj tu a brat asi vie, čo robí. Vzal som teda balík plagátov, lepidlo a svoj zaplátaný šašovský kabát a začal robiť v meste reklamu. Pašiové hry sú zvláštne hry. V ktorejsi dedine na severe pestovali čudný zvyk. Úlohy nerozdeľovali podľa úcty a zásluh v obci, ale ich prideľovali lósom. Tak sa stalo, že úloha Pána pripadla miestnemu výtržníkovi, ožranovi a zlému človeku. Všetci boli pobúrení a nahlas reptali, iba ten, ktorý mal hrať Judáša, odmietol. A vtedy ho starosta nahnevane okríkol: Mlč! Aj on bude mať svojho Judáša! A ten len sklonil hlavu a poslúchol. Veľa sa potom hovorilo o tom, ako ho hral. Vraj sa nahlas smial, keď šeptal udanie. Vraj si pískal akúsi melódiu, keď prehadzoval povraz cez konár a viazal slučku. Vraj hrozilo, že zo všetkého urobí frašku. Ale ja viem, že nech to bolo akokoľvek, vykonal len to, čo mal vykonať, pokorne a odovzdane, s meravou tvárou, cez ktorú nemohol preniknúť pocit zneuctenia, ani pocit márnosti. 5. Ja som však celý deň lepil a pritĺkal plagáty. A zároveň som ohlasoval – bravúrne, nadšene a veľkolepo – že zajtra uvidia atrakciu nad atrakcie – talianske číslo – extra speziale – súboj dvoch na lane! – preteky dvoch na lane! – miracolo di duo Fratellini – salto mortale a krkolomné pády, pri ktorých krv tuhne v žilách ako smotana – jedinečný zážitok, jedinečné číslo – ktoré uvedieme v premiére práve tu – v ich malom meste – kus, ktorý sme pripravili extra pre Janov – a prečo sme museli zrušiť janovské predstavenie? – pretože usporiadateľ nemohol zaručiť, že sa tam náhodou počas produkcie – malo to byť na hlavnom janovskom námestí! – neobjavia budúce mamičky – a my sme nemohli riskovať ich úľak a predčasný pôrod – takto som vykrikoval a predvádzal drobné pantomímy – ale to všetko! dámy a páni – sa zajtra odohrá vo výške dvadsiatich metrov!... cítil som, že apatická nálada, ktorá v meste zavládla po ošiali Pašií sa pomaly začala trhať a bolo vidieť, že ľudia sú zvedaví a vzrušení a že zajtra prídu. Ako som už vravel, stretol som ich až večer, v krčme. Dvakrát som už tadiaľ prebehol, ale vždy sa našiel niekto, kto plagát strhol, tak som sa tam zastavil ešte raz. Sedeli spolu pri stole a jedli. Bol som prekvapený, že sa brat s ním tak ľahkomyseľne ukazuje, doteraz si na to dával pozor a aj ten druhý sa podobným miestam radšej vyhýbal. Nepochyboval som, že brat vycítil, ako mu to ľudia zazlievajú. Pre tieto veci – a napokon pre všetko, čo súviselo s jeho obľúbenosťou, úctou a rešpektom tu v kraji – mal akoby šiesty zmysel. A tu ho ani nepotreboval – bolo to očividné: padlo slovo, ostrý pohľad, ktosi sa nedal od brata pozvať na pohárik, iný si nápadne odsadol – s výrazným posunkom a výsmešným úškľabkom: to je pekný pár! – napätie rástlo a ja som už myslel na to, poradiť bratovi, nech sa opäť utiahne do maringotky – keď už musia byť spolu, nech neohrozujú úspech zajtrajšieho predstavenia, kvôli ktorému dnes od rána behám po meste. Veď ak si brat tunajších úplne rozhnevá – a k ničomu inému to celé nepovedie – alebo, čo bude ešte horšie, ak sa ho ľudia začnú báť, báť a nenávidieť – tak ako toho druhého – je všetkému koniec. Ale zdalo sa, že tých dvoch to vôbec netrápi. Sedeli, pohrúžení do rozhovoru, z večere len tak podchvíľou ujedali a nič si okolo seba nevšímali. Tak som teda rýchle pripevnil nový plagát – klince som poriadne popritĺkal – a zakričal na celú miestnosť čosi ako: DIE LUFTWANDLER,
DUO FRATELLINI a chcel som bežať zase ďalej. Ale začul som jeho hlboký a sebaistý hlas: Nech si len prisadne. Veď nám tiež pomáha. A ešte nám bude pomáhať. Vzhliadol som. Brat mi naznačil, aby som sa posadil, potom sa znovu obrátil k nemu. Ten mu otcovským tónom – tónom, akým otec ukľudňuje rozrušeného syna – vravel: Poslúchli vás predsa, keď ste ich poštvali proti tým pastierom. A tu pôjde o kohosi, koho nenávidia viac ako všetkých tunajších Cigánov a úžerníckych krčmárov dohromady. Bratova tvár bola biela ako stena. Nemo, sústredene prikyvoval, ale jeho zreničky sa nemohli úzkostného kmitania a nervózneho horúčkovitého lesku zbaviť. Nebojte sa, priateľ môj. Nepochybujte o tom. Ľudia oslovení z výšky sú ešte náchylnejší poslúchať. K stolu pristúpil majiteľ hostinca a jednoznačným gestom nás vyzval, aby sme zaplatili. Vyšli sme do noci. Mal som so sebou niekoľko plagátov, ktoré bude treba ešte rozvešať. Začul som náhly, prerývaný vzlyk. Brat plakal. Slzy mu neprirodzene ľahko stekali dolu tvárou. Ešte nikdy som ho nevidel plakať. Ten druhý sa usmial a vážne – a aj trochu blahosklonne – mu povedal: Sú hodní našej lásky, čo ospravedlnila ľudí budúcich a vykúpia ľudí minulých, pretože zahynú rukami ľudí prítomných. Rozbehol som sa na trhovisko, aby som rýchlo vyvesil zvyšné plagáty. Kladivom som divoko tĺkol do tmy. Stromy vzdychali pod nešetrnými údermi. Klince im driapali kôru a bolestivo vnikali do dreva. Zobudil som sliepky v kurínoch. Hlasne kotkodákali. Psi štekali. Ktosi na mňa zakričal, nadával mi do ožranov. Možno na mňa pustí psa. Pustil na mňa psa. Hodil som doňho kladivo a psisko zaliezlo. Zostávajúce plagáty som porozhadoval po zemi. Vrátil som sa do maringotky. Ľudia oslovení z výšky majú ešte väčší sklon poslúchnuť! 6. A naozaj, bez ťažkostí sme ich zopár najali a o pár hodín sa už týčili obe veže a celé príslušenstvo a mohli sme napnúť povraz. Napoludnie, keď už všetko bolo pripravené, som ešte raz obišiel celé mesto – už bez plagátov, šašovského kostýmu a vykrikovania rečňovačiek. Onedlho sa ku mne pridal brat, slávnostne oblečený. Dôstojne sme všetkých pozývali na predstavenie. Ukázalo sa, že naše ranné nádeje boli predčasné: ľudia na včerajšok zabudli. Zdalo sa však, že hnev a uhýbavé pohľady, neurčité odpovede a zlostné poznámky, narážky plné sklamania, sú namierené len proti tam tomu a ak im brat poskytne určité zadosťučinenie, budú ochotní odpustiť. Teraz, keď videli len nás dvoch, oprávnene si namýšľali, že brat už pochopil, do čoho sa to včera púšťal a oľutoval to. Stačilo pár bratových vhodne nasmerovaných bonmotov a tváre sa rozjasňovali, nesmelo sa začali objavovať náznaky starej úcty a náklonnosti a ľudia boli ochotní prisahať, že to všetko sa stalo len preto, že sme taký národ kočovný a tunajších pomerov neznalý a len preto sme sa s ním mohli tak ľahko zapliesť. Misia bola úspešná. O štvrtej sa začalo trhovisko plniť ľuďmi, o hodinu sme cheli začať. Ešte treba zájsť za bratom, aby sme dohodli posledné podrobnosti – bude to predsa naše prvé verejné predstavenie tohto druhu! – aj na ňom som videl, že by so mnou rád hovoril. Našiel som ho v maringotke. Naše „talianske“ číslo malo byť vlastne akousi pantomimickou scénkou vo vzduchu: najprv brat – oblečený v dôstojnom čiernom obleku – na rukách biele rukavičky, na hlave cylinder – mal vystúpiť na lano a hneď na začiatku predviesť najlepšie zo svojich čísel. Ľudia ich síce zväčša poznali, ale nepochybovali sme, že aspoň niektoré z nich zaujmú nanovo. To hlavné však malo prísť až potom: vo chvíli, keď bude brat majestátne žonglovať uprostred povrazu, mal som vyraziť v šašovskom, za divokého pokriku (dopredu, hor sa! ty mrzák! ty nedochôdča! ty lenivé stvorenie!) a nebezpečne rozkývať lano. Už to malo stačiť zaujať divákov. Scénka však ešte mala pokračovať: mal som dobehnúť k bratovi a začať ho presviedčať – výkrikmi, žalostnými posunkami, neprimeranou gestikuláciou, príšerným chechotom, zádrapčivým nárekom, zúfalo zvraštenou tvárou, aby ma nechal predbehnúť ho a bežať k opačnej veži, som predsa lepší. Pritom som mal strácať rovnováhu, tackať sa ako opitý a vôbec pôsobiť neisto; niekoľkokrát i vykríknuť o pomoc. Brat ma mal nejaký čas trpezlivo a zhovievavo počúvať a potom – za súhlasného potlesku divákov zahnať palicou späť do mojej veže. Celú etudu vymyslel brat a dúfali sme s ňou mať úspech v krajine, kde dodnes majú radi commediu dell arte a rôznych pinocchiov a divadielka s marionetami. V maringotke mi brat povedal, že všetko urobíme trochu inak. Pravdaže si oblečiem svoj pestrofarebný kostým, ovešaný zvončekmi a hrkálkami, prejdem sa v ňom medzi divákmi a zahulákam niekoľko komických hrozieb, tak ako im to sľubovali moje plagáty a moje včerajšie ukážky, ale potom pomaly a nenápadne – tak, aby to všetci videli – vstúpim do svojej veže; diváci sa nesmú rozchádzať. O chvíľu brat vkročí na povraz. Ty však, nech by sa dialo čokoľvek – čokoľvek, rozumieš! Čokoľvek! – ostaneš vo veži a nepohneš sa z nej! Chcel som čosi namietať, ale nepustil ma k slovu. O tých dole sa neboj, tí ťa už nebudú potrebovať. Budú mať inú zábavu. Na nič som sa nepýtal a sľúbil som, že poslúchnem. Pred piatou som vzal tamburínu a píšťaľu a vyspevujúc a lomoziac, prilákal som pozornosť divákov. Vykríkol som: – tam si počkám na toho lenivca! tam si počkám na tú bledú tvár! – a vyšplhal som sa hore za potlesku a povzbudzovania okolostojacich. Ľudí sa zmocnila horúčka, boli plní očakávania a prirodzenej radosti z predstavenia. Brat vstúpil na lano. Chvíľu žongloval s tyčou, potom urobil zopár premetov. Vyskúšal niekoľko kúziel, z cylindra vypustil holubicu. Zdola sa ozval potlesk. Miestami i piskot a nespokojné výkriky, ale potlesk prevládol. Pozoroval som všetko okienkom vo veži. Brat predviedol ďalšie salto a chystal sa spustiť dolu hlavou. Vtom sa dav zavlnil a ozvalo sa čudné bručanie, silnelo, až prerástlo do zúrivého sipenia a nenávistného sykotu. Pozrel som dole. Uprostred divákov sa vynoril... nenúťte ma, aby som vyslovil jeho meno – a začal pred zhromaždenými rečniť. Dav to prijímal s nevôľou. Sykot a hundranie nepoľavovalo. Nespokojnosť bola stále zrejmejšia. Nik sa nestaral o bratovu akrobaciu. Rečník zvýšil hlas. Z času na čas som začul útržky slov, ktoré vietor privial sem hore. Brat prestal žonglovať, vztýčil sa na povraze, istý si sám sebou, v hrdom postoji, v kráľovskej póze, tyč zvieral pevne ako žezlo. Hlasno – najhlasnejšie ako vedel – zakričal na ľudí. Všetko stíchlo, aj tamten prestal rečniť. Brat ich znovu oslovil, priamo, veliteľsky, hlasom ktorý nepoznal odvrávanie. Istejšie a rozhodnejšie ako vtedy v lete. Davom prebehla vlna vzrušenia. Opäť ich mal v hrsti. Neviem presne, ako sa tí dvaja dohodli, ale ak tamten túžil po svojej slávnej smrti, nemohol jej byť bližšie. Ešte jeden bratov výkrik, ešte jeden rozkaz a bude možné všetko: poliať psa petrolejom? rozohnať dobytok? – to všetko boli iba detské zábavky proti tomu, čo sa malo stať teraz. Otvoril som dvierka veže a vyrazil na lano. Zareval som niekoľko naučených výkrikov (dopredu, ty mrzák, ty nedochôdča!). Brat stíchol, prekvapene sa na mňa pozrel. Zazrel som – na chvíľu – prvý a posledný raz v živote – v jeho očiach strach. Priblížil som sa k nemu na jediný krok. Prikrčil som sa.Bez najmenšieho varovania som sa vymrštil a preskočil som ho. Lano sa divoko rozhojdalo. Podarilo sa mi zachytiť. Zakvačil som sa. Posadil som sa na lano. Brat vrávoral. Zúfalo sa snažil udržať vzpriamený. Prudko, neuvážene prudko zamával tyčou. Už nedokázal udržať rovnováhu. Odhodil tyč a pokúsil sa zachytiť lana rukami. Ale pošmykol sa a nenávratne, neodvolateľne padal dolu. Na zlomok sekundy som ešte zachytil jeho pohľad. Potom sa zrútil. Ľudia začali pišťať a v panike sa tlačiť: telo dopadlo na zem s tupým buchnutím. Nikoho nezranilo. Povraz sa pomaly prestal hojdať. Pohodlne som došiel k veži a zostúpil. Ľudia sa v zmätku rozpŕchli. Jediný zostal pri bratovi tamten. Kľačal pri zomierajúcom, ktorý sa zvíjal v kŕčoch, dolámaný, zohavený. Diabol mi nastavil nohu, diabol mi nastavil nohu, – chrčal. On ho pohládzal, tíšil a vravel: Priateľ môj, svojou cťou ti ručím – nieto diabla, nieto pekiel. O chvíľu brat dokonal. Ten druhý vstal, prehodil si mŕtve telo cez rameno a chystal sa odísť z prázdneho trhoviska. Zastal som mu cestu. Usmial som sa. Nie víťazne, ani výsmešne, ani triumfálne. Nechcel som ho ponížiť. Čakal som, čo povie. Aj on čakal. V zátylku ma však začalo neznesiteľne páliť a musel som zakloniť hlavu; ťažko sa mi dýchalo a oči ma príšerne pálili. Celým telom prenikol náraz prudkej bolesti. Prišlo mi zrazu nevoľno a zatackal som sa. Prekvapený – prekvapený a zaskočený vlastnou slabosťou, nezmohol som sa už ani na slovo. On ma mlčky a znechutene odtlačil nabok a pomaly odchádzal, s mŕtvolou prehodenou cez plece. Prižmúrenými očami som nejasne vnímal jeho siluetu, kým nezmizla pri mestskej bráne. Nikdy viac som ho už nestretol. 7. Vraj sa chcel dať roztrhať zvieratám, vstúpiť do zamoreného mesta, umrieť dýkou ženy, vrhnúť sa do vnútra sopky – ale o tom všetkom určite viete vy viac. Ja som pokračoval vo svojom živote. Pridal som sa ku kočovnému cirkusu, cvičil na hrazde, robil klauna, ošetroval šelmy. Neskôr som sa vrátil k povrazochodectvu. Našiel som si nového partnera, mladšieho, pružnejšieho. A rok po roku, tu, v tomto meste, som hrával v Pašiových hrách Judáša. Vždy rovnako, pane, pokorne a odovzdane, s meravou tvárou, cez ktorú neprenikol ani pocit zneuctenia, ani pocit viny. |
Obálka:
Jaroslav Štuller
ISBN: 80-85508-14-1
|
|
|