|
|
|
|
Aktuálne
|
<<
späť na MARCEL PROUST: Eseje Zo všetkých pohrôm svojho trestaneckého života uvádza Dostojevskij ako najstrašnejšiu tú, že nemohol byť počas štyroch rokov ani na chvíľu sám. Zdá sa však, že aj v ustavičnej prítomnosti niekoho iného sa dá izolovať, odpútať sa. To nedosiahne každý, a vyzerá to tak, že skôr ako komukoľvek inému sa to podarí jemu, Dostojevskému, ktorý by mal zrejme nesmiernou silou svojej predstavivosti vedieť dokonale vygumovať všetko, čo sa nachádzalo navôkol. V každom prípade existujú javy oveľa nepríjemnejšie na odstraňovanie než prítomnosť ľudí, ktorí s vami ani v najmenšom nesúvisia, môžu síce byť na obtiaž, no práci mysle neprekážajú. Také sú javy vnútorné. Človek, ktorý si v sebe nosí chorobu, ktorý počas tých istých štyroch rokov (a často oveľa dlhšie) príšerne trpí, ustavične pociťuje otupujúcu nevoľnosť, akú plodí neustála horúčka, ktorá spôsobuje, že pre neho predstavuje námahu aj zdvihnúť sa z postele, onen človek, trvale sužovaný vlastným nešťastím, je oveľa menej sám než Dostojevskij medzi ostatnými trestancami, ktorými sa napokon nezaoberal a ktorí sa tiež nezaoberali ním. Ale horúčka a bolesť vás donútia, aby ste sa im venovali. Je pravdepodobné, že nútené práce boli pre Dostojevského priaznivou ranou osudu, ktorá v ňom rozkryla vnútorný svet. Je zvláštne, ako sa jeho korešpondencia od onej chvíle ponáša na Balzacovu: žiadosti o peniaze, sľuby vrátenia stonásobku založené na vyhliadkach slávy. „Idiot bude krásna kniha“, ako Ľalia v údolí, lebo cíti, ako sa v ňom prebúdza nový človek. Nech si o tom Gide vraví, čo chce, intelektuálne lásky sú zapravené do rozprávania, napríklad v Idiotovi dlhé reflexie o treste smrti. Všetky Dostojevského romány by sa mohli volať Zločin a trest (ako všetky Flaubertove, a najmä Pani Bovaryová, Citová výchova). A je pravdepodobné, že do dvoch osôb rozdeľuje to, čo v skutočnosti tvorilo len jednu. V jeho živote sa bezpochyby nachádza i zločin, i trest (ktorý možno nemá vzťah k tomuto zločinu), no on ich radšej oddelil: dojmy z trestu uložil v prípade potreby sebe samému (Dom mŕtvych) a zločin iným. Jeho originalita netkvie v tom, čo vraví Riviere, ale v kompozícii.
Tolstoj Dnes sa Balzac vyzdvihuje nad Tolstého. To je šialenstvo. Balzacove dielo je antipatické, škľabiace sa, plné výsmechu, ľudskosť v ňom posudzuje literát, ktorý chce napísať veľké dielo, u Tolstého samotný Boh. Balzac sa usiluje vyvolať dojem veľkosti, u Tolstého je všetko prirodzene väčšie, ako sloní trus v porovnaní s kozími bobkami. Tie veľké scény žatvy, lovu, korčuľovania atď. v Anne Kareninovej sú ako veľké vyhradené plochy, ktoré zvyšok umiestňujú do istých vzdialeností a vyvolávajú širší priestorový dojem. Zdá sa, že treba pokosiť celú zelenú lúku, že medzi dvoma Vronského konverzáciami prebehne celé leto. Postupne sa nám na tomto svete páči niečo iné, a to tie najneobyčajnejšie scény: pocity jazdca, nastupujúceho na preteky (ach! moja krásna, moja krásna), stávkar na kraji okna, veselý ruch vojenského tábora, scény zo života malostatkára poľovníka, starého kniežaťa Ščerbackého v nemeckom meste a rozprávajúceho o dobrom šľachtickom živote v Rusku (vstáva sa neskoro, kapitola v kúpeľoch atď.), urodzeného márnotratníka (Natašin brat) vo Vojne a mieri či starého kniežaťa Bolkonského atď. Toto dielo nevychádza z pozorovania, ale z intelektuálnej konštrukcie. Každá črta, vyslovená na základe pozorovania, je jednoducho povrch, príznak, ukážka zo zákona, ktorú vybral románopisec, či už zo zákona racionálneho alebo iracionálneho. A dojem sily a života neplynie z toho, čo je odpozorované, ale z toho, čo každým gestom, každým slovom, každým skutkom zákon napĺňa, cítime, že sa pohybujeme uprostred množstva zákonov. Jedine Tolstoj spoznal ich pravdu vďaka vnútornej sile, ktorú mali nad jeho mysľou, pre nás zostávajú nevysvetliteľné. Nie je ľahké pochopiť, keď hovorí o Kitty ako o prešibanej osobnosti v súvislosti s tým, ako hovorievala o náboženstve, ani keď opisuje, ako sa Anna teší z toho, že poníži Vronského pýchu. Sme radi, keď vidíme, ako to v postate ušľachtilé chápanie súvisí s duchom, ktorý často nosíme v sebe (Ruskinove žarty o svojom psovi Wizirovi, o svojej slúžke Anne, žarty Tolstého na začiatku Anny Kareninovej). A napriek všetkému sa nám pri tejto na prvý pohľad nevyčerpateľnej tvorbe zdá, že Tolstoj sa predsa len opakuje, keďže mal k dispozícii len málo tém, v inom románe ich síce prestrojil a obnovil, no aj tak zostali tie isté. Hviezdy, nebo, ktoré si ako pevný bod všíma Levin, sú vskutku tak trochu rovnaké ako tá kométa, čo vidí Pierre, ako to šíre modré nebo kniežaťa Andreja. Ba čo viac, Levina najprv odoženie Vronský, aby ho Kitty potom milovala, a vzápätí sa pripomína Nataši, ktorá pre Pierrovho brata opúšťa knieža Andreja, aby sa k nemu znovu vrátila. A vari by sa Kitty a Nataši „nevynorila“ tá istá spomienka, keď sa na voze blížili k armáde? |
Obálka:
ISBN: 978-80-89499-42-7
|
|
|