| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
JURAJ
RAÝMAN: Vystúp z tieňa svojho tieňa
alebo svedectvo o mojej hlave
Človek píše a píše, a sám nevie prečo. Už vidím čitateľa ako
sa uškľabuje. „A čo peniaze?“ povie. „Berieš za to predsa peniaze, ty
tajtrlík! Ľudia dnes nevedia, čo by chceli!“
M. Zoščenko
Táto knižka
by sa pokojne mohla volať SVEDECTVO O TVOJEJ HLAVE. Povedala Vanda.
TVOJOU
hlavou myslela moju hlavu, hlavu Milky Hubočanovej z Hnúšte.
Takže
táto knižka by sa pokojne mohla volať SVEDECTVO O MOJEJ HLAVE.
Alebo
SVEDECTVO
O HLAVE MILKY HUBOČANOVEJ Z HNÚŠTE.
Táto knižka sa ale volá VYSTÚP Z TIEŇA SVOJHO TIEŇA.
Názov VYSTÚP Z TIEŇA SVOJHO TIEŇA nie je priamym svedectvom o mojej
hlave, lež svedčí o hlave sochára Andreja Streličáka, ktorý takto nazval
svoju plastiku, ktorú som mal možnosť zhliadnuť v mestskej galérii.
Plastika s názvom VYSTÚP Z TIEŇA SVOJHO TIEŇA je svedectvom doby, svedectvom
katarzie občana a spoločnosti po revolučných udalostiach v Novembri
roku 1989. Prečítal som si v bulletine.
Socha sa mi nepáčila.
Názov sa mi páčil iba zo srandy.
Zo srandy som Andrejovi Streličákovi názov ukradol a nazval ním knižku
svedčiacu o mojej hlave.
Vďaka názvu VYSTÚP Z TIEŇA SVOJHO TIEŇA sa moja knižka nestáva iba svedectvom
o mojej bezvýznamnej hlave, ale stáva sa zároveň svedectvom o hlave
sochára Andreja Streličáka, svedectvom o dobe, svedectvom katarzie občana
a spoločnosti po revolučných udalostiach v Novembri roku 1989.
A akosi mimovoľne sa táto knižka stáva svedectvom o mojej tvorivej kríze,
svedectvom snahy uchopiť skutočnosť pevne pod krky a pomenovať ju správnym
menom, aby sa mi medzi inými skutočnosťami nedomiešala, aby zachytená
prúdom mojich myšlienok mohla byť presvedčivým svedectvom o NUTRII RIEČNEJ,
o tomto statnom hnedastom, vyše metra dlhom vodnom hlodavcovi s okrúhlym
chvostom vážiacim asi 18 kg.
Moja knižka sa začína, mottom:
TENTO PRÍBEH SA ODOHRÁVA V PRDELI SVETA
aj v prdeli sveta žijú ľudia, ale tak ako všetko v prdeli sveta, aj
ich život je o hovne.
Mnohí
z čitateľov, ktorí si prečítali predchádzajúce hlboké riadky, sa teraz
zrejme pousmiali, ironicky, akože chápu, akože porozumeli, akože, ako
inak, že oni veľmi dobre vedia, kde prdel sveta je.
Niektorí smutne pokrčia ramenami a myslia si, že prdelou sveta myslím
Slovensko.
Prdel
sveta je abstraktná.
V Prdeli sveta žijú abstraktní ľudia.
A ako všetko v Prdeli sveta, aj ich život Je abstraktný.
A samozrejme o hovne.
V Prdeli sveta.
Abstraktne.
Hrdina nášho príbehu je abstraktný a volá sa Broskyňa.
Broskyňa nie je ľudské meno, ale to Broskyňa nevie.
Broskyňa vypol televízor.
Priamy prenos zo súťaže o najväčšiu tekvicu moderovala dvojica komikov
Oldo Hláváčék a Ivan Krájíčék.
Súťaž bola dramatická, porotcovia nestranní, program bol veľmi úspešný.
Tak ako všetky televízne programy v Prdeli sveta, aj tento program bol
abstraktný.
Broskyňa
zaspal.
Broskyňovi sa sníva.
Tak ako všetko v Prdeli sveta, aj Broskyňov sen je o hovne.
Aj tento príbeh je o hovne.
Abstraktne.
Broskyňa sa v spánku pomrvil.
– Nie! –
Vykríkol zo sna Broskyňa.
– Nechcem už snívať abstraktné sny! –
Broskyňa sa vzbúril, zobudil sa, obul si papuče, uvaril si silnú kávu.
– Uvaril som si silnú kávu, – povedal si Broskyňa, zapaľujúc
si cigaretu. – Keď vypijem takúto silnú kávu, – pomyslel si Broskyňa,
– dozaista sa mi prestane driemať, nezaspím a nebudú ma viac trápiť
abstraktné mrcha sny, – potešil sa Broskyňa.
Broskyňa sa napil kávy a nesmierne sa radoval.
Tak ako všetko v Prdeli sveta, aj káva, ktorú si Broskyňa uvaril, bola
o hovne.
Ale to Broskyňa nevedel. Broskyňa vychutnával okamih šťastia.
Broskyňa mal pocit, že vybabral so životom.
Broskyňa je mladý nádejný spisovateľ.
Broskyňa má často pocit, že vybabral so životom.
Broskyňa sa často búri.
Broskyňa si sadol za písací stroj.
Broskyňa píše.
Tíško.
Nerušme Broskyňu.
Broskyňa
tvorí.
– Stretne sa Žebrák, Prasák a Nechuťák. –
Broskyňa si povedal, že napíše vtip.
Vtip sa začína slovami: Stretne sa Žebrák, Prasák a Nechuťák.
Začiatky vtipov sa Broskyňovi vždy darili.
Broskyňa sa s úsmevom nadýchol a chcel pokračovať, natiahol ruku, vystrel
prst a zasa prst skrčil, stiahol ruku a ramená mu ovisli.
Broskyňa nevedel ako ďalej.
Odrazu prišlo Broskyňovi všetko ľúto.
Prišlo mu ľúto: svojho života o hovne,
svojich snov o hovne,
kávy o hovne,
aj svojho nedokončeného
vtipu prišlo Broskyňoví ľúto.
– Ťažko je žiť, – povedal Broskyňa.
Aj to mu prišlo ľúto.
Všetko mu prišlo ľúto.
Iba sedel a ľutoval.
Ľutoval: že nedokáže zahrať štvorručne na klavíri somársky pochod,
že sa narodil v Prdeli sveta,
že všetko, všecíčko-všetko vôkol neho
je o hovne.
A ešte veľa vecí.
A ešte veľa vecí ľutoval úhohý Broskyňa.
– Môj život je ako kus hovna. –
Vyťukal skrúšený Broskyňa na písacom stroji a tvár sa mu rozjasnila.
Na papieri totiž stálo: Stretne sa Žebrák, Prasák a Nechuťák.
– Môj život je ako kus hovna. –
Povedal Prasák. Dopísal Broskyňa.
– Aj môj život Je ako kus hovna. –
Povedal Žebrák. Dopísal Broskyňa.
– Tak si ho teda užite. –
Povedal Nechuťák. Dopísal Broskyňa a náramne sa zaradoval.
– Napísal som veľmi smiešny vtip! – Náramne sa zaradoval Broskyňa.
– Smiešny, a pritom tragicky pravdivý. Filozofický. A veru, že som
sa pri písaní toho vtipu aj poriadne zapotil. Nie je veru ľahké písať
abstraktné, a pritom smiešne, tragicky pravdivé vtipy.
Ale za všetko utrpenie, pocity beznádeje, ktoré som pri písaní tohto
vtipu precítil, hreje ma pri srdci pocit, akási satisfakcia, že možno
práve môj vtip vylúdi na tvárach mojich spoluobčanov iskierku úsmevu,
poučenia a nádeje. Ľahšie je čitateľa rozplakať ako rozosmiať! – Zdôraznil
Broskyňa.
– Vyčariť na tvárach úsmev, to vedia iba ozajstní umelci. Ľudia s
veľkým Č. –
Podotkol Broskyňa, vložil do stroja nový hárok papiera, pretože práve
v okamihoch šťastia, v okamihoch víťazstva, ktoré mu dodávali pocit
istoty, že vybabral so životom, vždy zatúžil napísať pár riadkov svojej
snúbenici Márii a aspoň takto, písomne, podeliť sa s ňou o tú trochu
radosti.
Milá moja snúbenica Mária. Práve som napísal veľmi smiešny filozofický
vtip o zmysle žitia. Cítim sa šťastný a plný tvorivých sí. A práve Tebe
a Tvojej láske prináleží vďaka za môj pocit šťastia.
Ešte si živo spomínam na obdobia smútku a beznádeje, ktoré som prežíval,
kým si do môjho života nevstúpila Ty.
Dalo by sa povedať, že kým som nespoznal Teba a Tvoju matku, môj život
bol ako kus hovna.
Broskyňa
vie písať krásne listy.
Najmä listy, ktoré píše Márii, sa mu vždy vydaria, pretože ich píše
s radosťou a láskou.
Mária ľúbi Broskyňu najmä pre tie krásne listy, zrkadlá Broskyňovej
krehkej duše.
Mária sa vždy poteší hoci i krátkej správičke, ktorú jej Broskyňa napíše.
Každý z Broskyňových listov najprv prečíta pred celým kolektívom a potom
previaže červenou mašľou a odloží do poličky medzi voňavé úponky sušených
kvietkov.
Ale najviac sa Márii páči síce smutná, ale o to hlbšia Broskyňova poviedka
„HRUŠKY Z NOSA“, v ktorej autor paralelne rozvíja dva príbehy.
Oba príbehy autor umiestnil do vidieckeho prostredia a umocnil sugestívnym
opisom obdobia druhej svetovej vojny.
Poviedka sa začína prológom, v ktorom nás autor zavedie do podhorskej
dedinky Môšová a zoznámi čitateľa s jej rôznorodými obyvateľmi, s ich
radosťami i starosťami, s ich folklórom a zvykmi.
A práve uprostred opisu čipkami i rázovitou výšivkou zdobeného Môšovského
kroja Márie Onufrákovej (všimnite si prosím krstné meno richtárovej
dcéry), do dediny vtrhnú Nemci.
Nemci – okupanti.
Obyvatelia dediny sú v nebezpečenstve.
Obyvatelia dediny sú na nohách.
Za svetla mesačného svitu, zrkadliaceho sa v trblietavom lesku snehových
závejov, kráčajú smerom k horám partizáni Ondrej Garaj a Žikmund Frolo
mladší.
Z ich tichého dialógu sa dozvieme, že Ondrej Garaj, starší z dvojice
partizánov, zanechal doma sedemnásť detí a tehotnú matku, o ktorú ho
premkýňa čoraz hlbší strach. Žikmund Frolo mladší, mladší z dvojice
partizánov, zasa vyrozpráva clivý a nehou oplývajúci príbeh svojej lásky
k dcére miestneho richtára Vojtecha Onufráka, zvaného dôverne Gliesner,
Márii Onufrákovej, medzi rovesníkmi dôverne zvanej Merri.
Ďalej
sa z dialógu dozvieme, že príchod Nemcov-Náckov, ako ich s odvážnou
pohŕdavosťou nazýva starší z partizánov Ondrej Garaj, zastihol odbojárov
takrečeno nepripravených.
Partizáni síce majú hlboko v horách vybudovanú sústavu skalných skrýš
a bunkrov, lež zásoby potravín v týchto skrýšach niet.
Bystrý čitateľ zaraz pochopí, že tento nedostatok padá na hlavu miestneho
mäsiara Koštiaľa, ktorý, hnaný svojou lakomosťou, partizánov podviedol
a dodávky slaniny nezabezpečil.
Čitateľom, ba i samotnému autorovi, zostane naveky tajomstvom obludná
pravda o pravej tvári mäsiara Koštiaľa, ktorý, hnaný túžbou po mamone,
osobne inicioval príchod Nemcov do dediny, za účelom zlapania odbojárov
menovite Ondreja Garaja a jeho mladšieho druha Žikmunda Frolu mladšieho.
Lenže ako sa hovorí, Božie mlyny melú pomaly, ale rýchlo.
Keď Nemci ani jedného z partizánov nelapia, obvinia mäsiara Koštiaľa
zo zrady a samozrejme popravia a zjedia.
Potom si Nemci povedia – Keď sme nelapili partizánov, zlapeme aspoň
miestnych Židov. –
Lež ani toto predsavzatie sa Nemcom splniť nepodarí.
Jediným Židom v obci je totiž osemročný chlapec Gabriel, ktorému v poslednej
chvíli podá pomocnú ruku richtár obce Vojtech Onufrák, zvaný Gliesner.
Gliesnerova záchranná akcia je v dejinách oslobodzovacieho hnutia ojedinelá.
Vojtech Onufrák Gliesner zopožičia osem¬ročnému chlapcovi Gabrielovi
drahocennú kožku ľadového medveďa, ktorú mu zo svojich potuliek za dobrodružstvom
zaslal priateľ zo štúdií, vedec a cestovateľ Roald Amundsen.
Do tejto kože sa osemročný židovský chlapec Gabriel oblečie.
Práve v tejto chvíli do richtárovej chalupy vtrhnú Nemci s otázkou,
či tu neukrýva smradľavých Židov.
– Nie! –
Zaluže richtár a bez zachvenia hlasu dodá.
– Mám tu iba tohto ľadového medveďa. –
Ukáže richtár na ľadového medveďa.
Zbabelí Náckovia sa samozrejme na smrť vyľakajú a vezmú nohy na plecia.
Tým však príbeh úbohého chlapca nekončí.
Vyhladovaní partizáni v lone zasnežených vrchov už pojedli všetky topánky
i opasky. Z ich dialógu vnímavý čitateľ vyrozumie, že sú veľmi hladní
a nemajú čo do úst vložiť, ni skyvu chľeba, ni koštiaľik.
A práve v tejto chvíli sa v zemlianke zjaví osemročný židovský chlapec
Gabriel v prevleku za medveďa.
Jeho príchod spôsobí medzi odbojármi rozruch a nebývalý záujem.
Medveď Gabriel sa záujmu poteší a v snahe rozveseliť zúbožených partizánov,
zatancuje parádne číslo zaľúbenej labute z tretieho dejstva Čajkovského
baletu LABUTIE JAZERO.
Vyhladovaní partizáni však nemajú náladu na srandovanie, medveďa zarežú,
stiahnu z kože a zjedia.
Komické na ich počínaní je to, že nezjedli medveďa, ako sa nazdali,
ale Žida. Cha cha cha!
Aj môj dedo bol Žid.
– Milý Broskyňa. –
Začína svoj list Broskyňova snúbenica Mária.
– Cítim sa strašne osamelá.
Je mi za Tebou smutno.
Ženy, s ktorými tu ležím, sa mi vidia hlúpe, nemám si s nimi čo povedať,
sú presne ako z Tvojho vtipu z dňa 11.6. Sú strašne škaredé, a aj keď
nás tu nútia každé ráno i večer sa osprchovať, vyzerajú špinavé, zanedbané,
v erárnych nočných košeliach plných fľakov. Bojím sa, že keď Ťa za mnou
pustia, budem, sa Ti i ja vidieť taká škaredá a strapatá.
Všetky sú tu už dlhšiu dobu, navzájom sa poznajú, oslovujú sa krstným
menom. Ja som tu ešte stále nová.
Čítam si Tvoje listy a poviedky, ktoré mi dodávajú silu a nádej.
To rádio, ktoré si mi poslal po mame, mi zakázali počúvať, vraj ich
ruší, nemôžu sa sústrediť na štrikovanie, tak Ti ho teda posielam nazad.
Dávajú nám také veľké porcie, že ich nevládzem ani pojesť.
Vrchnej sestre veľmi záleží, aby sme mali dobrú stolicu. Keď nevládzem
dojesť, alebo mi nechutí, radšej zvyšok vysypem do nočníka. Robia to
tak aj ostatné pacientky.
Vrchná sestra je, bohvie prečo, klokan.
Vo vaku nosí vatu napustenú liehom a teplomery. Inak je veľmi nešikovná,
skáče pomedzi postele a každú chvíľu sa stane, že prevrhne nočník, alebo
niečo podobné.
Mne rozbila to sklenené prasiatko, čo si mi poslal po mame.
Veru som si aj poplakala.
|
|
Obálka:
Martin Knut
Ilustrácie:
Martin Knut
ISBN: 80-85508-07-9
Rok vydania: 1993
Rozsah: 52 strán
Cena: vypredané
|
