|
|
|
|
Aktuálne
|
<<
späť na MARCEL PROUST: Eseje Súslovie husársky kúsok konotuje výkon, ktorým sa zvykneme hrdiť. Nazdávam sa, že básnik a prekladateľ Boris Mihalkovič sa môže hrdiť prekladom Esejí Marcela Prousta a ich uvedením krátkou ale obsahovo hutnou úvahou. Eseje s podtitulom eseje a články vyšli v marci 2017 v knižnej edícii časopisu Fragment. Boris Mihalkovič ich vybral, preložil a opatril poznámkymi z gallimardovského vydania z roku 1984. V tom istom vydaní vyšiel u Gallimarda aj súbor šestnástich esejí Marcela Prousta z rokov 1908-1910, ktoré však vyšli u rovnakého vydavateľa pod názvom Proti Sainte-Beuvovi až štyridsaťštyri rokov po ich napísaní. Niektoré z Mihalkovičovho výberu tridsiatich článkov a esejí boli tiež publikované až posmrtne, niektoré medzi rokmi 1895-1922. Mimochodom, Václav Černý, rešpektovaný dedič Františka X. Šaldu, ktorý Sainte-Beuva považoval za (s)tvorcu modernej kritiky ozaj ťažko niesol Proustovo dôrazné odmietanie rázu kritikových skľučujúcich manierov “intelektualistickej koncepcie” umenia i skutočnosti. Mihalkovič, pravda, je zmierlivejší a – elegantne – chápe Proustov vzťah k sainte-beuovskému projektu ako spôsob “mimo bežných formúl nájsť vlastnú tonalitu v myšlienkach i výraze, potrebnú pre zrod vlastného veľkého diela.” Pozoruhodný výber esejí a článkov predstavuje slovenskému čitateľovi Marcela Prousta ako autora premýšľajúceho a píšuceho o mnohých témach. Takrečeno autora univerzálneho. A prekladateľ tento ráz jeho tvorby náležite zdôraznil a preto sa podujal – s prispením proustovskej lektúry – osvetliť pramene spisovateľovej erudície i jej význam. Význam onoho zacielenia Mihalkovič dokladá citátom z práce Proustovho životopisca Jeana-Yvesa Tadié: “zakaždým, keď pociťuje vášeň voči dielu niekoho iného, znamená to, že domýšľa svoje vlastné dielo.” Povedzme, že tento “univerzalistický” ráz tvorby osobnosti a diela nie je ani v našom domácom umení “zem neznáma”. Len je viac ako by bolo treba zemou neobrobenou, ne(s)kultivovanou. Rovnako by však bolo chybou, ba hriechom považovať eseje a články za kúsky čo ako brilantného zdokumentovania bohatej zvrstvenosti Proustovho myšlienkového “časozberu” a jeho prúdenia. Nazdávam sa, že dobrý výber esejí a článkov môže skôr priblížiť čitateľovi hlbší zmysel nezvyčajnej univezálnosti Marcela Prousta. Nepochybne blahodárne vplývala na scitlivenie vnímania najrôznejších podnetov a napokon aj na súlad či disharmonické napätie oných podnetov. Príkladom za ostatné nech je jedna z včasných esejí – žiaľ nedokončená – dvadsaťštyriročného Marcela Prousta. Esej Chardin a Rembrandt patrí vari k Proustovým najmontaignovskejším “conférance”, čiže besadám s čitateľom, “počas ktorých je myšlienka svojou vlastnou paniou, prechádza sa, zastavuje a obzerá, vydáva sa smerom náhleho zaujímavého nápadu, odbočí k nemu a rozvíja ho pokiaľ ho nevyčerpá, potom sa zasa vráti, pokojná, nerozrušená, nepatetická, usmievavá a často ironická, nikdy však unavená a znechutená, a celkom ľahostajná k tomu či vyčerpala alebo nevyčerpala látku alebo tému.” (Václav Černý) Chardin, Jean-Siméon Chardin (1699-1779), maliar obrazov neveľkého formátu, prevažne zátiší a až podozrivo pokojných výjavov, ktoré sa vynárajú z šera domácich interiérov ľudí neurodzených, najmä žien a detí uprostred rituálov všedného dňa. Čudné, prečudné, že Marcel Proust “kronikár” sveta Guermantovcov sa vo svojom esejistickom besedovaní s čitateľom nenadchol tak či onak mondénnym svetom bájnych spoločnosti rokokového supermajstra Jeana-Antoina Watteaua (1684-1721), benátskymi gala koncertmi Francesca Guardiho (1712-1793) či svetom pri večných raňajších toaletách dočista i donaha vyumývaných blonďavých odalisiek fešáka Françoisa Bouchera (1703-1770). Naozaj, prečo? “Preto, že Chardinovi”, napísal Proust, “sa to videlo pekné na namaľovanie. A jemu sa to zdalo pekné na namaľovanie, lebo sa mu na to pekne pozeralo. Rozkoš ktorú vám dodáva jeho maľba izby, v ktorej sa šije, maľby vývarovne, kuchyne, kredenca, to všetko zachytené po ceste okolo, vyžaruje prehĺbený, zvečnený okamih, rozkoš, ktorú mu poskytol pohľad na kredenc, kuchyňu, vývarovňu, izbu, v ktorej sa šije. (…) Túto rozkoš, ktorú podáva divadlo pokorného života a zátiší, ste už nevedomky zakúšali, bez toho by sa nezapísala do vášho srdca, keď ju Chardin so svojou naliehavou a skvelou rečou prišiel pomenovať.” Chvála opisu? Víťazstvo ducha nad hmotou? (Mimochodom, aj takýmito otázkami sme oňady zneisťovali súdruhov asistentov pred ich precitnutím do dní bez sorelovskej žiare. Ale o skutočnej sile opisu, napríklad proustovského, sme nevedeli ani mäkké “f”. Nazdávam sa, že tí čo niečo tušili, statočne to (u)tajili.) Ale nazad k Chardinovi a Rembrandtovi. Keď dôjde na Rembrandta aj u Prousta si chvála opisu zloží z hlavy gloriolu, pretože “s Rembrandtom prekročíme aj samotnú realitu.” Netreba k tomu veľa, Marcelovi Proustovi stačilo porozumieť – tak ako nikomu pred ním – porozumieť svetlu, aj tomu vnútornému, barokovému svetlu, svetlu vyžarujúcemu z ľudí aj z vecí, svetlu zrkadliacemu – odrazu zmenený! – svet. Sem teda patrí aspoň jedna veta o Rembrandtovom obraze Meditujúci učenec (1631), za ktorým sa Proust vybral zopár razy do Louvru medzi “holanďadov”.: “V Dvoch učencoch napríklad sledujeme ako rozptyľujúce sa svetlo sčervenieva okno akoby rozpaľovalo pec alebo ho maľovalo na spôsob chrámového okna, ako v izbe, všednej, jednoduchej, zavládne majestátna a mnohofarebná nádhera kostola, tajomno krypty, strach z temnôt, z noci, z neznáma, zo zločinu.” Zopakujem, že výber Borisa Mihalkoviča z esejí a článkov Marcela Prousta je skvelým čítaním i skvelým – takrečeno röntgenovým – “zrkadlom”, v ktorom sa uchoval obraz spisovateľovho univerzalizmu v podobe nákresu detailov stĺpov a rebier klenby i celej konštrukcie, jej pevnosti a krásy, umenia Marcela Prousta. A zračí sa v ňom, v “zrkadle”, aj už spomenutá cesta ako mimo bežných formúl nájsť vlastnú tonalitu v myšlienkach i výraze. Napríklad pri počúvaní klavírneho partu v Mozartovom Concerte, ktorý zahral “naozaj krásne” Saint-Saëns (1835-1921), alebo pri portrétovaní jeho osobnosti ako Osobnosti Paríža: “”Maľovať v akorde, dramatizovať s fúgou, zvečňovať štýlom, udržiavať toľko invencie a stvoriteľského génia vo využívaní stupnice ako iný v obryse melódie, nechať ju plaziť sa okolo myšlienky ako starodávny brečtan, ktorý ochraňuje pamiatku pred zničením, takto archaizmom prepožičať svoju ušľachtilú literatúru modernite, banalite postupne dodať hodnotu pôvodnej predstavy, prostredníctvom obratnej, jedinečnej, osobitej vlastnosti, i výrazom, z archaizmu urobiť rys ducha, všeobecnú myšlienku, civilizačné zhrnutie, rodovú esenciu, črtu génia, tryskajúcu z nástroja.” Pravda, tým najpríkladnejším príkladom Proustovho univerzalizmu je jeho vzťah k prácam dobovo veľmi vplyného estetika Johna Ruskina (1819-1900), ktorého prekladal a uverejnil o jeho prácach niekoľko recenzií a o autorovi rad článkov a štúcií. Ich význam Boris Mihalkovič pozoruhodne zhodnotil ako konfrontáciu, v ktorej Marcel Proust “formuluje vlastné názory na tvorbu, umeleckého dielo, vzťah medzi umelcom a dielom a pod.” Poviete si, ktože už dnes čosi vie o romantickom kritikovi 19. storočia a jeho vášnivej obhajobe Turnera či maliarov prerafaelistickej školy a propagátorovi dôslednej reformy výtvarných remesiel. A budete mať pravdu, že o tom staručkom estétovi ozaj málokto čosi počul a nič si nezapamätal. Ale aj tým najzadubenejším sa ráta strčiť nos do Hľadania strateného času Marcela Prousta. A tam je onoho Johna Ruskina neúrekom. Veď som už napísal, že k husárskemu kúsku netreba vždy aj koňa popreháňať. Juraj Mojžiš
|
Obálka:
ISBN: 978-80-89499-42-7
|
|
|